Doriána ©
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 1-4579050 Autor-konradbak "
a podlieha autorským právam.
„Urobíš presne to, čo som prikázal!“ zrúkol.
„Na takéto niečo, nemáte právo.“ Zašepkala.
„Nuž, vyvediem ťa z omylu. Nie je tu nikto, kto by mi v tom zabránil.“ Vysmieval sa jej.
„Moji rodičia sa vrátia a otec vás zabije!“ skríkla.
„Keď sa konečne vrátia, ak sa vôbec vrátia, budeš už bezpečne za mňa vydatá. A dúfam, že aj v požehnanom stave,“ zarehotal sa. Jeho odporné, masívne ústa sa k nej nebezpečne približovali. Cúvla dozadu a zdesená pokrútila hlavou.
„O svadbe nemôže byť ani reči. Držím smútok. Len včera som pochovala tetušku, ako iste viete. A pozajtra odcestujem k strýkovi, kým sa nevrátia moji rodičia, budem pobývať u neho.“
„Samozrejme, že to všetko viem. Som predsa váš sused, už zopár rokov. Tá stará, panovačná, arogantná striga, čo nado mnou ohŕňala nos, konečne otrčila brká. Nikto sa nad tým nepozastaví. Si tu teraz zostala sama a bez ochrany. Mladým, bohatým dámam sa dejú zlé veci, keď zostanú bez ochrany. Je mojou susedskou povinnosťou sa o teba postarať. Jedinou možnosťou je sobáš, aby sa nezničilo tvoje dobré, modré meno.“ Nechutne sa zaškľabil.
„To sa nikdy nestane!“ skríkla. Vzkypel hnevom a s zadosťučinením ju udrel. Zatmelo sa jej pred očami, stratila rovnováhu a dopadla na drevenú podlahu. Jednou rukou ju zdrapol za živôtik, zodvihol a druhou rukou opäť udrel. Ochabla a tak ju znechutený pustil.
„Suka, ja ťa naučím, ako sa ma správať poslušná manželka! Dnes v noci spečatíme náš zväzok. Zajtra ráno príde farár a zosobáši nás.“ Spokojne sa rozvalil na stoličke a znovu si nalial. V hlave jej trešťalo, ale počula ho zreteľne. Nesmela sa ani pohnúť, aby nezistil, že je pri vedomí. Zreval na starú slúžku, aby jej pomohli do spálne na poschodí, aby sa pripravila prijať svojho pána. Zamierila do izby po tetuške. Táto jediná spálňa mala ťažkú závoru. Nikdy nechápala, načo sú starenke vráta so závorou, ale teraz zato bola vďačná. Triasla sa strachom i bolesťou, ale okamžite zamkla a zaprela masívnu závoru. Na chvíľu bola v spálni v bezpečí. Ťažké, dubové vráta sa nedajú jednoducho vyvaliť. Avšak, dajú sa rozrúbať. A ten šialený násilník tam dole, by toho bol schopný. Začula ho kliať na schodoch. Stuhla od ľaku. Kričal jej meno, pretože ju nenašiel v spálni. Zúrivo otváral jednu miestnosť za druhou, až kým neprišiel k tetuškinej. Keď zatrepal na vráta, prebrala sa, vrhla k obloku. Bol koniec októbra. Vonku fúkal studený vietor, lialo a bola tma. Bolo jej to jedno. Čokoľvek iné bolo prijateľnejšie, ako to, čo by ju čakalo s týmto hrozným mužom. Vyliezla na šikmú strechu. Začula, ako reve na sluhov, aby priniesli sekeru. Vietor ju okamžite zamrazil až do špiku kosti, ale aj tak sa pohla ďalej. Nohy jej utiekli po vlhkej krytine. Spadla a začala kĺzať dole strechou. Ticho vykríkla a na poslednú chvíľu sa zachytila, aby neprepadla do tmy pod ňou. Plech sa jej zarezal do dlaní. Visela na rímse a vedela, že pod ňou je najmenej desať metrová hĺbka. Bolesť jej vohnala slzy do oči a ruky odmietli poslušnosť. Prsty kĺzali po mokrom plechu, vedela, že sa neudrží.
