Tincamela-knihy

Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke  „© Samphotostock.cz 1-4579050 Autor-konradbak "
a podlieha autorským právam.

                           Kapitola  - 2 -

      Chvíľu zamyslene pozoroval priateľa, potom prikývol. Zvalil sa na stoličku a odchlipol z kávy. Kirgin s podnosom a širokým úsmevom vykročil k spálni. Vzápätí pribehol s vytreštenými očami.
„Utiekla,“ skonštatoval Viktor zamračený.
„Nie, nie...  je tam... tá žena... je... je...“ habkal zaskočený.
„Čo je s ňou?!“ príkro vysúkal.
„Buď sa tvoja macocha prefarbila... alebo to nie je ona.“ 
„Čo to trepeš?!“ vyskočil.
„Má čierne vlasy. Nevidel som ju spod prikrývky, ale má dlhé, čierne vlasy.“ Zmätený vysvetľoval, akoby práve zazrel strašidlo.
„Kto je to?!“ priškrtene zo seba vytlačil.
„Odkiaľ to mám vedieť.“ Pokrčil plecami. Zarazene si vymenili ohúrené pohľady a ako na povel prešli zrakom k izbe. Viktorovi sa pred očami premietli kúsky spomienok.
„Kriste pane!“ zastonal. Nevedel, či je horšia predstava, že tie veci robil so svojou macochou, alebo s neznámou ženou. Bránila sa, to by znamenalo... radšej ani nechcel vedieť, čo vykonal tej žene.
„Kriste pane!“ zopakoval a zúfalo si prehrabol vlasy. Zhlboka sa nadýchol, vystrel a odhodlane vykročil k spálni. Zastal na prahu. V miestnosti bolo prítmie, ťažké závesy bránili prenikaniu svetla. Sukňa a pančušky pohodené na zemi sa mu vysmievali. Sťažka prehltol a zablúdil pohľadom k posteli. Už nespala. Sedela schúlená pri čele postele, kde bola priviazaná. Kolená si pritiahla až pod bradu a čelo zoprela o kolená, takže jej nevidel do tváre. Zrejme sa snažila zakryť svoju nahotu, keďže mala na seba iba tenkú blúzku a spodnicu a aj tie roztrhané.  Vlasy sa uvoľnili z vláseniek a rozliali po chrbte. Čierne kadere boli také dlhé, že ju zahaľovali, dokonca ležali až na posteli. Bola drobná, priveľmi drobná... ako dieťa. Hrklo v ňom.
„Ježiši, snáď to nie je decko?! Hádam som len...?“ nemohol zniesť to napätie a vykročil k obloku. Najskôr dnu vpustí svetlo. Odostrel, ale dievča nezodvihlo hlavu. Iba sa ešte viac schúlilo. Prvé, čo zazrel bol krvavý fľak na plachte. Srdce mu zovrela ťažoba viny. Odviazal šnúrky a ruky bezvládne klesli dole. Zrejme jej stŕpli od nepohodlnej polohy. Mlčky uchopil spútané zápästia.
„Nie, prosím...“ ozvalo sa spod záplavy vlasov. 
„Už vám nikto neublíži, madam.“ Zašepkal previnilo, ale ona aj naďalej nehybne sedela a hlavu nezodvihla. Rozviazal zápästia a všimol si rany na dlaniach a zaschnutú krv. Asi sa porezala, keď rozbila oblok.
„Môj priateľ prinesie čaj a jedlo. Potom vám ošetrím zranenia.“ 
„Nechajte ma odísť, prosím...“ opäť sa ozvalo spod vlasov.
„Postaráme sa o vaše zranenia a potom vás odvediem, kam budete chcieť.“ Prisľúbil ticho.
„Naozaj?“ spýtala sa s nádejou a zodvihla hlavu. Civel na ňu, neschopný pohybu. Na lícnej kosti mala obrovskú podliatinu, okolo nosa zaschnutú krv. Na brade svietila ďalšia podliatina a ústa boli pripuchnuté so zaschnutou krvou. Spod odtrhnutého rukáva blúzky naňho kričala ďalšia modrina. Avšak najhoršie boli jej oči. Dívali sa na neho veľké, vyľakané, ale napriek tomu plné dôvery. Dve modré, hlboké studničky naplnené úprimnosťou a nádejou.
