Tincamela-knihy

Poznámka:
Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021. Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke  „© Samphotostock.cz1-12739104 autor-Klanneke“ a podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.

      Dni plynuli. Jeremiah ju pravidelne, denne navštevoval. Skontroloval tvár, ruku v dlahe, jemne prehmatal rebrá. Správal sa k nej veľmi starostlivo a milo. Dominik zamračený pozoroval ich rodiace sa priateľstvo. Prekážalo mu stále viac a viac. Nechcel, aby sa s nim rozprávala, alebo mu venovala nesmelý úsmev. 
Pretože s nim sa nerozprávala, ani sa na neho neusmiala. Jeremiah si tiež všimol to zvláštne pozeranie do zeme. Prezeral jej tvár, kontroloval nosnú chrupavku, ale ona zanovito klopila oči. Keď jej zodvihol bradu, pevne zažmúrila.

     Dominika toto nezvyčajné správanie mimoriadne dráždilo. Chcel vidieť jej oči. Chcel do nich hľadieť a prečítať si v nich odpovede. Jej častokrát chladné, strohé a vyhýbavé odpovede neuspokojili jeho zvedavosť. Bola pre neho záhadou. Netušil aké tajomstvá v sebe nosí, ani čo vlastne cíti. Po troch týždňoch na mori sa naozaj pekne zotavila. Pribrala, aj jej bledosť sa stratila. Začala ju nahrádzať zdravá, ružová farba. Modriny pomaly vybledli a Jeremiah skonštatoval, že za nejaké tri-štyri dni jej môžu zložiť dlahu. Hybnosť prstov bola takmer ako predtým. Opuch zmizol a bolesť ustúpila. Doktor spokojne skonštatoval, že pacientka sa pomaly vracia k svojej bývalej podobe. 

    „Je krásna. Myslím, že dá Dominikovi riadne zabrať. Už teraz mu pomútila rozum. Zazerá na mňa ako čert.“ Uškrnul sa a prehodil čosi vtipného o jej dlahe ako najnovšom estetickom doplnku, ktorý nesmie chýbať ani v jednom dámskom šatníku. Dievča sa ticho zasmialo. Obaja muži sa na ňu prekvapení zahľadeli a ona v rozpakoch zmĺkla. Uvedomila si, že na seba upriamila pozornosť svojho „pána“. Nahnevaný čosi zamrmlal a streliac dverami vyšiel von. Anabell sa okamžite stiahla do seba. 
„Nemusíte sa ho báť Anabell. Je síce navonok tvrdý, ale je to čestný muž. Nikdy by vám neublížil.“ Prikývla, ale myslela si svoje. Boli to verný priatelia, samozrejme, že si o ňom myslí len to najlepšie. Nedôverovala mu, aj keď sa zatiaľ správal nanajvýš slušne a ohľaduplne. 
„Čaká len nato, kým vyzdraviem. Presne ako strýko. Keď ma takmer utýral k smrti, začal ma starostlivo ošetrovať a kŕmiť. Keď som vyzdravela všetko sa opakovalo.“ Zachvela sa pri tej spomienke. 
„Je vám chladno Anabell?! Vplávali sme do južného pásma. Už sa bude iba otepľovať. Už žiadna sychravá zima ani hmly.“ Veselo prehodil Jeremiah. Mdlo sa usmiala. 
„Oddychujte mylady, uvidíme sa opäť zajtra. Navrhnem Dominikovi, aby vás začal brávať na palubu. Mali by ste si zvykať na teplotné rozdiely. A čerstvý vzduch vám jednoznačne prospeje. Možno vás bude zo začiatku zmáhať horúčava. Vaša pokožka nevyzerá precitlivela na slnečné svetlo.“
„Moja maminka bola ruská šľachtičná. Podobám sa na ňu. Zdedila som jej pokožku aj vlasy.“ Skonštatovala ticho. Jeremiah sa uklonil a nechal ju osamote s jej myšlienkami. Vyšiel na palubu a zamieril na kapitánsky mostík. Dominik na neho zagánil. 
„Čo ti je?!“ spýtal sa aj keď vedel, kde sa nachádza kameň úrazu. 
„Nič!“ odvrkol.
