Tincamela-knihy

Keď vystupoval pred firmou z auta, prenikol jeho bruchom bolestivý kŕč, vystreľujúci do pravej strany. Počas porady sa bolesť stupňovala. 
Presne o tri hodiny ho viezli na operačnú sálu. Akútna apendicitída. Slepák. Vraj prišiel v poslednej chvíli. Ak by čakal ešte deň, dva a tlmil bolesť liekmi, zapálené slepé črevo by prasklo. V tom lepšom prípade by ho čakala pár týždňová práceneschopnosť, v tom horšom, otrava krvi, možno smrť. O dve hodiny sa prebral a do večera bol schopný vstať z postele. Ak by mu Enna do hlavy nenasadila chrobáka, nešiel by nikam. Skutočne by silnú bolesť tlmil liekmi, pretože by predpokladal, že má natiahnutý sval z tréningu, alebo niečo podobné. Nech dumal koľko chcel, neprišiel na spôsob, akým uhádla, čo sa s nim deje. Ako nato mohla dôjsť? Nevedel, ale jedno vedel s istotou. Vďačil tej drzej bosorke za život.

 Z New Yorku letela do Ríma. V internetovej kaviarni si vyhľadala najlepšie, anonymne spojenia. Pokračovala súkromným autobusom do Paríža. Platila v hotovosti, bez udania mena, či osobných údajov. Vo Francúzku zaplatila súkromnej, leteckej spoločnosti, ktorá exportovala tovar do Karibiku. Nepýtali sa na meno, zase to vybavila hotovosť. Vysadili ju na Guadeloupe. Odtiaľ to už bol iba kúsok. Pristala v Roseau, malým výletným lietadlom, priamo na letisku Canefield Air-port. Bola unavená, prekročila zopár časových pásiem a celá jej cesta trvala takmer dva dni. Potrebovala však za sebou pozametať stopy. Vzala si taxi, pretože k cieľu to boli ešte nejaké štyri kilometre mimo mesta. Hľadela cez okno a myseľ jej zaplavili spomienky. Pred dvoma rokmi sa tadiaľto prehnal ničivý hurikán Mária. Zúčastnila sa záchranných prác, ako dobrovoľník. Celý ostrov bol zdevastovaný. S úľavou skonštatovala, že krajina sa pozbierala a čiastočne zotavila. Auto spomalilo. Prekvapená hľadela na plážovú vilu, pred ktorou ochotný taxikár zabrzdil. 
„Tomuto ten chlap hovorí, malý domček?“ zašomrala si a vystúpila.  V malom ruksaku našla zväzok kľúčov. Vodič ju upozornil, že sa nachádza na súkromnom pozemku, majiteľa vily. Upokojila ho s tým, že je nová správkyňa. Nepotrebovala, aby niekto zavolal políciu. Okolie si ju okamžite získalo. Dom stál časťou na pláži. Vzadu sa rozliehala nejaká exotická záhrada s množstvom paliem. Kaskádovito stúpala, pretože kraj na ostrove bol hornatý a končila až kdesi v tropickom lese. Na prízemí bola veľká hala s jedálenským stolom, prechádzajúca do kuchyne. V chodbe sa nachádzali tri spálne. Každá s kúpeľňou a toaletou. Na konci chodby malá pracovňa. Na poschodí boli ďalšie tri spálne, vybavené podobne ako tie na prízemí. Malá telocvičňa, sauna a obrovská knižnica. Pootvárala okná a vybrala si spálňu na prízemí s balkónom, ktorý mal východ na pláž. Najskôr vyčistila spálňu, toalety, kúpeľňu a nakoniec kuchyňu. Osprchovala sa a vybalila batožinu. Bol ešte len obed a tak sa prezliekla a šla peši do mesta. Nebolo to ďaleko, iba štyri kilometre. Najedla sa v malej reštaurácií a vybrala sa nakupovať. Nemala zo sebou dostatok oblečenia, tobôž nie do trópov, hlavne jej chýbali plávky a nejaká turistická výstroj a obuv. Tešila sa, že prelezie celý ostrov, pretože na Dominike bolo veľa jedinečných miest, ktoré sa nikde na svete