Enna © Kapitola - 6 -
22. 5. 2021
Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021. Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „©Samphotostock.cz 10745,1-5157836 autor-dundanim" a podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.
Kapitola - 6 -
Nechce sa tváriť, že nič nebolo. Pri spomienke na jej telo, ho zase pochytila túžba s ňou splynúť. Nezabudnuteľná emócia. Ako ju však presvedčiť. Celé dni by sa kochal pohľadom na ňu a užíval si milovanie. Lenže s týmto nesúhlasila. A bol tu Oliver. V jeho prítomnosti by nejaké intímnosti neprichádzali do úvahy. Musí Olivera zamestnať, aby mohol viac času tráviť s Ennou. Z izby ho vylákala príjemná vôňa vanilky.
Poobede sa rýchlo vyjasnilo a dievča zase zmizlo. Nasrdený vyšiel do záhrady. To bláznivé dievčisko už zase viselo na jednej z paliem. Na druhú stranu musel uznať, že je to zodpovedná osoba. Svoje záväzky brala vážne a čo bolo najzaujímavejšie išlo jej to. Skutočne záhradu dávala do poriadku ako profesionál.
„Chystáme sa do mesta, pripojíte sa slečna Ewardová?“ spýtal sa Oliver počas večere.
„Tiež sa chystám do mesta. Predpokladám, že si vezmete auto. Zavolám si taxi.“
„To nie je nutné, zvezieme sa spoločne. Je v meste nejaký podnik, ktorý by ste nám odporučili?“
„Snáď hotel Interkontinentál, má slušnú úroveň. A potom luxusná, francúzska reštaurácia s vystúpeniami pre turistov.“
„Nepripojíte sa k nám?“ zaujímalo Dereka.
„V mojej spoločnosti by ste sa nudili. Verím, že si rýchle nájdete rozptýlenie. Okrem iného, mám už svoje vlastné rozptýlenie.“ Derekovi zabehlo, ignorovala to a venovala sa jedlu.
„Vy máte rande, slečna Ewardová?“ zvolal prekvapený Oliver.
„A čo vás je do toho?!“ zavrčala nepriateľský.
„Nemali by ste ísť sama v noci a s neznámym mužom. Mohlo by sa vám kadečo prihodiť.“ Prehodil Derek, keď prestal kašľať.
„Dokážem sa o seba postarať, vaše obavy sú zbytočné,“ sladko sa usmiala. Priatelia si vymenili pohľady.
„Ako myslíte, slečna Ewardová. Odchádzame o ôsmej. Ak chcete, zvezieme vás.“ Prikývla.
Vysadili ju v centre. Oliver jej chcel vnútiť telefón, aby sa ozvala, že je v poriadku. Tiež by ju mohli zobrať naspäť. Vysmiala ho a odvrkla, že sa domov dostane bez ich pomoci.
Elena jej zamávala, hneď ako vošla do baru. Posadila sa za barový pult.
„Ahoj, no ako sa máš? Počula som, že Derek Leshan je na ostrove, tak sa asi nenudíš.“
„Správy sa šíria rýchle.“ Usmiala sa.
„Veľké zviera jeho rangu si asi každý všimne. Hlavne helikoptéru a kamión.“ Zachichotala sa.
„No to máš teda pravdu. Prišiel vo veľkom štýle.“ Odfúkla.
„Aký je?“ zvedavo na ňu uprela veľké, tmavé oči.
„Čo ja viem? Je mojim zamestnávateľom, máme čisto pracovný vzťah.“
„Ale bež niekam. Musíš vedieť aký je ako človek, je pekný?“
„Je to chlap, ako každý iný. Ako zamestnávateľ, v pohode. Nie je príliš náročný. Čo mu položíš na tanier, to zje, čo stihneš urobiť, to urobíš. Nie je to žiadny otrokár ak sa pýtaš na toto.“
„Ako vyzerá? Aké má oči, vysoký, charizmatický?“ vyzvedala.
„Určite si ho už videla z novín, alebo časopisov. Ak si na neho taká zvedavá, privediem ti ho na obhliadku. A ty posúď sama.“ Zacerila sa.
„Čo, sem?“ údivom vypúlila oči.
„A kam teda? Ak chceš zavolám mu. Je práve v meste.“
„Enna, ak by sa rozkríklo, že u mňa v bare sedel Derek Leshan... bola by to pre mňa vynikajúca reklama,“ vzrušená zvolala, „len či bude chcieť prísť, môj podnik nie je nič nóbl,“ s obavou dokončila.
