Emmka ©
27. 1. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 1-10616433 autor- prometeus" a vzťahujú sa naň autorské práva.
Stála v tieni lustrov a bez záujmu si obzerala sálu. Vnímala nonšalantné, tiché rozprávanie svojho okolia. V pozadí hralo komorné kvarteto akúsi nostalgickú spomienku na časy dávno minulé. Opäť jeden z nudných večierkov, ktorý musela na výslovnú žiadosť svojho otca absolvovať. Nebola to žiadosť. Jednoduchý pokyn jeho asistentky, keď jej nadiktovala adresu a prízvukovala, že jej účasť sa považuje za nutnosť.
A samozrejme jej v mene otca zablahoželala k narodeninám s uistením, že jej otec nikdy nezabúda na jej sviatok. Očakáva ju zajtra na spoločnom obede, keďže ho dnes vzhľadom na nevyhnutné pracovne povinnosti, nemôžu osláviť. Vzdychla. Už si predsa mohla zvyknúť za tie roky.
Včera sa vrátila z Viedne. Otca ešte nevidela. Pokúšala sa mu dovolať, ale cez slečnu Travelovú sa nebolo možne dostať. Bola, ako buldog. Jemne jej naznačila, že otecko si neželá byť vyrušovaný a jej odkaz mu odovzdá. Rozmýšľala, že mu napíše SMS správu, že je tehotná, alebo závislá na heroíne. Tá myšlienka ju pobavila.
Rada by videla výraz jeho tváre, alebo prvotnú reakciu. Pravdepodobne by poslal celú hordu svojich poskokov
a zástup psychiatrov, aby to za neho vybavili, pretože ma neodkladné povinnosti. Opäť si zhlboka vzdychla.
Čo sa vôbec sťažuje? Mala ukážkový, blahobytný život. Bola bohatá dcéruška, bohatého otecka.
Mohla mať všetko, čo si len zmyslela. Neexistovalo nič, čo by jej otec nedal, alebo nekúpil, hlavne ak neotravovala. Stačilo ak bola zmierená s funkciou stĺpa v domácnosti. Stĺpy, ktoré lemovali terasu ich koloniálneho domu v Baltimore už celé storočia.
Boli tu už tak dlho, že si nikto ich prítomnosť neuvedomoval, ani ju nevnímal. Presne ako ona.
Mĺkvo prežívala a nevyžadovala citové prejavy, alebo náročnosť na čas. Emma zažmurkala, lebo ju začali páliť slzy v očiach . V duchu si zanadávala. Čo ju to vlastne pochytilo za sentimentálnosť. Už celé roky neplakala.
Je predsa dôstojná, chladná dcéra, ktorá nikdy nedáva najavo emocionálne prejavy. Presne, ako ju to učili v drahých, internátnych školách, kde strávila celý svoj život. Nie, vlastne celý nie.
Pokiaľ žila mama, ich život bol úplne iný. Neľútostná rakovina ju požierala dva roky.
Žiadne peniaze na svete ju nevykúpili. Prizerala sa, ako mama postupne vädne a otec, ktorý nikdy nemal čas si ho odrazu v posledných dňoch jej života našiel. Strávil so svojou manželkou, čo najviac času, aj keď to bolo častokrát veľmi náročné. Vlastne až vtedy si uvedomila, že má otca.
Dovtedy, aj odvtedy ho vnímala iba ako nejakú návštevu vo svojom živote.
