Anabell © Kapitola -2-
18. 3. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz, 1-12739104 autor-Klanneke " a podlieha autorským právam.
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz, 1-12739104 autor-Klanneke " a podlieha autorským právam.
Slúžka sa nervózne poobzerala okolo seba a spod zástery zo sukne vytiahla ďalší krajec chleba natretý maslom a paštétou. Podala ho dievčine.
„Jedzte mylady, ale rýchlo ak nato pán príde...“ zašepkala vyľakaná. Venovala jej vďačný pohľad, zahryznúc do krajca. Jej žalúdok sa po dvoch sústach vzbúril a naplo ju na vracanie. Vyčerpaná zastonala a predýchala nevoľnosť.
„Vezmi to Mary, nedokážem to zjesť.“ Šepla zmorená.
„Musíte niečo jesť, inak zomriete.“ Oponovala ticho slúžka.
„Možno to tak bude lepšie,“ odvetila s mdlým úsmevom. Slúžka na ňu vyľakane pohliadla.
„Zlepší sa to mylady, bude to dobre.“ Snažila sa ju povzbudiť.
„Zjem ten suchý chlieb... pomaly aby som ho nevyvrátila. Ďakujem ti Mary, veľmi si riskovala.“ Vďačne zamumlala cez opuchnuté pery. Slúžka opäť skryla krajec chleba do zástery a zanechala svoju mladú, zúboženú pani samu.
Dominik si vypočul správy od svojho priateľa, súkromného detektíva. Rozlúčili sa a dal zapriahnuť do koča. Obliekol si kabát a kočišovi udal adresu „Rosen Hall“. Pre mohutným Londýnskym sídlom prikázal kočišovi čakať. Zabúchal pri vchodových dverách a majordómovi prikázal ohlásiť lorda Bowleana na zdvorilostnú návštevu u lorda Glasenowena. Nepríjemný, obézny muž sedel vo svojej pracovni a vychutnával si poobednú whisky, keď mu sluha zvestoval, že sa ohlásil lord Bowlean na zdvorilostnú návštevu. Prekvapený zdvihol obočie a prikázal, aby ho priviedli.
„Čo ten tu chce?! Myslel som, že je mimo Londýna, kdesi v zámorí.“ Uvažoval zamračený. Keď vysoký, statný muž vstúpil do jeho pracovne, lord Glasenowen v ňom spoznal muža z prístavu, ktorý chytil Anabell. Prekvapený vstal a vyšiel mu oproti.
„Vy?! Takmer by som vás nespoznal. Neboli sme oficiálne predstavený. Nemal som možnosť vám poďakovať za záchranu mojej, úbohej netere.“ Začal zaliečavo.
„Rád som poslúžil. Prišiel som sa spýtať ako sa má. Počul som, že je zdravotné značne indisponovaná.“ Neutrálne prehodil Dominik.
„Posaďte sa prosím. Môžem vám ponúknuť čaj, alebo pohárik whisky?“
„Niečo silnejšie by celkom dobre padlo v tomto sychravom počasí.“
„Ach! Áno, strašne počasie. Konečne končí zima. Už je to neúnosné. Počul som, že sa veľmi nezdržujete v Londýne lord Bowlean.“ Vyzvedal.
„Áno, moje obchodné záujmy ma odviedli ďaleko od domova.“
Prijal pohár alkoholu, ktorý mu sluha nalial a počkal kým opustí miestnosť.
„Aby som sa vrátil k téme. Dúfam, že zdravotný stav vašej netere sa zlepšil...“ nadviazal na predchádzajúci rozhovor.
„Ach! Som už celkom zúfalý. Nemal by som o tom rozprávať, ale verím, že nie ste indiskrétny... je to čoraz horšie... už nevychádza z melanchólie a smútku. Často je úplne mimo a tie hrozne záchvaty...“ teatrálne vysvetľoval.
„Aké záchvaty?“ zaujalo Dominika.
„Má záchvaty padavice. Objavujú sa stále častejšie. Z ničoho nič to na ňu príde. Predvčerom ju to pochytilo na schodišti a skotúľala sa zo schodov. Bál som sa, že... no najhoršieho... celá sa chuderka doudierala... a... no hrozné... niekedy si myslím, že celkom zošalela. Potom sa to opäť zlepší a ja začnem dúfať, potom príšerne zhorší... neviem, čo s ňou bude ďalej.“
Dominik sa na neho podozrievavo zahľadel. Na tomto mužovi mu od začiatku niečo prekážalo. Poznal tento typ ľudí. Pod uhladeným zovňajškom bilo zákerné srdce. Bridil sa mu, ale snažil sa ovládnuť zášť. Po informáciách, ktoré mu jeho priateľ detektív pozbieral si bol na istom, že to úbohé stvorenie je v rukách bezcharakterného klamára a surovca. Nič ho do toho nebolo, ale predsa... Jeho vnútro sa vzbúrilo. Prestalo ho baviť sa pretvarovať.