„Pane Bože, toto je koniec.“ Prebleslo jej hlavou tesne pred tým, ako spadla.
Pomaly otvorila oči. Na chvíľu stratila vedomie. Pokúsila sa pohnúť. Niečo ju pichalo a škriabalo, ale inak necítila nejakú ohromujúcu bolesť. Vtedy pochopila. Nedopadla na zem, ale na záhon ťahavých ruží, ktorý bol pod oblokmi tetušky, ako voňavý baldachýn. Stlmili jej pád. Ešte stále bola nejaké dva metre nad zemou. Kým sa dostala na trávu bola doudieraná, doškriabaná a dotrhaná od ružového kra. Napriek tomu sa pozviechala, strach jej dodával silu. Vedela, že keď pôjde na sever dostane sa k obydliam. Boli tam najmenej dva veľkostatky. A ďalej bolo mestečko. Požiada o pomoc kňaza. Rozbehla sa do tmy. O dve minúty premohla až do nitky. Triasla sa zimou, bolesťou i obavami. Ak sa za ňou pustí so svojimi lokajmi, osedlajú kone, je jej beda. Bežala, až kým ju nezačalo pichať v boku.
„Nie, radšej zomriem, nesmú ma chytiť...“ striasla sa. Vošla do lesa. Úzkosť ju zachvátila. V hore bola príšerná tma, divé zvieratá a zvuky, ktoré ju desili, ale oveľa väčšmi sa bála svojho prenasledovateľa. Vedela, že koňmo sa za ňou nedostanú, takže ju nedochytia tak rýchlo. Stratila pojem o čase, nevedela, ako dlho sa potĺkala sem a tam. Skrehla od zimy a mala pocit, že chodí do kruhu. Nič nevidela, neustále zakopávala a padala. Už nemala silu vstávať. Zostala ležať a ticho sa rozplakala. Po chvíli sa predsa len pozbierala a upokojila. Ako zodvihla hlavu, zazrela medzi stromami svetlo. Svitla v nej nádej. Niekde vpredu bola usadlosť. Netušila aká, pretože sa stratila, vôbec nevedela, kde je. A okolité lesy nepoznala. Žila u tetušky iba tri mesiace. Nestihla dostatočne spoznať okolie. Začula kdesi za sebou hlasy a zazrela svetlá fakieľ. Vyskočila a rozbehla sa. Strach potlačil do úzadia bolesť i únavu. Vybehla na akúsi čistinku. Uprostred stála usadlosť. Matne si spomínala, že jej príbuzná hovorila o tomto loveckom zrube. Dal ho vystaviť lord Tarnas. Využíval ho počas loveckej sezóny a vtedy, keď si chcel oddýchnuť od veľkomesta. V dome nesvietilo svetlo, zrejme sa od okien iba odrážali svetla prenasledovateľov. Nezaváhala ani na okamih. Zodvihla kameň. Na prízemné okno priložila svoju sukňu, aby stlmila rinčanie a rozbila malé okienko. Prevliekla ruku, otvorila háčik, čo istil okná a vhupla dnu. Okamžite za sebou zatvorila, zastrela ťažký záves a úľavou sa oprela o stenu. V miestnosti bolo oveľa teplejšie, ako vonku a bolo tu sucho. Roztrasenými rukami si rozopla premočený kabátik a stiahla ho z pliec. Bol nenávratne zničený, roztrhaný, mokrý a špinavý. Nasledoval čepiec, sukňa, premočené čižmy a pančušky. Ostala v čiernej hodvábnej blúzke a spodnici, ale cítila sa oveľa teplejšie a pohodlnejšie. Opadol z nej strach, ale zato sa dostavila bolesť a vyčerpanie. Vzdychla. Keby ešte niekde našla prikrývku a posteľ, aby si oddýchla. Rozhľadela sa v tme a zistila, že je v nejakej spálni. Aj v tme sa črtal tmavší tieň čela postele.
