Emmka © kapitola - 5 -
10. 6. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz, 1-10616433 autor- prometeus“ a podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože sa na obrázok vzťahujú autorské práva.
Ubytovala sa v malom penzióne v časti mesta, ktorá nebola práve najluxusnejšia. Nedalo sa však tiež povedať, že bola vykričaná. Bol to taký zlatý stred. Vedela, že tu ju hľadať nebudú. Matheovo auto zaparkovala v podzemnej garáži len dve ulice od penziónu. Doľahol na ňu smútok, aj únava po prebdenej noci. Zaspala hneď ako položila hlavu na podhlavník.
Prebudila sa, už keď sa vonku zmrákalo. Vzdychla, pretože jej hlavou preletela hádka s otcom. Mrzelo ju to, ale v žiadnom prípade ho nemohla poslúchnuť. Predstavovala si svoj život úplne inak. Vo Viedni sa cítila prirodzene. Bez pretvárky, alebo chladnej masky na tvári. Bez predsudkov a prísnych pravidiel. Nikto nevedel, kto v skutočnosti je. Jej priatelia, ktorých si za tie tri roky získala sa s ňou priatelili preto aká je. Nie pre jej postavenie, meno, či peniaze. Mala okolo seba ľudí, ktorý ju brali ako normálnu, mladú ženu. V práci sa jej darilo. Neustále študovala a trénovala. Jej povolanie bolo náročné na fyzickú kondíciu. Keď sa uchádzala o miesto v požiarnickom zbore, veľa nechýbalo a neprijali ju. Nemala dostatočnú kondíciu a výšku na hranici. Nebola nízka, to nie. Mala svojich stosedemdesiat centimetrov. Akurát sa pohybovala v kruhu vysokých, statných ľudí, takže pôsobila drobným dojmom. Začala navštevovať fitness centrum, posilňovala, plávala, behávala a naďalej sa venovala bojovým športom. Dovtedy to robila len preto, že tajne dúfala, že otec to ocení. Teraz to robila pre seba. Chcela tu prácu. Chcela život, aký si vybrala. Cítila sa výborne, keď sa im podarilo niekoho zachrániť a naopak stiesnene, keď niekoho stratili. Našťastie tých prípadov bolo oveľa menej. Potrebovala k životu pocit, že dokáže pomáhať, že je dostatočne silná a vzdelaná, aby niekomu zachránila život.
Doma v Baltimore žila život šípkovej Ruženky. Akoby ani nežila, iba prespala veky-vekov. Vo Viedni sa cítila plnohodnotná. Živá, silná, naplnená životným optimizmom a pozitívnou energiou. Nemienila sa toho života vzdať. To nie. Cena bola privysoká. Nedokázala si ani predstaviť, že sa vráti a zvyšok života prežije niekde v luxusnej vile ako „okrasa“. Iba by prezentovala štýlový image svojho manžela. A predstava, že bude sedieť na nekonečným zasadaniach finančnej rady ju vždy zasiahla obrovskou cunami depresie. Taký život by ju položil na lopatky. Umrela by nepotrebnosťou, alebo strávila s ťažkou depresiou väčšinu času na psychiatrií. Nie, také niečo nikdy nepripustí. Nedovolí nikomu jej takto ublížiť, ani otcovi nie.
Vzdychla a prezliekla sa do teplákovej súpravy. Beh ju vždy uvoľnil. Mnoho veci si premyslela, zrovnala v hlave počas behu. Bol to pre ňu relax. Vlastne všetko, čomu sa aktívne venovala bolo relaxom. Bola živá. Už nebola stĺp. Neviditeľný stĺp o ktorom každý vedel, že je tu ako okrasa, ale nikto si ho nevšímal, pretože bol samozrejmosťou.
Bežala dlho, nevnímala kam beží. Bolo to predsa jedno, len bežala. Potrebovala zo seba dostať stres. Až keď ju nepríjemná tma obklopila, uvedomila si, že zabehla veľmi ďaleko. Do akejsi opustenej časti, kde svietilo asi len každé piate pouličné osvetlenie. Zamračila sa. Okamžite sa obrátila. Vedela, že by to nemuselo byť bezpečné. Tieto opustené zákutia vždy priťahovali indivídua, ktoré mali kadečo za ušami. Zrýchlila.