„Zmlátili ste ju?“ spýtal sa priamo.
„Čo, čože?! Čo vás to len napadá lord Bowlean?! Teraz ste sa ma nesmierne dotkli,“ zafučal urazený „a prečo vás vôbec tak veľmi zaujíma moja neter?“ dokončil „nesmierne“ prekvapený.
„Prestaňme sa hrať na slepú babu. Viem o vás všetko Glasenowen.“ Pohŕdavo vypľul. Odrazu sa nízky, obezný muž zmenil. Akoby mu niekto šmahom ruky sňal masku z tváre. V očiach sa mu zaleskol nebezpečný, zákerný výraz.
„Čo chcete Bowlean, načo ste prišli?! Ako ste si sem vôbec dovolili prísť a obviňovať ma? Nič o nás neviete. Starám sa o ňu ako o vlastnú a Boh mi je svedkom, že to vôbec nie je jednoduché.“
„Naozaj, tak prečo sa jej nezbavíte? Prečo nie je vydatá?“
„A kto by ju chcel?!“ skríkol, červený od hnevu, „chcel som, ale to bláznivé dievčisko odmietlo všetkých pytačov! Je šialená!“ zafučal a zvalil sa do kresla.
„A vôbec, čo vás do toho? Akým právom si sem nekráčate a staráte sa do mojich súkromných záležitosti?!“ popudený zaútočil.
„Môžem si robiť, čo sa mi zachce. Vaša neter ma zaujala. Chcem sa o nej dozvedieť viac. Nezabúdajte, že mám veľký vplyv pri kráľovskom dvore. Stačí, aby som prehodil slovko-dve a...“ vetu nedokončil, ale ani nemusel. Lorda jeho nenútená ukážka moci rozčúlila do krajnosti.
„Ách, už to chápem. Videli ste ju! Každý, kto ju zazrel, všetci tí nafúkaní kohúti kvôli tej malej sučke stratili hlavu!“ zavrčal oplzlo. Dominika to nesmierne popudilo. Podozrenie, ktoré ho vo vnútri nahlodávalo nadobudlo reálnu podobu.
„Aj vy, aj vy ste kvôli nej stratili hlavu?!“ provokoval ďalej a zavŕtal do neho podozrievavý pohľad. Nechutný „tučniak“, ako ho v duchu nazval, sa chlipne usmial.
„Som len muž, z mäsa a kosti. Mám ju neustále pred očami! A je moja!“ odvrkol mu so zadosťučinením. Dominika pochytila taká zúrivosť, žeby ho najradšej chytil pod krk a vytriasol z neho tú skazenú dušu. Ledva sa ovládol. Prekvapil tým sám seba. Nevedel, prečo mu to tak prekážalo, prečo ho to tak veľmi popudzovalo. Prečo sa vôbec do toho miešal.
„Preboha ste príbuzný!“ zvolal rozčúlený.
„To je veľmi diskutabilné! Aj keď ma môj otec priznal... nie sme pokrvní príbuzní.“ Rozosmial sa, čím Dominika ešte viac rozhneval.
„Odvediem ju odtiaľto!“ uzavrel zúrivo.
„Ho-ho! Akým právom?! Tak to teda nie! Oficiálne som jej tútor a strýko. Zostane so mnou, je iba moja!“ vyštekol majetnícky.
„Viem o všetkom, čo ste robili Glasenowen. Viem o herniach, aj dlhoch i o prostitútkach. Viem o tom, že ste rozhajdákali celý svoj majetok, dokonca aj jej veno! Preto ste odmietli pytačov. Vtedy by vaša mizerná finančná situácia vyplávala na povrch. Čo povie spoločnosť, keď sa toto všetko prevalí?!“ chladne vymenoval.
„Nič z toho nemôžete dokázať!“
„Možno nie, ale stačí ak to pošepnem pri kráľovskom dvore. Hociktorá jazyčnica z toho urobí senzáciu číslo jedno.
A bude jedno, či je to pravda, ale nie. Klebeta sa rozšíri ako požiar. Spoločenský budete znemožnený. Všetky dvere sa pred vami okamžite zatvoria. Vypudia vás zo spoločnosti a odsúdia zato, čo ste urobili svojej chovanici!“ spokojný skonštatoval. Glasenowen v zúrivosti ešte viac očervenel.
