Enna ©
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke "Samphotostock.cz 10745,1-5157836 autor-dundanim a podlieha zákonu o autorských právach.
Kapitola -1-
„To si robíš srandu Roman, ďalšia...“ znechutený sa zamračil a vošiel do knihovne, kde sa mladá slečna, v uniforme upratovačky, vábne sklonila ku komode, takže mu poskytla zaujímavý pohľad na jej pozadie. Prinútil sa ovládnuť, aby k nej nepriskočil a sám osobne ju v zuboch nevyniesol pred dvere. Ale nie, to neurobí. Je predsa kultivovaný muž. Porozpráva sa s ňou, ponúkne jej drink a vystrojí ju k dverám. A Romanovi to vytmaví. Priateľ-nepriateľ, tentokrát prekročil všetky hranice. Pred týždňom mu poslal prostitútku pred dvere. Luxusnú, kultivovanú, krásnu, ale predsa to bola slečna z eskort servisu. Pred dvoma dňami prišla k nemu jedna do kancelárie. Krásavica, sexepíl z nej len tak sršal, ale on nemal rád ochotné ženy, ani dámy, ktoré si zarábali na živobytie poskytovaním intímnych služieb. Neopovrhoval nimi, práve naopak, obdivoval ich, pretože predstava, čo všetko musia zniesť, mu vyvolala na chrbte mrazenie. Avšak nikdy doteraz nevyužil služby takýchto žien. Už len z princípu. Bolo mu jasné, že na tieto ženy nemá intímny styk, žiaden emotívny dopad. A on mal rád, keď s ním partnerka intímne chvíle zdieľala. Bude musieť Romanovi zdôrazniť, že jeho rozchod ho nedeprimoval, práve naopak. Uľavilo sa mu, ako už dávno nie. Nepotrebuje terapie vo forme prostitútok.
Jemne si odkašlal, ale dievča si ho nevšímalo. Potom si uvedomil, že má v ušiach slúchadlá, takže o ňom nevie. To bolo niečo nové. Uškrnul sa, opäť mu poskytla dokonalý výhľad na štruktúru svojich kriviek, tým, že sa ešte hlbšie ohla. Podišiel k baru. Otvoril plechovku koly, posadil sa na roh stola a sledoval počínanie slečny. Tentokrát sa neohýbala, ale takmer visela cez komodu.
„Ktovie, čo to robí... na prostitútku má zvláštne správanie. Možno ešte len začína v tomto odbore a skúša si nejaké pozície. Nie veľmi vábne, ale akési tajomné, človeka by zaujímalo, čo je tam ďalej, pod tou nadrozmernou sukňou. Hmm... má veľmi pekný zadok, aj boky... a nohy, aj keď je drobná, sú ako stvorené na hladenie a vysoké podpätky, čudné, že ich nemá... to sú nejaké papuče?“ prekvapilo ho, keď skeptický skúmal obuv. Sukňa sa vyhrnula, ale len nad kolená, pretože bola dlhá. To bola ďalšia zvláštnosť. Na ženu ľahkých mravov, mala pridlhú sukňu a vlasy prísne stiahnuté v drdole, ktorý pridržiaval čierny štipec.
“Zrejme bude skutočne začiatočník. Tým, že visí cez komodu, toho veľa nezarobí.“ Zase sa uškrnul a čakal, čo sa z toho vykľuje. Spozornel, až keď sa začala neprirodzene nakláňať. Vyštartoval skôr, ako vyľakane skríkla a začala padať. Posledné dva metre šiel šmykom po podlahe, takže dopadla na neho, tesne nad zemou, chrániac jej hlavu, pričom sa sám udrel o kovanie vedľajšej komody, kde by s najväčšou pravdepodobnosťou dopadla jej hlava. Komoda nemala viac ako meter dvadsať, ale v tej pozícií, by si pri dopade na mramorovú podlahu určite vykĺbila rameno. Obaja stuhli, ona údivom i úľakom, on úžasom. Nikdy v živote nevidel smaragdovejšie oči, ako tie, čo na neho zdesene hľadeli. Odkašľal si, čím prerušil sekundy stuhnutia. Okamžite sa začala hrabať na nohy, úplne zmätená. Chcel jej pomôcť, ale razantne si vytrhla lakeť, čo ho zarazilo. Hneď, ako vstala a cúvla, rezko vyskočil a zadíval sa na ňu v očakávali.
