Tincamela-knihy

Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke  „© Samphotostock.cz, 1-12739104 autor-Klanneke " a podlieha autorským právam.

      „Rozumiem vám. Som cudzí človek, ktorým nadovšetko pohŕdate. Nemusíte o tom hovoriť, možno časom... keď si zvyknete.“ Dodal ticho. Nehybná sedela so sklopenými očami. Uvedomil si, že neustále klopí zrak. „Vlastne som ešte ani nevidel jej oči. Neustále hľadí do zeme, ktovie prečo.“ Dumal a opäť sa na ňu zadíval.

      Sedela ako vytesaná z kameňa, bez jediného pohybu. Keby nevedel, že je to osoba, pomyslel by, že na lôžku je položená veľká, porcelánová bábika. Spozoroval, že zaspala. Podišiel k nej, opatrne ju položil na podhlavník a pozakrýval. Podložil ešte do piecky a vystrel sa na úzku pričňu, pod malé okienko. Nespokojný zafučal. Pričňa bola pri-úzka a on priveľký. Nakoniec to vzdal a vyšiel na palubu. O chvíľu sa vrátil do kajuty so závesnou sieťou na spanie, ktorú používali v trópoch. Zavesil sieť na háky, zobral si prikrývku a spokojný sa konečne výstrel. Bol to dlhý a namáhavý deň. Hlavou mu prelietalo množstvo myšlienok a opäť sa čudoval sám sebe. Nedokázal si vysvetliť, čo ho to vôbec napadlo. Kúpiť dievča... dámu, vlastne kúpiť jej poručníctvo od toho „úlisného tučniaka“. Rozzúrilo ho ako o nej hovoril, akým skazeným a chlipným spôsobom.