„A skôr, alebo neskôr sa objavia veritelia. Čímže si ju získal lord Naran?! Môže byť jej pradedom, krásou to zrejme nebude,“ posmešne zapáral, „ponúkol vám peniaze a nežiadal veno?! Tak je to, že?!“ dorážal Dominik.
„Nedovolím vám ju odviezť!“ zreval tučniak, purpurový zúrivosťou.
„Koľko chcete?! Predávate ju Naranovi. Môžem určite vyrovnať jeho ponuku, dokonca prihodiť. Vybŕdnete z dlhov a nikto sa nič nedozvie. A vy sa jej zbavíte. Odvediem ju z Londýna a už nikdy sa nevráti do Anglicka!“ vyhŕkol Dominik, čo ho samého prekvapilo. V miestnosti zavládlo napäté ticho. Muži sa odhadovali pohľadmi.
„Tak koľko!“ nástojil tvrdo. V očiach obézneho, spoteného muža sa objavil chamtivý lesk. „Päťdesiat tisíc libier!“ zvolal astronomickú sumu.
„Nebuďte smiešny. Toto sídlo nemá takú hodnotu! Dám vám tridsaťtisíc.“
„Je to grófka! Má veľkú hodnotu, dokonalú modrú krv a je to krásavica... štyridsaťpäť!“ licitoval ako na dražbe.
„Dám vám tridsaťpäť tisíc, ani o pencu viac. Dúfam, že sa vaša čierna duša bude škvariť v pekle!“ pevne uzavrel.
„Platí, ale odvediete ju preč! Dáte mi slovo gentlemana, že sa nikto nič nedozvie. Čo si s ňou urobíte, je vaša vec! Nesmie sa viac objaviť v kráľovstve. Ja vyhlásim v spoločnosti, že pri záchvate melanchólie si siahla na život,“ vyjednával.
„Máte moje slovo. Do kráľovstva sa viac nevráti.“
„Dohodnuté!“ pristal „tučniak“. Nebolo mu po vôli, že ju prenechá inému mužovi. Mal s ňou iné plány, ale... jeho finančná situácia bola naozaj kritická. Takto vyrovná dlhy a ešte mu ostane aj na pohodlný život. Pri troche šťastia s tými peniazmi vydrží veľmi dlho. V duchu si pomädlil ruky.
„Pripravte ju na cestu. Okamžite so mnou odcestuje!“
„Najskôr peniaze!“ protirečil. Dominik sa tvrdo uškrnul.
„Želáte si platbu v zlate, v diamantoch, alebo v librách.“
„V librách,“ chamtivo zašepkal. Dominik vytiahol šekovú knižku a vypísal údaje.
„A teraz zoberte papier a píšte: „Ja šiesty lord Glasenowen, zverujem svoju neter Anabell Margaret Glasenowen do výhradnej starostlivosti lorda Dominika Aurela Bowleana. Zbavujem sa akéhokoľvek práva rozhodovať o jej osude a budúcnosti. Všetky tútorské povinnosti prechádzajú na lorda Bowleana. Prijal som čiastku tridsaťpäť tisíc libier. Je to odškodnenie za moje tútorské práva a výdavky, ktoré som mal s výchovou. Lord Bowlean si nenárokuje nijakú finančnú čiastku, ani veno lady Anabell Glasenowen. S podpisom lord Glasenowen.“ Dopíšte dátum a podpíšte. A uveďte poznámku: „Prikladám rodný list spomenutej a papiere o legitímnosti.“
Tučniakovi sa na chvíľu zachvela ruka, ale nakoniec odhodlane podpísal. Posypal atrament pieskom, chvíľu počkali a potom nahrial nádobu s voskom. Nakvapkal na papier a otlačil do vosku pečatný prsteň. Dominik podpísal dokument a otlačil svoj pečatný prsteň do kvapky vosku. O chvíľu Glasenowen dokument zroloval a podal ho Dominikovi. Mladý muž mu na výmenu podal šek.
„Pošlite po ňu. Nech ju slúžka pripraví na cestu.“
„Príďte si po ňu večer... chcel by som jej všetko vysvetliť a...“ navrhol zaliečavo „strýko“. Dominik sa na neho chladne zadíval. Niečo v tóne jeho hlasu sa mu znepáčilo.
„Je mojím majetkom, pôjde so mnou hneď! Pošlite po ňu! Jej veci vyzdvihne môj sluha večer.“
Glasenowen zazvonil. Majordómovi prikázal poslať slúžku, aby obliekla mylady do nedeľných šiat a priviedla do pracovne.
„Urobili ste dobrý obchod. Budete mať slúžku a milenku v jednej osobe.“ Začal Glasenowen odvážne. Mal v rukách šek, už mu to bolo jedno. V Dominikovi opäť vzkypel hnev.