„Za opýtanie nič nedáš. Tam vzadu som videla telefónny automat. Idem skúsiť.“ Žmurkla a pobrala sa do chodbičky smerom v toaletám.
Keď mu zazvonil mobilný, vytrhol ho z myšlienok o tej malej uličnici, čo dočasne pobývala pod jeho strechou. Program ho neuveriteľne nudil. Všetko bolo príliš vyumelkované, aby to bolo skutočné. Tá malá striga to urobila naschvál. V duchu sa nútil vydržať aspoň hodinu a potom opustiť tento podnik, kde sa mu majiteľ takmer klaňal. Nechcel sa ho dotknúť. Preto sa zahĺbil sám do seba. Zamračený zagánil na neznáme číslo.
„Prosím,“ ohlásil sa opatrne.
„Je to nuda, však pán Leshan?“ ozvalo sa drzo. V duchu videl ako sa škodoradostne vyškiera. Zaťal zuby.
„Ste zlomyseľný škriatok, poslali ste nás sem.“ Chladne skonštatoval.
„Mám pre vás lepšie miesto na zábavu, teda ak chcete. Je to obyčajný bar, s obyčajnými ľuďmi, ale je tu živo. A mohli by ste dohodnúť odvoz toho zdravotníckeho materiálu pre nemocnicu.“
„V bare?!“ vyhŕkol.
„Veľa veci sa na tomto ostrove dá dohodnúť práve takto. Stačí, aby boli správni ľudia na správnom mieste. Chvíľu sa tu ešte zdržím, ak máte chuť a žiadne iné plány...“ rýchle vyrapotala adresu a odmlčala sa.
„Prídeme.“ Uzavrel a ona položila. Vrátila sa k baru vo chvíli, keď vošiel Kristián. Veselo sa so všetkými zvítal a okamžite ju vytiahol na parket. Stihla na barmanku žmurknúť a prikývnuť. Dievčine sa rozšírili oči prekvapením. Enna sa zasmiala a ponorila do rytmov kreolskej hudby.
„Keď budeš mať chvíľu čas, rada by som s tebou prebrala jednu vec.“
„Teraz mám čas.“ Zasmial sa a prehol ju do hlbokého záklonu.
„Potrebujeme na to pokoj, neskôr. Apropo, čo tvoja priateľka, povedala už áno?“ zosmutnel.
„Ale nie... ešte stále tá istá pesnička?“ skonštatovala ticho.
„Je tvrdohlavá ako mulica. Milujem tu ženskú od škôlky... ale ona stále dookola omieľa to isté. Nevydá sa za mňa, pretože je kripeľ. A ja vraj potrebujem poriadnu ženu, aby sa o mňa starala, pretože som predurčený na veľké veci. Mám chuť s ňou zatriasť, aby sa spamätala.“ Posťažoval si trpko.
„Neboj sa Kristián, veď ona popustí. Má pravdu si predurčený prekonávať prekážky, prekonáš aj túto.“
„No keď to ty hovoríš, tak to bude určite pravda.“ Ožil a so smiechom ju okolo seba zavrtel. Po chvíli sa vrátili k baru, pretože Kristián šiel pomôcť sesternici. V bare sa strhla hlučná zábava a nakoniec niekto skríkol šípky a ona sa so smiechom pridala skandovať: „šípky, šípky...“
Okamžite sa vzadu uvoľnil priestor, Kristián odomkol skrinku a vytiahol škatuľu s nožmi na vrhanie. Chlapi postavili korkový terč a všetci návštevníci sa vzrušene zhromaždili za vrhačmi, aby sa dodržala bezpečnosť v prípade, žeby nôž odskočil, aby sa nikto nezranil.
„Ideš do toho?“ kričal na ňu Perci, pekárov syn.
„Jasné!“ skríkla a rozosmiala sa. Za všeobecnej hara-vary sa stanovovali pravidlá.
„Klasika. Takže ideme na body, podľa terča. Na dvesto je víťaz. Posledný platí pitie prvým trom. Kto si chce vsadiť, má tri minúty možnosť, potom začíname. Stávky prijímam od teraz. Perci hráš, alebo zapisuješ?“
„Dnes zapisujem, mám presilenú ruku. A ty Kristián, Enna a Marco po prvom kole dostanete pásku cez oči, aby to bolo férové voči ostatným.“
„Enna nie, je to dievča... nehanbíš sa?“ podpichol Pierre, obchodník.