Nedokázal si vysvetliť, prečo za ňu zaplatil celý majetok. Uľútostilo sa mu jej. Nemohol ju tam nechať. Aj keď ním pohŕdala. Považovala ho za nízkeho a bezcharakterného človeka, pretože ju kúpil, ale aj tak ju odtiaľ dostal. Nenechal ju tam. Srdce mu stislo od ľútosti, keď si pomyslel v akom zbiedenom stave ju našiel. Ten surovec ju takmer utýral k smrti. 
„Zotaví sa, vyzdravie a zosilnie. Pochopí, že jej neublížim. Vybudujeme si dôveru, potom uvidím, čo s ňou ďalej. Je to prekrásna žena, keď vyzdravie a zosilnie...“ pred očami sa mu zjavil obraz Anabell, keď jej vietor na móle strhol kapucňu. Nič dokonalejšie ešte v živote nevidel. Nespokojný zafučal, pretože zase ho pokúšala fyzická túžba. 
„Nesprávaj sa ako idiot Dominik!“ zamrmlal popod nos a konečne zaspal. Prebudil sa, keď ju počul ticho zastonať. Započúval sa a keď to zaznelo opäť, potichu, svižne zoskočil zo siete. Pobral sa k lôžku. Ležala schúlená a ticho stonala od bolesti. Zamračil sa. 
„Anabell máte bolesti?“ zašepkal v prítmí kajuty. Stuhla a zahryzla si do pery. 
„Som... som v poriadku,“ zašepkala.
„Prinesiem vám laudanum.“ Navrhol ticho. Zapálil olejovú lampu a podišiel k malej komode. Vytiahol z puzdra malú fľašku a vrátil sa k lôžku. Keď jej zmysli zaregistrovali známy pach, so strachom sa odtiahla. Obranné si vytiahla prikrývku až pod bradu.
„Ja... ja to nechcem.“ 
„Otupí to bolesť a vyspite sa Anabell.“ 
„Nie, je mi dobre... ja to nechcem.“ Zašepkala tvrdohlavo so zatvorenými očami. 
„Buďte poslušne dievčatko a vypite to.“ Ticho, ale prísne zatiahol. 
„Ja to nechcem. Neznesiem ten pach, je mi z neho nevoľno... a...“ vysvetľovala ledva ovládajúc paniku. 
„Poznáte laudanum?“ prekvapený sa začudoval. Iba prikývla so zatvorenými očami. Chvíľu na ňu hľadel, pátral po odpovedí v jej tvári, ale nič tam nenachádzal. Vstal z lôžka, vrátil fľašku na miesto. 
„Nebudem vás nútiť, ale myslím, žeby sa vám veľmi uľavilo.“ 
„Je mi dobre.“ Podišiel k stolu, nalial šálku čaju a vrátil sa k lôžku. 
„Vypite tento čaj Anabell,“ jednou rukou ju podoprel, tíško zaúpela a chvejúcou rukou prijala šálku čaju. So sklopenými očami poslušne vypila tekutinu. Opatrne ju položil na posteľ a ona unavená vzdychla. 
„Bude to dobre. Každým dňom sa to bude zlepšovať Anabell... sľubujem.“ Zašepkal optimisticky. Znovu prikývla, ale neodpovedala. 
„Vždy klopíte oči Anabell?“ so záujmom sa spýtal. Už driemala a  tak neodpovedala. 
„Nikto nesmie vidieť moje oči.“ Predsa len odvetila po chvíli šepkajúc. Zamračil sa. 
„Prečo nie.“ 
„To je pravidlo číslo jedna. Nesmiem pritiahnuť pozornosť inak by,“ zasekla sa a zmĺkla. 
„Inak by čo?“ spýtal sa naliehavo, ale mlčala. Zaspala a tak sa v tichosti vrátil do siete. Hlavou mu opäť blúdili rozporuplné myšlienky. 
Neskoro v noci ho opäť prebudili jej stony. Nahnevaný vstal zo siete. „Anabell a teraz bez ďalších námietok vypijete laudanum!“ zavrčal nahnevaný. 
„Nie... nechcem to! Už sa ovládnem, už vás neprebudím.“ Zaprosila v tme. Hlas mala plný strachu a úzkosti. Vzdychol a posadil sa k nej na lôžko. 
„Uľavilo by sa vám Anabell,“ začal zmierlivo. 
„Neznesiem ho,“ hlesla, „je odporné... ja... bolo mi z neho veľmi zle. Strýko mi ho nanútil a... aby som bola poslušná... a...“ stíchla. Zalapal po dychu. 
„On vás predávkoval?! Ježiši, mohli ste zaspať naveky!“ vyhŕkol nakoniec udivený. Mlčala.
„Užívali ste ho často Anabell?“ ticho so záujmom sa spýtal. 
„Nie... iba jediný krát. A keď strýko videl, čo to so mnou urobilo, už mi ho nedával. Musel privolať lekára a ten mu povedal, že umriem ak mi ho ešte niekedy dá.“ 
„Videl som mužov z ťažkými zraneniami, ktorým pomohlo. Videl som však aj takých, ktorý bez neho nedokázali žiť. Je liekom, ale pri pravidelnom užívaní a zvyšovaní dávok sa z neho stáva choroba.“ Zašepkal vysvetľujúco.

        Anabell sťažka povzdychla. Pripomenulo jej to mamu. Ju laudanum zničilo, tie vysoké dávky... zomrela. Obviňovala strýka, že mamu otrávil. Nalieval ho do nej denno-denne. Už vôbec nevnímala okolie. Iba spala, alebo nepohnute civela do stropu. Bránil jej, aby za ňou chodila. Nedovolil, aby jej pomohla. Tvrdil, že potrebuje pokoj a ticho. Po pohrebe ju prvý krát veľmi zbil a tak mu vykričala, že mamu zabil. Pevne tomu verila. Predávkoval ju, až kým nezaspala navždy. Lekár skonštatoval, že máme zlyhalo srdce a umrela od smútku. Lenže ona počula slúžku, keď si šeptala s druhou komornou. Mama vraj bola samodruhá. Zhrozená pochopila, že strýko do nej nalieval to laudanum, aby s ňou mohol robiť tie veci. Deň po pohrebe, keď to počula mu opäť vykričala do tváre, čo si o ňom myslí. Od toho osudného dňa sa všetko zmenilo. Neustále sa to zhoršovalo. Každý deň spoznávala na vlastnej koži jeho obludnú tvár, ktorú dokázal pred svetom úspešne skrývať.

