Enna © Kapitola -4-
Derek nebezpečne prižmúril oči a zobral do ruky telefón.
„Oliver, zastav sa za mnou na kus reči. Podľa možnosti čím skôr.“ Zložil. O hodinu mu dotyčný priniesol zložku.
„Zatiaľ je to všetko, čo som doteraz zistil. Má uzatvorenú zložku, ale dostal som sa dnu. Potrebujem viac času a vykopem ďalšie informácie.“
„Výborne. Zastavíš sa ešte na týchto troch miestach a povypytuješ sa na ňu.“ Podal mu papier s adresou bydliska a spolubývajúcej Darly, adresu pracoviska a kaviareň zo stanice pani Perishovej.
„A zabezpeč, aby mi nikto nedýchal na krk. Mám taký, divný pocit, že sa o mňa momentálne zaujíma národná bezpečnosť. Neželám si odpočúvanie telefónu, špehovanie elektronickej pošty, určovanie mojej polohy, či nejaké ploštice, alebo iné svinstvo. A preklepni mi agenta Gulha. Pomery, vzťahy, financie. Čokoľvek, čo nájdeš, hlavne špinu.“
„Spoľahni sa. Ako šéf tvojej bezpečnosti ti garantujem, že sa k tebe nedostanú. Okamžite spúšťam bezpečnostný protokol najvyššej priority.“
„Dobrá práca, priateľu.“ Spokojne pokýval hlavou.
„No... veď ma aj kráľovský platíš, Derek.“ Zarehotal sa Oliver.
„Ešte mi zožeň jednorazový mobil. Potrebujem si niečo anonymne vybaviť.“
„Máš ho mať.“
Telefón v päťminútových intervaloch systematický vyzváňal. Zašomrala si popod nos nadávku a pobrala sa do haly. Zodvihla, ale neohlásila sa.
„Slečna Ewardová, počujeme sa?“ spýtal sa mĺkveho slúchadla.
„Ou, to ste vy. Neumreli ste.“ Skonštatovala uštipačne.
„Nie, neumrel,“ kyslo prehodil, „chcel som vedieť, či je všetko v poriadku.“
„Prečo by nemalo byť?“
„Myslel som bývanie, dom a okolie.“
„Aj ja, prečo by nemalo byť?“
„Obával som sa, že je to tam dosť zanedbané. Pred štyrmi mesiacmi zomrel správca. Chcel som niekoho najať, ale riešil som nejaké iné veci, nestihol som.“
„Dom postupne vyčistím, okolie... dám to do poriadku, buďte bez obáv.“
„Dobre, to som rád. Apropo, ráno sa za mnou zastavil váš otčim.“
„To musel byť veľmi príjemne strávený čas.“ Sarkastický sa uškrnula.
„Môžem to hodnotiť ako zaujímavý rozhovor.“ Tiež sa uškrnul.
„Bolo to odhadovanie síl protivníka. Overoval, či pustíte do gatí, ak na vás pritlačí a povyhráža sa.“
„Poznáte ho ako svoju dlaň.“
„Vyrástla som s ním, ľudí spoznáte ak s nimi žijete.“ Cynicky vyriekla.
„Mám pre vás návrh, slečna Ewardová.“
„Váš posledný návrh mi rozbil hlavu a spôsobil otras mozgu, takže nie, vďaka.“
„Ale no tak... a musím poopraviť. Ten nešťastný návrh bol predposledný. Posledný vás dostal tam, kde ste. A len tak mimochodom plánujem pricestovať. Som práceneschopný a potrebujem sa zotaviť.“ Vyrapotal rýchle, aby ho zase neprerušila.
„Aha, takže mám vypadnúť, okej. Hneď ráno odídem.“
„Nie, nie... počkajte predsa. Nechajte ma dohovoriť. Nemusíte odchádzať. Dom je dosť veľký, ani o sebe nebudeme vedieť.“
„Je ťažké o vás nevedieť. Ani vo veľkomeste, nieto ešte v plážovej vile. Váš prominentný ksicht sa váľa kdekade.“
„Mýlite sa. Viem byť veľmi nenápadný. Mám pre vás ponuku zamestnania. Podľa všetkého máte vyššie zdravotnícke vzdelanie.“
„Vykopali ste na mňa zložku, čo?“ vypľula.
