Enna © Kapitola -2-
21. 1. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke "Samphotostock.cz 10745,1-5157836 autor-dundanim a podlieha zákonu o autorských právach.
Galantne jej otvoril dvere a podal ruku.
„Sme na mieste.“ Vyhla sa ruke a vystúpila.
„Vezmem si tu izbu v podkroví a použijem váš telefón, aby mi priniesli veci a zavolám do práce.“
„Pôvodne som vám dal pripraviť hosťovskú na prvom poschodí, ale po upozornení vášho otčima, bude zrejme tá v podkroví najvhodnejšia. O chvíľu ju pripravia. Personál je už na mieste, takže to potrvá iba okamih. Čo sa týka hygienických potrieb a oblečenia, pripravte zoznam, dám všetko priviezť. O vášho zamestnávateľa sa tiež môžem postarať.“
„Postarám sa o to sama. Nie som invalid, ani postihnutá!“ odvrkla príkro.
„Ako chcete, chcel som byť iba nápomocný.“ Pokrčil plecami.
„Posaďte sa v salóne, je tam aj telefón. Dám vám priniesť niečo na jedenie a kávu, čaj, džús... čo pijete?“
„Nie som hladná a dám si vodu. Obyčajnú.“
„Držíte nejakú diétu? Niektoré ženy odmietajú prijímať potravu, len aby nepribrali.“ Zamračil sa.
„Naozaj vás do toho nič nie je, ale len pre zaujímavosť. Jem veľmi rada, ibaže mám otras mozgu a jedlo mi spôsobuje nevoľnosť. Takže ak nechcete čistiť zvratky z tohto veľmi drahého, perzského koberca, prineste mi obyčajnú vodu.“ Drzo sa mu zadívala do oči. Zmiatol ho jej priamočiary pohľad. Ľudia pred nim klopili zrak už roky. Bola to preňho zaujímavá skúsenosť.
„V poriadku. O chvíľu je tu neurológ, aj internista. Znovu vás vyšetria, aby sa niečo nezanedbalo.“ Nespokojne zafučala, ale prikývla a usadila sa do kresla vedľa stolíka s telefónom. Vyčkával. Nakoniec nesúhlasne cmukla.
„Potrebujete ešte niečo? Rada by som telefonovala... v súkromí.“ Chladne dodala. Uškrnul sa a vyšiel. Zľahka prebehol do predsiene a zodvihol slúchadlo. Práve vytáčala číslo. Uchopil pero a na papier vedľa aparátu zapísal prvé číslo, ktoré sa objavilo na digitálnom displeji. Volala Darle, z rozhovoru usúdil, že je to spolubývajúca. Nadiktovala jej stručný zoznam a poprosila kamarátku, aby jej veci poslala taxíkom na túto adresu. Ďalšie číslo bolo do práce. Prekvapene si uvedomil, že sa ohlásila cukráreň. Vysvetlila nejakému Adamovi, že mala nehodu a že je zranená, takže nejaké tri, štyri dni nepríde do práce. Dereka prekvapili obavy v hlase tohto muža. Okamžite jej ponúkol pomoc a nemá si robiť žiadne starosti s prácou, keď jej bude lepšie, má sa ohlásiť. Čokoľvek bude potrebovať, má mu dať okamžite vedieť. Ten chlapík je asi viac, ako iba zamestnávateľ, preletelo mu hlavou. A vôbec nehrozilo, že stratí zamestnanie, kvôli absencií. Takže slečna Ewardová prinajmenšom preháňala, alebo úmyselne klamala.
Lekárska prehliadka bola uspokojivá. Enna nejavila žiadne príznaky komplikácií, ktoré by mohol spôsobiť otras mozgu. Keď jej doručili osobné veci, zatvorila sa v podkroví a viac ju nevidel. Opatrovateľka ho informovala, že slečna Ewardová okamžite zaspala a neprebudila sa až do druhého dňa. Uvidel ju až na tretí deň, po lekárskej kontrole. Nutkalo ho vybehnúť do podkrovia a prinútiť ju, sa s nim naobedovať, alebo aspoň rozprávať... ale ovládol chvíľkové popudy. Nikdy sa žiadnej žene nevnucoval a čo akokoľvek ho zaujímala, nezačne s tým ani teraz. Neurológ potvrdil, že slečna Ewardová sa neuveriteľne rýchlo zotavila a nie je potrebný ďalší lekársky dohľad. Hneď, ako doktor opustil dom, ju zazrel na schodisku. S malou cestovnou taškou, ledabolo prehodenú cez plece, v rifliach, ktoré mali predraté kolená a v čiernom tričku pôsobila neuveriteľne mlado. Nikdy by neuveril, že je plnoletá.