Po pohrebe ju poslal do internátnej školy v Londýne. Po smrti manželky sa zase bezhlavo pustil do práce, aby zameškal stratený čas. Jej starší bratia pochodili podobne. Len s tým, že boli od nej starší a už navštevovali stredné školy. Žili v internátoch pre študentov. Vlastne to ani nevnímali, ako nejakú veľkú zmenu v ich živote. Prvé noci ticho preplakala do vankúša, potom zatvrdla. Nech sa snažila akokoľvek, otcovu pozornosť si nezískala. A tak sa začala správať ako vzdorovité, neprispôsobivé dieťa. Nerobilo jej to problémy. Od prírody bola veľmi živá a temperamentná. Bila sa, utekala a neposlúchala. Páčilo sa jej robiť všetkým napriek. Vylúčili ju z internátnej školy pre nezvládnuteľné správanie. Otec ju preložil do ďalšej, ale najskôr si vypočula jeho prednášku o tom, ako sa má správať mladá dáma. Konečne si uvedomil, že má dcéru. Keď sa všetko viac krát zopakovalo, prestalo ju to baviť. Okrem siahodlhej prednášky nezískala nič. Ani jeho pozornosť, ani jeho lásku, ktorú tak strašne potrebovala v tomto čase. Napokon sa upokojila. Vedela, že to nikam nevedie a krátka, vynútená pozornosť jej aj tak nestála za tie problémy. Ochladla a celkom sa uzavrela.
Vzdelávala sa, učila sa všetko, čo od nej očakávali. Hrala na klavír, rozprávala viacerými jazykmi. Naučila sa ručné práce, ktoré ju mimoriadne otravovali a nudili. Venovala sa bojovým športom, jazdila na koni, dokonca šermovala. Jej otec si želal, aby bola nebojácna a aby sa dokázala ubrániť. Neskôr, keď spĺňala podmienky, dostala zbrojný pas a absolvovala výuku ohľadne strelných zbraní. Nemala rada strelné zbrane a považovala to za zbytočné. Veď vždy ju sprevádzali jej bezpečnostní konzultanti, ako sa v dnešnej dobe hovorilo, telesným strážcom. A ako druhé nedokázala si predstaviť, že by musela do niekoho strieľať. Jej ochranka stála obďaleč v na-mieru šitých smokingoch. Aj napriek ich úctyhodným rozmerom im padli ako uliate. Pousmiala sa. Otec vždy dbal nato, aby aj ich zamestnanci reprezentovali rodinné meno. Chvíľu pozorovala Sama a Adriána. Zvykli si na podobné podujatia, aj keď ich už neabsolvovali tak často, ako kedysi. Rozhodla sa ostať v Európe, domov prilietala len dva krát do roka. Na Vianoce a na svoje narodeniny. Bolo to nepísané pravidlo jej otca. Správali sa nevtieravo, takmer by si ich nikto nevšimol, nebyť fyzickej konštrukcie. Mala s nimi zvláštny vzťah. Boli v jej prítomnosti už deväť rokov. Presne odvtedy, ako sa ju pokúsili druhý krát uniesť z internátnej školy. Od tej doby na ňu dozerali. Boli rodina, aspoň tak ich vnímala. Vedeli o nej oveľa viac, ako vlastný otec. Aj keď im často dávala zabrať, pretože sa rada túlala. Hlavne keď dorástla a začal ju zaujímať svet okolo. Keď na ňu padol tieň, uvedomila si, že k nej niekto pristúpil.
- Šampanské Emmka?- zaševelil nežne brat a podal jej pohár. Zároveň ju pobozkal na obe líca.
- Rozvila sa z teba krásavica za ten rok, čo sme sa nevideli, takmer som ťa nespoznal.-
- Hanbí sa Matheo,- usmiala sa.
- Prečo sa skrývaš tu po kútoch, ako popoluška?- podpichol.
- Nesmierne sa nudím, takže ledva čakám, kým prejde táto oficiálna časť, aby som sa vyparila.- Mladý, elegantný muž sa ticho zasmial.
- Večný rebelant, čo? Apropo, všetko najlepšie sestrička, darček odo mňa ťa čaká doma. Nezastihol som ťa, len pred hodinou som sa vrátil z Brazílie.- Opäť ju pobozkal. Posmutnela.
- Nezistil si nič nového, však?-
- Nie, po Danielovi, akoby sa zem zľahla. Miesto odkiaľ ti poslal list je bohom zabudnutá pošta, v jednej malej bohom zabudnutej dedine. Ale celkom určite je v poriadku. Inak by ti predsa nepísal. -
- Veľmi sa o neho bojím. Tak rada by som mu pomohla. A chýba mi. - Priznala ticho.