„Nič vás nie je do toho, čo s ňou urobím!“
„Neodoláte jej, nikto jej neodolá! Má také malé znamienko na krku... ochutnal som ho. Je sladká, ako med... krásne vonia a druhé má tuto...“ ukázal prstom na oblúk prsníka, posmešne provokujúc.
„Ešte slovo a zadrhnem ťa holými rukami, ty skazený bastard!“ zasyčal Dominik. Muž stŕpol, už sa neodvážil provokovať. Jeho hnev vibroval v miestnosti, ale Dominik sa prinútil ovládnuť. Strýko pochopil, že je rozumnejšie mlčať. Konečne sa dvere otvorili. Vošla drobná žena odetá v čiernom, s čiernym klobúčikom i čiernym závojom. Rovnakej farby bol aj teplý plášť. Tentoraz bol správnej veľkosti. Pohybovala sa pomaly a meravo. Nevšimla si muža sediaceho v kresle pod oblokom. Nehybný ju pozoroval.
„Dal si ma zavolať strýko.“ Šepla.
„Áno drahá Anabell, dal som ťa zavolať. Chcem sa s tebou rozlúčiť, dnes odchádzaš.“
„O... odchádzam?!“ vyhŕkla udivená.
„Áno, keďže si s tebou nedokážem poradiť, s tvojimi hroznými spôsobmi... a tvojou spupnosťou, odchádzaš. Našiel sa muž, ktorý prejavil o teba záujem.“
„Nevydám sa za žiadneho z tvojich kumpánov!“ preriekla ticho, ale pevne.
„Nikto ťa nevydáva,“ pomstychtivo sa zaškľabil, „tu možnosť si mala. Odmietla si byť dôstojnou ženou! Keďže je ochotný na seba prevziať moje povinnosti... a odškodní ma za stratu, ktorú utrpím... súhlasil som!“ naoko smutný vysvetľoval. Udivená na neho civela, neschopná slová.
„Ty si ma predal,“ skonštatovala nakoniec chladne. Zatlieskal natešený ako malé dieťa a rozosmial sa.
„Tebe to teda páli „neterka“. Nechcela si byť manželka. Teraz budeš slúžka, otrokyňa, milenka... kurva.“ Zlovestne sa usmial. Anabell sa zhlboka nadýchla.
„Nevadí strýko, aj smrť je milosrdnejšia ako ty.“ Zašepkala utrápeným hlasom, ovládajúc sa, aby nezaplakala. Muž odrazu očervenel v tvári a zúrivo zavrčal. Keď sa rozohnal a chcel ju udrieť, odrazu sa vedľa neho stvoril Dominik a prudko mu zachytil ruku.
„Neopovážte sa dotknúť, môjho majetku!“ ľadovým hlasom mu trhol rukou.
„Odpusťte, zabudol som, že odteraz je vašim fackovacím panáčikom.“ Vyškieral sa. Musela pozbierať všetku svoju silu, aby neomdlela, alebo sa hysterický nerozvrieskala. Klopila oči a nemala odvahu pohliadnuť na svojho, „majiteľa“. Bol veľmi vysoký, pretože bokom videla, že mu siaha ledva po prsia. Musela by zakloniť hlavu, aby mu pohliadla do tváre. Lenže momentálne nebola natoľko statočná, aby sa prinútila.
„Poďte Anabell,“ preriekol ticho, zato nekompromisne. Nesúril ju, nechával jej čas, aby sa spamätala.
„Tvoje šperky po matke si ponechám, drahá neter. Myslím, že ich už nebudeš potrebovať.“ Zvolal za ňou so škodoradostným smiechom. Vo dverách sa obrátila.
„Nechaj si ich strýko. Dúfam, že ti prinesú šťastie.“ Zašepkala s bolesťou a pohla sa za svojim „pánom“. Videla jeho široký chrbát, úzky driek a dlhé nohy. Uvedomovala si, že na Angličana má pridlhé vlasy. Zviazané koženou páskou v krátkom chvoste pôsobili drsne. Kočiš jej otvoril dvere na koči a podal ruku. Ľavú ruku vytiahla z rukávnika a s tichým zaúpením nastúpila do koča. Opäť ticho zastonala, keď dosadla na sedadlo. Oproti nej sa posadil muž, ktorý ju kúpil od strýka. Chvela sa od šoku i strachu.
„Vyzerá to, že ju poriadne zbil po zadku. Určite použil opasok. Pohybuje sa pomaly a keď nastupovala i sadala si, unikol jej bolestný ston.“ Napadlo Dominika.
Ešte vždy nenazbierala odvahu, aby sa na neho pozrela. Mlčky, zmierená s osudom vyčkávala, čo sa bude diať ďalej.