       Jeden večer, keď ju opätovne zmlátil a ona vzlykala vo svojej izbe, bez zaklopania vošiel. Nalial do nej pol fľašky „laudanuma“, aby sa upokojila. Malo to presne opačný účinok. Začala dáviť, ťažko sa jej dýchalo a očervenela jej pokožka. Myslela, že zomrie. Privolali lekára a ten povedal strýkovi, že existuje akási precitlivenosť organizmu na určite látky. Pri tejto precitlivenosti sa chorému zhorší dýchanie, zvracia a dusí sa. V mnoho prípadoch postihnutý podľahne. Prísne zakázal strýkovi podávať jej laudanum, pretože ďalšia dávka by ju určite zabila. A tak sa vyhla podobnému osudu, aký postretol jej matku. Zato jej však pripravil peklo na zemi plné strachu, hladu, zimy a bolesti.

     Opäť zastonala a vyhŕkli jej slzy. Pevne zažmúrila a zmĺkla. Dominik si pomyslel, že opäť zaspala. Vrátil sa do siete. Viac ju nepočul stonať. Keď sa ráno prebudila, so sklopeným zrakom požiadala, aby jej vrátil šaty. Rada by sa obliekla. 
„Pomôžem vám Anabell,“ navrhol ticho. Prudko pokrútila hlavou. „Zvládnem to.“ Pevne preriekla.
„Nemusíte sa hanbiť, vyzliekol som vás s tých šiat. Opatroval.“ 
„Takže si videl aká som doriadená. Ktovie aká budem, keď so mnou skončíš.“ Pomyslela si.
„Prosím vás o ohľaduplnosť. Nechajte ma sa prezliecť osamote, som ostýchavá.“ Zašepkala prosebne. 
„Bojím sa, že si ublížite. Ste ešte slabá.“ 
„Je mi oveľa lepšie, zvládnem to.“
„Vaše veci sú tam vzadu v truhlici. Oblečte si niečo ľahké a vynechajte korzet, nerobí dobre vašim rebrám. Prinesiem vodu, ak sa budete chcieť osviežiť, ale najskôr sa najeme.“ Ticho vydával inštrukcie. Uvedomila si, že z neho vyžaruje prirodzená autorita. Prikývla ako vždy so sklopenými očami. Popudilo ho to. 
„Vidíte vôbec niečo?“ spýtal sa zamračený. Prekvapene strnula, ale pohľad nezodvihla. 
„Ako to myslíte pane?“ spýtala sa opatrne. 
„Neustále klopíte zrak. Nemôžete vidieť viac ako na meter.“ 
„Nepotrebujem vidieť viac.“ Ticho odvetila. Zaťal zuby a podišiel k dverám. 
„Vrátim sa o dvadsať minút, stačí vám toľko času?“
„Áno, pane.“ Zašepkala. 
„Dominik, volám sa Dominik.“ Zamrmlal drsne kým odišiel.

