Enna © Kapitola - 7 -
Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021. Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „©Samphotostock.cz 10745,1-5157836 autor-dundanim" a podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.
Kapitola -7-
Derek sedel na terase, keď zazrel na príjazdovej ceste svetlá auta. Zamračil sa. To, že je na ostrove sa zrejme už rozchýrilo. Každým okamihom mohol očakávať novinárov. Potom začul smiech. Enna.
Niekto ju priviezol a správal sa k nej viac ako priateľský. Keď ju vzal do náručia, zalomcovala ním nefalšovaná žiarlivosť spojená so záchvatom zúrivosti. Vošla dnu a zastala. Aj v tme ho vycítila.
„Čo tu strašíte v tej tme, pán Leshan?“ chladne zatiahla.
„Kto to bol?!“ zavrčal.
„Čo vás do toho?!“ odvrkla drzo.
„Toto je môj dom a neželám si tu žiadne neohlásené návštevy!“
„Nebol v dome, dokonca ani pri bráne. Iba na príjazdovej ceste. Aj tá vám patrí? Pokiaľ viem, je to verejná komunikácia. Už odišiel.“ Bezfarebným hlasom skonštatovala a prešla okolo neho. Zdrapol ju, pritiahol k sebe a prisal sa na tie odvrávajúce ústa. Nereagovala, stála ako soľný stĺp. Iba odvrátila hlavu nabok. Jej telo kričalo odmietaním a pohŕdaním. Bolo to horšie ako keby mu vyťala zaucho. Znechutený ju pustil a odstúpil.
„A toto je moje telo a ja si neželám, aby ste sa ho dotýkali. Taktiež si neželám, aby ste si ma nejakým spôsobom nárokovali!“ zasyčala a vošla do vily. Bola rozčúlená a tak sa prezliekla do plaviek a vrhla do mora. Bojovala s vrcholiacim prílivom, aby zo seba vyplavila napätie a hnev. Vyčerpaná vyšla na pláž, zakrútila sa do osúšky a posadila do piesku. Hodnú chvíľu sedela, keď sa objavil tesne za ňou.
„Prišli ste mi povedať, čo všetko si ešte neželáte?!“ zadrapla a ani neobrátila hlavu.
„Prišiel som sa ospravedlniť.“ Pokorne preriekol a sadol si vedľa nej.
Obaja mlčali a pozorovali ligotajúci sa mesiac na morskej hladine.
„Správal som sa ako hlupák.“ Šepol po chvíli.
„To áno.“ Uškrnula sa.
„Nenávidím, keď mnou zmietajú emócie a pri tebe mnou lomcujú každú chvíľu.“ Priznal.
„Nerozumiem prečo. Nič ti nerobím.“
„Vadili mi všetci tí krásavci, čo s tebou dnes tancovali. A ten chlapík, čo ťa priviezol mi prekážal zo všetkého najviac.“ Priznal pomedzi zuby.
„Aj ty si krásavec Derek. Keby si so mnou tancoval, netancovali by druhí. A keby sme spolu tancovali, viezol by si ma domov ty a nemusel by niekto iný.“ Jednoducho preriekla.
„Chceš mi povedať, žeby si si so mnou zatancovala?“
„Keďže si sa nespýtal, zrejme sa to nikdy nedozvieš.“ Ticho sa zasmiala.
„Nabudúce sa spýtam.“ Chlapčensky sa usmial.
„Žiadne nabudúce nebude. Buď odídeš ty, alebo musím ja. Po celom ostrove sa rozkríklo, že si tu. Je len otázka času, kedy sa objavia tie novinárske hyeny. Naozaj netúžim tróniť na prvých stránkach bulváru.“ Zase sa odmlčali. Obaja vedeli, že má pravdu.
„Zajtra vybavím tu nemocnicu a večer odcestujem. Nechcem, aby si musela odtiaľto utekať. Ani nechcem, aby ťa objavili a začali na teba vyťahovať špinu a dohady. Obaja vieme, žeby bolo o čom písať.“
„Moje dáta sú prísne tajné. Nič by nenašli, ale našiel by ma Július.“
„Čo ti urobil, povedz mi to Enna.“ Cítil ako stuhla a uzavrela sa. Nenaliehal, dával jej čas.
Mĺkve ticho sa vlieklo, potom sa zhlboka nadýchla.
„Pred rokom sme sa nezhodli a ja som so všetkým praskla. Kvôli mame.“ Ticho prezradila.
