Emmka © kapitola - 4 -
11. 5. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz, 1-10616433 autor- prometeus“ a podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože sa na obrázok vzťahujú autorské práva.
Ethan sklamaný prezeral noviny. V spoločenskej rubrike sa vyskytol článok o dobročinnom plese, ktorý bol mimoriadne úspešný. Vyzbierala sa rekordná suma, ale okrem dlhého zoznamu mien osôb a rodín ktoré sa zúčastnili, nenašiel nič. Ani trochu sa neposunul k zisteniu, kto je tá neznáma krásavica. Mohol by sa spýtať otca, ale nechcel, aby vedel, že prejavil záujem o nejako ženu. Už dlhší čas od neho očakával, že sa usadí. Takže bude musieť zapojiť svoje vyšetrovateľské skúsenosti. Pozrel na hodinky a zašomral. Takmer pozabudol na stretnutie s jedným starým priateľom z vysokej školy. Dnes mal až do večera voľno. Večer sa mal stretnúť s jedným zo svojich informátorov. Nenútene vstal od stola, z poličky zhrabol kľúče a nasadol do auta. Hlavu mal plnú tej tajomnej dievčiny a tak si zase v duchu vynadal a pripomenul priority. Ponáhľal, rezko vybehol po schodoch a ako takmer vbehol do vestibulu, vrazil so nejakej útlej ženy. Zhíkla od prudkého nárazu a bola by spadla, ale zachytil ju. Prekvapene zalapal po dychu. Ten úzky, osí driek. Odhrnula si vlasy z tváre a on sa sípavo nadýchol.
„Už ma môžete pustiť.“ Zašepkala ostýchavo a nepokojne sa zavrtela.
„Prosím o prepáčenie. Ponáhľal som sa na stretnutie a nevidel som vás. Ste v poriadku, slečna?“ pokúsil sa vymámiť jej meno. Smutne sa usmiala.
„Som v poriadku, mohli by ste ma už pustiť?“ jemne, ale pevne požiadala. Neochotne poslúchol. Nespoznala ho, tak to nechcel pokaziť.
„Môžem vám nejako pomôcť, niekam vás odviezť?“ ponúkol sa ohľaduplne.
„Máte stretnutie. Nemali by ste svoju „schôdzku“ nechať čakať.“ S jemným úsmevom odmietla. Vrhla cez plece posledný pohľad a on v jej očiach na chvíľu zazrel hlbokú bolesť. Zamračil sa a pátravo preletel očami po reštaurácií. Keď zazrel Zandel-Chana staršieho, rozčúlilo ho to. Vedel presne, že dôvodom tej bolesti v jej očiach je on. Ustúpil jej z cesty.
„Nech sa páči.“ Vypľul nahnevaný a vošiel do reštaurácie. Kývol hlavou so zamračeným pohľadom svojmu nepriateľovi. Pobral sa k stolu, kde na neho čakal priateľ. Nedokázal sa sústrediť. Pozoroval svojho protivníka. Sedel strnulo a poblednuto. Zaujímalo by ho, čo sa medzi nimi stalo.
„Žeby milenecká hádka? Celkom dobre si viem predstaviť toho zlosyna, ako si vydržiava takú krásavicu. Nie, milenku by si nedoviedol na dobročinný ples. Skôr to bude nejaká „nádejná“ pre synáčika. Zrejme sa nezhodli, obaja boli veľmi bledí a strnuli.
Róbert Zandel-Chan sedel akoby ho niekto oblial studenou vodou. Pohŕdanie svojej dcéry ho zasiahlo hlboko. Napriek tomu nemohol ustúpiť. Zodvihol telefón.
„Slečna Travelová, okamžite odkúpite všetky letenky do Európy.“ Stroho prikázal.