Viktor dorazil do zrubu neskoro poobede. Zdržal ho hustý lejak. Bol premočený do kosti. Našťastie, zrub bol prekúrený. Poslal svojho verného druha vopred. Najedol sa a posadil ku kozubu. Rád hľadel do ohňa. Posledné roky vojenskej služby neraz presedel celú noc pri ohnisku. Upokojovalo ho to, spriadal plány, taktické manévre a riešil problém za problémom. Tentokrát ani oheň nepomáhal. Vrelo v ňom od hnevu. Nakoniec vstal, otvoril fľašu whisky a začal popíjať. Neholdoval alkoholu, ale tentokrát sa rozhodol spiť do nemoty, aby prehlušil nenávisť, čo v ňom tlela.
Pred dvanástimi rokmi narukoval. Narukoval... kvôli nej. Bol vtedy mladý, neskúsený chlapec. Ledva sa začal holiť. Jeho otec sa práve oženil a zobral si ženu o tridsať rokov mladšiu od seba. Bola to už jeho tretia manželka. Nezazlieval to, veď bol vdovec a nechcel ostať sám. Spočiatku bola milá a úctivá. Bola to krásavica s bujným poprsím, oblinami na správnom mieste s prenikavými zelenými očami a bohatou plavou hrivou. Pamätal si, presne okamih, keď si priznal, že ho vzrušuje. Mal iba šestnásť, bol neskúsený hlupák. S odstupom času a získaním skúsenosti prišiel nato, že všetko robila zámerné. Provokovala, zvádzala ho. Hanbil sa za svoju túžbu. Hanbil sa pozrieť do oči vlastnému otcovi, pretože zatúžil po jeho manželke. Nikdy sa jej nedotkol, ale jeho svedomie ťažko odpúšťalo. Podľa neho zhrešil a zradil základné princípy lojality a cti. Nič to nemohlo odčiniť. Výčitky ho užierali a tak narukoval. Otec bol proti, veď bol jeho jediný dedič a bol príliš mladý, aby sa vydal do vojny. Keďže neustúpil, nakoniec mu kúpil hodnosť kapitána. Úspechmi v bitkách si získal rešpekt a postupoval v hierarchií vojenských hodnosti.
Po návrate z vojny sa k nej správal chladne a odstupom. Už nebol ten naivný, neskúsený sopliak. Za tie roky vystriedal množstvo mileniek, vedel ako uvažujú ženy a poznal mnoho úskokov a intríg. Bol imúnny na jej pôvaby a ťahy zvodnice. Čím viac ju ignoroval, tým vyzývavejšie sa správala. Začalo to presahovať hranice únosnosti a tak jej otvorene povedal, že si s ňou nezačne, ani keby bola posledná ženská pod slnkom. Odvtedy využívala každú možnú príležitosť, aby s ním ostala osamote. Obťažovala ho a prenasledovala. Mal všetkého po krk a preto sa rozhodol na pár dní odísť do hôr. Upokojí sa a rozmyslí, čo s ňou ďalej. Večer vypil viac, ako mal, len aby prehlušil výčitky. Takmer vzápätí vytriezvel, keď začul, ako niekto rozbil oblok. Nemohol uveriť, že tá ženská sa sem dotiahla za ním. Nechápal, ako sa tá roztopašnica dostala až do zrubu.
Zašepkala tichú vďaku nebesám a hmatom šmátrala až k posteli. Posadila sa, pritiahla prikrývku a smrteľne vyčerpaná sa zvalila na lôžko. Vedľa nej sa čosi pohlo. Vydesená zhíkla a až vtedy si s hrôzou uvedomila, že posteľ nebola prázdna. Zdrevenela, neschopná sa pohnúť. Začula drsné mrmlanie, hrubú nadávku a tieň sa vztýčil nad ňou.
„Ty malá kurvička! Tak ty nedáš pokoj?“ zavrčal drsne a ju ovalil alkoholový opar. Zo svojho údesom stiahnutého hrdla, nedokázala vydať ani hláska. Zato dokázala vystreliť z postele, akoby horela. Nedostala sa ďaleko. Človek v posteli zareagoval rýchlosťou šelmy. Zachytil ju za spodnicu, trhol. Ozvalo sa prašťanie látky, stratila rovnováhu a zvalila sa naspäť do postele.