„Možno to nebude až také zlé. Možno ma nebude tak veľmi bíjavať, ako strýko. Možno sa na mňa nevrhne okamžite... možno ma nebude zamykať a trápiť hladom... a... možno sa mi od neho podarí utiecť a nájsť Miriam... a...“ chaotický jej prelietalo hlavou. Odrazu v nej skrsla nádej. Zhlboka sa nadýchla radosťou, ale opäť bolesťou zalapala po dychu, pretože modriny na jej rebrách protestovali proti akýmkoľvek pohybom. Cítila jeho skúmavý pohľad.
„Boli vás niečo Anabell?“ spýtal sa jemne.
„Som v poriadku, pane.“
„Nie je vám chladno?“
„Nie, naozaj som v poriadku.“ Ticho odvetila a zahľadela sa von oknom.
Cez nepriehľadný čierny závoj jej nevidel tvár, ale predpokladal, že neplače, pretože by ju začul smrkať. Správala sa dôstojne a hrdo. Iná žena na jej mieste, by prelievala potoky sĺz, hystericky vrieskala, alebo omdlievala. Anabel mlčala a statočne znášala svoj momentálne, veľmi neistý osud.
Snažil sa prevŕtať závoj pohľadom, aby videl ako sa tvári, ale závoj bol priveľmi hustý. Dominik sa upokojil, prudký srd ho opustil a tak zauvažoval nad tým, čo práve urobil. Čo ho to vôbec napadlo? Šiel tam s úplne iným úmyslom. Teraz tu sedel s mladou grófkou, za ktorú zaplatil hotový majetok. Mal nad ňou absolútnu moc. Bola jeho vlastníctvom. A dal svoje slovo, že ju odvedie z Anglicka.
„Prečo neplačete Anabell?“ tichým hlasom sa spýtal.
„Zmení sa tým niečo?“ odvetila šeptom, protiotázkou. Trpezlivo sa usmial. „Myslím, že nie.“
„Snažím sa zachovať si aspoň posledné zvyšky dôstojnosti... a tak...“ bezradná zmĺkla.
„Aj vaša dôstojnosť je teraz moja. Viete to, však Anabell?“
„Moju dôstojnosť mi nemôže zobrať nikto, okrem mňa pane,“ protirečila. Ticho sa zasmial. Páčila sa mu jej odpoveď.
„Ideme do prístavu. Tam sa nalodíme, do večera vyplávame. Očakávam od vás, že neopustíte kajutu. Môžete si oddýchnuť.“
„Smiem vedieť cieľ našej cesty, pane?“
„Karibské ostrovy.“ Prekvapená vydýchla.
„Žijem v Karibiku. Odteraz to bude aj váš domov. Dal som svoje slovo, že vás odvediem z Anglicka a že sa sem už nikdy nevrátite.“ Premlčala jeho vysvetľovanie.
„V Karibiku je ešte stále zákonom povolené otroctvo?!“ ticho sa informovala, aby sa uistila o svojom postavení.
„Áno Anabell, v Karibiku je otroctvo ešte stále oficiálne.“ Tvrdo skonštatoval. Neklamal, Karibik ešte stále zotrvával otrokárskym rajom. Neklamal, ibaže jej nepovedal, že nie je otrokyňa. Bol jej opatrovníkom. Povie jej to až neskôr, aby nerobila problémy, kým sa dostanú domov. Potom jej to vysvetlí. Koč prudko zahrkotal, keď naleteli na výmoľ v ceste. Nadhodilo ich. Počula kočiša zakliať a ona si musela zahryznúť do pery, aby nezačala stonať od bolesti. Zacítila kovovú pachuť krvi. Uvedomila si, že hryzie do vlastnej, rozbitej pery, ktorá sa opätovne rozkrvácala. Aj napriek tomu, sa jej nepodarilo zadržať tichý, zato bolestný ston. Dominik sa na ňu opäť zahľadel.
„Čo vás bolí Anabell.“ Prísne zavrčal. Odtiahla sa, čo najďalej.
„Som... som v poriadku... pa... pane...“ vyľakaná vyhŕkla. Uvedomil si, že ju vystrašil. Zamrzelo ho to. Cítil sa zvláštne. Ešte nikdy sa ho žiadna žena nebála. Vždy chránil ženy a deti. Správal sa k ním s úctou, šarmom a vždy sa snažil byť gentlemanom v každej situácii.
„O chvíľu sme v prístave, tam si oddýchnete,“ zašepkal oveľa miernejším tónom. Mlčky prikývla.
„Nie ste veľmi zhovorčivá.“ Podpichol s úsmevom.
„Ospravedlňte môj momentálny nedostatok konverzačných schopnosti, pane. Verím, že vzhľadom k situáciu to pochopíte.“ Odvetila jemne.