 „Možno si neuvedomuje, čo som jej vykonal. Po takom silnom údere do tváre, musela stratiť vedomie. Asi ani nevie, čo sa s ňou dialo. Preboha, čo som to vykonal?! Nikdy som žiadnej žene takéto veci neurobil, opovrhoval som takými mužmi. A teraz?!“ bezmocne privrel oči.
„Postarám sa o vás, máte moje slovo, madam.“ Zašepkal ako prísahu a vyšiel z izby. Priniesol veľký, teplý župan. Ešte stále schúlená sedela pri peľasti.
„Môžete ho použiť, kým vám zoženieme vhodné oblečenie.“ Rýchle vyšiel, pretože ho vina žrala zvnútra ako kyselina. 

 Doriána sa pozviechala z postele. Navliekla na seba obrovský župan, aspoň nemala pocit, že je nahá. Ovinula viackrát rukávy, aby sa v ňom neutopila. Veľmi to nepomohlo, lebo dĺžku vliekla po zemi. Prešla po izbe, aby sa rozhýbala. Prespala v nepohodlnej pozícií, stuhla. Každučký sval ju bolel. Bola dobitá, od množstva pádov v lese a hlavne z pádu zo strechy. Ruky mala poodierané, doškriabané od ruží  a dlane porezané od rímsy. Rozbila si koleno aj lakeť. Stále cítila chlad, napriek tomu, že v miestnosti nebolo chladno. Zodvihla svoje šaty. Ešte boli mokré a veľmi znečistené. Napriek tomu ich úhľadne poskladala. Neskôr požiada o ihlu, aby ich pozašívala. A aj vodu. Vyčistí koľko sa bude dať, usuší odev a pohne sa zase na cestu.
Nechce pomoc od tohto surovca. Plánuje ju odviesť naspäť. Zrejme sa poznajú so statkárom. Striasla sa. Nikdy!

Muž veľmi exotického vzhľadu, jej priniesol jedlo i čaj. Bol rovnako mohutný, aj keď o máličko nižší ako ten prvý. Keď zazrela svojho väzniteľa po svetle, pomyslela, že do miestnosti vstúpil Thor, vikingský boh vojny. Pri tomto druhom by zvažovala, že vstúpil nejaký, divoký, kočovný Kozák, či Tatár. Mal tmavé vlasy, vetrom ošľahanú tvár a šikmé, prenikavé, zelené oči. Očakávala by tmavo hnedé, ale boli zelené. Kričali z jeho tváre, akoby tam nepatrili. Opatrne sa posadila k malému stolíku. Bola hladná a musela nabrať silu. Ticho požiadala o ihlu a vodu na umytie, dôstojne poďakovala a viac mu nevenovala pozornosť. Priniesol všetko a zakúril v kozube. Dlane ju boleli, ale aj tak si opravila odev. Opatrne sa poumývala a vyčistila niektoré škvrny z šiat. Prestrela ich zboku na kozub. Sálalo z neho príjemné teplo. Potešila sa. Šaty uschnú za nejaké dve hodiny. Tieto jednoduché úkony ju zmorili. V hlave jej búšil bôľ. Chvela sa od zimy aj slabosti, rany aj škrabance pálili. Lákala ju veľká posteľ, ale nenabrala odvahu, si oddýchnuť.

„Bola hladná, je dobré, že jej chutí jesť.“ Skonštatoval Kirgin, keď sa vrátil s prázdnym podnosom. Viktor sedel v kresle, zaryto mlčal a hľadel do ohňa.
„Bude v poriadku, ženy sú odolné, spamätá sa.“ Snažil sa prelomiť trudnomyseľnosť priateľa. Zničený muž na neho fľochol pochybovačným pohľadom.
„Videl si, ako som ju zriadil? Zneuctil... tak mi nehovor, že bude v poriadku!“ zavrčal.
„To nemôžeš s určitosťou vedieť. Mal si vypité, nepamätáš sa.“ 
„Na plachte je krv. To znamená, že bola nevinná. Pamätám si... ležal som na nej.“ Znelo to ako rozsudok smrti.