„Dostane pásku, inak ani nemusíme začínať. Dievča, ne-dievča, aby mali všetci rovnaké šance.“ Oponoval Perci.
„To je v poriadku. Poďme nato.“ Pristala so smiechom.
Plážovým barom sa ozývali výkriky nadšenia, aj sklamania, skandovanie, povzbudzovanie a do toho všetkého revala hudba. Bol to chaotický zážitok, ale rozprúdil jej krv. Vnímala všetku tú pozitívnu energiu a nasávala ju ako špongia. Mala zaviazané oči, všetci ju povzbudzovali a prekrikovali sa jeden cez druhého.
Nasledovalo piate kolo. Vrhla nôž a v miestnosti v tom okamihu vrava stíchla.
„Fú! Tuším som minula terč.“ Prehodila nahlas so smiechom a stiahla si pásku z oči. Terč trafila, ale ticho, ktoré nasledovalo spôsobili dvaja cudzinci, ktorí vošli. So širokým úsmevom sa k nim pohla. Obaja muži na ňu hľadeli s vytreštenými očami, akoby zase zazreli Hydru a nenarástli jej tri hlavy, ale šesť.
„Len poďte, poďte. Priatelia dovoľte, aby som predstavila môjho zamestnávateľa pána Leshana a...“
„Stačí Derek,“ jemne ju prerušil.
„Dobre, takže Dereka a jeho priateľa pána Dalsona.“
„Stačí Oliver,“ tentokrát ju prerušil ochranca.
„V pohode, takže Derek a Oliver. Poďte si sadnúť, sem k baru. Toto je moja kamarátka Elena a je majiteľkou tohto podniku.“ Obaja muži jemne uklonili hlavou a podali jej ruku.
„A jej bratranec Kristián, vypomáha s barom.“ Podali si ruky s lekárom a posadili sa k baru.
„Dajte si niečo na mňa. Hneď sa vám budem venovať, len mi Perci zapíše body.“ Vrava sa zase rozprúdila a o minútu si k nim prisadla.
„Čo to tu stvárate?“ zaujalo Olivera.
„Bavím sa. Nebuďte ako škrobene panny, uvoľníte sa. Chceli ste zábavu, máte ju mať. Ak je to na vás priveľa adrenalínu, vráťte sa k tým umelým hopsandam do reštiky... dokonale vás uspia,“ zachichotala sa.
„Ste zlomyseľná,“ zamrmlal Oliver.
„Ja viem, ou! Som na rade, sekundu... hneď som späť.“ Nechala si zaviazať oči a vrhla tri nože rýchle za sebou. Ozval sa jasot.
„Nakopala si nám zadky Enna, si vonku!“ zvolal veselo Kristián a stiahol jej pásku z oči. Strhol ju na seba, zodvihol a usadil na rameno. Ozval sa piskot a ovácie. Zodvihla víťazne ruky nad seba a zaujúkala, potom sa rozosmiala.
Derek zaťal zuby. Prekážalo mu, že ten chlap sa dotýka tej malej bosorky, jeho bosorky. Zhlboka sa nadýchol a v duchu si vynadal do idiotov. Nemá právo na tieto pocity. Prinútil sa sústrediť na Elenu a Olivera, ktorí sa rozprávali. Jeho priateľ sa pri pohľade na krásnu majiteľku baru roztopil. Ešte nikdy nevidel podobný výraz v jeho očiach. Súťaž skončila a na parkete sa zase objavili tancujúce páry. Enna sa vrátila k nim v spoločnosti Kristiána. Prekvapený počúval, že tento mladý muž, obsluhujúci v bare, vedie chirurgiu v miestnej nemocnici. Ani si nevšimol, kedy sa počiatočná antipatia voči barmanovi vytratila. Najskôr mu ponúkol zdravotnícke vybavenie, čo lekára nesmierne potešilo. O dvadsať minút sa už bavili, akoby sa poznali roky rokúce. Potom si uvedomil, že Enna niekam zmizla. Zazrel ju na parkete, ako sa vykrúca v spoločnosti ďalšieho, kreolského krásavca. Zase musel zaťať zuby, čo ho poriadne vykoľajilo. Nespoznával sám seba.