„Nič, nevyzerá ako búrkový mrak. Žiarliš,“ skonštatoval Jeremiah. 
„Ty si sa zbláznil. Nikdy som na žiadnu ženu nežiarlil a tobôž nie na tamto zbiedené stvorenie.“ 
„Ktoré je každým dňom krajšie a krajšie. A si s ňou v jednej kajute. Stvorenie, ktoré sa s tebou nerozpráva okrem veci, ktoré naozaj musí. Stvorenie, ktoré sa na teba nikdy neusmialo, ani ti nepozrelo do oči. Nemusíš sa obávať, som iba lekár.“ Vymenoval Jeremiah chápavo. Dominik sa ešte viac zamračil. 
„Dnes som ju počul prvý krát sa zasmiať.“ Zauvažoval nahlas.
„No, asi nemala na smiech veľa dôvodov. Nie je ti zvláštne to s tými očami?“ vyzvedal lekár.
„Takže ani tebe sa nepodarilo jej vidieť oči? Ani ako doktorovi?!“ Okamžite sa mu zlepšila nálada. Jeremiah sa rozosmial. 
„Priateľu si z nej na mäkko! A to si ešte nevidel ako vyzerá v skutočnosti. Tipujem, že je to naozajstná kráska. Keď konečne úplne zmiznú všetky tie modriny a opuchy.“
„Videl som ju... ehmmm... predtým.“
„Aká je?“
„Nič krajšieho som jakživ nevidel.“ Zhrubnutým hlasom preriekol. 
„Ach! Tak preto si ju kúpil. Je to šľachtičná, ťažko sa podriadi otroctvu.“ Upozornil ho priateľ. 
„Nie je otrokyňa. Nekúpil som ju ako otrokyňu... ehmmm... nevedel som, ako ju dostať z pazúrov strýka. Videl si ako ju doriadil. A tak som mu ponúkol peniaze. Šmahom ruky ju predal. Odstúpil mi tútorstvo, samozrejme za finančné odškodnenie.“ 
„Takže si si kúpil... je vlastne tvojou chovanicou?!“ Jeremiah prekvapený zvolal a vybuchol do smiechu, „priateľu myslím, že si si riadne zavaril,“ dodal a rozrehotal sa. 
„Nesmej sa, lebo ti jednu vrazím!“ zavrčal pajedlivo, „ona to nevie. Vie že som ju kúpil a hnevá sa na mňa. Pohŕda mnou zato. Myslí, že je otrokyňa.“ 
„A prečo si jej to prepána Jána nepovedal?“
„Neviem, nebolo kedy. Všetko sa zomlelo tak rýchlo... a... poviem jej to neskôr.“ 
„No, ako správny tútor jej musíš nájsť manžela.“ Podpichol Jeremiah s úsmevom, lenže keď na neho Dominik zagánil, radšej prestal zapárať. 
„Žiaden manžel nebude!“ odvrkol nahnevaný. 
„Tak by si si ju mal zobrať ty! Aspoň nebudete vzbudzovať klebety a... no... Lisa jej určite oči vyškriabe!“ 
„Lise som nikdy nič nesľuboval. Ani medzi nami ani nikdy nič nebolo. To, že si neustále robí nádeje a niečo si nahovára. Jasne som jej dal najavo, že nemám záujem.“
„No možno, keď jej povieš, že je to tvoja chovanica... nechá ju na pokoji. V nádeji, že ju rýchle vydáš, aby si sa jej zbavil.“ 
„Žiaden vydaj nebude!“ zopakoval tvrdo.
„Tak čo s ňou urobíš?! Je to kultivovaná, mladá dáma... čo s ňou?! Nemôžeš si ju len tak nechať, čo by nato povedali ľudia? Bolo by to vrcholom drzosti a vzbudil by si verejné pohoršenie. Od Trinidadu cez Panenské ostrovy až po Bahamy sa o ňu pobijú. Je tu veľký nedostatok slušne vychovaných, mladých dám šľachtického pôvodu. Každý slobodný mládenec s modrou krvou a Boh mi je svedkom, že ich je neúrekom, ju požiada o ruku.“ Prehodil, akoby mimochodom. Dominik sa ešte viac zamračil. 