„Ešte, že mám na sebe čiernu teplákovú súpravu. Musím odtiaľto rýchle vypadnúť. Toto teda nebolo veľmi múdre. Zamyslela som sa a ani som si neuvedomila, kam až som sa dostala.“ Držala sa čo najviac v tieni budov. Prebiehala okolo hromady odpadkov popri plných kontajnerov s odpadom. V diaľke už zase zazrela pravidelne, pouličné svetlo a tak si vydýchla. Až kým nezačula podozrivý zvuk. Znelo to tak bolestne. Ston? Zastavila sa a započúvala.
V duchu si zanadávala. Nemala zastavovať. Musí okamžite opustiť tieto tmavé zákutia. Niečo jej však bránilo a tak sa pohla k miestu, odkiaľ to vychádzalo.
„Nemáš rozumu ani gram, vypadni Emma! Čo ťa po tom, čo to tam je. Vypadni!“ hrešilo ju podvedomie, ale aj tak pokračovala. Opatrne vykukla spoza kontajnerov. Ďalší ston, potom ho uvidela. Na zemi medzi kontajnermi. Sedel opretý o jednú zo smetných nádob, muž. Ticho stonal od bolesti a snažil sa pozviechať. Rázom rozhodla a opatrne k nemu podišla.
„Ste v poriadku? Pane... ste v poriadku?!“ ticho hlesla a podišla celkom blízko. Mal na sebe bledú košeľu a tak si okamžite aj v tme všimla krvavé fľaky. Na bruchu a ramene. Fľaky sa takmer zlievali, takže masívne krvácal. Skúseným zrakom prešla po tele a hľadala ďalšie zranenia. Pokľakla.
„Pane? Pozriem sa na vaše zranenia. Veľmi krvácate.“ Upokojujúco k nemu natiahla ruky, aby roztrhla košeľu. Ruku jej zachytil a zagánil na ňu.
„Rozumiete mi pane?! Chcem vám pomôcť, pracujem ako záchranár.“ Snažila sa vysvetliť.
„Vypadnite odtiaľto!“ zasyčal bolestne.
„Chcem vám pomôcť.“ Chytil ju za zápästie a s bolestným stonom zodvihol svoju ruku. Niečo jej vtisol do dlane. Zamračila sa na zakrvavený papier. Strčila ho do vrecka a sústredila sa na neho.
„Pozriem sa, musíte si ľahnúť.“
„Sú tu. Zmiznite odtiaľto!“ zachrčal. Tvrdohlavo pokrútila hlavou a roztrhla košeľu. Položila ho opatrne na zem. Z časti košele urobila provizórny tampón a vtlačila ho, čo najhlbšie do rany na bruchu aj hrudníku. Zalapal po dychu, zaškrípal od bolesti zubami, ale inak nedal najavo bolesť. Emma sa obávala najhoršieho. Jedná zo striel celkom určite zasiahla žalúdok, tampónom čiastočne zabránila, vytekaniu žalúdočnej kyseliny. Druhá zasiahla hrudný kôš, presnejšie ľavú stranu pľúc. Len so šťastím minula srdce. Poobzerala sa a našla igelitovú tašku. Roztrhla ju a pritlačila na hrudník. Musela zabrániť vnikaniu vzduchu do pľúc cez ranu, inak sa vytvorí podtlak. Pľúca skolabujú a nebudú schopné plniť svoju funkciu. Odtrhla ďalší kus košele a pripevnila „tesnenie“. Obrátila ho na bok a zviazala oba cípy košele, aby sa kus igelitu neskĺzol. Ešte jeden pás látky poslúžil ako tlakový obväz na rameno. Ruky sa jej mihali naučenými pohybmi. Dokončila ošetrenie. Rýchle mu skontrolovala pulz. Nebol na tom práve najlepšie, ale držal sa veľmi statočne.