„Samozrejme. Aj keď som ešte nemal čas ju analyzovať. Iba som si zbežne prezrel základné informácie. Takže k veci. Zaplatím vám, ak sa o mňa postaráte. Potrebujem dva týždne na zotavenie na pokojnom, tichom mieste. Prácu ošetrovateľky ľahko zvládnete, alebo sa mýlim?“
„Zvládnem, problém je, že nechcem.“
„Kráľovský sa vám odmením. Ak sa dohodneme, nebudem zo sebou brať žiaden personál. Budem mať kľud na rekonvalescenciu a vy tu môžete zostať bez toho, aby o vás niekto vedel.“
„Zrejme očakávate, že okrem upratovačky a ošetrovateľky, budem aj kuchárka a váš poskok. Dievča pre všetko.“
„Teplé jedlo by som ocenil, ale koniec-koncov dá sa aj doviezť, hotové z miestnych reštaurácií. Agendu zvládnem cez internet a telefón. Stačí mi ošetrovateľka. Čím skôr ma postavíte na nohy, tým skôr sa ma zbavíte.“
„Som nesmierne nákladná ošetrovateľka. Dva týždne by vás stáli tridsaťpäť tisíc.“ Vyriekla a ani obrvou nemihla. Na chvíľu sa odmlčal.
„Je to skutočne vysoká cena.“ Skonštatoval.
„Berte, alebo neberte. Garantujem vám, že budete v lepšej forme, ako pred tým. A môžem sa hrať aj na kuchárku. Tak, či tak si pripravujem jedlo každý deň, jeden tanier navyše nič neznamená. Ste miliardár, pre vás sú to drobné.“
„Keby som takto rozhadzoval peniaze, nebol by som miliardár.“ Podpichol.
„Tak nič. Zajtra sa vysťahujem. Môžete si so sebou priviezť vašu armádu sluhov.“ Položila. Neprišla ani k dverám a telefón zase zazvonil. Zodvihla, ale neohlásila sa.
„Nepovedal som, že nesúhlasím!“ zasyčal.
„Zbytočne strácame čas. Áno, či nie?“
„Áno,“ vyštekol, „prídem zajtra večer.“
„Dobre. A nech vám lekár nabalí zdravotný záznam a všetko, čo potrebujete. Nemám tu žiaden zdravotnícky materiál.“
„Príde so mnou šéf mojej ochranky.“
„Tvrdili ste, že sluhov necháte doma.“
„Je to iba jedna osoba navyše. V žiadnom prípade mi nedovolí odísť samému. Je veľmi tvrdohlavý. Buď pôjde so mnou, alebo za mnou. A po celý čas tu bude snoriť v okolí.“
„Dobre teda, ďalší chlap, ktorého budem musieť obsluhovať. Prineste so sebou krytý šek!“ nezdvorilo odfúkla a tresla slúchadlom.
Derekovi až stŕplo v ušiach a udivený hľadel na slúchadlo. Oliver sa rozosmial, keď zazrel jeho výraz.
„Tá malá striga mi tresla slúchadlom.“
„Neviem o čo sa snažíš, ešte som ťa takéhoto nevidel.“ Podotkol priateľ s úsmevom.
„Ani sám neviem. To dievčisko je príšerné, ale chcem vedieť, čo je zač.“
„Prečo? Prečítaj si zložku. Zaujímavé čítanie. Človek by povedal, že informácie hraničia s fantáziou. Budeš vedieť všetko, čo chceš. Nebudeš riskovať svoje zdravie. Si po operácií a let nie je najkratší.
A síce má vyššie zdravotnícke vzdelanie, ale nevieš ako je na tom s praxou. Ako mohla taká mladá žaba skončiť medicínu?“
„Neobhájila doktorát. Urobila všeobecné lekárstvo aj prax, ale nešla obhajovať doktorát. Preto jej počítajú len vyššie zdravotnícke vzdelanie. Ktovie prečo to nedokončila.“
„Zrejme nechcela. Podľa tej zložky nastúpila na medicínu ako dvanásťročná. Potom sa nato jednoducho vybodla. Mala vynikajúce výsledky. A od desiatich pracuje pre NBS. Zameranie má na katastrofické situácie, koordinácia záchrany a minimalizovanie škôd. A nato sa tiež pred rokom vybodla. Ešte stále je ich zamestnanec. Kvalifikujú to ako zdravotnú dovolenku.“
„Zrejme je veľmi talentovaná. Čo dopekla znamená práca s energiou?“ zaujímalo Dereka.