„Nesmie sa vrátiť do Anglicka! Dal som slovo. Pravdepodobne jej strýko teraz všade rozširuje, že ju poslal niekde k príbuzným, alebo priateľom rodiny. Aby pookriala, pretože sa obáva o jej duševne zdravie. Dal som moje slovo a do Anglicka sa už nikdy nevráti.“
„No to je určitá prekážka, ale v Karibiku je veľa francúzskych aj dánskych šľachticov. Španielov, či Portugalcov je tiež neúrekom. Stačí ak do svadobnej zmluvy napíšeš podmienku, že sa nesmie vrátiť do kráľovstva.“ 
„Nebude sa vydávať!“ odvetil prudko. 
„A čo s ňou teda urobíš?! Nerozumiem ti Dominik. Sám ju nechceš... a...“ 
„Chcem ju,“ priznal ticho. Jeremiah sa na neho pátravo zahľadel. 
„Myslím, žeby si si mal vyjasniť, čo vlastne chceš. Chceš ju, alebo nechceš.“ 
„Je to prekrásna žena Jeremiah. Iba slepý, alebo hlupák by ju nechcel... ale... nechcem sa ženiť, ešte nie...“ 
„Mal by si si uvedomiť, že si ju nemôžeš nechať ako milenku. Nie je to ľahká žena. Také niečo by ju pobúrilo a celkom určite by to v nej vyvolalo voči tebe ešte väčší odpor. Nepristala by na mimomanželský vzťah. Musel by si ju prinútiť silou. A to mi na teba nesedí. Vždy si ženy chránil. Neverím, žeby si ju chcel nasilu. Nebol by si o nič lepší ako jej strýko.“ 
„Blázniš?! Nikdy som na niečo také prízemné ani nepomyslel!“ zvolal pobúrený. 
„Jedno viem isté, ak si ju nevezmeš ty... určite sa o ňu budú usilovať iní. Rozšíri sa to ako požiar. Stačí ak ju uvidia v prístave.  Nemôžeš jej brániť sa vydať. Je tvojou povinnosťou ako tútora, ju vydať. Zabezpečiť jej budúcnosť, alebo sa s ňou oženiť sám.“ 
„Došľaka! Čo mi to vôbec napadlo?! Dostať sa do takejto šlamastiky!“ zahundral.
„Bolo ti jej ľúto,“ odpovedal jednoducho Jeremiah. 
„Ak sa o ňu nechceš uchádzať Dominik... poviem to otvorene. Budem sa o ňu uchádzať ja. Je to milá a veľmi príjemná, mladá dáma. Bude ideálnou manželkou,“ začal ticho. 
„Len cez moju mŕtvolu!“ zahrmel Dominik a Jeremiah sa zase rozosmial. 
„Neboj sa priateľu, len som ťa skúšal. Neleziem priateľom do kapusty. Práve si ma presvedčil, že ti na nej záleží. Nerob zo seba vola a priznaj to. Neverím, žeby ti bolo proti srsti sa s ňou oženiť.“ 
„Neplánoval som sa ešte oženiť. Mám ešte povinnosti voči vlasti. A hnusím sa jej, nechcem sa vnucovať... a...“ 
„Jednoducho jej povedz, že si jej tútor. Vymenuj aké má možnosti. Keď si uvedomí, že si ju vlastne zachránil, že nie je otrokyňou, jej odpor sa zmení na vďaku.“ 
„Nechcem jej vďaku! Chcem ju celú a chcem vidieť jej oči! A... a... všetko!“ rozčúlený zafučal a pobral sa cez palubu. Jeremiah sa za ním rozbehol. „Zošalel si, čo chceš robiť?!“
„Idem sa pozrieť, aké má oči. Už mám toho dosť!“ Prehodil cez plece znepokojenému Jeremiahovi. Ten zastal a uškrnul sa. 
„Môj priateľu, môj! A si v tom až po uši. Práve som ťa dostal do správnej nálady, aby si prelomil ľady.“ Zvrtol sa a s úsmevom pobral opäť na provu, pozorujúc obzor. 

     Prudko vošiel do kajuty takže dvere udreli o stenu. Sedela pri malom okienku a pri nečakanom zvuku sa strhla. Zamračený sa na ňu zadíval a uvedomil si, že drží v rukách jeho košeľu. 