nenachádzali. Vybavila si vodičský preukaz, ktorý miestne zákony vyžadovali. Napriek tomu, že mala medzinárodný, musela si za poplatok zakúpiť miestny. Možno si neskôr prenájme auto, tak chcela byť pripravená. Jazdilo sa v ľavom pruhu, podobne ako v Anglicku. Dominika bola bývalou Britskou kolóniou. Zastavila sa v miestnych potravinách a nakúpila suroviny do kuchyne. S majiteľom sa dohodla, že jej poobede všetko privezú. Vybavila telefonáty. Zavolala Darle, dievčaťu, ktoré u nej bývalo. Informovala ju, že pár týždňov bude cestovať a môže pokojne zostať a mať byt sama pre seba, kým sa nevráti. Ohlásila sa aj v práci. Naspäť sa vrátila zase taxíkom, pretože mala plné ruky nákupných tašiek. Uložila potraviny, ktoré neskôr priviezol majiteľ potravín. Chvíľu sa rozprávali. Povypytovala sa na miestne pomery. Bol to veľmi príjemný kreol, muž v stredných rokoch. Ochotne jej prezradil všetko, čo ju zaujímalo, dokonca navyše. Zanechal telefónne číslo. Kedykoľvek bude potrebovať, stačí ak zavolá a nadiktuje zoznam. Všetko jej privezú. Neskôr sa vybrala na pláž. Do sýtosti sa vykúpala a vrátila do domu. Dopriala si večeru na terase, sledujúc nepokojné more. Zhlboka vdychovala morský vánok a od spokojnosti zapriadla. Ani v najružovejšom sne by neverila, že sa z tej trápnej, nočnej mory nakoniec vykľuje takéto niečo. Padla do postele, pretože na ňu doľahli časové pásma. Ráno ju prebudil príboj. S radosťou sa vrhla do rozbúreného mora. Pustila sa do upratovania.  Bola predsa momentálne správcom domu. Vystrúhala grimasu. Vedela, že ju nemá kto kontrolovať, ale nemala rada neporiadok. Doobeda vydrhla prízemie. Zamiesila cesto na francúzske bagety i croissanty, z troch dávok. Mala ich rada a v cukrárni to bolo jej každodennou prácou. Cesto po vykysnutí spracovala. Toľko na zjedenie upiekla, ostatné pobalila a vložila do mrazničky. Postupne ich bude vyťahovať. Vybrala sa von, aby preskúmala exotickú záhradu. Zaberala obrovskú plochu, ale bola v dezolátnom stave. Všetko pozarastané burinou. Mnohé rastliny prerástli mimo obrubníky a chodníčky. Vzadu objavila niečo podobné šope. Našla kosačku a záhradné náradie. Natiahla si rukavice a pustila sa do toho. Do večera vyčistila terasu a okolie. Vydrhla malý altánok, ktorý patril k terase. Našla vchod do pivnice. Dnu boli garáže. V jednej objavila terénne vozidlo, motorku, malý skúter a bicykel. Východ z garáži ani nebol vidieť od lián, ktoré prerástli a zatarasili východ. Nachádzal sa z boku domu a ústil priamo na cestu. Zajtra “vyslobodí“ vchod a príjazdovú cestu. Prisľúbila si v duchu. Vybrala sa plávať, nasledovala sprcha a večera. Dnes vzadu na terase. V altánku sa príjemne sedelo, zapla jemné osvetlenie a pozorovala divokú, exotickú krásu. Ďalší deň sa zopakoval. Upratala poschodie a vydala sa vyslobodiť vchod do garáže. Používala mačetu, dokonca musela naštartovať motorovú pílu, aby orezala hrubé konáre. Spokojná sama so sebou vošla do garáže. Všetky dopravné prostriedky boli natankované doplna, dokonca našla dve zapečatené plné bandasky s palivom. Vyrazila do mesta. Našla zopár drobnosti do kuchyne, ktoré ešte potrebovala a poriadny pracovný odev. Zastavila na tržnici. Kúpila ovocie, zeleninu a ryby. Prezerala si ešte nejaké sadenice kvetov.