„Tak to vôbec netuším. Zatiaľ som nenašiel nikoho, kto by mi to vysvetlil. Akurát tá babka Perishová povedala, že im zachránila život, pretože im zakázala šoférovať auto. Vraj by uhoreli zaživa. Nepochopil som to, ale nechcela to ďalej rozvádzať. Vraj sa mám spýtať Enny.“
„Aj mne zachránila život.“ Priznal ticho.
„Dokáže dokonale zmiznúť.“ Skonštatoval Oliver.
„Všimol som si. Letela do Ríma a ďalej o nej ani ťuk. Nikde žiadna kontrola, letenky... nič. Akoby zostala v Ríme. A obaja vieme, že sedí v plážovom dome na Dominike.“
Prezliekla sa a vrátila do mesta. Bar Tereza našla rýchlo. Vnútri hrala kreolská hudba. Nákazlivý rytmus nenechal návštevníkov baru len tak posedávať a popíjať svoje nápoje. Ľudia tancovali, výskali, smiali sa a častokrát prekrikovali. Navidomoči sa medzi sebou dobre poznali. Veľmi sa sem nehodila. Bola príliš biela. Svietila ako neónová reklama nad vchodom. Podišla k baru, kde obsluhovala prekrásna kreolská slečna. Vysoká, rozvinutá, sršiaca energiou sa pohupovala v rytme hudby a leštila pohár. Z peknej, snedej tváre jej žiarili veľké, priam hypnotizujúce, tmavé oči.
„Ahoj, môžem poprosiť minerálku?“ zaváhala, ale prikývla. Zrejme tu neradi videli cudzincov vo forme turistov.
„Slečna, hľadám Kristiána, povedal mi, že tu bude po ôsmej.“
„Ty si Enna?“ zaujalo ju, hneď ako pred ňu položila nápoj. Odrazu sa srdečne usmiala a vystrela k nej ruku.
„Jéj, rada ťa spoznávam. Ja som Elena. Som Kristiánova sesternica. Zachránila si moju mamu, to ty si ju našla a veľa iných. Vďaka tebe prežilo oveľa viac ľudí.“ Nadšená zvolala a odrazu sa ocitla v jej náručí. Pevne ju objala, bola totiž od nej oveľa vyššia.
„To je v poriadku. Nestojí to za reč, každý pomáhal ako vedel.“ V rozpakoch vyhŕkla.
„Zoznámim ťa s ostatnými, je to pre nás veľká česť.“ Zdrapla ju za ruku a postupne predstavovala všetkým. Nedala jej šancu protestovať, či vykĺznuť. Stretla dokonca vlastníka potravín, kde nakupovala. Aj dievča z tržnice od ktorej brala ovocie a zeleninu. Potom sa objavil Kristián. Nemohla sa vynačudovať sama-sebe. Hovorila s týmito ľuďmi uvoľnené a úplne otvorené, akoby ich poznala roky. Tancovala, smiala sa a bavila ako už dávno nie. Dokonca si zahrala šípky. V podstate to bolo súťaženie vo vrhaní nožov na terč. Miestna špecialita, nevhodná pre turistov. Uvoľnila sa a všetky ťažké myšlienky vypustila z hlavy a nahradila ich smiechom. Za posledný rok, sa smiech začal zase pomaly vracať do jej života. V cukrárni kde pracovala, sa smiala často. Majiteľ i jeho syn boli dvaja veľmi dobrosrdeční ľudia, s veľkým zmyslom pre humor. Prijali ju medzi seba s prirodzenosťou, akoby patrila do ich rodiny od nepamäti. Pobrala sa domov až o druhej po polnoci. Prisľúbila, že sa ešte ukáže. Hneď, ako vyšla von Kristián sa za ňou objavil.
„Som veľmi rád, že si sa ukázala.“
„To aj ja. Takto som už dlho neodpustila paru.“ Zasmiali sa.
