Doriána © Kapitola -3-
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 1-4579050 Autor-konradbak "
a podlieha autorským právam.
Kapitola - 3 -
Len čo zatvoril dvere, vyskočila.
„Toto je zlý sem. Ďalší ženích. Čo bolo niečo v tom daždi? Keď sa všetci pomiatli... už len toto mi chýbalo... panebože, čo teraz?“ chvatne sa obliekala.
„Nesmie sa dozvedieť, kto som... toto nie je obyčajný statkár... toto je lord Tarnas, národný hrdina. Panebože, to by bol škandál!“ rýchle si navliekala vlhké pančušky. Odev bol ešte vlhký, ale nemala čas sa tým zapodievať. Zabudla na triašku, chlad i bolesť. V hlave jej búšilo jediné: „Uteč!“. Potichu otvorila oblok. Vrátila sa do miestnosti a po špičkách, nehlučne podložila stoličku pod kľučku. Vyliezla von a rozbehla sa do lesa. O dvadsať minút zaklopal. Zaklopal ešte raz, potom prudko stlačil kľučku. Nasrdený sa zaprel do dverí. Povolili až na tretí krát. Miestnosť zívala prázdnotou a otvorený oblok sa mu vysmieval.
„Kirgin!“ zreval, „utiekla, za ňou!“
„Stojí ti vôbec zato?“ prehodil verný priateľ, keď vybehli na vyvýšený kopec. Porozhliadali sa v okolí.
„Nemôžem ju nechať ujsť, ktovie, čo sa vlastne v noci stalo. V každom prípade som ju skompromitoval.“
„Tvrdila, že sa nič nestalo.“
„Nemôžem jej veriť. Prečo by inak utekala? Moje útržky spomienok hovoria niečo iné a nie len nevinné nedorozumenie. Snažil som sa s ňou jednať čo najjemnejšie, vzhľadom k tomu... ponúkol som, že ju odvediem k rodine, vysvetlím situáciu a urobím správnu vec a predsa utiekla.“
„Zrejme nemá záujem. Netvrdím, že to nie je výhodná ponuka, ale ak utiekla... najskôr, skutočne nemá záujem sa vydať. Možno je už vydatá, alebo... a ktovie, čo sa jej prihodilo, aha... vľavo dole... vidíš ju? Medzi stromami.“
„Poďme, nadbehneme jej. Dobehla ma, tá malá ma dobehla ako sopliaka!“ zapenil neveriac.
Doriána bežala na dolinu. Vedela, že tam niekde by malo byť mestečko. Tam si konečne vydýchne a požiada o pomoc. Nemala ani potuchy o tom, kde je, ale dúfala, že smerom dole sa niekam dostane.
„Kde zmizla, dopekla?!“ nechápal Viktor. Zazreli ju dole, ale keď jej nadbehli, dievča zmizlo. Prehľadali les dostali sa až do mesta, ale zľahla sa po nej zem. Pochytil ho srd. To dievčisko ho oklamalo, podviedlo. Chcel byť gentleman, zachovať sa ako patrí... ona sa mu svojim počinom, do oči vysmiala. Urazilo ho to a ponížilo. Zaťal zuby.
„Veď ja si ťa nájdem, ty jedna líštička prešibaná.“ Prisľúbil v duchu. Vrátili sa do zrubu. Boli premočení a uzimení. Začalo sa stmievať, aj tak by ju nevypátrali. V duchu sa obával, že tá pochabá žena ostala niekde v lese, čochvíľa bude noc... premočená, uzimená... možno zranená.