„Požaduje, aby si sa s ňou oženil?“ 
„Nie, ani nepípla.“ 
„Nevieš, kto to je. Čo tu vlastne hľadala. Ako sa ocitla v tvojej posteli? Pred tým, ako jej ponúkneš manželstvo, zistí si tieto veci.“ 
„Hmm... zistím. Jedno však viem iste. Je to dáma s vyššej spoločnosti.“ 
„Nato si ako prišiel. Čo by tu robila? V horách, sama bez ochrany a gardedámy. Zrejme si ešte nevytriezvel. Daj si pozor. Skôr by sa mi to podobalo na nejaký úskok. Možno aj macochy, aby ťa skompromitovala. Zničila ti povesť. Alebo je to nejaká výdaja chtivá dievčina, čo len teraz vyliezla zo školských lavíc. Vliezla ti do postele sama.“ 
„To nič nemení na fakte, že som ju odtiaľ nevyhodil... práve naopak, poslúžil som si. Možno jej už pod srdcom klíči moje semeno.“ 
„Ty sa s ňou chceš naozaj oženiť?“ nevychádzal z údivu.
„Budem potrebovať ženu. Plánoval som sa vydať na lov do spoločenskej smotánky. Len som to odďaľoval, pretože ma tie spoločenské intrigy, afekt a pretvárka smrteľne nudia. Takto sa to zjednoduší.“ 
„Čo ak sa mýliš? Čo ak je to nejaká dobrá herečka, alebo sedliačka bez vzdelania?“ 
„Jej odev je skromný, smútočný, ale látka drahá, najlepšej kvality. Čižmy z kvalitnej kože. Herečky si potrpia na pompu a prezdobené odevy, šperky. Herečka by už prelievala potoky sĺz a žiadala odškodnenie. Sedliačka by si takýto odev nemohla dovoliť. A sedliačka by si  tiež, podobne ako herečka, vypýtala peniaze za svoje služby. Táto mlčí, nesťažuje si, neplače.  Zachováva si dôstojnosť. Správanie je dokonale. Ovláda svoje pocity, vyjadruje sa spisovne, jemne a ticho. Strávila zopár rokov v školách, v najlepších školách. Jej koža bez poškvrny, vlasy udržiavané a lesklé, ruky napriek zraneniam jemné a mäkké. Je to vysokopostavená dáma, ver mi, viem to. Netuším, aká nepriazeň osudu ju zaviala do mojej spálne, ale o chvíľu to zistím. Potom to doriešim.“ 
„Vidím, že už si sa rozhodol, je zbytočné ťa presviedčať. Myslím, že je to krásavica... teda bude, keď sa vyhoja modriny.“ Uškrnul sa, začo mu Viktor venoval nevľúdnu grimasu. Zobral obväzy, alkohol a zaklopal. Tiché „vstúpte“, mu dalo zelenú.
Sedela na stoličke, vzpriamená, akoby zhltla pravítko. Bola bledá a na jej tvári sa podpísali prežité útrapy a únava.
„Slečna, prišiel som sa postarať o vaše zranenia. Dovoľte, aby som sa najskôr predstavil. Som Viktor Tarnas.
A chcem sa ponížené ospravedlniť za príkorie, ktorému som Vás vystavil.“ 
 Zadívala sa na neho, tými svojimi modrými studničkami. Zvažovala, čo povedať. Zhlboka sa nadýchla.
 „Pane,  zrejme došlo k nedorozumeniu. Až dnes ráno som si uvedomila, že ste ma považovali za niekoho iného.“ Začala neutrálne.  Mala by sa podobne ako on predstaviť, ale nechcela mu povedať  svoje meno. Vnímal jej neochotu prezradiť svoju totožnosť. Z nejakého dôvodu ho to rozhorčilo.
„Madam, rozumiem vám. Viem, že som sa správal neodpustiteľne. Napriek tomu vás prosím o odpustenie a trpezlivosť. Chcem vám pomôcť, poskytnúť ochranu a chcem, aby ste mi dali šancu, všetko vysvetliť a odčiniť.“ 
„Netrápte sa pane, niet čo odpúšťať. Tých zopár príkrych slov, som... už zabudla. Pochopila som, že vaše nevľúdne správanie... nebolo adresované mne.“ 
„Zopár príkrych slov?!“ zvolal v úžase, „madam, zrejme ste omdleli a nepamätáte sa, čo sa v noci odohralo. Správal som sa ako podliak, zrejme je lepšie, že ste omdleli. Veľmi ma to škrie a som ochotný prevziať na seba zodpovednosť.“ 
„Nie, neomdlela som. Môžem vás uistiť, že v noci sa nič neodohralo.“ Pevne preriekla. Chvíľu ju zarazený pozoroval.
„Madam, skompromitoval som vás.“ Ticho priznal. Hľadela na neho, akoby sa pomiatol.