„Nechodí ani s jedným mužom odtiaľto, iba sa zabáva.“ Skonštatoval Kristián, sledujúc jeho pohľad.
„S kým sa slečna Ewardová zabáva vo svojom voľnom čase ma nezaujíma!“ odvrkol tvrdšie ako chcel.
„Naozaj?“ zasmial sa Kristián, „keby oči dokázali zabíjať, tak sa už Perci váľa na zemi mŕtvy.“
„Je to až tak vidieť?“ uškrnul sa.
„Konečne zase do svojho života pustila život.“ Preriekol so záhadnou intonáciou a Derek sa na neho so záujmom zahľadel.
„Hovoríš, akoby ste sa poznali.“
„Poznám Ennu štyri roky. Spolupracovali sme spolu. Nenechaj sa odkopnúť, vie byť poriadne drsná. Chráni sa tým, pretože vo vnútri je veľmi zraniteľná.“
„Čo tu robila?“
„Tieto veci preber s ňou. Nemám právo o tom hovoriť.“
Derek si uvedomil, že v tomto zapadákove sa mu páči. Ľudia ich medzi seba prijali, akoby sem patrili od nepamäti. Okolo polnoci sa začal zberať na odchod.
„Páni, želám vám dobrú noc. Noc je ešte mladá,“ zablýskala očami a už jej nebolo,. Odplávala k skupine tancujúcich. Oliver vrhol spýtavý pohľad na svojho priateľa. Ten len pokrčil plecami a vyrazili.
Hneď ako opustili miestnosť sa vrátila k baru a posadila.
„Sú zlatí, ťažko tomu uveriť.“ Prehodila Elena zamyslene.
„Kto,“ tvárila sa, že nevie o kom hovorí.
„Dobre vieš, kto. Derek s Oliverom. Myslela som, že sú to arogantné, zženštilé, navoňané bábiky.“
„Povedala so ti, že Leshan je ako zamestnávateľ v pohode.“
„Iba ako zamestnávateľ?“ podpichla.
„O tom ani nežartuj!“ stroho ju zarazila. Dievča zaprskalo smiechom a nič si nerobilo z jej hrozby.
„Drahá Enna. Možno vieš veci, ktoré nikto nedokáže, ale o chlapoch vieš figu drevenú.“ Rozosmiali sa.
„Je najvyšší čas pobrať sa domov. Kde je Kristián?“
„Myslím, že to tiež na dnes zabalil. Prezlieka sa. Ráno má službu. Tvoji parťáci odišli len pred pár minútami, čo si nešla s nimi?“ prekvapila sa.
„Chcem sa prejsť.“
„Zbláznila si sa? V žiadnom prípade nepôjdeš sama domov. Sú to štyri kilometre a je noc. Kristián ťa odvezie.“
„To nie je potrebné, vezmem to po pláži. Chcem si prevetrať hlavu. Potrebujem sa ešte s tvojim bratrancom porozprávať.“ Kristián samozrejme nedopustil, aby išla v noci a sama. Zavrhol jej nápad a takmer ju dostrkal do auta. Môžu sa porozprávať počas jazdy autom. Len čo ju doviezol na príjazdovú cestu pred bránu, vytiahla z vrecka šek. Podala mu ho.
„Čo to je?“
„Na tvoju školu Kristián. Snáď to bude stačiť. Vpíš tam iba číslo účtu a prevedú peniaze. Môžete začať stavať.“ Nechápavo zasvietil a civel na šek.
„Je to tridsaťpäť tisíc dolárov!“ zhíkol.
„Budete mať aj na základné vybavenie.“ Skonštatovala.
„Neviem, čo povedať!“ vyhŕkol.
„Nehovor nič. Postav školu. Ako iste vidíš, šek vystavil Leshan. Nemáš mi prečo ďakovať.“ Vystúpila. Vyskočil za ňou.
„Som... nemôžem tomu uveriť. Budeme mať školu!“ naradostený ju zdrapol do náručia a zakrútil sa s ňou. Zvýskla a ticho rozosmiala. Položil ju na zem, akoby bola najvzácnejší porcelán.
„Škoda, že nie je na svete viac ľudí ako ty Kristián.“ Šepla a pohladila ho po líci. Vrúcne jej ruku stisol.
„Moc ti ďakujem.“
„Nie sú to moje peniaze, nemáš začo.“ Zase sa zasmiala a pobrala k bráne. Počkal, kým vojde a vyštartoval.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