„Čo jej vlastne je?“ hlesol najjemnejšie ako vedel. Zvádzala boj sama so sebou.
„Povedz to Enna, dostaň to von. Raz to musíš povedať nahlas, aby si sa toho zbavila.“ Presviedčal ju jemne.
„Strelila si do hlavy. Operáciu prežila, ale neprebrala sa.“
Šokovaný mlčal. Snažil sa spracovať to, čo práve počul.
„Vyčítaš mu, že sa zastrelila, nesie na tom nejakú vinu?“ Ticho sa spýtal.
„Nie, nenesie vinu. Hnevám sa, že ma prinútil použiť energiu na jej liečbu a nenechal ju v pokoji umrieť.“ Vzdychla.
„Urobila si niečo podobné ako s mojou ranou?“ udivený šepol.
„Bola by umrela, možno hneď po operácií. Chcela som, aby v pokoji šla... Július... to nedovolil. Zrejme ju skutočne miluje, ale...“ Stíchla. Zhlboka sa nadýchla.
„Vyliečila som jej ranu. Ibaže to nestačilo. Jej mozog bol nenávratne poškodený. Také niečo nedokážem opraviť ani ja. Hovorila som mu to, ale nechcel počúvnuť. Prinútil ma to urobiť. Neprebrala sa... iba tam leží... ani živá, ani mŕtva. Pracujú za ňu prístroje, ale predsa jej nedovolí odísť.“ Trpko ukončila hlasom zhrubnutým od potláčaných citov. Zase sa odmlčali a pozorovali more. Objal ju okolo ramien a pritúlil k sebe. Chytila sa ho okolo pása a utrápená vzdychla.
„Neviem ako by som ti pomohol,“ zašepkal, „žiadne slová na svete nezalepia tu dieru bolesti. Mrzí ma, že ti nedokážem pomôcť.“ Jemne ju bozkával do vlasov, prešiel na čelo a nakoniec jej zbozkával slzy, ktoré sa zaperlili na mihalniciach. Zľahka sa dotkol pier a ona to privítala. Pokračoval v láskaní a ona jeho nežnosť prijímala a odpovedala. Miloval sa s ňou najjemnejšie ako dokázal. Ovládal sa zo všetkých síl, aby sa na ňu nevrhol, ale aby precítila jeho pomalé putovanie. Chcel dokázať, že vie byť nežný a záleží mu na nej. Ani nevedel, kedy sa to zase obrátilo na živelné vyčíňanie. Podobne ako počas prvého milovania sa ním prevalila cunami mohutného orgazmu, plna radosti a uspokojenia. Zvalil sa vedľa nej, až keď sa pod ním zamrvila. Bez slová vstala a nahá vošla do mora. Sediac v piesku pozoroval ako sa kúpe na striebrom zaliatej, morskej hladine. Potom sa spamätal, poobzeral a rýchle na seba natiahol oblečenie. Najradšej by si jednu vrazil.
„Došľaka, celkom som rozum potratil! Práve som mal sex na verejnom priestranstve. Preboha, keby sa tu objavili paparazzi, rozniesli by nás na kopytách!“ Stuhol a zase sa poobzeral. Upokojil sa. Ešte o ňom nemôžu vedieť. Sú v bezpečí, ale nič podobné sa nikdy viac nesmie zopakovať. Vyšla z vody, bez slova omotala okolo seba veľkú osušku a zodvihla plavky.
„Nič sa nezmenilo!“ Ľadovým hlasom preriekla a pobrala sa k domu.
„Opäť sa chceš tváriť, že sa nič nestalo?!“ posmešne zatiahol.
„Chvíľkové rozptýlenie, nič viac.“ Zastavila, ale neobrátila sa k nemu.
„Je to pre teba iba hra, však? Urobíš mi to, čo si urobila mužom predo mnou?“ Trpko hlesol, pretože znovu vykročila. Zase zastala.
„Ách! Trkotal si s mojim otčimom.“ Posmešne odfúkla.
„Pýtam sa ťa Enna... hráš sa so mnou? Vlezieš mi pod kožu, roztrháš moju dušu na kusy, znovu ju zlepíš a potom zase rozdupeš až kým zo mňa nič nezostane?!“ trpko vyzvedal.