„Ehmm... a ste si istý, že som to bola ja? Možno tu bol niekto predo mnou, čo by vysvetľovalo vaše rozpoloženie. Boli ste značne indisponovaný.“ Rozpačito vyriekla.
„Nikto iný tu nebol!“ zamietol razantne, „pamätám si... na plachte je vaša krv.“ Už značne rozčúlený vysvetľoval. Očervenela, keď pochopila, čo tým myslí.
„Je to moja krv, rozbila som si koleno.“ Jednoducho vysvetlila.
„Pamätám si... že som...“ zasekol sa, „koleno... nie je to...?“ zase sa zasekol. Líca jej zahoreli od hanby, ale aj tak pokrútila hlavou. Mlčky, zamračený ju pozoroval.
„Čo vaša tvár a roztrhané šaty?“ nedalo mu.
„Vy si na nič nespomínate?“ odpovedala proti otázkou.
„Zbil som vás?“ otrasený vyhŕkol. Nespokojne zacmukala.
„Nie, spadla som v lese. Nespočetne krát. Bola som vydesená a bola tam príšerná tma. Stratila som sa a nevedela vrátiť. Aj šaty som zničila počas tej strašnej noci. Zazrela som tento zrub a chcela hľadať útočisko. Myslela som, že tu nikoho niet. Chcela som...  trošku sa ohriať, prečkať do rána, aby som po svetle trafila domov.“ Klamala, ale on to nemusel vedieť. Nemohla mu dôverovať. Netušila v akom je vzťahu s tým, „samozvaným ženíchom“.
„Moje spomienky... sú zahmlené, ale aj tak sa mi vybavujú určité pasáže a...“ ešte stále pochyboval. Rýchle mu objasnila, čo sa v noci stalo.
„Takže aj napriek vašej indisponovanosti a vzhľadom k situácií, ste sa správali, ako vzor gentlemana.“ Dokončila rozprávanie. Viditeľne sa mu uľavilo. Dokonca sa naširoko usmial.
„Ošetrím vaše zranenia. Oddýchnete si a odprevadím vás domov. Vaša rodina je už určite strachom bez seba.“ Predložil. Hrklo v nej, ale aj tak spôsobne poďakovala, aby v ňom nezačalo tlieť nejaké podozrenie. Keď si prisunul stoličku a posadil sa tesne oproti nej, zaspätkovala. Ešte nikdy nebola v takej bezprostrednej blízkosti muža. Takéhoto muža. Samozrejme sedávala s otcom, ale to sa nedalo porovnať. Tento mohutný človek, pripomínal výzorom bojovných Vikingov o ktorých čítavala v románoch. Nebezpečenstvo sršalo z každého kúska jeho tela. A oči... tmavo sivé, priame, plné akéhosi chladného ohňa. Zachvela sa a pritiahla si župan tesnejšie k hrudi.
„Nebojte sa, madam. Som neškodný,“  usmial sa, „iba vám chcem ošetriť ruky, všimol som si aj lakeť a pozriem vám aj to koleno.“ Usmieval sa, ale vyzeral ako dravec. 
„Ja... ak vám to neprekáža, postarám sa o to sama.“ Očervenela pri predstave, žeby si pred nim obnažila nohy.
„Máte skúsenosti s ošetrovaním rán?“ zaujalo ho.
„To nie, ale...“ chcela povedať, že je to nevhodné.
„Tak o tom nebudeme diskutovať,“ prerušil ju, „som vojak. Viem, že nesprávne ošetrenie rán vedie k strate údov, dokonca smrti. Ošetrím vaše zranenia, aby ste neochoreli.“ Nekompromisne uchopil jej ruku. Chcela si ju vytrhnúť, ale bolesť jej v tom zabránila. Zatajila dych, aby sa ovládla. Prezeral si dlaň. Toto nebolo od skla. Uchopil aj druhú ruku, identická rana, toto skutočne nemohlo byť od skla.
„Uvoľnite sa a položte ruky na stôl.“ Nemalo zmysel sa vzpierať a tak poslúchla.
„Musí sa to vyčistiť. Bude to príšerne štípať, ale zabránime hnisaniu rán.“ Zamrmlal prezerajúc dlane.
„Od čoho to je?“ spýtal sa nezúčastnene a jemne prehmatával okolie rovných rán na oboch dlaniach. Neodpovedala. Pomaly zodvihol hlavu a zadíval sa jej prísne do oči. Bol od nej iba pár centimetrov.  