„Enna?“ ozvalo sa za ňou neveriac. Opatrne sa obrátila. Pred ňou stál vysoký mulat. Kdesi v mozgu sa jej vynorila spomienka. Pracovali spolu pri vyhľadávaní nezvestných, počas hurikánu. Ak ju pamäť neklamala, pracoval ako  doktor v miestnej nemocnici.
„Kde sa tu berieš?“ vyhŕkol naradostený a prudko ju objal. Na chvíľu ju to zaskočilo. 
„Prepáč, zabudol som, že nemáš rada, keď sa ťa niekto dotýka.“ S ospravedlňujúcim úsmevom odstúpil.
„To je v poriadku. Ako sa máš Kristián?“
„Už sme sa konečne spamätali. Všetko sa vracia k normálu. A čo ty, ako žiješ?“
„Vzala som si  voľno, chcela by som tu stráviť nejaký čas.“
„Ani sa ti nečudujem. Pri svojej práci…  je namáhavá.  Práve sa ponáhľam na stretnutie. Zháňam investorov na výstavbu novej školy. Z tých štyroch, čo sme mali, ostala po tom nešťastí len jedna.  Z tej druhej zostala len telocvičňa. Slúži ako provizórna škola. Ak sa všetko podarí, do mesiaca by sme mohli začať s výstavbou. Ešte treba zohnať nejakých dvadsať päť tisíc na kompletnú stavbu. Keď som ťa zazrel, nemohol som uveriť vlastným očiam. Ak nemáš nič proti, mohli by sme niekedy skočiť na  kávu. Pospomínať na staré časy.“
„Prečo nie?“ s úsmevom pokrčila plecami.
„Máš nejaký telefón, alebo… ou, zase som  zabudol, že nepoužívaš mobilný telefón. Napíšem ti môj.“ Vytiahol z aktovky malý papierik a rýchle naň načmáral telefóne číslo. Podal jej lístok.
„A neďaleko odtiaľto je plážový bar. Ak by si chcela, som to každý večer od  ôsmej. Vypomáham sesternici. Je to na konci ulice, volá sa to Tereza. Zastav sa, ak budeš chcieť, býva tam veselo.  Chodia sem len domáci, žiadni turisti. Spieva sa, tancuje, hráme šípky, človek sa odreaguje.  Prepáč, teraz už naozaj musím ísť. Budem rád, ak sa ozveš.“
„Určite sa zastavím, maj sa Kristián.“ S úsmevom mu zamávala. Bol to príjemný, vzdelaný, mladý doktor, ktorý sa všemožne snažil zveľadiť svoj domov. Počas hurikánu preukázal neuveriteľnú odvahu, vytrvalosť a sebaobetovanie pre záchranu iných. Už vtedy si získal jej obdiv a sympatie, pretože všetko robil z vlastnej vôle a iniciatívy. Ona sem prišla, pretože to bola jej práca, platená práca. Nenadväzovala emotívne putá. K ľuďom sa správala ohľaduplne, ale s odstupom. Urobila, čo bolo potrebné a šla ďalej. On bol presným opakom. Správal sa k ľuďom s hlbokou empatiou, tešil ich, pomáhal, rozdával sa na všetky strany. Padal z nôh od únavy a vyčerpania, drel ako kôň len preto, že ho niekto obdaril úsmevom. Jeho priateľka pri hurikáne uviazla pod autom a prišla o nohu. Obetavo sa o ňu staral, vlastne o všetkých okolo. Bol to charizmatický človek, ktorý vedel strhnúť ľudí pre svoju vec. Nikdy dovtedy, ani odvtedy nestretla tak nesebeckého a obetavého človeka. Stretne sa s nim. Bude príjemné posedieť si s niekým, bez bočných úmyslov. Bolo veľa mužov, ktorí ju pozývali von, väčšinou nereagovala.  Bolo jasné o čo ide. Nebola svätica, to nie, ale neholdovala ani príležitostnému sexu. Dávala si záležať pri výbere partnera. Vždy sa k nej správal milo ako ku sestre. Svoje srdce daroval inej žene, takže mala istotu, že je to skutočné priateľstvo bez postranných, kučeravých myšlienok.
Pri Kristiánovi vedela, že sa skutočne chce len porozprávať.  