„Ale pane... celkom dobre vám nerozumiem. Letenky do Európy? Na aký dátum, kam presne, z ktorého letiska.“
„Všetky voľné lety na týždeň dopredu v celých štátoch, všetky triedy. Okamžite!“
„Samozrejme, pane.“ Prerušil rozhovor a zhlboka sa nadýchol.
„Tak Emmka zo štátov sa nedostaneš. A ja som získal týždeň, aby som to s tebou urovnal a presvedčil ťa.“ Pomyslel si spokojne a ťažoba na prsiach ustúpila.
Zbehla po schodom. Sam s Adriánom sa pri nej okamžite objavili.
„Chlapci, máte kopačky. Už nie ste mojimi telesným strážcami. Spadáte teraz pod môjho otca. Ja prvým letom, letím do Viedne.“ Muži si vymenili pohľady.
„Poslala si starkého do čerta, čo?!“ uškrnul sa Adrián.
„Asi tak nejak.“ Pousmiala sa.
„Chlapci, keďže budem žiť len zo svojho platu, nemôžem si vás dovoliť. Je mi to ľúto. Zvykla som si na vás, ste takmer ako moja rodina. Ohláste sa u môjho otca. Verím, že vám dá ďalšiu prácu. Prajem vám všetko najlepšie.“ Smutná sa usmiala a zodvihla ruku, aby privolala taxi. Zakývala im a taxi vyrazil. Hneď ako ich zamestnávateľ vyšiel z reštaurácie, pobrali sa k nemu.
„Pán Zandel-Chan. Slečna nás práve prepustila, máme sa hlásiť u vás.“ Začal Sam. Róbert si popod nos zahundral „tvrdohlavé dievčisko“ a prevrátil očami.
„Nie, vaša úloha aj naďalej pokračuje. Emma je síce tvrdohlavá, ale ochranu potrebuje. Aj keď ju nechce. Bežte za ňou. Pokúsi sa dostať zo štátov, ale to sa jej najbližší týždeň nepodarí. Ktovie, čo tomu dievčisku zase zíde na um, aby mi poriadne osladila svoju porážku. Očakávam, že sa o ňu postaráte tak ako doteraz.“ Muži mu kývli a pobrali sa k autu. Róbert opäť zodvihol mobilný telefón.
„Matheo, kde si?“
„Mám pracovné stretnutie. Stalo sa niečo otec?“
„Choď domov a pokús sa zadržať Emmu. Aspoň dovtedy, kým neprídem. Zadrž ju za každú cenu, nesmie odísť.“
„Zase ste sa posekali?! Otec, nebudem sa do toho miešať!“
„Matheo, chce odísť, tentokrát navždy. Daniela sme stratili, dovolíš aby sme prišli aj o Emmu?“ útočil na jeho city k súrodencom. Syn hlasno zaúpel.
„Dobre, som na ceste.“ Zdrapol svoje sako. Ospravedlnil sa svojím kolegom a uháňal domov, akoby ho naháňalo samotné peklo. Vošiel do chodby práve vo chvíli, keď schádzala dole schodmi s malou cestovnou taškou. Nemala parochňu. S úľubou sa na ňu zahľadel. Takmer zabudol, ako nežne vyzerá bez tej tmavej parochne a tmavých kontaktných šošoviek. Plavý zapletený vrkoč jej dodával výraz malého dievčatka. Zarazila sa a prenikavé pohľady sa skrížili. Vzdychol.
„Poslal ťa otec, však?“ ticho sa spýtala. Prikývol.
„Mám ťa zadržať.“ Bolesť, ktorá sa jej mihla v očiach mu stisla srdce.
„Nerob to Matheo, nechaj ma odísť.“ Prosebne zašepkala.
„Emmka si si istá, že vieš, čo robíš?“
Prikývla a podišla až k nemu. Objal ju.
„Nezastihol som ťa. Už si bola preč. Dávaj na seba pozor a ohlás sa mi, prosím. Chcem vedieť, že si v poriadku.“ Zašepkal ticho.