„Ako to dopadlo s tvojou misiou na zohnanie peňazí?“
„Čo myslíš?“ pokrčil plecami.
„Nevyšlo to.“ Skonštatovala.
„To nevadí, veď ja niečo vymyslím. Nejako to dopadne.“ Zaškeril sa.
„Obdivujem tvoj optimizmus, ale máš pravdu. Vždy to nejako dopadne.“ Nastúpila do auta, zakývala mu a odfrčala.
Plávanie pre ňu znamenalo nový, ranný rituál. Neúnavne bojovala s vlnami, aj keď more bolo dnes divoké. Po sprche, nachystala spálne na prízemí. Poupratovala a skončila v kuchyni. Pripravila sa na príchod návštevy. Poobedie zasvätila záhrade. Asi tretinu už dala do poriadku. Dnes ju ešte čakali palmy. Predsavzala si, že aspoň prvé dva rady oseká. Naostrila mačetu a skontrolovala laná. Pred pol rokom pracovala s orezávačmi paliem v Los Angeles. Strávila s nimi tri mesiace. Naučila sa liezť po palmách aj tvarovať koruny do požadovaného tvaru. Pri prvých troch sa poriadne zapotila. Vyšla z cviku, ale bolo to ako bicyklovanie. Keď sa raz naučíš, nezabudneš. Bola na predposlednej, keď zazrela kamión, ktorý sa približoval po príjazdovej ceste. Keď zabočil na bočnú smerom ku vile, zarazila sa.
„A toto je čo dočerta?“ zašomrala si. Kamión ešte ani nezastavil a nasledoval ho vrtuľník. Pristal na vnútornej príjazdovej ceste.
„Toto sa mi snáď len sníva.“ Zaúpela, keď z vrtuľníka vystúpil Leshan a jeho spoločník. Vošli zadným vchodom do domu. Spoločník otvoril mužom z kamióna a tí začali vynášať tovar. Pokrútila hlavou a vrátila sa k svojej práci. Dokončila korunu zliezla a vyškriabala sa na poslednú v prvých dvoch radoch. Nevšímala si pohyb v dome, vedela, že ju nemôžu vidieť. Navyše nikomu by nenapadlo, že visí na vysokej palme v popruhoch z povrazov. Kamión odišiel a obaja návštevníci vyšli na dvor k altánu. Leshan sa opatrne posadil, jeho ochranca sa pobral smerom k nej.
„Slečna Ewardová!“ kričal do záhrady. Najskôr sa nechcela ohlásiť, ale hľadal ju naďalej a vykrikoval jej meno.
„Som tu, o chvíľu som pri vás, dajte mi dve minúty.“ Skríkla nevrelo. Obzeral sa, ale nikde ju nezahliadol.
„Kde ste?“ nasrdený vyštekol.
„Musíte tu vyziapovať, ako nepríčetný?!“ zavrčala a pri nohách mu pristál konár z palmy „ a ak nechcete dostať konárom po hlave uhnite!“ dodala. Uskočil a z bezpečnej vzdialenosti sa zahľadel na koruny stromu.
„Čo tam preboha robíte?“ vytreštil oči.
„Keď som videla vašu procesiu, usúdila som, že je pre mňa výhodnejšie sa obesiť. Tak som si našla práve túto palmu na ukončenie mojich múk!“ sarkasticky vyrapotala. Pochopil, ale ani obrvou nepohol.
„Nie veľmi rozumné. Kým prídu a zvesia vás... hmm... zrejme sa telo oddelí od hlavy samo, vplyvom vlhkosti a teploty.“ Vrátil jej bez emócií. Zaškerila sa a odťala posledný konár. Hneď nato sa spustila z palmy, ako skúsený výsadkár. Pristala bezpečne na zemi, mačetu zastokla do puzdra na páse a zmotala lano.
„Na dnes hotovo. Neskôr sa sem vrátim a upracem to. Teraz sa o vás postarám.“ Pobrala sa na dvor a nechala ho za sebou stáť s otvorenými ústami. Prešla očami po pacientovi sediacom v altáne a zamračila sa.
„Môžete mi povedať, prečo tu sedíte a ešte aj so spustenými nohami? A kde máte kompresné pančuchy?!“ vyštekla. Pridvihol obočie.