 Po návrate ešte chvíľu pracovala v záhrade. Zaplávala si v mori a potom začala pripravovať večeru. Vyniesla si tanier s grilovanou rybou a množstvom zeleniny na terasu do altánku.  Vrátila sa pre pomarančový džús, keď v hale zazvonil telefón. Ignorovala vyzváňanie pevnej linky a pustila sa do jedla.

Cítil sa oveľa lepšie ako predpokladal, že sa bude cítiť. Hneď po lekárskej prehliadke sa objavila jeho sekretárka aj s asistentkou. Prebral s nimi nevyhnutné záležitosti. Zostavil tím, ktorí ho bude zastupovať počas jeho práceneschopnosti. Lekár ho dôrazne upozornil, že strávi v nemocnici ešte najmenej dva dni a kým vyberú štichy, ubehne týždeň. Na kompletnú rekonvalescenciu bude potrebovať ešte ďalší týždeň. Čím viac kľudu, tým rýchlejšie zotavenie. Takže zostavil plán a tím. Neželal si byť vyrušovaný, len v krajnom prípade. Každý večer mu zašlú elektronický podklady na schválenie, inak chcel mať pokoj. Navyše mal celkom iné zámery. Všetko zlé je na niečo dobré. Keďže má nútenú dovolenku, aspoň ju zužitkuje. V hlave sa mu zrodil šialený plán. Enna. V duchu sa už tešil, ako bude nahnevaná prskať. Potom sa zahriakol. Čo ho to vlastne napadlo za kravinu. Bola síce výnimočná, ale aj zvláštna. A divoká, prchká, tvrdohlavá, nevychovaná. A prekrásna... tie jej oči... a ústa. Panebože, tie ústa... mať ich tak na svojom tele. Pri tej predstave pocítil nával v slabinách. V duchu si vynadal. Nie nebude pokúšať osud. Z myšlienok ho vytrhla sestra. Spytovala sa, či môže k nemu vpustiť agenta Guhla, vraj sa vehementné dožaduje návštevy. Prekvapený pridvihol obočie a zvedavý súhlasil. Zrejme Ennin otčim zistil, že zdúchla a teraz potrebuje vysondovať terén. 
„Dobrý deň pán Leshan. Ako sa cítite? Počul som, že vás zastihla táto nepríjemnosť.“
„Ďakujem za opýtanie, vzhľadom na situáciu sa cítim výborne.  Nechcem byť  nezdvorilý, ale čo vás ku mne privádza? Viem, že by ste ma nenavštívili bez  dôvodu.“
„Páči sa mi, ako prejdete priamo k veci. Áno, mám dôvod. Celkom určite ste uhádli, že som tu kvôli Enne.“
„Čo presne vás zaujíma? Pokiaľ viem, to nedorozumenie sa vysvetlilo. Opustila môj dom včera ráno. Neurológ skonštatoval, že je schopná odchodu. Chcel som ju odviezť  domov, ale požiadala ma, aby som zastavil na autobusovej stanici. Vypili sme kávu a potom nastúpila do autobusu.“
„A neviete kam ten autobus  smeroval?“
„Do New Yorku. Stalo sa niečo, je v poriadku?“ 
„Celkom určite je v poriadku, iba zasa odišla bez rozlúčky a bez udania miesto svojho pobytu.“ Derek do neho  zabodol  kritický pohľad.
„Je to dospelá žena, nemusí sa nikomu zdôverovať kam cestuje, alebo kde býva.“
„Samozrejme, ale mám o ňu starosť. Je to moja dcéra, pred rokom sme sa nerozišli práve najlepšie. Viem, že vás to vôbec nezaujíma, len som chcel, aby ste to pochopili…  chcel som iba urovnať nezhodu, čo nám zostala od minulého roku. Dúfal som, že budem mať príležitosť.“ Posledné slová stíšil do šepotu. V jeho hlase bolo cítiť náznak bolesti. 
„Čo ste jej vyviedli?!“ nedal sa nachytať Derek. Bol to šéf národnej bezpečnosti, zavádzanie protivníka bolo jeho chlebom.