„Kam ste sa vybrali?“ zaujalo ho.
„Domov.“ Stručne odvetila a zišla do haly.
„To ste chceli odísť bez rozlúčky?“ nedalo mu.
„Poslala by som vám ďakovný mail,“ pokrčila plecami, „strávila som tu tri dni, podľa dohody. Neurológ potvrdil, že som v poriadku, nevidím dôvod tu naďalej zotrvávať.“
„Ak dovolíte odveziem vás domov.“
„Zavolám si taxi.“ Tvrdo zamietla.
„V žiadnom prípade. Trvám na tom, že vás odveziem. Ešte treba doriešiť otázku vašej mzdy a samozrejme pre-jednáme výšku odškodnenia za traumu, ktorú som nechtiac spôsobil.“
„Mzdu pošlite Meggy... ehmm... pani Fabiovej, zastupovala som za ňu. Za moju nešikovnosť nemôžete, takže neprijmem žiadne odškodnenie. Sme si kvit, majte sa.“ Mávla mu rukou a pobrala sa k dverám. Vzkypela v ňom žlč nad toľkou nevychovanosťou. Pribuchol jej vchodové dvere tesne pred nosom a postavil sa pred vchod. Zagánila na neho, ale on neodstúpil odo dvier.
„Trvám na tom, že vás odveziem. Až keď vás dopravím na miesto bydliská, v poriadku, zdravú, bude moja povinnosť voči vám ukončená. Dal som sľub vášmu otčimovi.“ Chladne oponoval. Hnevlivo zavrčala a zhlboka sa nadýchla. Potom porazenecký spustila plecia.
„Okej, prečo nie?!“
Sedela na prednom sedadle. Zbytočne sa snažil nadviazať rozhovor, neodpovedala.
„Tu mi zastavte. Idem na autobusovú stanicu.“ Ticho preriekla. Začudovaný, na ňu vrhol pohľad bokom.
„Cestujete niekam?“
„Neviem, prečo by som sa vám mala zdôverovať.“
„Odchádzate?!“ neveril.
„Samozrejme. Tým, že ste zapli môj telefón, sa môj pobyt v Atlante skončil.“
„Utekáte pred otčimom?“
„Nikoho nezaujímajú vaše duchaplné dohady!“ odvrkla. Vzdychol.
„Môžem nejako pomôcť? Cítim sa previnilo za všetko, čo sa stalo.“
„Nepotrebujem pomoc od muža, ktorý ma považuje za šľapku.“
„Enna, došľaka... už som sa vám ospravedlnil. Bol to trápny, nechutný omyl. Nebudem stále opakovať ako papagáj, že ma to mrzí, pretože je to zbytočné. Ste zrejme taká dokonalá, že nikdy nerobíte chyby. Preto neviete odpúšťať, ani sa aspoň tváriť, že ste zobrali ospravedlnenie na vedomie.“ Tentokrát vzdychla ona.
„Prepáčte, správam sa odporne. Som len rozčarovaná, že musím odísť. Atlanta sa mi páčila.“ Smutne sa usmiala.
„Nemusíte. Ak chcete, poradím si s vašim otčimom.“
„To nie je potrebné. Nechcem, aby ste nadobudli dojem, že mi ubližuje, alebo ma nejako utláča, či obmedzuje. Nie, práve naopak. Vychoval ma a staral sa o mňa. Ja iba nenávidím samu seba. On sa ma neustále snaží chrániť samu pred sebou, aby...“ zmĺkla, „ťažko sa to vysvetľuje.“
„Kam chcete ísť?“
„Ešte neviem. Je veľa pekných miest na svete. Niekde sa stratím.“ Usmiala sa a vystrela k nemu ruku.
„Tešilo ma pán Leshan.“
„Aj mňa slečna Ewardová.“ S úsmevom jej potriasol rukou. Potom sa jemne zamračil, akoby si na niečo spomenul.
„Počkajte,“ zastavil ju hneď ako vystúpila. Otvoril priečinok na palubnej doske. Vytiahol zväzok kľúčov.
„Ak nemáte žiaden cieľ, zabehnite na Dominiku. Je tam krásne. Mám tam malý domček, ak chcete...“ podal jej kľúče. Bodla ho hnevlivým pohľadom.