„Dobrý deň slečna Ewardová. Sedím tu, pretože sme vás nemohli nájsť.“
„Mohli ste sedieť aj vo vnútri s vyloženými nohami a kompresnými pančuchami. Ešte ste nepočuli o trombóze, alebo embólií? V prvom rade ste nemali letieť, tak krátko po operácie, ale nedali ste si to vyhovoriť. Tak ste sa aspoň mali zabezpečiť. Ako vás prevážali? Dúfam, že v ležiacej polohe.“ Prikývol. Na čele sa mu perlil pot a bol veľmi bledý.
„Ste totálne vyšťavený o chvíľu sa zložíte. Poďte sem pán... to je jedno,“ kývla na ochrancu, „pomôžte mi s ním.“ Pomohli mu dnu, chvel sa vyčerpaním. Položili ho na pohovku. Zodvihla mu nohy a podložila vankúšom. S chladničky vybrala limonádu a obom naliala.
„Rýchle sa prezlečiem a umyjem. A vy... neopovážte sa zliezť z toho gauča!“ zakázala Derekovi.
„Nikam sa nechystám.“ Zašepkal so zatvorenými očami jej chrbtu.
„No, však by ste v tomto stave ani nikam nedošli.“ Škodoradostne sa potichu zasmiala a zmizla vo svojej spálni.
„Mal si pravdu je to striga!“ ohúrený zašepkal Oliver, obaja sa potichu zasmiali, pričom Derek zastonal od bolesti.
Tri minúty si vyčlenila na rýchlu sprchu, dve na prezlečenie. Presne o päť minút vyšla z izby. Nakukla do Derekovej spálne a prekvapením vydýchla. V miestnosti stála nemocničná posteľ aj monitorovacie zariadenie. Lekársky kufrík, stojan na infúzie, tlakomer, fonendoskop a množstvo zdravotníckeho vybavenia.
„Vybielili ste niekde lazaret?“ spýtala sa po návrate k dvojici.
„Ako prosím?“ zažmurkal Oliver.
„Pýtam sa, či ste niekde vykradli nemocnicu.“
„Nie! Samozrejme, že nie... Derek, ehmm... pán Leshan vlastní firmu na výrobu zdravotníckych pomôcok a prístrojov.“ Pobúrený vysvetlil.
„Aha, ako inak. Poďte so mnou, pán... to je jedno, poďte so mnou.“
„Dovoľte, aby som sa predstavil. Som Oliver Dalson, aby ste na mňa nepokrikovali, pán-to je jedno.“
Pomohol jej do-vybaľovať nemocničné lôžko. Rýchle navliekla posteľne prádlo a zapojila monitor životných funkcií. Pootvárala všetky škatule a vybalila zdravotnícky materiál, infúzne súpravy.
„Dobre, teraz tu posteľ pretlačíme do haly.“
„Bude ležať v hale?“
„Nie, iba dnes. Chcem ho mať na očiach, kým pripravím jedlo. Dnes už neurobí ani krok. Behania bolo akurát tak dosť. Najskôr ho vyšetrím, ak usúdim, že sa jedná iba o únavu z cesty, smie na wecko, s vašou pomocou.“ Tvrdo preriekla.
„Niečo sa vám nezdá?“ ustarostený sa spýtal.
„Zatiaľ nebudem vyvodzovať závery. Najskôr vyšetrenia.“
Pomohli mu na lôžko.
„Máte zo sebou pyžamo, alebo niečo pohodlné, široké a bavlnené?“
Prikývol.
„Lekár vám určite neschválil túto cestu. Pán Dalson, pridržte ho, nieže sa zosype. A ký čert vás nahovoril na tieto úzke nohavice? Tlačia priamo na ranu.“ Za-vyčítala a pomáhala mu prezliecť. Hundrala, ale jej dotyky boli ohľaduplné a nežné. O chvíľu už zase ležal v pyžame. Farba do tváre sa mu čiastočne vrátila.
„Prinesiem si všetko, čo potrebujem a vyšetrím vás.“
Odmerala tlak i hladinu cukru glukomerom. Skontrolovala hlavu, uši, krk. Vypočula si srdečný rytmus i dýchanie, odmerala teplotu. Odkryla operačnú ranu, znovu ju previazala. Odmerala teplotu, medzitým sa ho vypytovala na pooperačný priebeh, na rodinnú anamnézu, alergie, úrazy a predchádzajúce choroby.