„Pane, nemám pri sebe telefón. Hneď sa vrátim a privediem pomoc. Nehýbte sa podľa možnosti. Musím ísť pre pomoc.“
Zodvihol hlavu a v jeho ruke sa objavil revolver. Zažmurkala. Nestihla sa ani vydesiť. Vystrelil. V ušiach jej rezonoval výstrel. Až vtedy si uvedomila, že nevystrelil na ňu, ale na niekoho za ňou. Sedela neschopná pohybu.
„Vypadnite, zdržím ich. Nestraťte ten papier!“ precedil cez stisnuté zuby. Vtedy sa spamätala. Vrhla pohľad za seba a vyskočila. Zazrela troch mužov ako sa snažia dostať k ním. Zbraň v jeho rukách ich spomalila a prinútila hľadať si úkryt.
„Bežte!“ zreval panovačne. Nemusel ju dvakrát núkať. Ozývali sa výstrely, pár krát vedľa nej odfrklo murivo. Neobzerala sa iba trielila ďalej. Bodavá bolesť v boku ju prinútila spomaliť. Mala pocit, že jej niečo žeravé páli bok. Zahla do ďalšej tmavej uličky. Srdce sa jej divoko trepotalo v hrudi. Nemala ani potuchy, kde sa nachádza. Ani ako sa odtiaľto dostane, aby im nevbehla priamo do rúk. Vedela, že ten zranený muž sa ich pokúsi zadržať. Zároveň si uvedomovala, čo to znamená. Zabijú ho. A ona sa do toho priplietla.
„Dočerta! A takýto... svedkov nenechávajú. Do čoho som sa to namočila! Doparoma!!! Musím niekam zaliezť, aby ma nenašli.“
Skryla sa do malého výklenku a pritlačila si ruku na bok, aby sa vydýchala. Vtedy zistila, že ju zasiahla jedná z guliek. Zastonala a v momente jej zostalo nevoľno. Rýchle prehmatala zranenie.
„Takmer prestreľ. Cez vrchné vrstvy kože. Aspoň to. Keby som si mohla vybrať zranenie, lepšie by som ho nevybrala. Až na tu guľku. Uviazla tesne pod kožou na druhej strane. Bude umučenie ju ťahať von, ale nie je to nič smrteľné... takých si už videla Emma. Vzchop sa!“ Upokojovala sa, šomrúc, aby nepodľahla panike. Pritlačila sa na stenu, keď dvoch z útočníkov videla prebehnúť okolo.
„Skontroluj tú malú ulicu. Musí tu niekde byť. Švihaj, o chvíľu tu budú fízli.“ Zvolal na tretieho tlmene a ten zamieril priamo k nej. Zovrelo jej hrdlo. Od strachu sa rozochvela. Vedela, že musí zboku zaútočiť kým to neočakáva. Inak ju zabije. Bola v slepej uličke. Zhlboka sa nadýchla a potlačila pálčivú bolesť. Muž sa pohyboval ticho, opatrne s namierenou zbraňou. Nevšimol si výklenok. Keď prechádzal okolo, vyrazila. Vykopla mu zbraň. Bol ohúrený, takže sa nezmohol na rýchly protiútok. Pri bleskurýchlom výpade mu zasadila druhý kopanec, priamo medzi nohy. Bolestne zavyl a ohol sa, držiac si rozkrok. To jej stačilo nato, aby ho zdrapla za vlasy. Pritlačila hlavu smerom dole, aby sa nevystrel. Kolenom mu vrazila do tváre. Zároveň zovrela ruky do pästi a oboma mu zasadila silný úder na zátylok. Zrútil sa jej k nohám. Predýchala bolesť a rozbehla sa smerom von zo slepej uličky. Avšak vracajúci sa muži, ju zahnali naspäť. Bežala ako najrýchlejšie vedela. Na miesto, kde asi dopadol revolver bezvedomého muža. Najskôr do neho kopla, šmátrajúc v temnote. Vedela však kam odletel a tak ho za behu zodvihla a uháňala ďalej. Bola v pasci a tak sa obrátila. Zamierila na nohy jedného z prenasledovateľov a aj napriek tme, vystrelila. Bolestný výkrik jej potvrdil, že sa so šťastím trafila. Muž spadol na zem a ona sa napriek strachu zachvela. Práve strelila do človeka. Lenže guľky okolo nej lietali a tak nemala čas na ľútosť a kajanie. Bola oblečená v čiernom. Kapucňu si natiahla, aby jej vlasy nesvietili. Tma jej vytvárala kryciu clonu. Všimla si, že vzadu je vysoký múr. Pri ňom stáli veľké, odpadkové koše. Nebol čas na rozmýšľanie. Vyskočila na jeden z nich. V tom rozbehu sa vyšvihla a zachytila horného okraja múru. Švihla sebou a nohou sa zachytila na vrchu. S posledných síl sa vytiahla na múr a skočila do prázdna. Nevedela, čo je na druhej strane. Múr bol vysoký najmenej tri a pol metra. Keby jej niekto povedal, že naň dokáže vyskočiť, vysmiala by ho. Guľky okolo nej zase odfrkávali kúsky murivá a v hlave jej rezonovali ozveny výstrelov. Dopadla do niečoho mäkkého a uzatvoreného. Hnusom sa striasla. Nachádzala sa vo veľkom odpadovom koši. Bol plný vriec z odpadkami. Rýchle sa z neho vydriapala a spadla na zem. Nohy jej vypovedali službu. Triasla sa ako osika.
