Doriána © Kapitola - 4 -
Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021. Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 1-4579050 Autor-konradbak ".
Podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.
Kapitola - 4 -
Lord Darlsen vošiel hneď poobede do svojho panského klubu. Nechodieval sem v poslednom čase pravidelne, ale obaja jeho priatelia tu boli každodennými návštevníkmi. Parker sa prekvapil, keď ho zazrel. Podali si ruky a zasadli na svoje miesta.
„Priateľu som prekvapený, že si sem zavítal. Myslel som, že ťa uvidím až a budúci týždeň v laboratóriu. Vyzeráš ustaraný. Je všetko v poriadku?“
„Samozrejme. Nevieš, kedy sa tu objaví Filip, potrebujem s vami prebrať niečo neodkladné.“
„Už čochvíľa by sa mal objaviť. Je presný ako hodinky. Vždy o pol druhej.“
Zahĺbili sa do rozhovoru a čašník mu priniesol kávu. Nestihol ani odpiť, keď sa objavil Filip. Tiež nemalo prekvapený pozdravil priateľov. Zasadli k svojmu stolu, kde štvrtá stolička už takmer polstoročie zívala prázdnotou. Nikdy nedovolili, aby ju niekto odložil, či obsadil. Eduard zablúdil pohľadom na prázdne miesto, ktoré kedysi patrilo Williamovi, starému otcovi Doriány. Zanechal za sebou malého synka, aby zachránil toho jeho. Osud mal niekedy nevyspytateľný zmysel pre paradox. William zomrel, aby zachránil jeho tehotnú manželku a prvorodeného syna. Všetko to bolo v podstate zbytočne, pretože Helena zomrela o pár mesiacov pri pôrode aj s dieťatkom. Jeho syn zahynul o pár rokov neskôr pri hlúpom, mladíckom výstrelku. Zo zamyslenia ho vytrhol Filip, keď sa spýtal, čo ho tak nečakane priviedlo do klubu.
„Potrebujem od vás službu, priatelia. Dnes večer sa žením a potrebujem svedkov.“ Pokojne preriekol. Obaja starci zostali ako obarení, iba na neho civeli.
„A... a kto je tá šťastná nevesta?“ vyjachtal nakoniec Parker.
„Doriána Dowelová.“
„Chceš sa oženiť s vnučkou Williama?“ neveril Filip, „nemyslíš, že je pre teba primladá, skončila vôbec školu? Mal by si byť opatrný. V našom veku by mladá manželka mohla byť smrteľným nebezpečenstvom.“ Podpichol a zarehotal sa. Eduard prevrátil oči a nesúhlasne pokrútil hlavou. Parker sa zasmial.
„Filip, Filip... ty sa nikdy nezmeníš. Chodia ti po rozume samé sprostosti. Eduard si ju predsa neberie preto, že potrebuje ženu. K čomu by mu asi tak bola?“ Preriekol vždy uvážlivý Parker.
„Prepáč Eduard. Nemohol som si odpustiť do teba trošku neštuchnúť. Viem, že si ju neberieš kvôli kráse, či mladosti. Čo sa deje. Našli sa zostatky Dowelovcov?“
„Nie. Zatiaľ sa nenašli ani živí, ani mŕtvi. Avšak, to dievča potrebuje ochranu. Aspoň, kým vyzrie a bude v stave sa postarať samo o seba.“ Potichu vysvetlil celú situáciu. Vedel, že to, čo im teraz povie si zo sebou vezmú do hrobu.
„Hmm... myslíš, že mladý Tarnas to tak ľahko prežerie? Tá malá ho napálila.“ Skonštatoval Parker.
„A čo ak ti nepovedala celú pravdu a náhodou bude samodruhá?“ zauvažoval Filip.
„Doriána je otvorená, úprimná, mladá žena. Nezatajila by mi to.“ Protirečil ženích.
„Ak by nedajbože bola v druhom stave... Tarnas by... o tom radšej ani nechcem premýšľať. Nebolo by lepšie, aby si ju vzal a hotovo?“ mudroval Filip.
„Dievča o tom nechce ani počuť. Zrejme sa k nej nesprával najlepšie. Bol ožratý. Síce ju nezneuctil, ale dievča je dobité ako žito. Nechce o ňom ani počuť.“ Zamyslene vyriekol Eduard.
„Tarnas? To mi nejde do hlavy. Nepôsobí ako niekto, kto by sa znížil k tomu, žeby udrel ženu.“
„Neviem. Doriána tvrdí, že jej nijako fyzický neublížil. Pri úteku od toho statkára, spadla zo strechy. Lenže niečím sa previniť musel, keď o ňom nechce ani počuť.“
„Ak ma pamäť neklame, mladá Dowelová je drobná ako jej matka. Verím, že muž Tarnasových rozmerov ju určite vydesil. Má iba strach ako každá, mladá, neskúsená žena.“
„Doriána je iná ako dnešné, mladé dámy. Nezaujímajú ju hlúposti, ani čačky. Nezľakne sa len tak ľahko. Je z tvrdšieho cesta, múdra, dôvtipná a zábavná. Niečo jej vyviedol, len som ešte nezistil, čo. A je v nebezpečenstve. Všade na ňu budú číhať nástrahy, v podobe lovcov vena. Som na sklonku života a aspoň konečne vyrovnám dlh voči Williamovi. Dievča vyzrie, naučí sa samostatnosti a bude vdova. Bude mať život pred sebou a ako iste viete, vdovy majú určitú voľnosť o ktorej slobodné ženy môžu iba snívať.“
„Len sa ešte nikam nezberaj priateľu. Môžeš tu byť ešte aj dvadsať rokov a dievča s tebou bude zviazané.“ Upozornil Parker.