„Dobre, ešte sa pozriem na vaše nohy. Nemáte kŕče v lýtkach, nepociťujete bolesť, tlak, pálenie, nepríjemný pocit?“
„Nie. Moje nohy sú v absolútnom poriadku.“ Odvetil s úsmevom.
„Brali ste a beriete Fraxiparin, tie malé včeličky, čo sa pichajú do brucha, aby sa predišlo trombóze?“
„Áno, ešte mám na štyri dni.“ Pedantne prezrela každú žilku na dolných končatinách, prehmatala lýtka, preklepala stehná.
„Som spokojná. Ste len vyčerpaný, čo je vzhľadom na zmenu časového pásma a úplne iné poveternostné podmienky, na zmeny tlaku ovzdušia, teploty aj vlhkosti takmer normálne. Dnes budete oddychovať. Zajtra uvidíme. Podám vám infúziu. Trošku vás zavodníme. Máte bolesti?“
„Nič, čoby sa nedalo vydržať.“
„Správny prístup. Ešte niečo. Vylučovanie stolice sa predpokladám obnovilo na normál.“
„Áno.“
„Výborne. Takže, navrhujem ešte pár dni šetriacu diétu, aj režim. Postupne vás budeme zaťažovať, aby ste sa čím skôr postavili na nohy. Ste štyri dni po operácií o nejakých päť, šesť dní vyberieme stehy. Predpokladám, že ste vykonávali iba základnú, hygienickú očistu. Od zajtra sa môžete sprchovať, v mojej, alebo jeho prítomnosti, aby vám neprišlo nevoľno. Pred tým vám prelepím ranu nepremokavým krytím. Teraz pripojím kanylu, to je umelá véna, aby som vás nemusela zakaždým pichať. Ušetríte si zbytočné modriny. Ak budete v pohode, pozajtra ju vyberiem. Ukážte mi vaše predlaktie, ste pravák, takže ľavé.“ Poslúchol.
„Pekné žily. Vám musí trafiť do žily aj slepec.“ Usmiala sa a podišla ku kufríku. Zhodila rukavice, ktoré doteraz používala. Umyla si ruky, nastriekala dezinfekčným sprejom a prichystala infúziu, aj všetko potrebné na tácku. Vytiahla zabalené sterilné rukavice, najskôr si zase vydezinfikovala ruky až potom vzala do rúk rukavice. Za okamih mu už infúzia tiekla.
„Je to fyziologický roztok s trochou glukózy a nejaké vitamíny. Jemne vám poklesol cukor. Predpokladám, že ste za tieto dni vyhladovaný ako vlk. Slepák nie je nič moc. Dva dni vás držia o hlade a potom len kadejaké kašovité brče. Dúfam, že vás poteším, pretože už môžete čiastočne zmeniť jedalníček.“
„To som rád slečna Ewardová. A musím vyjadriť moje uznanie. Správate sa ako dokonalý profesionál.“
„Dokážem oddeliť súkromnú averziu od profesionálnej spôsobilosti.“ Chladne sa usmiala.
„Teraz sa postaráme o vaše žalúdky. Čo je v tých škatuliach pri dverách. Predpokladám, že potraviny.“
Oliver pritakal.
„Prišli ste ako konvoj OSN.“ Zaškerila sa a zodvihla prvú. Bola ťažká.
„Nechajte to tak slečna Ewardová, prinesiem vám ich do kuchyne.“ Navrhol ochranca.
„Dobre, ja zatiaľ zamiesim na ražné pečivo. A pustím sa do prípravy večere.“ Muži ostali v obývačke, pustili si televízor, ale obom neustále odlietali pohľady do kuchyne, kde sa zvŕtala „ošetrovateľka“.
„Myslíš, že to bude jedlé?“ šepol Oliver.
„Dúfam, som taký hladný, že zjem aj klince.“ Zaškerili sa. Neskôr odpojila infúziu a pozvala ich k stolu.
Komentáre
Prehľad komentárov
Nooo, zacina to poriadne iskrit. Netrpezlivo ocakavam pokracovanie :-)
iskrenie
(Tomicka, 16. 2. 2021 16:49)