„Emma, vzchop sa! Si takmer vonku z tejto šlamastiky, musíš vstať a bežať ďalej!!!“ kričalo jej vydesené podvedomie. Prinútila sa vstať. Neverila, že dokáže bežať, ale rozbehla sa. Opäť sa potvrdilo, že človek od strachu nabitý adrenalínom dokáže aj nemožné. Počula za sebou posledného z mužov. Skryla sa v ďalšom výklenku, pretože už nevládala bežať. V diaľke sa ozvali policajné sirény. Úľavou by sa najradšej rozplakala. Niekto počul streľbu a privolal políciu. Musela iba vydržať ukrytá kým prídu.
Ethan sedel v aute a skontroloval čas. Prišiel skôr. S Cliffom sa tu mali stretnúť. Nebolo to práve najbezpečnejšie miesto. Cliff tvrdil, že neopustí túto štvrť, aby nevzbudil podozrenie. Bratranec, ktorý pracoval pre protidrogové oddelenie sa infiltroval do jednej nebezpečnej bandy. Táto držala pod palcom obchod s drogami, aj bielym mäsom od Baltimoru až po Portland. On im vypomáhal ako konzultant, pretože mal bohaté skúsenosti z armády, aj tajnej služby. Už nebol v aktívnej službe, mal povinnosti voči rodine. Avšak z času na čas, keď si to situácia vyžadovala vypomáhal. Keď začul prvý výstrel, znepokojený sa zamračil. Vytiahol zbraň, skontroloval zásobník. Telefónom nahlásil pozíciu a požiadal o posily. Rozbehol sa k miestu, odkiaľ sa ozývala ďalšia séria výstrelov. Vedel, že Cliff má problémy.
Zastavil ho vysoký múr. Ticho zaklial. Keď začalo odletovať murivo, pochopil, že niekto vyskočil na múr a vrhol sa dole. Guľky ho nasledovali. Ukryl sa do tmavého výklenku a pozoroval, čo sa bude diať ďalej. Ten „niekto“ vyliezol z veľkého kontajnera a klesol na zem. Aj na diaľku videl, že melie z posledného. Nebol to Cliff. Napriek všetkému vstal a rozbehol sa ďalej. Bol nižší a útly. Nejaký chlapec, ktorý sa pravdepodobne namočil do niečoho, do čoho nemal. Cúvol hlbšie do výklenku, pretože chlapec zamieril priamo k nemu. Utečenec sa pritlačil na stenu a vzrušený lapal po dychu. V ruke držal zbraň. Ethan sa zamračil, ale nehýbal aby si nevšimol, že je len meter od neho. Chlapča bojazlivo vykuklo von. Sirény už zneli celkom blízko. Videl jeho váhanie. Rozhodoval, či vybehnúť, alebo zostať v úkryte. Ethanovi bolo jasné, že ak vybehne, vletí priamo do mušky strelcovi, ktorý preskočil múr a hľadal ho.