„Keby som nevedel, že môj život je na konci, nikdy by som sa s ňou neoženil.“ Hlesol ticho.
„Čo to hovoríš, kamarát?“ Zamračil sa inak vždy veselý Filip.
„Hovorím o tom, že dnes mi pôjdete na svadbu a najneskôr o dva-tri roky ma vystrojíte na poslednú cestu. Moje srdce je... podľa lekára mám pred sebou najviac tri roky. Aj to v tom najoptimistickejšom scenári a pri veľmi šetriacom režime.“ Priznal.
„To mi je ľúto, Eduard.“ Zašepkal Parker.
„To je v poriadku Parker. Mám za sebou dlhý, produktívny život. Ak pomôžem Doriáne a budem vedieť, že je v bezpečí... pôjde sa mi odtiaľto ľahšie.“ Usmial sa.
„Vie o tvojom zdravotnom stave?“ zaujímalo Filipa.
„Nie, nechcem aby sa trápila. Čaká ju ťažké obdobie. Ak sa nájdu ostatky jej rodičov... a ak aj nie. Po roku ich musí pochovať. S telami, či bez. Mám tri roky nato, aby som ju pripravil na život. Naučím ju spravovať svoj majetok a vykrešem z nej silnú, nebojácnu a ctižiadostivú ženu.“
Vstala, keď svojrázna správkyňa doniesla prvé šaty. Za ňou vošli slúžky a priniesli ďalšie, aj s doplnkami a spodným prádlom. Všetko v tmavo sivej a čiernej farbe. Therese jej predstavila mladú slúžku, ktorá sa bude starať o jej potreby. Poobede sa zahĺbila do vedeckého časopisu venovaného novinkám v antropológií. Po krátkom zaklopaní, len čo vyslovila vstúpte, vošiel strýko.
„Povolenie som obnovil. O piatej príde kňaz a môže sa vykonať obrad. Pozval som dvoch mojich priateľov, aby nám svedčili. Priniesol som vám zásnubný prsteň, Doriána. Patril mojej manželke, pred tým mojej matke a tiež mojej starej matke.“ Pristúpil k nej a ona vstala. Dôstojne jej navliekol prsteň.
„Noste ho s hrdosťou, je to rodinný klenot.“ Zašepkal a pobozkal jej ruku. Vyhŕkli jej slzy.
„Ách, strýčko! Neviem ako sa vám poďakovať. Až teraz som si uvedomila, aké to musí byť pre vás ťažké. Odpustite mi. Nemusíme to urobiť. Viem, že strata vašej manželky vás poznamenala na celý život. Je mi ľúto, že som vo svojom sebeckom pude sebazáchovy ani na okamih nepomyslela na vás a na bolesť, čo vám spôsobím.“ Zašepkala dojato. Usmial sa.
„Drahé dieťa, je to už tak dávno. Som rád, že ho má kto nosiť. Bolesť a smútok časom pominie. Ostane len sladká, nostalgická spomienka. Netrápte sa preto, Doriána. Bude mi cťou, že budete so mnou zdieľať moje meno. Trošku už zhrdzavelo. Je najvyšší čas, aby zase zažiarilo. A vy ho rozžiarite, som pevne presvedčený.“
Obrad v rodinnej kaplnke bol tichý a dôstojný. Mechanický opakovala frázy po kňazovi a odrazu z nej bola lady Darlsenová. Obaja starí páni im popriali veľa šťastia. Eduard pozval svojich svedkov na večeru. Cítila sa v ich prítomnosti príjemne. Muži sa medzi sebou dobrosrdečne podpichovali, takže jej neraz na tvári vyludili úsmev. Žartovali o svojom veku, spomínali na komické situácie z minulosti, zapárali do seba, čo neraz hraničilo až s čiernym humorom. Atmosféra sa uvoľnila, večera nabrala neformálny ráz a všetci štyria sa smiali až im slzy tiekli.
Eduard ju vystrojil až k dverám spálne. Prekvapená si uvedomila, že ju doviedol k spálni manželky domu.
„Doriána, odteraz bude toto vaša spálňa. Predíde sa tým klebetám. Dvere medzi našimi spálňami sú odomknuté a žiaľ bude to tak musieť zostať kvôli klebetným jazykom. Moje služobníctvo je oddané, ale človek nikdy nevie, kedy sa komu pokĺzne jazyk. Nemajte obavy drahá, nebudem vás obťažovať.“ Usmial sa a pobozkal jej ruku.
„Vôbec o tom nepochybujem, strýčko.“ Zašepkala a jemne zrumenela.
„Doriána, budete ma musieť volať menom. Nepôsobilo by to práve najdôveryhodnejšie. Raňajkujem okolo siedmej. Ak si spomínam, boli ste vždy ranné vtáča. Ak sa vaše zvyky nezmenili, potešila by ma vaša spoločnosť. Dobrú noc.“ Zasmial sa, pobozkal ju na čelo a vtisol do spálne.
Líhala si so zmesou zvláštnych pocitov. Včera sa ešte obávala o svoj život a budúcnosť, dnes bola v bezpečí a vydatá. Bizarný zvrat udalosti, ale v podstate bola veľmi spokojná. Už ju nebude nikto ohrozovať. Pri pomyslení na statkára sa zachvela hnusom. Spomienka na lorda Tarnasa jej na koži vyvolala mravčenie iného druhu. Od strachu sa jej naježili vlasy. Bol taký obrovský, drsný a... potriasla hlavou. Nie, všetko je to preč, je v bezpečí.