„Nemusíte sa hneď paprčiť. Je to forma ospravedlnenia. Nikomu nepoviem, kde ste. Ani sa nemusíte obávať, že vás tam prídem obťažovať. Dva roky som sa tam nedostal. Môžeme sa dohodnúť. Zamestnám vás, aby ste sa o ten dom starali. Vyčistíte ho, vyvetráte a budete ho udržiavať v pojazdnom stave tak dlho, ako budete chcieť. Ak sa rozhodnete odísť, stačí zaslať kľúče naspäť poštou.“ Zaváhala.
„Je to dobrá ponuka, Enna. Môžete mi zaslať požiadavky emailom. O plate sa tiež dohodneme elektronický. Ak to zoberiete, nájom vám strhnem z platu. Nebudete mať pocit, že mi niečo dlhujete.“ Vábil ju.
„Mám vaše slovo, že neudáte miesto môjho pobytu?“ prikývol.
„Tak vylezte z toho auta a spíšeme to hneď. Na stanici je malá kaviareň. Ak vám neprekážajú obyčajní smrteľníci a káva kvality fň, môžeme to tam hneď spísať.“
„Nemám zo sebou notebook.“ Zarazený vyhŕkol.
„Pero má každá čašníčka a aj papier. Je to jednoduché,
pán Leshan.“ Zabávala sa na jeho výraze, ale jemu sa páčilo, ako sa smeje.
Galantne jej odsunul stoličku. Urobil to s prirodzenosťou, príslovečnou pre dlhodobý zvyk. Hneď ako sa usadili pribehla k nim staršia, prešedivela pani.
„Enna, je to možné, to je teda prekvapenie. Vyzeráš spokojná dievčička. A akého máš pekného fešáka.“ Vytiahla dievčinu zo stoličky a objala ju.
„Pani Perishová, som rada, že sa máte k svetu. Toto je pán Leshan a je to môj zamestnávateľ.“ Predstavila ich. Derek vstal, jemne sklonil hlavu a pobozkal jej ruku.
„Veľmi ma teší pani Perishová.“
„Och, aká galantnosť, mladý muž. Hneď zavolám Denisa. Ten starý, ufrflaný medveď sa zase hrabe vzadu v papieroch, do ktorých sa rozumie asi ako hus do piva.“
Manžel pani Perishovej sa objavil, zase Dereka predstavila. Chvíľu si vymieňali zdvorilosti, bežne komunikovali a potom sa starší pár odobral.
„Poznáte sa dlho?“ zaujímalo ho.
„Ani nie. Pani Perishová je veľmi komunikatívna dáma, pozná všetkých.“ Usmiala sa a prisunula k nemu papier.
„Píšte, pán Leshan.“
„Nemusíme tak oficiálne Enna. Stačí, ak ma budete volať menom. –
„V žiadnom prípade. Teraz ste môj zamestnávateľ, dodržujme profesionálny odstup.“
„Ako si želáte, slečna Ewardová.“ Rýchle napísal krátky text a strčil jej ho pod nos.
„Zdravotné a úrazové poistenie vám uhradím na mieste pobytu. Predpokladám, že si neželáte, aby bolo kdekoľvek uvedené. Zaväzujem sa mlčanlivosťou o vašom mieste pobytu.“ Prikývla. Preletela očami text, privolali čašníčku, ktorú požiadali, aby dosvedčila platnosť a autentickosť a všetci traja sa podpísali.
„Hneď ako sa zabývate, zavolám. Pokiaľ treba niečo renovovať, nejaké údržbárske práce, alebo niečo podobné. Inak vás nebudem obťažovať.“ Usmiala sa. Tvár jej rozžiaril úsmev, oči sa zajagali a on dostal neuveriteľnú chuť ju pobozkať. Ochutnať. Chcel vedieť ako chutia tie rozkošné ústočká. Zaťal zuby. Len pokoj, aby ju nevyplašil. Dosiahol aspoň to, že bude vedieť, kde sa nachádza. Veď on už niečo vymyslí, aby sa k nej priblížil. Telefón ho vrátil do reality. Práca na neho čakala. Akoby sa dohodli, naraz vstali.
„Žiaľ slečna Ewardová, povinnosti volajú. Prajem vám príjemný let.“ Jemne naklonila hlavu na stranu. Pátravo po ňom prešla očami od hlavy až k pätám a potom pomaly naspäť. Netušil prečo, ale po chrbte mu prešiel mráz. Niečo v tých očiach sa zmenilo.
„Sľúbite mi niečo?“ hlesla ticho. Nedokázal pochopiť, ako sa jej nálada tak rýchlo zmenila.