„Mám ťa rada Matheo.“ Pevne ho stisla, až sa prekvapil, že má takú veľkú silu. Neprirodzené pre ženu.
„Vezmi si moje auto. Tvoje vystopujú.“ Podal jej kľúče, otvoril peňaženku a vybral celú hotovosť. Podal jej peniaze.
„Zmizni už.“ Drsne zašepkal. So smutným úsmevom podišla k dverám. Ešte raz sa usmiala a zatvorila za sebou. Asi o päť minút dorazil Sam s Adriánom.
„Kde je Emma?“
„Už tu nebola, keď som dorazil. Pravdepodobne zamierila na letisko.“
„Zo štátov sa nedostane. Váš otec odkúpil všetky lety na celý týždeň. Kam by šla? Musíme ju nájsť. Pôjdeme na letisko.“
Muži sa vytratili a až keď počul auto, ako prudko vyrazilo, vytočil telefónne číslo svojej sestry.
„Emmka zo štátov sa nedostaneš. Otec odkúpil všetky lety do Európy na celý týždeň. Sam s Adriánom ťa budú hľadať na letisku. Zalez niekam na deň-dva, do nejakého penziónu. Pokusím sa ti zohnať letenku. A zbav sa telefónu. Zavolaj mi zajtra z automatu, alebo si zožeň jednorazový.“ Nečakal na odpoveď a prerušil hovor. V duchu zastonal. Pevne veril, že neoľutuje svoje rozhodnutie. Vošiel do pracovne a zamieril ku karafe s alkoholom. Až keď mu páľava silného alkoholu vošla do žalúdka, dokázal sa zhlboka nadýchnuť.
„Kde je?!“ ozvalo sa za ním.
„Odišla otec, keď som prišiel už jej nebolo.“
„Naničhodné dievčisko. Je taká hlavatá!!!“ zavrčal nahnevaný a tiež si nalial.
„Čo to robíš otec?“ vyčítavo sa na neho zadíval.
„Čo si myslíš, že robím? Snažím sa priviesť k rozumu tvoju neposlušnú sestru!“ odvrkol a prevrátil do seba alkohol.
„Myslím si, že Emmka ma rozumu viac ako dosť. Prečo ju neustále chceš meniť? A rozhodovať o jej živote?! Je to dospelá žena.“
„Práve preto, by sa mala začať správať ako dospelá. Je čas, aby sa vydala a usadila!“ Matheo na neho vytreštil oči.
„Chceš ju vydať? Tak preto utiekla!“ odsudzujúc sa na neho zadíval a pokrútil hlavou.
„Želám si pre ňu len to najlepšie.“ Zvolal na svoju obhajobu.
„Naozaj... alebo je to najlepšie pre teba?!“ tvrdo zaťal.
„Ešte aj ty začínaj. Ste nevďačné deti! Najskôr Daniel, potom Emma a teraz ešte aj ty!!!“ skríkol.
„Nechaj Emmu na pokoji. Nestačilo ti to všetko?!“
„O čom to hovoríš? Vždy som urobil pre ňu len to najlepšie!“
„Najlepšie?! Vykašľal si sa na ňu!!! Ešte stále si neuvedomuješ, čo si jej urobil?! Mala osem a celé mesiace sa dívala ako mama umiera! My sme tu neboli a ani ty nie! Iba ona. Hneď po pohrebe si ju poslal preč. Malé, vystrašené dievčatko ktoré prišlo o jedinú osobu, ktorá jej prejavovala lásku. Poslal si ju do internátnej školy. Osamelú, smutnú a nešťastnú!!!“
Otec na neho zarazený hľadel, potom sa spamätal.
„A čo som mal robiť?! Nevedel som ako sa vychovávajú malé dievčatká! Nevedel som, čo si s ňou počať!“ bránil sa temperamentne.
„Tak si sa jej zbavil.“ Znechutený skonštatoval a vyšiel z pracovne.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