„Kde... ste sa tu vzali, kto ste pane?!“ ostražito sykla. Hnevlivo prižmúril oči.
„Tak tá malá je teda poriadna líštička. Hrá sa na prostučkú.“
„To akože neviete?!“ posmešný hlas zdrsnel. Zase cúvla, zrejme niečo v jeho výzore ju prinútilo ešte viac odstúpiť.
„Nepýtala by som sa, keby som to vedela. Ako ste sa sem dostali?!“ ticho, ale dôrazne vyzvedala.
„Nemusíte to na mňa hrať. Viem, že vás sem vpustil Roman a hneď upozorňujem, že nemám záujem.“
„Neviem síce o čo nemáte záujem a neviem tiež, kto je Roman, ale žiadam vás o vyjasnenie tejto situácie.“ Tvrdohlavo našpúlila ústa. V tej chvíli si uvedomil, že by rád pobozkal tie našpúlené ústočká. V duchu si strelil facku, aby sa spamätal. Nech bola akokoľvek príťažlivá, bola to prostitútka. Chvíľu si ju premeriaval od hlavy až po päty. Pohol sa ku kreslu a s úsmevom posadil, nespúšťajúc z nej oči. Pod jeho sliedivým pohľadom očervenela od rozpakov, čo ho nesmierne prekvapilo.
„Ste v tejto branži nová, však?“ ohľaduplne sa spýtal. Opatrne prikývla.
„To je dosť vidieť. Dám vám dobrú radu, mali by ste zmeniť šatník... a trošku zapracovať na tých pozíciách.“ Dobrosrdečne jej poradil. Neveriac na neho vytreštila oči.
„Po... pozíciách? A... ako dlho ste tu boli?“ ticho zapišťala.
„Dosť dlho nato, aby som videl, že sú nevhodné. Nie sú vhodné k vašej práci.“ Takmer milo jej vysvetlil. Očervenela, ako paprika.
„Prepáčte, ja... ehmm... náramok... ehmm... skĺzol mi z ruky a padol za komodu, chcela som ho vytiahnuť... a... nevedela som, že ste tu... a... a nemohla som ju odtlačiť, je príliš ťažká.“ Snažila sa vysvetliť a jej tvár horela od rozpakov, až do purpurová . Neveriacky vstal a podišiel ku komode. Bez námahy pohol ťažkým kusom nábytku. Odsunul komodu, akoby nevážila ani pár kilogramov, napriek tomu, že bola z masívneho, dubového dreva. Zodvihol náramok a všimol si nápis z vnútornej strany, “S láskou T“, potom jej ho podal. Neodvážila sa pristúpiť. Všimol si jej obavy a tak položil náramok na stôl a vrátil sa do kresla.
„Koľko máte vôbec rokov, ste dúfam plnoletá?“ zamračil sa.
„Samozrejme, mám dvadsaťjeden.“ Odfúkla.
„Nevyzeráte. Mali by vás lepšie pripraviť na vašu prácu a nie hneď poslať do terénu.“ Podotkol.
„Ja... ehmm... iba zastupujem.“
„Nevedel som, že v eskortných servisoch sa dá zastupovať.“ Skonštatoval a uškrnul sa.
„V eskortných servisoch?!“ ohúrená vydýchla a vypúlila na neho oči, pretože pochopila.
„Myslím, že mám tejto hry akurát tak dosť!“ vstal, pretože stratil trpezlivosť.
„Koľko si účtujete za vaše služby?“ nahnevaný otvoril peňaženku, „vyplatím vás a okamžite vypadnite, na toto nemám trpezlivosť!“ zavrčal hnevlivo.
„Čo si to dovoľujete, vy hulvát?!“ pobúrená skríkla, strhla si zásteru a v hneve ju šmarila o zem. Prekvapený, zažmurkal.
„Všetky peniaze sveta by nestačili nato, aby ste ma kúpili. Ja totiž nie som na predaj!!!“ dodala zúrivo a pobrala sa k dverám. Na pol ceste sa vrátila, schmatla svoj náramok a rozčúlená vytrielila ku schodisku.