„Na takéto patetické výlevy si pristarý Derek. Nezaujíma ma tvoja duša, ani ty. Šuchli sme si a tu to končí. Zajtra odídeš a už ťa pravdepodobne nikdy neuvidím... dúfam.“ Nečujne vošla cez terasu priamo do svojej izby.
Zmietal ním hnev, smútok a bolesť. Nerozumel, čo sa to v ňom odohráva. Bolesť a smútok po chvíli nahradila prázdnota. Nič z týchto pocitov sa mu nepáčilo. Prudko vstal a zaklial.
„Čo sa tu ľutujem. Je to zlomyseľná striga, ktorá si ubližovaním kompenzuje svojich kostlivcov v skrini. Kruci aj s Ennou! Muselo mi preskočiť. Má pravdu. Mali sme dobrý sex a nič viac. Tak sa vzchop, ty idiot a začni sa správať ako chlap!“ Zaťal zuby a vrátil sa do vily. Olivera našiel sedieť v obývačke. Nehnevaný na neho zagánil.
„Musel si sa zblázniť!“ zavrčal.
„Teraz nie!“ zamietol.
„A kedy? Som tvoj bezpečnostný konzultant. Uvedomuješ si vôbec, kto všetko vás tam mohol vidieť? Potratil si rozum?!“ útočil hnevlivo.
„Zrejme mi zašibalo,“ priznal oveľa tichšie, „s tým je koniec. Zajtra odchádzame. Doobeda vybavíme záležitosť v nemocnici a večer odlietame. Je načase vrátiť sa k práci a pustiť z hlavy hlúposti.“
„Hlavne pusti z hlavy sex s Ennou na verejných priestranstvách.“ Podpichol a uškrnul sa.
„Bolo to iba chvíľkové zatemnenie mozgu. Už som sa prebral z poblúznenia.“
„To som rád. Idem zariadiť návrat.“
Nasrdený sa posadil. Nedokázal oka zažmúriť. Vnímal ju vo vedľajšej izbe. Oddeľovala ich iba stena. Lenže nechcel, aby ich oddeľovala. Chcel ju tu, v tejto miestnosti, v tejto posteli. Zrejme pokojne spí... krásne, žiarivé, bezstarostné stvorenie, ktoré je pre neho nedostupné. Táto predstava ho týrala. Spomienka nato akým spôsobom vyslovovala jeho meno, keď bola vzrušená... ako sa k nemu vyklonila počas vyvrcholenia, jej spontánnosť a úplne odovzdanie ho privádzali k šialenstvu. A najhoršie na tom... bol vzrušený. Zase. Zaklial do tmy a opäť sa zvalil na vankúš.
„Okamžite prestaň, ty hlupák. Si iba nadržaný. Nemal si ženskú od rozchodu s Beatrice a táto malá bosorka ťa dostala. Tak to pre-dýchaj a spí!“ prikázal si rozčúlený.
Potme vstala. Nedarilo sa jej zaspať. Nemalo zmysel sa o to snažiť.
Trápilo ju, ako sa zachovala k Derekovi. Bol to slušný človek, a ako muž nesmierne zaujímavý. Priťahoval ju, vzrušoval. Ešte nikdy nezažila taký napĺňajúci pohlavný styk ako s nim. Pred nim mala dvoch partnerov, ale s Derekom to bolo výnimočné, divoké a strhujúce. Ibaže nesmela dovoliť, aby to pokračovalo. Nechcela mu ublížiť a ona by mu ublížila kedy-vtedy. Dopadol by presne ako Thomas i William. Bolesť jej stisla srdce pri spomienke na tých dvoch. Áno, urobila najlepšie, čo mohla, keď preťala rodiacu sa sympatiu ešte v zárodku.
Pomaly sa obliekla a zbalila si nejaké základné veci do ruksaku. Dnes si urobí výlet na Martinik. Áno, vypadne, kým odídu. Pôjde pozrieť Margitu. Ešte sa jej neohlásila ako pricestovala. Kedysi dávno jej sľúbila, že ak pôjde okolo zastaví sa. A navyše sa nechcela stretnúť s Derekom. Zajtra sa všetko vráti do normálu a všetko bude ako pred tým. Načmárala na kus papiera odkaz, že deň strávi u priateľov, takže im praje šťastnú cestu. Odkaz položila na stôl, ale strnula a zatajila dych, pretože cvakla poistka na revolveri.
„Ani sa nehni, zmrd, inak je po tebe!“ ozvalo sa drsne. Vydýchla.