Keď usadla do dostavníka a pohli sa, srdce sa jej konečne upokojilo. Nemohla uveriť, že ju postretlo toľké šťastie. Pribehla do mesta, ako divožienka. Strapatá, mokrá, zablatená. Keď zazrela poštový dostavník, skrsla v nej nádej. Nepôjde na faru. Pôjde priamo do Londýna, ak sa jej podarí presvedčiť kočiša, aby ju vzal. Spôsobne sa predstavila. Povedala mu, že jej koč prepadli lupiči, ale jej sa podarilo utiecť. Ponúkla mu svoj zlatý medailónik, ako zálohu, ak ju dovezie domov. Muž chvíľu váhal, ale zlato ho presvedčilo. Dala mu sľub, že dostane za svoje služby, koľko si zapýta, len nech ju dopraví do Londýna k strýkovi. Dokonca jej ponúkol deku, aby sa prikryla, čo jej padlo vhod. Bola premrznutá na kosť, premočená, ale spokojná. Konečne sa táto nočná mora skončí. Tento dobrosrdečný človek ju odvezie k strýkovi Eduardovi. Nebol jej pokrvným príbuzným, ale bol to najlepší priateľ jej starého otca. Ten zahynul počas francúzskej revolúcie, aby zachránil jeho, aj s rodinou a zanechal po sebe malého synka. Eduard sa ujal tútorstva a vychoval jej otca. Milovala ho. Bol to sčítaný, múdry a príjemný človek. Bol izolovaný od okolitého sveta a značne excentrický, ale k tým málo priateľom, čo mal, sa správal pekne. Dokázala sa s ním rozprávať celé hodiny. Mali podobné záujmy, zaujímala ich veda a poznanie. Čítali rovnakú literatúru. Pomôže jej, to vedela na sto percent. Od únavy zaspala. Zobudilo ju klopanie kočiša. Triasla sa zimou, ale prinútila svoje unavené telo, aby reagovalo.
„Slečna, sme na mieste. Avšak sú štyri hodiny ráno. Neverím, že sa dobúchate v takúto nekresťanskú hodinu.“
„Prosím, buďte taký láskavý a zaklopte. Otvoria nám.“ Pevne presvedčená vyriekla. Kočiš podišiel váhavo k veľkým vchodovým dverám a zaklopal. Vytrvalo klopal zopár minút, až kým sa dvere neotvorili. Cez okienko zazrela nevľúdneho majordóma. Kočiš mu čosi ticho hovoril a potom ukázal na koč. Dvere sa zase zatvorili. Bola taká uťahaná, že ledva držala oči otvorené. Až keď sa jej niekto jemne dotkol, strhla sa.
„Doriána, čo sa vám preboha prihodilo?!“ ohúrený vyhŕkol strýko Eduard. Úľavou jej vyhŕkli slzy.
„Prineste teplý plášť a pomôžte lady dnu!“ zavelil. Niekto okolo nej ovinul niečo veľké a príjemne teplé. Slastne vzdychla, potom ju zodvihol na ruky, akoby bola pierko a vyniesol z koča.
„Strýko prosím... odmeň sa tomuto mužovi za jeho námahu, zachránil ma. Sľúbila som, že mu zaplatíš. Ako zálohu má môj medailónik.“ Zašepkala ešte a poddala sa príjemnému teplu.
Zobudila sa a poobzerala. Pokojná vzdychla. Bola v izbe, ktorú používala, keď boli na návšteve u Eduarda. Nebol to len sen. Naozaj sa dostala až sem. Opatrne sa posadila, pretože už pri prvých náznakoch pohybu, cítila bolesť. Nedivila sa. V lese nespočetné krát spadla, dotĺkla sa aj pri páde z rímsy. Určite jej na kráse nepridala ani bitka od toho hrozného statkára. Ruky mala obviazané. Vošla slúžka. Priniesla raňajky a pomohla jej s toaletou. Bola zoslabnutá, nevládala. Pomohla jej naspäť do postele. Vraj má ležať. Bola veľmi chorá. Neprotestovala, necítila sa práve najlepšie. Poobede sa ohlásil na návštevu Eduard.
„Drahá Doriána, vyzeráte oveľa lepšie. Nahnali ste mi strachu.“
„Mrzí ma to strýčko.“ Jemne sa usmiala, potom sa prudko posadila.
„Strýčko, máte nejaké novinky ohľadne mojich rodičov?“ vyhŕkla nedočkavo.
„Drahé dieťa... obávam sa, že nie sú veľmi pozitívne. Loď vašich rodičov sa potopila pri Jamajke, počas príšernej búrky. Neustále po nich pátram, ale zatiaľ bez nejakého úspechu.“
„Ale existuje šanca, že to prežili, však?“ úpenlivo, stiesnená zopäla ruky. Zahľadel sa bokom.
„Nádej zomiera posledná, Doriána. Neustále sa prehľadáva táto oblasť. Vaši rodičia sú veľmi životaschopní. Ak prežili, nájdu spôsob, ako sa vrátiť domov. Musíte si však uvedomiť, že sú to už štyri mesiace. Ak sa nenájdu... po roku ich oficiálne vyhlásia za mŕtvych. Je mi to ľúto.“ Zašepkal. Stiahlo jej hrdlo a ledva sa ovládla, aby ju nezradili slzy.