„Kam si sa vybrala?! Šla si až sem, aby si teraz utiekla a hrala sa na cudnú?“ posmešne sa zarehotal, „neskoro. Ja totiž viem, čo si zač. Malá, nechutná šľapka, podradná potvora, čo sa hrá na dámu!“ drsne odsekol posledné slová. Svojou rukou jej uchopil zápästia. Nechápala, čo sa deje, až kým nezacítila, že jej ruky zväzuje nejakou šnúrkou. Prebrala sa z letargie a začala zápasiť o svoju slobodu. Drsne sa zasmial a priľahol ju. Zase stuhla. Neodvážila sa ani pohnúť.
„Nemyslí si, že sa na teba ulakomím. Až taký zúfalec nie som! Iba si ťa poistím, aby si nepláchla! Zajtra ťa odvediem tam, kam patríš. Nech si s tebou spraví poriadky ten, komu patríš.“
„Nie, prosím... to nie.“ Zašepkala.
„Ale áno! A teraz chcem spať. Neobetujem ti viac ani minútu môjho života. Opováž sa pohnúť a zderiem ťa ako hada!“ zavrčal, priviazal jej spútané ruky o čelo postele. Potom sa jej jednoducho obrátil chrbtom, stiahol na seba prikrývku a zaspal. Najskôr ležala úplne bez pohybu. Ešte stále spracovávala, čo sa v skutočnosti odohralo. Táto desivá nočná mora sa snáď nikdy neskončí. Otrasená si uvedomila, že ďaleko neutiekla. Tento mohutný muž zrejme pozná „snúbenca“. Ráno ju odvedie za ním a nikto tomu nezabráni. Roztriasla sa od bezmocného zúfalstva.
Precitol na divný zvuk. Znelo to ako... cvakanie. Započúval sa. Ten zvuk vydávala jeho macocha. V duchu zaklial. Bola chabo odetá a odev, čo na nej zostal, bol mokrý. Drkotala zubami od zimy, pretože jej vzal prikrývku.
„Tak ti treba, ty roztopašnica!“ pomyslel si spokojne. Ešte chvíľu ležal, ale ten zvuk mu nedovolil zaspať. Zastonal. Niečo iné bolo ju vytrestať a niečo iné, nechať, aby ochorela. Zamrmlal nadávku a hodil na ňu prikrývku. Osoba vedľa neho stuhla. Už nebolo počuť cvakanie. Zato počul smrknutie. „Tá ženská, smoklí. Toto sa mi snáď sníva!“ zahromžil v duchu. Nahnevaný vstal.
„Ak si myslíš, že ma obmäkčia tvoje slzy, si na omyle! Bezcharakterné potvory, vedia prelievať celé potoky sĺz na počkanie. Na toto sa ja nepálim. Ticho!!!“ zreval. Plač okamžite ustal. Hlava mu trešťala od množstva alkoholu a bol smädný. Vyšiel z miestnosti a zamieril do salóna. Vypil tri poháre vody. Vytiahol zo šatníka ďalšiu deku a zvalil sa na pohovku. Sen však neprichádzal. Snažil si utriediť v hlave nočné udalosti. Tá ženská vliezla do zrubu cez okno... to sa mu jasne vybavovalo. Čo bolo ďalej? Ako sa dostala do postele... prečo s nim preboha živého, ležala v posteli, chabo odetá? Nedokázal poskladať útržky do jednotného celku. Ešte nikdy v živote sa takto neožral. V úžase si priznal, že má „okno“. Spomienkami preletel záblesk. Okamžite sa zhnusený posadil. Roztrhal jej oblečenie. V ušiach počul ten driapavý zvuk látky... potom... na nej ležal... a chcel ju zmlátiť. Áno, to si pamätal celkom iste.