„Musím bežať ďalej. Musím... inak... som tu v pasci. Už je tu skoro polícia, už len chvíľu. Musím odtiaľto ujsť!“ Bilo jej v hlave na poplach, keď opatrne nazerala spoza múru. Už chcela vybehnúť, keď ju niečo zozadu chytilo. Tlmene vykríkla, ale veľká ruka jej zakryla ústa. Druhá vykrútila revolver a vtiahla ju hlbšie do tieňa výklenku. Na pár sekúnd zdrevenela hrôzou, ale okamžite sa začala brániť.
„Ticho, nevidí ťa!“ drsný, tichý hlas jej zaznel pri uchu. Nebol to jeden z útočníkov. Úľavou sa jej podlomili nohy. Zachytil ju okolo pása a podoprel. Ethan zažil nemilé prekvapenie. Nebol to žiaden chlapec. Mala úzky driek a keď ju podoprel, zacítil plné prsia.. Dievča s takým úzkym driekom, že ho mohol bez problémov oblapiť rukami. Pripomenulo mu to záhadnú krásku z večierka.
„Pustím ti ústa, ale nebudeš kričať.“ Tlmene jej zašomral pri uchu. Emma sa zachvela. Ten hlas a slová jej pripomenuli muža z včerajšieho večierka. Toho drzaňa, čo ju vtiahol do tmy a pobozkal. Prikývla a on jej naozaj uvoľnil ústa. Plytko sa nadýchla viac krát za sebou a pociťovala, že ju zase začínajú opúšťať sily. Napriek tomu ju zaplavila úľava. Nevedela prečo, ale prestala sa báť. To ten muž. Naplnil ju istotou, že nedopustí aby sa jej niečo zlé prihodilo.
„Ak omdlieš, pustím ťa!“ zašepkal, ale aj napriek tomu ju podoprel. Úľavu vystriedal hnev a poznanie.
„Je to ten grobian.“ Aj vôňu spoznala. Svieža, korenistá vôňa, ktorá podčiarkovala mužnosť jej majiteľa. Sirény policajných aut vrhali svetla do malej uličky. Posledný prenasledovateľ sa dal na útek smerom k múru. Vyskočil naň a preliezol na druhú stranu. Niekoľko strážnikov sa rozbehlo za ním. Vydýchla si. Bolo po všetkom. Ethan ju pustil a ona sa zatackala. Rýchle ju pridržal.
„Si v poriadku?“ spýtal sa, ale viac-menej zo slušnosti. Vedel, že jej nič nie je. Nedokázala by takto bežať keby bola zranená. Stiahol jej zvedavo kapucňu a sklamaný si uvedomil, že to nie je jeho neznáma kráska. Táto bola blondínka a jej vrkoč v tme jasne svietil. Nevidel jej do tváre, ale takmer vzápätí ho prestala zaujímať. Musel nájsť Cliffa. Vyšiel z úkrytu.
„Ostaň tu! Budeme potrebovať tvoju výpoveď.“
Rozkázal tvrdo. Pohol sa smerom k policajtom. Rozprával sa s nimi a ukázal smerom k nej. Zodvihla pištoľ a takmer reflexívne ju vyutierala do svojej teplákovej súpravy. Natiahla si kapucňu, prikrčila sa a v tieni múrov pomaly, nenápadne postupovala ku kontajnerom. Držala sa poza smetné nádoby. Postupovala smerom k východu zo slepej uličky.
Potrebovala zmiznúť. Nesmela vyjsť na povrch jej identita.
To by bol škandál. Strelila do človeka. Zaplietla sa do vyrovnávania si účtov nejakých zloduchov. Bola svedkom vraždy. Srdce jej už zase bilo až v krku. Zakrádala sa ďalej po ulici, keď sa jej akoby zázrakom podarilo vykĺznuť zo slepej ulice a svetiel reflektorov. Rozbehla sa. Myslela, že nedokáže urobiť už ani krok, ale panika jej zase vliala nové sily do žil.
„Nesmú ma chytiť. Ak by to vyšlo najavo a moje meno by sa objavilo v novinách... otec ma zabije! A tí vrahovia... vedeli by, kto som. Utiekli... našli by ma.“
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