„Teraz mi však povedzte, čo sa stalo s vami. Ten kočiš tvrdil, že vás prepadli zlodeji.“
„Neprepadli. Teda prepadli, ale... je to zložité. Tetuška zomrela, poslala som vám list.“
„Áno, dostal som ho. Mali ste pricestovať, po pohrebe. Mal pre vás ísť Sigurd aj s družinou, tak sme sa dohodli, ale v to ráno ste sa tu objavili. Zbiedená a dobitá.“ Začala rozprávať. Nič nezatajovala. Dôverovala tomuto múdremu starcovi. Hodnú chvíľu mlčal.
„Lord Tarnas, je veľavážený a čestný muž.“ Zamyslene skonštatoval.
„Ja viem.“ Šepla.
„Zrejme vás hľadá. Považuje si za povinnosť sa s vami oženiť.“
„To neprichádza do úvahy!“ zhrozená vyhŕkla.
„Z jeho pohľadu a vlastne aj z môjho, vás nenávratne skompromitoval. Hlavne, ak si na všetko nespomína vzhľadom na svoju dočasnú indisponovanosť, počas tej noci.“
„Nevie, kto som.“ Oponovala.
„Drahé dieťa. Stačí, ak zájde na faru a poinformuje sa o mladých dámach v okolí. Predpokladám, že to zistí asi o takých desať minút ako vstúpi na faru.“
„Možno zistí moju identitu, ale nebude vedieť, kde ma hľadať.“
„Obávam sa, že to nie je ťažké zistiť. Nemáte príbuzných, okrem mňa. Nie som váš pokrvný príbuzný, ale bude jasné kam ste sa pobrali. Vzťah našich rodín, je všeobecnou známosťou.“ Vzdychla.
„Necítim sa skompromitovaná. Nemienim sa za toho človeka vydať. Moji rodičia mi sľúbili, že manžela si smiem vybrať sama. Nevydám sa len kvôli nešťastnej zhode okolnosti. Absolútne nič sa nestalo. Neklamala by som vám strýčko. Vždy sme o všetkom hovorili otvorene, nezatajila by som vám takéto niečo. Ani sa ma nedotkol. Bol opitý do bezvedomia.“
„Ja vám verím Doriána. Lenže problém bude zrejme s Tarnasom. Je všeobecne známe, že si svoje záväzky plní do bodky. Je to pre neho otázkou cti. Myslím, že svoju česť považuje za najdôležitejšiu vec na svete. A vy ste mu zobrali šancu napraviť škodu, ktorú podľa neho napáchal. Je to nebezpečný muž. Prešibaný, ľstivý a aj keď spravodlivý, je to tvrdá povaha. Neradno sa s nim zahrávať. Viem sa vžiť do jeho situácie. Zrejme ste ho poriadne napálili a rozhnevali.“
„Nenapáchal žiadnu škodu.“ Hlesla skormútená.
„Drahá, nič si nenahovárajte. Keby čokoľvek z toho večera vyšlo najavo... vaša povesť by bola nenávratne zničená. Nikomu by ste nevysvetlili, že sa nič nestalo. Myslím, žeby ste lorda ešte viac popudili a rozzúrili, pretože by ste verejne prehlásili, že nie je schopný... ehmm... počas noci niečo... nechajme to tak. Bože chráň, aby sa toto verejne prevalilo. Preto mu rozumiem.“
„Čo mám teda robiť?“ nešťastná zvolala.
„Predpokladám, že čochvíľa zaklope na moje vráta.“
„Strýčko, ožeňte sa so mnou vy!“ vyhŕkla dychtivo.
„Ako prosím?!“ starcovi zabehlo až sa rozkašľal.
„Kedysi ste mi sľúbili, že sa so mnou oženíte.“ Rozvíjala svoj nápad.
„Drahé dieťa, mali ste desať a pracovali sme spolu na vedeckých experimentoch. Uveličene ste prehodili, že sa za mňa vydáte a budeme spolu pokračovať v bádaní.“ Usmial sa.