„Ja som... Ježiši, snáď som to len... neurobil...“ rukou prešiel po čele a snažil sa prinútiť mozog pracovať. Vyskočil znechutený a vybehol von. Práve svitalo. Aj naďalej lialo, ale bolo mu to jedno. Podišiel k vedru s vodou, zhodil zo seba košeľu a strčil hlavu do ľadovej vody. Rýchle sa poumýval a vošiel dnu. Prebral sa a hlavo-bôľ ustúpil. Avšak nevybavil si, čo všetko sa v noci stalo.
„Nejako si si privstal.“ Ozvalo sa za ním so smiechom. Kirgin, ako vždy sršal dobrou náladou. To na tomto chlapíkovi obdivoval. Ten človek mal vždy dobrú náladu. Prešli spolu nebom i peklom, vojnou i mierom, ale nikdy neprestal dobrosrdečne podpichovať a smiať sa. Bol to ruský hulán, štvrtý syn bojara. Otec mu kúpil dôstojnícku hodnosť v hulánskom pluku a viac sa o neho nestaral. Osud ich zviedol dokopy. Obaja padli do zajatia v bitke pri Friedlande. Museli spojiť sily aj keď nepatrili k jednému pluku, ani neboli krajania. Ak chceli prežiť, museli spolupracovať. Po troch dňoch útrap sa im podarilo vlastnou statočnosťou a prešibanosťou utiecť. Odviedli zo zajatia ďalších dvadsaťšesť vojakov. Kirgin bol ťažko ranený a tak ho odvliekol na vlastnom chrbte, až k pluku. Odvtedy ostali spolu. Už deväť rokov bol jeho tieňom. Viktor si uvedomoval, že nebiť Kirgina, zošalel by. Jeho dobrá nálada a optimizmus, ho držali v psychickej pohode, aj napriek hrôzam, ktoré denno-denne vídali.
„Je tu!“ zavrčal.
„Myslel som, že budeš vyspávať opicu. Ešte nikdy som ťa takéhoto nacicaného nezažil.“ Usmieval sa.
„Nepočuješ, čo som povedal? Je tu!“ zopakoval trpko.
„Sme tu len my dvaja, máš ešte vypité?“
„Macocha. Je tu... v spálni... !!!“ Kirgin prekvapene pridvihol obočie.
„A čo robí v spálni?“ podpichol.
„Predstav si uprostred noci, vliezla cez oblok, rovno do mojej postele!“ prudko vysypal.
„Ou! Aj si?... no, mal si dosť vypité... nikto ti nebude zazlievať, že... aj sa stalo niečo, začo sa budeš zožierať?“ vystrúhal veľavravnú grimasu.
„Neviem, došľaka! Nespomínam si. Hádam som len... preboha!“ zvolal, „myslím, že budem grcať!“ zafučal a vyletel von. Nezvracal, ale nechal sa bičovať dažďom a severákom. Dlho stál uprostred dvora a zvažoval, čo teraz. Nezostávalo nič iné, len vojsť do spálne a zistiť škody, ktoré napáchal. Potom ju odvezie domov a všetko prizná otcovi. Tak veľmi sa hanbil. Nevedel si predstaviť, že sa mu postaví zoči-voči. Razantne vošiel dnu.
„Suchá košeľa, káva s trochou whisky, spraví ti žalúdok.“ Vtisol mu Kirgin do rúk.
„Idem za ňou.“ Odmietol.
„Nie, najskôr sa daj do kopy. Nikam sa neponáhľame, alebo snáď áno? Ty sa pozbieraj... ja odnesiem madam čaj a zistím...“ na chvíľu sa zamyslel, „zistím, ako veci stoja, čo ty nato?“
Komentáre
Prehľad komentárov
Toto bolo dobre. On myslel, ze je to macocha. Co len urobi, ked zisti, že macocha to nie je. Mam rada tvoje historicke pribehy. Vzdy su plne dobrodruzstva a akcie.
Nove
(Tincamela, 14. 2. 2021 23:55)Toto je tiež malá ochutnávka. Jeden príbeh na ktorom momentálne prcujem :-)
aaaaaaa
(Tomicka, 16. 2. 2021 16:52)