- Emmka, myslím si, že keď bude Daniel chcieť, aby sme ho našli, nájdeme ho. Možno potrebuje čas, aby sa spamätal. Aj otca to sužuje, aj keď to nedáva najavo. Veď vieš, aký je. Ale nechajme to, Daniel je v poriadku, iba chce v tichosti pochovať svoj smútok a trápenie. Dnes máš narodeniny, pôjdeme to osláviť, čo ty nato? Pretrpíme oficiality a potom zdúchneme. -
- A že ja som rebel. - Odfúkla s úsmevom.
- Poď zatancujeme si, mám nevýslovnú česť slečna, požiadať vás o tanec. Smiem prosiť? - galantne zrazil päty dokopy, jemne uklonil hlavou a ponúkol jej rameno. Položila pohár so šampanským a s milým úsmevom sa uchopila.
- Tuším sa naozaj chceš usadiť v Európe. Už si takmer tri roky vo Viedni. Čím je taká zvláštna, že zaujala tvoju nepokojnú dušičku? - začal zvedavo, pomaly, elegantne sa pohybujúc v rytme melancholickej melódie.
- Páči sa mi tam, je tam taká zvláštna atmosféra. - Usmievala sa.
- Čo máš nového Emmka? - dobrosrdečne sa spýtal.
- Som tehotná. - Zašepkala. Stuhol, cítila, ako sa mu napli všetky svaly.
- Čo?! - zvolal priškrtené a Emma sa ticho zachichotala.
- Dostala som ťa braček. Dnes ma napadlo, keďže som sa nemohla dostať k otcovi cez slečnu Travelovú, že mu pošlem správu, že som tehotná, alebo drogovo závislá. - Usmievala sa.
- Ty nezbednica! Vždy si vedela, ako pritiahnuť jeho pozornosť. Myslím, že by starkého vystrelo. A nič si z toho nerob, ani ja som sa cez buldoga nedostal. - Uškrnul sa, keď slečnu Travelovú nazval prezývkou, ktorú jej dali, ako deti.
- Keby nás tak počula. Ale by nám dala. -
- Ty si jej dala prezývku. - Usmieval sa a pokrčil plecami.
- Oči všetkých mužov sa na teba upierajú sestrička, vzbudzuješ rozruch. A keby tak vedeli, že si v prestrojení. - Usmieval sa.
- Samozrejme som bohatá dedička, zaujímajú ich moje peniaze. - Skonštatovala chladne.
- Pripúšťam, že za iných okolnosti, by to mohlo byť lákadlom. Lenže dnes sa veľmi mýliš, zlatko. Všetci v tejto miestnosti sú boháči. Vyrástla z teba krásna žena. - Jemne zrumenela.
- Nosíš parochňu aj vo Viedni? -
- Nie, vo Viedni som sama sebou. Len pri návrate do Baltimoru, som v prestrojení. -
- Prečo si ju vlastne začala nosiť? -
- Neviem, keď som sa vrátila zo Štokholmu, nejako som... niečo som chcela zmeniť a tak som začala nosiť tmavú parochňu a kontaktné šošovky. Neskôr sa to ukázalo ako výborný nápad. Pretože kdekoľvek som sa objavila na stránkach časopisov, ako tmavooká bruneta. Jednoducho si ma tak novinári aj okolie zapamätali. Odišla som do Európy ako dieťa, nikto si nepamätal, ako presne vyzerám a deti sa menia. Takže ako Emma Zandel-Chalová som tmavooká brunetka, ale ako Emma Talbotová som blondína, s modrými očami. V Európe som normálne dievča, s normálnym životom. Nikomu ani nenapadne ma porovnávať s nejakou Zandelovskou porcelánovou bábikou. Mám tak svoj život a svoje súkromie. Tých pár dni, čo strávim tu v Baltimore to vydržím a už na letisku som ja, zase ja. -
- Znie to bláznivo, ale určite to ma svoj efekt. A ako vysvetľuješ Sama a Adriána? Sú dosť... ehmmm... neprehliadnuteľní. -
- Našli sme si systém, dokážu byť neviditeľní. Aj v práci. Vždy ma sprevádzajú, ale len tak z diaľky na pár metrov. A z práce ma zase vyzdvihnú. Takže si neprekážame. A keďže moja identita je utajená, nebezpečenstvo nehrozí. -
- Pracuješ, kde? - zvolal prekvapený.