       Opatrne sa posadila. Musela sa chytiť nohy postele, pretože ju slabosť ovládla a bolesť vohnala slzy do oči. Mala na sebe len spodnú košieľku a dlhé nohavičky. Zaplavil ju stud pri predstave, že ju takúto videl a že ju vyzliekal. Tackavo podišla k truhlici vzadu a našla si pančuchy aj spodné prádlo. Pomaly sa prezliekala, nakoniec na seba natiahla domáce šaty z ľahkého čierneho plátna. Ruka upevnená medzi drevenými latkami ledva prešla rukávom. Kým sa doobliekala celkom ju táto drobná aktivita zmorila. Pridržiavala sa steny, pretože sa jej krútila hlava, hučalo jej v ušiach a obávala sa, že omdlie. O chvíľu sa ozvalo klopanie. Chýbal jej len meter k posteli. Tak sa pustila steny kajuty, ale nohy vypovedali službu a klesla na kolená. Bolestné zjojkla a snažila sa pozviechať. Vošiel Dominik a hromžiac k nej skočil. 
„Dočerta Anabell! Vedel som, že vás nemám nechávať samu!
Zodvihol ju a položil na posteľ. Vyčerpaním sa chvela a prižmúrila oči, aby ovládla slzy bolesti i strachu. Bol nahnevaný bála sa, že ju zbije. Nevedela, či by zvládla ďalšiu bitku. Keď si uvedomil ako sa chveje, zamračil sa a pokľakol pri posteli.
„Ste v poriadku Anabell?“ zašepkal, aby ju ešte viac nerozrušil. 
„A... áno...“ na mihalniciach sa perlili slzy, aj keď oči držala pevne zatvorené, aby ich nevidel. 
„Dnes už nebudete vstávať Anabell.“ drsné zavrčal, keď videl aká je zbiedená. 
„Nebudem pane,“ odvetila pokorne, aby ho ešte viac nepopudila. Rozčúlený vstal a zamračil sa na ňu. 
„Nemusíte mi vo všetkom pritakávať!“ zahundral. 
Z nejakého dôvodu ho jej pokora a ochota poslúchať na slovo, popudzovala. Nebola to tá istá žena z móla, ktorá sa neváhala odvážne vrhnúť do mora, len aby unikla zajatiu. Tú ženu na móle obdivoval, túto ľutoval. Opäť mu srdce zovrel súcit pri pomyslení, čo všetko sa s ňou muselo diať, keď z nej niekto vymlátil odvahu. 
„Nemôžem riskovať, že ma zbijete. Obávam sa, že ďalšiu bitku nevydržím, pane.“ Zašepkala pravdivo aj napriek strachu. 
„Zbijem?!“ šokovaný vyštekol, „mysleli ste si, že vás zbijem?! Prečo by som vás preboha, bil?!“
„Ste rozčúlený, niečím som vás popudila.“ Šepkala nestále so zatvorenými očami. Zhrozený zaťal zuby, aby ovládol hnev. 
„Prinesiem nám raňajky a potom vám pomôžem sa poumývať.“ 
„Zvládnem to pane, sama.“ Oponovala ticho. 
„Ani slovo Anabell! Na hrdosť budete mať dosť času, keď sa zotavíte!“ zarazil ju a prudko vyšiel z kajuty. O chvíľu sa vrátil, priniesol medovú kašu a nakŕmil ju. Opäť vyšiel a vrátil sa s vedrom teplej vody. Nalial ho do malého umývadla. Jej protesty nepomáhali. Tvrdo ju zahriakol, aby robila len to, čo jej povie. Napriek tvrdým slovám ju jemne zodvihol a preniesol k umývadlu. Posadil ju na stoličku, podal jej kúsok plátna a vyšiel z kajuty. Vraj sa o chvíľu vráti, môže sa poumývať v súkromí, ale v žiadnom prípade nesmie sama vstávať. Po pätnástich minútach vošiel a preniesol ju opäť na lôžko. Cítila sa oveľa lepšie, ale aj tak ju tieto bežne činnosti vyčerpali, takže okamžite zaspala. Nechal ju oddychovať a vrátil sa na palubu za svojimi povinnosťami. Tri dni jej pomáhal, kŕmil ju a prenášal. O týždeň už zosilnela, opuchy sa pomaly začali strácať aj bolesti ustúpili. Cítila ako sa do nej vracia život. 

       Každý deň sa za ňou zastavil Jeremiah. Dominik ho predstavil, ako lodného lekára. Skontroloval jej ruku, jemne vyšetril rebrá aj prezrel ostatné zranenia. Skonštatoval, že vyzerá oveľa lepšie. Predpokladal, že žalúdok sa zotavil a môže pomaly začať s pevnou stravou. Bol to veľmi milý a ohľaduplný muž. Anabell sa s ním ticho rozprávala. Dominik si uvedomil, že mu to prekáža. Prekážalo mu s akou dôverou s ním hovorila. Dokonca sa na neho dokázala aj usmievať. Jemu venovala len strohé: „Áno pane, alebo nie pane.“ Ešte stále klopila zrak. Ešte ani jediný krát neuzrel jej oči.