„Som Dominik, Anabell.“ Spôsob akým vyslovoval jej meno, ju rozochvieval. Znelo to ako pohladenie. Bola veľmi unavená a ubolená, ale aj tak v nej skrsli obavy z budúcnosti. Nedokázala si predstaviť, že je vlastníctvom tohto muža. Ešte stále nevedela, ako vyzerá, ale cítila nebezpečenstvo. Nedokázala pozbierať zbytky svojej statočnosti a obzrieť si ho. Jedno však vedela naisto. Bol oveľa mohutnejší a vyšší, ako jej strýko. A po pár minútach v jeho spoločnosti pochopila, že nie je zvyknutý na odpor. Z celej jeho osobnosti sršala autoritatívna nadradenosť. S obavami vzdychla.
„Takže aj ruku bude mať oveľa ťažšiu... ktovie, čo ma čaká. Ak sa pokúsi o čokoľvek... nedokážem sa ubrániť. Je obrovský.“ Stiesnene rozmýšľala.
„Kam ste vtedy v prístave bežali Anabell?“ ticho sa spýtal a vytrhol ju tak z pochmúrnych myšlienok.
„Nebolo to zrejme? Chcela som stihnúť loď.“
„Neboli by ste to skočili. Utopili by ste sa Anabell.“
„To nemôžete vedieť. Človek dokáže vo vypätí veľa veci, ktoré by inak nezvládol.“ Odvetila ticho.
„Takže ma obviňujete, že som zmaril vaše plány na útek?!“
„To ste boli vy?!“ prekvapená vzdychla.
„Myslel som, že to viete.“
„Držali ste ma zozadu. Nevidela som vás... a zamotala sa do toho veľkého plášťa... a...“ zmĺkla a rozčúlená si uvedomila, že pred ňou sedí človek, ktorý zapríčinil všetku tú bolesť. A teraz bola jeho vlastníctvom. Pred očami sa jej zjavili červené fľaky od zúrivosti.
„Nenávidím vás!“ vyhŕkla temperamentne. Dominik prekvapený zažmurkal a hneď nato sa pobavený zasmial.
„To nie je veľmi múdre Anabell, keď uvážite, že ste v mojich rukách.“ Podotkol s tichým smiechom. Vystrašená zmĺkla a stiahla sa do seba. Vedela, že ďalšiu bitku by neprežila. Zamrzelo ho, že ju opäť vystrašil.
„Anabell, môžeme spolu dobre vychádzať. Stačí, ak mi nebudete odporovať.“ Ticho dodal, aby zmiernil jej strach. Pohoršená odfúkla aj napriek svojmu strachu. Opäť ho to prekvapilo a pobavilo.
„Vyzerá to, že ste dosť nekompromisne stvorenie Anabell.“ Podpichol, ticho sa smejúc.
„Aj môj strýko vyžadoval, aby som mu neodporovala!“ opovržlivo prehlásila. Odrazu sa zjavil vedľa nej. Okamžite mu zmizol úsmev na tvári. Cítila jeho hnev takmer fyzicky.
„Už nikdy sa neopovážte prirovnávať ma k vášmu strýkovi!“ zavrčal zúrivo pri jej uchu. Zastonala od bolesti v márnej snahe sa od neho odtiahnuť. „Ak ma udrie, zabije ma a skončí moje trápenie.“ Prebleslo jej hlavou a odrazu pocítila úľavu a východisko z celej tej nočnej mory. Postačí ak ho ešte pouráža a vyprovokuje.
„Nebudem vás k nemu prirovnávať pane, pretože ste ešte horší! Veď ktorý slušný muž by si kupoval ženu?!“ zaťala do živého. Dominik vedľa nej zmeravel a z tváre mu zmizla krv. Zdrapol ju za zápästia a pritiahol k sebe. Bolesť v nej explodovala a zmučená zjojkla. Nevoľnosť ju zachvátila v mohutnej vlne. Začala sa klátiť a Dominik ju prekvapený zachytil, aby nespadla. Razom z neho vyprchal hnev.
„Anabell, Anabell, čo je to s vami?!“znepokojený zamrmlal, ale ona ho počula už iba z diaľky.
„Je mi nevoľno, pane.“ Zašepkala tesne pred tým, ako stratila vedomie. Keď mu ochabla v náručí, nahnevaný sám na seba si uvedomil, že omdlela. Zrejme od strachu. Vydesil ju, zase. Stiahol závoj z tváre, aby mala dostatok vzduchu. Zhrozený civel nato, čo našiel pod hustou čipkou. Pravú polovicu tváre mala modrú, opuchnutú, pery i nos rozbité.