- Na pohotovosti. A u požiarnikov, ale to sa väčšinou prelína. -
- Čo preboha živého robíš na pohotovosti a u hasičov?! -
- Záchranárku. -
- Ježiši! A ja som si myslel, že študuješ ekonomiku. Vie o tom otec? -
- Samozrejme, že nie. Vieš si predstaviť, žeby vedel, že celé noci lietam na záchranke Samaritánov po meste, alebo s hasičským autom? Som v poslednom ročníku, budem záchranár s vysokoškolským diplomom, už po Vianociach. Vždy som chcela pomáhať ľuďom, myslím, že záchranár ma k tomu najbližšie. Možno sa neskôr dám k mierovým zborom, alebo nejakej misií do Afriky. -
- No, len daj pozor, aby sa to starký nedozvedel. Vyletí z kože. A čo súkromie, celkom určite máš priateľa.
- Nie, momentálne nie. Čo ty Matheo, máš priateľku. -
- Tiež nie, momentálne som dostal kopačky. Ale Emmka, ako to že... nevychádzam z údivu. Ako to, že to otec ešte nezistil? Viem, že nemáte skoro žiaden kontakt. Lenže viem, že si nechával o tebe a vlastne pokiaľ sme študovali, aj o nás... posielať podrobné správy. - Tajuplne sa usmiala.
- Po dovŕšení plnoletosti, škola odmietne zasielať vyrozumenia rodičom. Ochrana osobných údajov a svojprávnosť. Takže mu správy posiela Sam a Adrián. – S úsmevom pokrčila plecami.
- Keď sa to starký dozvie, dostanú padáka! -
- Prečo? Majú ho podrobne informovať o mojom živote a štúdiu. Čo aj svedomito plnia, akurát neuvádzajú o aké štúdium a prax sa jedná. A koniec-koncov, ako môžu vedieť, že môj vlastný otec nevie, kde študujem? Podstatne je, že študujem. Ich povinnosťou je informovať ho o štúdiu. -
- Ty si ho vždy vedela dostať tak, kam si chcela. Myslím, že si presne ako on. A verím, že si to uvedomuje, pretože ti toleruje oveľa viac, ako kedy toleroval mne, či Danielovi. - Zamračila sa.
- Nie, nie som ako on. Ani nikdy nebudem! Ja neviem, či budem mať deti, ale ak budem, celkom určite ich neodložím, ako niečo, čo nepotrebujem. -
- Emmka, čo to hovoríš? Otec je zaneprázdnený, ale má nás rád. Neodložil nás. Len nedokáže byť takým otcom, akého by sme chceli. Ale vieš sama, že by nám dal aj posledné na svete. - Bránil ho ticho a jemne jej hánkou pohladil líce. Vzdychla.
- Máš pravdu. Dúfala som, že už som vyrástla z toho pocitu krivdy. Jednoducho je pre neho finančný svet najdôležitejší. .
Uvedomila si, že otec stojí na okraji parketu a rozpráva sa s nejakým vysokým mladým mužom. S úsmevom jej zakýval.
- Otec. - Jemne kývla hlavou a vrátila mu úsmev.