„Lenže vtedy ste mi sľúbili, že keď budem dospelá a budem sa za vás chcieť vydať, oženíte sa so mnou.“
„Doriána bolo to detinské želanie dievčatka, ohúreného vedou.“
„Strýčko... ja sa nechcem vydávať. Nie za nejakého cudzieho muža, ktorému budem vydaná na milosť a nemilosť. Sľúbili ste, že sa o mňa postaráte. Ak sa nestanem vašou manželkou, budem sa stále obávať o svoj osud. Mužov, čo sa ženú za majetkom a venom je veľa. Stále budem žiť v strachu, že ma niekto unesie a skompromituje. Navyše... k tetuške ste ma poslali, lebo sa nepatrilo, aby som tu s vami zostávala sama. Kam sa teraz podejem, keď už jej niet.“ Chvíľu jej pátral v tvári a mlčky rozmýšľal.
„Doriána, ja som starý, chorý muž. Nikto nevie, ako dlho tu budem. Možno z vás urobím vdovu o rok a možno o desať. Nedovolím, aby ste svoje najlepšie roky obetovali starcovi. Manželstvo nie je dočasné. Je to na celý život. Nie ste naivná. Viete veľmi dobre, že v manželstve dochádza k intímnostiam. My dvaja nemôžeme mať intímny vzťah. Nikdy by som sa neznížil k tomu, aby som siahol na dieťa vášho veku, ale mladá žena ako vy, potrebuje muža.“ Začervenala sa.
„Nie, nepotrebujem. Okrem toho... vlastne som sa nikdy ani veľmi nechcela vydať. Chcela som sa venovať štúdiu, cestovaniu. Ste múdry muž strýčko. Milujem prácu v laboratóriu, či rozhovory s vami, teórie, vašu knižnicu. Je to život, aký by som si veľmi želala.“ Zase dlho mlčal.
„Možno to nie je najhorší nápad.“ Pripustil po chvíli. Zažiarila.
„Avšak, mám podmienku. Musíte si uvedomiť, že vaše telo sa po čase začne domáhať určitého naplnenia. Teraz ešte netušíte o čom hovorím. Po nejakom čase... ehmm... keď prídete nato, žeby ste vo vašej zvedavosti chceli zistiť, ako to medzi mužom a ženou vyzerá po intímnej stránke, poviete mi o tom. Nájdeme pre vás vhodného partnera, ktorý vás zasvätí aj do tejto stránky života. A samozrejme chcem, aby ste sa zúčastňovali verejného života. Nechcem, aby ste uvädli medzi múrmi tohto starého domu.“
„Spoločnosť ma veľmi nezaujíma, strýčko.“
„Napriek tomu budem rád ak mi vyhoviete. Nemusíte hneď. Držíte smútok za tetou. Taktiež je tu tá vec s vašimi rodičmi. Aspoň prvotný šok smotánky opadne. Keď zverejníme našu svadbu... bude to hromada dohadov, ohovárania a posmechu. Buď vás vyhlásia za zlatokopku, čo je nepravdepodobné, pretože ste majetná osoba, alebo mňa vyhlásia za chlipného, starého capa, čo zneužil situáciu nešťastnej, mladej ženy. To je tá pravdepodobnejšia možnosť.“ Potuteľne sa uškrnul.
„Je mi jedno, čo budú klebetníci rozprávať. Ja budem v bezpečí a vy budete mať spoločníčku. Veď oni prestanú, len čo sa objaví nejaký nový škandál.“
„Neviem, čo by mi povedal váš otec, keby sa teraz vrátil.“ Skonštatoval s jemnou výčitkou.
„Poďakoval by vám za moju záchranu. A mne by poblahoželal k vynikajúcemu výberu manžela.“ Spokojne prehlásila.
„Dobre, Doriána. Pôjdem a vybavím, lepšie povedané, obnovím zvláštne povolenie. Hneď potom sa môžeme zosobášiť.“ Rezko vstal. Niekedy ju udivovalo, aký je strýko Eduard vitálny muž, vzhľadom k tomu, že má sedemdesiat päť rokov.
„Apropo, poslal som Therese, aby vám zaobstarala vhodný šatník. Aspoň niečo základne. Plánujem sem pozvať krajčírku a dať vám vyhotoviť kompletný šatník na obdobie smútku.“ Nestihla mu ani poďakovať a zmizol.