„Pokiaľ to bude niečo reálne, prečo nie?“ pokúsil sa o vtipný tón. Nezasmiala sa.
„Sľúbte mi, že ešte dnes pôjdete k lekárovi a dáte si urobiť sonografické vyšetrenie brucha a krvný rozbor.“
„Ako prosím?!“ užasol.
„Sľúbte mi to!“ trvala na svojom. Zamračil sa a nesúhlasne pokýval hlavou. Nasrdená zdrapla, zmluvu, kľúče a vyrazila k dverám.
„Majte sa. Dúfam, že táto zmluva platí aj po vašej smrti!“ zavrčala a strelila dverami. Ohúrený civel na dvere v ktorých zmizla. Zalovil vo vrecku, hodil peniaze na stôl a rozbehol sa za ňou.
„Stojte Enna, okamžite zastavte!“ dobehol ju, ale ona si ho nevšímala a postavila sa do radu pred autobusom. Ľudia si ich začali zvedavo obzerať. Hnev a napätie z nich len tak kypelo.
„Vypadnite, nerada by som sa ocitla na prvých stránkach bulváru, kvôli vášmu prominentnému zadku!“ zasyčala cez zuby nepriateľský.
„Nevysvetlite mi to?“ stíšil hlas a snažil sa upokojiť.
„Niet čo vysvetľovať. Jednoducho choďte k doktorovi.“ Mykla ramenom a vystúpila po schodom do autobusu. Nevenovala mu ani jediný pohľad.
„Ste šialená!“ vzkypel.
„Tak ste aspoň dostali odpoveď na otázku, prečo ma môj otčim chráni. Žehlí za mnou prešľapy.“ Bez obrátenia odvrkla. Dvere sa zatvorili.
Nemohol uveriť, že sa mu to dialo. Sedel v aute ešte pár minút po odchode autobusu, aby sa spamätal. Nedokázal pochopiť, čo práve stváral. Behal po autobusovej stanici za tým šialeným dievčiskom, akoby potratil rozum. Bol chladný, emotívne nezaujatý človek. Nikdy nereagoval zbĺklo na akékoľvek situácie, či provokácie, cynický pripravil plán i odvetu a zničil prekážky. Beatrice sa s ním práve preto rozišla. Striktne dodržiaval pravidlá slušnosti, ale podľa nej bol neľútostný dravec. Neznášal jej precitlivenosť, more sĺz a neustále vynucovanie pozornosti. Mal rád divoký sex, ale nemal rád debaty po ňom. Ani priveľké nežnosti, ktoré si neustále vynucovala. Snažil sa mať s ňou trpezlivosť. Dúfal, že si zvykne na jeho povahu a že sa prispôsobia jeden druhému. Strávili spolu dva roky. Nakoniec to pred dvoma mesiacmi ukončila a jemu sa veľmi uľavilo. Vôbec si nedokázal predstaviť, že by bežal za Beatrice. Nie, nikdy by za ňou nebežal. Vlastne za žiadnou ženou. Poslal kyticu kvetov, pozval do drahej reštaurácie, obdaroval a každý spor bol zažehnaný. A niečo také nepredstaviteľné ako hádka na verejnosti, či staničná kaviareň, alebo zmluva napísaná na zdrape papiera... Beatrice by určite omdlela. Ak by poslal kvety Enne... pravdepodobne by ho nimi vyšľahala. Pri tej predstave sa uškrnul. Bol to kus drzej, hrubej a odporne nevychovanej dračice. Potriasol hlavou. Musel sa zblázniť, keď čo len na chvíľu uvažoval o Enne. Bola zaujímavá a krásna, ale i charizmatická. Prýštilo to z nej pri každom pohybe, či výraze dokonalej tváre. Lenže niečo s ňou nebolo v poriadku.
Komentáre
Prehľad komentárov
Hvala gospodjo. Drago mi je da su vas moje price zainteresovali. Neznam dali je na prevodniku tacno preveden teks. Nadam se, da je moguče taj teks čitati i skapirati. Nekada ove automate neprevode kako treba. :-)
najbolja
(Violeta, 28. 1. 2021 21:07)
Postovana. Srecna sam da mogu Vase price prevesti na moj jezik i uzivati u pricama. U ovakvom teskom vremenu vase knjige mi pomazu pri pozitivnim pogledima ka buducnosti.
Hvala gospodjo sto postojite. VI STE DIVNI
odgovor
(Tincamela, 4. 2. 2021 12:21)