„Čo to robíte Anabell?!“ vyhŕkol. Rozpačito vstala a postavila sa za stoličku, takže stála medzi nimi ako hradba. 
„Ja... nudila som sa... a... ehmmm... opravovala som vašu košeľu, pane... ja... ehmmm... už to neurobím." 
Zašepkala vystrašená. Nahneval sa, keď zazrel, že drží stoličku pred sebou ako obranný štít. Hľadela kamsi bokom. Nedokázal to odhadnúť, keďže neustále klopila zrak, ale predpokladal, že hľadá očami únikovú cestu. 
Podišiel k nej, ale ona začala cúvať. 
„Ešte krok cúvnete Anabell a naozaj sa na vás nahnevám!" zavrčal. Ostala stáť. Stuhla ako socha, zadržala dych a zbledla, ale nepohla sa ani o milimeter. 
„Čo si dočerta myslíte, že som prišiel? Vás zbiť, či čo?!" Jej mlčanie ho presvedčilo, že uhádol. Pokúšal sa upokojiť, ale strašne ho rozčuľovalo, že má o ňom takú nízku mienku. 
„Anabell aby sme si to vyjasnili. Nikdy som nikoho bez príčiny nepotrestal! Som tvrdý muž a mám povinnosť voči svojej vlasti. Držím územie Karibiku a ochraňujem loďstvo jej veličenstva, sprevádzam lode a zabezpečujem ochranu pred pirátmi. Som vojak, námorník a možno som tvrdý, ale aj spravodlivý. Netrestám bez príčiny. Možno nie som poddajný gentleman, ale ani grobian. V podstate som nikdy nebol navoňaný gentleman a ani nebudem. V mojom postavení si to nemôžem dovoliť. Avšak k ženám som sa vždy správal s úctou! A nikdy, rozumiete nikdy, som sa neznížil k tomu, aby som nejakú ženu udrel! Tak prestaňte utekať a začnite sa správať s hrdosťou, ktorú si na vás pamätám!" Posledné slova drsne zamumlal.
 

    Hneď nato zažil najväčší šok vo svojom živote. Prudko zdvihla hlavu, zanovito vystrčila bradu a zagánila na neho. Mal pocit, že do neho udrel blesk. Mala prekrásne modré oči pripomínajúce blankytne nebo, či more zaliate slnečným svetlom. Zalapal po dychu a zase sa u neho dostavila reakcia. Srdce mu tĺklo ako šialené, mal pocit, že sa nedokáže nadýchnuť a vyschlo mu v ústach. Uvedomil si, že z jej oči sršal nevýslovný hnev a pohŕdanie. 
„Hrdosť?! Vzali ste mi moju hrdosť keď ste má kúpili ako hlúpe hovädo, pane...!"
„Pane“, dodala s takým odporom, akoby povedala: „Ty hnusák jeden!" Rozčúlený zafučal a chcel jej niečo odvrknúť, ale stratil sa v tom blankytnom hneve jej oči. 
„Nebojím sa vás! Môžete ma aj zbiť, ale neprinútite ma byť vašou otrokyňou!" Dodala pevne a vtedy sa opäť zmenila. Vzdor kamsi vyprchal. Sklopila oči, posadila sa na stoličku a bez ďalších slov vzala do rúk jeho košeľu. Chvíľu na ňu civel bez textu. Neveril svojim zmyslom. Nadobudol dojem, že sa mu to všetko len snívalo. To malé, vystrašené stvorenie predsa nemohla byť tá, hrdá amazonka pred chvíľou. Vzdychol. 
„Anabell, je to všetko úplne inak... ja..."
„Chcem aby ste ma predali!" ticho navrhla. 
„Čo...?“
„Chcem aby ste ma predali. Povedzte si cenu!" dorážala. Neveril by, že ten pevný hlas vychádza z nej. Pokojne zašívala košeľu, so sklopenými očami, ale jej hlas... tvrdý, chladný a pevný... zaškrípal zubami. 
„Nie ste na predaj!! odvrkol. Zúrivý vyšiel z kajuty a dvere zase udreli o stenu kajuty.