„Ten sviniar, za toto ho zabijem!“ zavrčal a jemne ju zobral do náruče. Aj napriek bezvedomiu sa jej z pier vydral bolestný ston.
„Kriste! Je dobitá, ako žito. Ktovie ako vyzerá zvyšok jej tela, keď ma takúto tvár.“
Zastavili v prístave. Zahalil ju do plášťa a vyniesol na rukách až do svojej kajuty. Stiahol z nej plášť, aj rukávnik. Zažil ďalší šok, keď videl opuchnuté zápästia plné modrín. Okolo zápästí sa tiahli modré pruhy i hlboké odreniny, pravdepodobne od povrazov. Vyšiel z kajuty.
„Kde je Jeremiah?“ spýtal sa mladšieho plavčíka. „V prístave kapitán.“
„Zožeň ho, hneď. Nech sa ponáhľa!“ zavelil.
Opäť vošiel do kajuty a podišiel k lôžku. Ešte stále sa neprebrala. Porozopínal jej šaty, aby ju vyzliekol. Uvedomil si, že je veľmi vychudnutá. Ako odhaľoval jej telo kúsok po kúsku, zhrozený zistil, že Anabell je dobitá na smrť. Pravdepodobne bola na pokraji skonu. Vyslobodil bezvedomé telo zo šiat. Keď zazrel jej deformované predlaktie, pochytila ho taká zúrivosť, že musel vynaložiť všetko svoje sebaovládanie, aby sa nerozbehol naspäť do Rosen Hallu. Pôjde a vytrasie tú plesnivú dušu z toho sadistického tyrana.
Zabalil ju do prikrývky, pretože ostala len v spodnom prádle. Opatrne prehmatal predlaktie. Bolo dolámané a hádal, že aj zopár rebier. Ozvalo sa klopanie.
„Zbehni si po brašnu, budeš ju potrebovať.“ Vrátil mladého lekára hneď, ako strčil hlavu do dverí. O chvíľu sa objavil aj s veľkou, koženou brašnou. Zadivený zostal stáť pred lôžkom.
„Ježiši Dominik, prešiel si ju kočom, či čo?!“ zaúpel a okamžite rozložil svoju lekársku tašku. Prezeral dobité dievča a mračil sa stále viac.
„Toto nebol koč.“ Vyhŕkol zarazený, keď si všimol podliatiny na zápästiach. Rýchle ju vyšetroval ďalej.
„Má dolámané predlaktie, predpokladám, že také dva dni. Rebrá sú celé, aj keď narazené. A myslím, že má zranenie hlavy, ako dlho je v bezvedomí?!“
„Omdlela, keď sme vchádzali do prístavu.“
„Kde si ju preboha našiel? Je k smrti dobitá, vyhladovaná a dehydrovaná.“
„Prežije to?!“
„Možno, neviem... je vyhladovaná. Tým pádom jej telo zoslabnuté. A je tu to zranenie hlavy. Niekedy to vyzerá oveľa horšie ako to je. Niekedy zase oveľa lepšie a v podstate je to oveľa horšie. Nepoviem ti nič, kým sa nepreberie. Ak sa preberie. Pokúsim sa jej napraviť tu zlomeninu, aj keď je to už staré zranenie. Asi to budem musieť nanovo dolámať. Ešteže je v bezvedomí. Možno to prežije, ak má vôľu žiť. Láskavá starostlivosť a výdatne jedlo by ju potom mohli postaviť na nohy... fyzicky. Rany na duši nedokážem vyliečiť.“ Pokrčil plecami a ticho skonštatoval.
„Kde sa tu vzala Dominik?!“ zaujímalo ho.
„Kúpil som ju.“ Vyriekol zahanbený.
„Čo, ty si si ju kúpil? Ty?! Ten, ktorý nevlastní ani jediného otroka, pretože si myslí, že je to proti ľudskej dôstojnosti? A ty si si kúpil otrokyňu?!“
„Nezapáraj človeče! Neviem, čo ma to pochytilo. Nie je otrokyňa... je len... kašli nato! Jednoducho som ju kúpil, nebola iná možnosť!“ zavrčal nahnevaný sám na seba, pretože jemu samému to pripadalo ponižujúce a zahanbujúce.
„Možno si jej tým zachránil život. Ak by ostala tam, kde ju takto doriadili, čoskoro by zomrela.“ Skonštatoval s úsmevom a napätie v kajute sa uvoľnilo.
„Musíme do nej dostať veľa čaju a nejaký mäsový vývar. Choď za Li-Šanom, aby niečo prichystal. Napravím jej tu zlomeninu a zafixujem. Musíme ju nalievať čajom a kŕmiť vývarom. Možno sa spamätá, zotaví.“ Optimisticky preriekol Jeremiah a zmizol. Dominik vyšiel z kajuty.