- Poď pôjdeme ho pozdraviť, kým sa k nemu ešte dostaneme. Kde nechal buldoga? – začudoval sa Matheo. Ticho sa zasmiala a zavesila do svojho brata. Vzbudzovali záujem. Matheo bol vysoký muž, svalnatej postavy a svojím prenikavým, inteligentným pohľadom prinútil nejedného človeka sklopiť zrak. Črty tváre, ako vytesané rukou umelca, pôsobili takmer arogantne. Polodlhé vlasy, stiahnuté len kusom koženej šnúrky mu dodávali na výraze dravého, nebezpečného muža. Podobal sa na svojho otca. Nikto nikdy nepochyboval o ich príbuzenskom pomere, pretože Matheo bol mladšou kópiou svojho otca. Emma sa podobala na matku. Jemne modelované črty lícnych kosti, drobný nosík a plné pery vytvárali zaujímajú kombináciu, ktorá už zaujala nejedného muža. Bola krásna, ale vyžarovala z nej akási tajomná charizma, ktorá bola oveľa väčším lákadlom, ako prekrásna tvár. Nesiahala svojmu bratovi ani do ramien, ale chôdzou ho veľmi pripomínala. Obaja sa pohybovali s eleganciou šeliem. Emma mala taký štíhly pás, že keď ju držal pri tanci okolo drieku, rukami ho obopínal. Aj keď bola štíhla pôsobila veľmi sviežo a jej postava mnohým mužom pripomínala bohyňu plodnosti. Veľmi štíhly pás, krásne formované boky a dlhé štíhle nohy dokázali vyloviť v myšlienkach mužov erotické predstavy. Obliekala sa so striedmou eleganciou, ale aj tak vynikala. Možno práve jej striedmosť v obliekaní, nechávala priveľa priestoru na fantáziu. Hodváb sa pri chôdzi vlnil okolo nej a to len zdôrazňovalo jej eleganciu tigrice. Čierne , po plecia dlhé vlasy v teplom svetle lustrov, dali vyniknúť dokonalosti jej pokožky . Hľadela hrdo a otvorene pred seba. Existovalo len veľmi málo veci, pred ktorými by sklopila zrak. Podobne ako jej brat, prenikavo hľadela priamo do oči, bez zjavnej hanblivosti, či zdržanlivosti. Jej pohľad, plný ľahkej arogancie s inteligentnými iskričkami a závojom tajomnosti, už neraz priviedol do rozpakov aj životom ostrieľaných ľudí.
Ethan stál v tieni paliem, ktoré tu boli naaranžované. Takže mohol pozorovať okolie, ale jeho si takmer nikto nevšimol. Neskrýval sa, to nie, ale nemal rád tieto podujatia. Keď sa náhodou ocitol v meste, musel to pretrpieť na výslovnú žiadosť, či prosbu svojich rodičov. Nudili ho tieto noblesné dobročinné večierky a tak sa vždy utiahol niekam do - zátišia- . A vychutnal si pozorovanie okolia z diaľky. Bola to jeho zábava, pretože veľa ľudí sa nesprávalo práve podľa - bontónu-. Keď si mysleli, že ich nikto nevidí. A dnes mal naozaj, čo pozorovať. Takmer okamžite, ako vošla do sály ho upútala. Upútala vlastne väčšinu mužov a najmenej polovicu žien, ktoré jej s falošnými, žiarlivými úsmevmi kývali na pozdrav. Nevedel, kto je to. Ešte ju tu nikdy nestretol, ale uvedomil si, že veľa zúčastnených ju pozná. A uvedomil si dvoch telesných strážcov v jej blízkosti. Aj keď sa správali nenútené, bolo mu jasné, že patria k nej. Sledoval ako sa stiahla do jedného z kútov sály. Prenikavým pohľadom pozorovala okolie a náznaky záujmu zo strany mužského osadenstva upražila svojím pohľadom, ktorý jasné hovoril: "Nepribližujte sa, hryziem." Usmial sa pri predstave, že by naozaj niekoho pohrýzla. Dokázal si predstaviť tisíc iných veci, ktoré by mohla robiť tými plným, šťavnatými perami. V duchu si vynadal do bláznov, pretože cítil ako sa jeho telo pri tej myšlienke prebudilo. Neveril, čo sa mu práve stalo, pretože takéto reakcie mával v puberte. Tá ženská ho vzrušila.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