„Pán Dalson, to som ja... odložte prosím zbraň.“ Šepla.
„Kriste pane! Bláznivé dievčisko, čo sa tu zakrádaš?! Mohol som ťa odbachnúť!“ skríkol rozčúlený a zasvietil. Ovládol sa, dokonca pokúsil o úsmev.
„Nechcel som vás vyľakať slečna Ewardová, prepáčte. Myslel som, že niekto vnikol dnu.“ Prešiel po nej očami.
„Odchádzate?“ vyhŕkol udivený.
„Nie, teda vlastne áno. Mám niečo dohodnuté s priateľmi, vrátim sa zajtra.“
„To ste chceli odísť iba tak bez rozlúčky?“ podpichol.
„Nemusíme si nahovárať, že sme priatelia pán Dalson. A že sa vás dotkne, ak sa nerozlúčime. Bolo by to prinajmenšom trápne. Na stole som nechala odkaz.“
„A čo Derek, ani ten si nezaslúži pár slov?“ Tvrdo ju prevŕtal vyčítavým pohľadom.
„Videli ste nás na pláži?“ zaujalo ju.
„Starám sa o jeho bezpečnosť. Väčšinou viem o každom jeho kroku.“ Skonštatoval.
„Keďže viete o všetkom, zrejme viete aj to, že na tej pláži sa vyrieklo všetko, čo sa malo. Ako som povedala, nechala som odkaz, obom. Majte sa dobre, pán Dalson.“ Zodvihla ruku na pozdrav a vyšla terasou na pláž.
„Kam ste sa to vybrali?!“ Ozvalo sa za ňou príkro po pár metroch. Nespokojná zacmukala.
„Ako som pred chvíľu uviedla, mám niečo dohodnuté.“
„Myslel som, že si zavoláte taxi. Kde si myslíte, že idete?“
„Naozaj vás do toho nič nie, pán Dalson!“ Stratila trpezlivosť.
„V žiadnom prípade vás nepustím samu a v noci po pláži!“ zamietol prísne.
„Povedzme, že si nepýtam povolenie!“ odsekla.
„Je tma ako v rohu, pláž nie je udržiavaná, miestami sa nedá prejsť. Nedovolím vám ísť samej!“ protestoval.
„Poznám tieto pláže a vidím v tme. Takže skutočne nie je potrebné, aby ste si robili starosti.“
„Čože?! Čo myslíte tým nočným videním?“ nechápal.
„Necítim potrebu vám niečo vysvetľovať, ale zrejme mi nedáte pokoj ak to neurobím. Ako ste si ráčili prečítať v mojej zložke, pracujem s energiou. Jednou výhodou tých energií je, že vidím potme. Je to akoby ste hľadeli cez tepelné čidlo na puške, len oveľa farebnejšie. A teraz pôjdem a vy mi v tom nebudete brániť!“
„Len si choďte. Utečte, to vám ide vynikajúco!“ vypľul.
„Ja predsa neutekám!“ sykla.
„Naozaj?! Nedajte sa vysmiať, utekáte pred Derekom.“
„Máte chrániť svojho zamestnávateľa pred všetkými rizikami. Verte, alebo nie, ja som najväčšie riziko, ktoré kedy stretol. Buďte rád, ušetrím vám kopu nepríjemnosti!“ Obrátila sa a vykročila do tmy.
„Okamžite sa vráť, ty malá striga!“ skríkol rozčúlený.
„Naser si, Dalson.“ Ozvalo sa z tmy s chladným smiechom. Najradšej by sa za ňou rozbehol, ale potom si to rozmyslel. Nech si len ide. V podstate mala pravdu, ale predstava, že je sama, v noci a na neznámom mieste... Mohla by sa zraniť, alebo sa jej niečo prihodí. Nie, to dievčisko sa o seba vie postarať. Nemusí sa obávať. Má výcvik a ako sa práve dozvedel, vidí v tme.
Prenocovala na Martiniku u dávnej známej a až na druhý deň poobede sa vybrala naspäť. Chcela mať istotu, že jej dočasní spolubývajúci skutočne odcestovali. Dom zíval prázdnotou aj zdravotnícke zariadenie bolo odvezené. Naozaj odišli. Na chvíľu ju zaplavila clivota a osamelosť. Zakríkla svoje ukrivdené ja. Toto predsa chcela. Je jej takto najlepšie. Bude pracovať a užívať si výhody tohto miesta.