„Zožeň posádku Sanel. Nech sa nalodia a všetko pripravia, večer vyplávame.“
„Už dnes pane?“ prekvapený sa spýtal plavčík.
Dominik robil presne to, čo mu lekár rozkázal. Dôveroval svojmu priateľovi. Bol vynikajúcim lekárom a na mori spolu prežili nejednu, nebezpečnú situáciu. Celé doobedie do nej nalieval čaj a po lyžiciach mäsový vývar. Neprebrala sa, ale dvakrát vyvrátila tekutiny. Neskôr odišiel zariadiť všetko potrebné. S dôverou nechal Jeremiaha, aby sa staral o dievča. Posádka sa nalodila a pripravovala loď na vyplávanie. Dopĺňali zásoby potravín, vody i tovar, ktorý mali prepraviť. Vrátil sa do kajuty až predvečerom. Tesne pred tým, ako mali vyplávať na more. Skontroloval ako je na tom Anabell a hneď sa vrátil na palubu. Postavil sa ku kormidlu a začal vydávať rozkazy. Loď vyplávala z prístavu. Neskôr prenechal kormidlo staršiemu dôstojníkovi. Vrátil sa do kajuty, aby vymenil Jeremiaha. Neskoro v noci sa prvý krát prebrala. Najskôr vzdychla a prekvapená sa posadila. Bolestné zaúpela a pohoršená zaprskala, keď si uvedomila, že je len v spodnom prádle. Nesmelo sa porozhliadla. V miestnosti bolo prítmie. Jediný zdroj svetla sálal z malej piecky v rohu miestnosti. Vtedy zazrela mohutného muža sediaceho za stolom. Pozoroval ju. Obliala ju zradná červeň a ešte pevnejšie si pritiahla prikrývku k brade.
„Ako sa cítite Anabell?“ ticho sa spýtal.
„Je mi dobre, pane.“ Zašepkala nesmelo klopiac oči.
„Prečo ste mi nepovedali, v akom ste stave?!“ jemne za-vyčítal.
„Nepýtali ste sa, pane.“ Odvetila jednoducho.
„Ak vám to pomôže, zmlátil som vášho strýka ako žito.“ Chladne vypľul. Prekvapená pridvihla obočie.
„Prečo ste to urobili?!“
„Aby vedel aké to je, keď sa silnejší vyvršuje na slabšom.“ Dodal pevne, so zadosťučinením.
„Nemali ste to robiť pane, násilie vždy plodí iba ďalšie násilie.“
„Ste schopná sa najesť Anabell?“ spýtal sa zmeniac tému.
„A... áno...“ Prekvapená vyhŕkla, keď si uvedomila starostlivý tón jeho hlasu. Vyšiel z kajuty a o chvíľu sa vrátil.
„Nás kuchár pre vás pripravil jemnú kašu. Váš žalúdok by to už mohol zniesť.“ Priniesol podnos až k posteli. Na chvíľu ho položil. Postavil jej za chrbát vankúše, aby sa mohla pohodlne oprieť.
„Opatrne Anabell. Myslím, že takto vám bude pohodlnejšie... nakŕmim vás.“ Rozpačito sa zahľadela bokom.
„Zvládnem to, pane.“ V rozpakoch preriekla. Po-vytiahla si prikrývku a on jej položil podnos do lona. Ľavou, chvejúcou rukou uchopila lyžicu. Keď si uvedomil, ako sa jej ruka trasie, jemne jej lyžicu vybral z rúk.
„Verím, že to zvládnete... ale načo sa vysiľovať. Pomôžem vám Anabell.“ Neustále klopila oči a zahanbená prikývla. Trpezlivo ju kŕmil. Vždy chvíľu počkal, aby nezačala dáviť. Po dúškoch jej dával piť čaj, až kým nezačala protestovať, že už nedokáže prehltnúť ani sústo.
„Potrebujete sa zotaviť, ste vychudnutá a vyhladovaná.“ Ticho skonštatoval. Vzdychla a rozpaky ju opäť zaplavili. Hanbila sa. Hanbila sa za svoju nahotu. Hanbila sa tiež zato, že je v kajute s neznámym mužom. A zato, že vyzerá tak ako vyzerá. Dokonca aj zato, že je vychudnutá a vyhladovaná.
„Prečo vám to urobil?“ ticho vyzvedal. Okamžite spozoroval, ako stuhla a uzavrela sa do seba.
Komentáre
Prehľad komentárov
Musim povedat co kapitola to lepsie som zvedava na pokracovanie
Anabell
(Alena, 7. 11. 2021 18:14)