„Od čoho to je?“ zopakoval drsne. Uhla pohľadom.
„Stalo sa to v lese.“ Zašepkala bojazlivo, ale aj jej samotnej to znelo falošne. Vrhol na ňu ďalší prebodávajúci pohľad, ktorý kričal: „klameš“, ale nekomentoval to. Keď nalial alkohol na dlane, pridržal ju, aby neuhla. Očakával, že bude kričať, alebo plakať. Zalapala po vzduchu, potom zatajila dych, zahryzla si do pier, ale nevydala ani hláska. V očiach sa jej perlili slzy, zbledla ešte viac ako doteraz, ale statočne mlčala. S obdivom ju pozoroval. Aj muži pri kontakte rán s alkoholom kliali, ako pohani.
„Najhoršie už máte za sebou. Teraz vám ruky natriem liečivou masťou a obviažem.“ Jemne vysvetlil. Konečne sa dokázala nadýchnuť a ovládla mdloby, ktoré ju pokúšali. V hlave jej zase začalo búšiť. Mlčky sledovala jeho počínanie. Obviazal dlane.
„Teraz lakeť. Bolo by lepšie si vyzliecť župan, aby som mal prístup k zraneniu.“ Navrhol. Zatvárila sa pobúrene a bez jediného slova si vyhrnula rukáv na obrovskom župane, tesne nad lakeť. Pobavene sa usmial nad drobným vzdorom a zaujímalo ho, čo vymyslí pri kolene. Mala pekne formované nohy. Zaoblené na tých správnych miestach. Všimol si toho hneď ráno.
„Čo ste robili v lese, v noci a sama?“ spýtal sa kým obväzoval lakeť. 
„Už som vám to povedala, zablúdila som. Mám rada dlhé prechádzky. Zašla som oveľa hlbšie... precenila som svoje sily.“ 
„Sama a v tomto počasí?“ podpichol.
„Bola so mnou slúžka, ale vyvrtla si členok. Vtedy ešte nepršalo. Nechcela som byť dlho. Poslala som ju späť a... strhla sa búrka. Rýchle sa zotmelo, stratila som orientáciu.“ Vnímala, že jej neverí, ale nemala čo stratiť.
„Pozriem sa ešte na to vaše koleno.“ Nepokojne sa zahniezdila a odsunula.
„Mylady, musím vás ošetriť. Vaša rodina by mi zazlievala, keby som sa o to nepostaral.“ Naschvál použil oslovenie, „mylady“. Vôbec sa neohradila, prijala oslovenie prirodzene, takže si potvrdil to, čo už vedel. Je to urodzená dáma. 
„Také niečo je neprijateľné. Videla som, ako ošetrujete zranenia. Urobím to sama.“ Pokojne vyjednávala. Usmial sa.
„Nemusíte sa ostýchať mylady. Práve sme spolu strávili noc.“ 
„Nič sa predsa nestalo.“ Odporovala.
„Tento fakt nič nemení na tom, že som vás zo spoločenského pohľadu znemožnil, skompromitoval. Som čestný muž. Odvediem vás domov a požiadam o vašu ruku.“ Vyľakala sa.
„To naozaj nie je potrebné. O tomto poľutovaniahodnom omyle vieme predsa len my dvaja. Nechcem, aby ste si považovali za povinnosť, mi niečo navrhovať. Takúto obetu v žiadnom prípade nemôžem pripustiť. Stačí, ak budeme diskrétni, obaja... a keďže ste gentleman, očakávam, že na toto nedorozumenie rýchle zabudnete.“ 
„Mám veľmi dobrú pamäť, mylady! Na takéto niečo sa nedá zabudnúť. Je mojou povinnosťou zjednať nápravu.“ Tvrdo vyriekol. Vzdychla.
„Dobre,“  pristala, „ale nechajte ma najskôr prezliecť. Je mi nepríjemné viesť debatu tohto charakteru, nevhodné oblečená. Zároveň si ošetrím aj koleno. Potom sa porozprávame, čo ďalej.“ Navrhla s milým úsmevom. Zaváhal, potom vstal.
„Ako si želáte. Neprezradíte mi svoje meno?“ spýtal sa na odchode.
„Samozrejme, potom,“ prisľúbila s veľavravným úsmevom, "naozaj je pre mňa nemysliteľné predstavovať sa ehmm... nevhodne oblečená." Jemne uklonil hlavou a s úsmevom opustil miestnosť.