„Teraz preberám naše súkromné záležitosti, čo bežne nerobím, ale nevadí. Chcem to vysvetliť. Pred rokom sme sa nezhodli v názoroch na jej budúcnosť. Bez varovania odišla, zamietla za sebou všetky stopy. Som jej otec, trápi ma, keď sa potĺka po svete bez cieľa. Svet je veľký a zlý, mám obavy, že sa niečo prihodí. Ďalší skrat by nemusel dopadnúť najlepšie. Enna je veľmi špecifická žena, potrebuje ochranu a je krásna, priťahuje mužov ako magnet.“
„To je, ale je aj hlavatá, nepríjemná, nevychovaná a drzá. Myslím, že sa dokáže celkom slušne brániť aj sama.“
„Začali ste si s ňou?“ spýtal sa priamo. Derek pohoršený odfúkol.
„Zachádzate priďaleko v tejto familiárnosti. Ako som sa pred chvíľou zmienil, Enna je dospelá žena. Zrejme si to nechcete pripustiť, ako väčšina rodičov. Nemáte právo zasahovať do jej súkromia!“ odsekol.
„Nechápte ma zle. Chcel som vás len varovať, aby ste si s ňou nič nezačínali.“ Pokrčil plecami.
„Zrejme neviete kedy prestať! Mám vaše slová považovať za vyhrážku?!“ hnevlivo prižmúril oči.
„Kdeže. Hovorím to pre vaše dobro. Enna je ako droga, postupne vás zničí. Rozoberie do posledného kúštička vašu dušu, potom zase poskladá a znovu rozbije. Bude to robiť stále dookola, až kým z vás nič nezostane.“ 
„Môžem vás upokojiť. Nič takéhoto nehrozí, pretože si s ňou nemienim začínať. Na môj vkus je príliš nevychovaná a drsná.“
„To mi odľahlo. Ennu som vychoval, mám ju rád, ale je veľmi ťažké si k nej nájsť cestu a pochopiť ju. Pracuje pre mňa už desať rokov. Presnejšie pracovala. Pred rokom odišla. Za tie roky som toho videl dosť a neraz po nej upratoval neporiadok. Nechcem sa vám vyhrážať, je to len priateľské upozornenie. Nechajte ju na pokoji, ak máte rád sám seba a máte v sebe aspoň kúsok pudu sebazáchovy.“
„Enna pre vás pracovala desať rokov? Ako môže desať ročné dievča pracovať pre národnú bezpečnosť?!“ ohúrený vyhŕkol. Gulh nemihol ani obrvou.
„Ako som povedal, je veľmi špecifická. Jej schopnosti a vedomosti sa vymykajú z bežného ľudského chápania. Našla uplatnenie v našej organizácií.“
„Bola dieťa a vy ste ju vystavili všetkým tým hrôzam?!“ nechápal zhrozený.
„Enna prestala byť dieťa asi ako sedemročná. Je iná.“ Skonštatoval pokojne, ignorujúc obvinenie.
„Zneužili ste dieťa o ktoré ste sa mali starať, nech je špecifické ako chce, je to dieťa!“ vyhŕkol pohŕdavo.
„Táto krajina potrebuje ochranu, častokrát sa nemôžeme obzerať na spôsob. O Ennu som sa staral. Nikdy jej nič nechýbalo, mala nadštandardné hmotné zabezpečenie, všemožnú fyzickú aj psychický starostlivosť, vzdelanie.“
„ Ak jej bolo tak perfektné, prečo zmizla?“ zadrapol.
„Potrebuje sa iba nájsť, vráti sa. Vie, čo je jej povinnosť.“ Pevne presvedčený vyriekol.
„Je mi z vás na grcanie.“ Vypľul Derek.
„To bude zrejme z narkózy, pretože viem, že nie ste útlocitný. Sme v podstate rovnaký. Vediete obrovský koncern, aj keď nemusíte. Miliardár ako vy, by si mohol iba užívať výhody. Ničíte všetko, čo vám stojí v ceste. Neštítite sa nutného zla, podobne ako ja. Lenže pri Enne sa opálite. Zničí vás. Preto sa vás spýtam ešte raz. Viete kam 
odišla?“
„Netuším.“ Drzo mu hľadel do oči. Gulh sa chladne usmial.
„Živím sa odhaľovaním klamstiev iných ľudí. Som v tom sakramentský dobrý, preto viem, že mi nehovoríte pravdu. Prajem vám príjemný deň, pán Leshan.“