„Ste si istá? Pretože všetko na svete, má svoju cenu.“ Zvolal s posmechom a hľadel za ňou zvrchu schodiska. Už bola takmer dole, potláčajúc poníženie a hnev, keď nepozorne šliapla iba na okraj schodíka. Stratila rovnováhu a posledné schody sa skotúľala. Dopadla hlavou na tvrdý mramor. Pred očami jej vybuchli iskričky a farebný svet okolo, nahradila obklopujúca šeď.
Zdesením sa mu zastavilo srdce, keď zvrchu sledoval jej krkolomný pád. Vo chvíli, keď kontroloval pulz, otvorila oči.
„Len pokojne, nehýbte sa... o chvíľu je tu sanitka.“ Jemne preriekol.
„Nechajte ma!“ šepla s pohŕdaním a vzdychla bolesťou. Poriadne sa dotĺkla, ale najviac utrpela jej hrdosť. Chcela sa zodvihnúť, ale bolesť hlavy, jej nedovolila.
„Nehýbte sa, môžete mať poškodenú chrbticu!“ zavelil prísne.
„Iba si pozbieram čriepky mojej, biednej hrdosti a pôjdem.“ zašepkala.
„To v žiadnom prípade, stratili ste vedomie, môžete mať vnútorné krvácanie. Nieže by ste boli v stave odísť, ale keby aj, nedovolím vám to, pokiaľ vás lekár neskontroluje. Bol to škaredý pád.“
„Nemôžem do nemocnice, musím ísť.“ Hlesla ticho, ale pevne a znovu sa pokúsila zodvihnúť.
„Prestaňte vystrájať, krváca vám hlava.“ Zavrčal hnevlivo, pretože až teraz, keď sa pohla, zazrel krvavý fľak.
„Nepôjdem do nemocnice!“ zafučala, ale privrela oči, pretože sa ňou prevalila ďalšia vlna bolesti.
„A to už prečo? Niečo ste vyviedli, hľadá vás polícia, žeby prostitúcia?“ neodpustil si kusavo.
„Nie som prostitútka!“ skríkla a zúrivá sa prudko posadila, čo nemala robiť. Okamžite jej zodvihlo žalúdok a začalo ju napínať na vracanie.
„Tvrdohlavé dievčisko!“ zašomral a priskočil k nej, aby ju pridržal, „máte prinajmenšom otras mozgu.“ Dodal.
„Nepôjdem do nemocnice.“ Protestovala, hneď ako polapila dych a predýchala nevoľnosť.
„S tým si nemusíte robiť starosti, postarám sa o vaše ošetrenie, keďže sa to stalo v mojom dome.“ Blahosklonne predložil.
„Nepotrebujem vaše láskavosti, nebudete platiť moje ošetrenie!“ razantne odmietla, vytrhla sa a pozviechala na nohy. Zachmúrený odstúpil, nechcel ju ešte viac popudiť, ale v žiadnom prípade jej nedovolí odísť. Nemusel jej brániť, pretože len čo vykročila, omdlela.
Zistil, kam ju odvezú, vrátil sa do domu, aby zamkol a zapol bezpečnostný systém. Vtedy si všimol pri šatníku ženské botasky. Otvoril šatník a našiel jej tašku, aj oblečenie. Prekvapene si uvedomil, že vyzerá úplne obyčajne. Nič vyzývavé, ani agresívne, čo by očakával od ženy jej postavenia. Rifle, tričko, rifľová bunda a ruksak, úhľadne zložené na kôpke, úplne bežné oblečenie mladej slečny. To by znamenalo, že sa do tej nadrozmernej uniformy obliekla až v dome. Nerád snoril v jej veciach, ale v nemocnici sa určite budú pýtať, čo sa stalo a kto je to vlastne. Našiel doklady a vypnutý telefón. Zase sa prekvapil. Bol to starý tip telefónu, aký nevidel už roky. Nemal internet, ani GPS. Zapol ho v nádejí, že nájde niekoho z príbuzných. Zoznam v telefóne bol prázdny, aj list hovorov. Zvláštne. Zobral papierové vrecko, uložil doň oblečenie a vzal ruksak. Hneď, ako sadol do auta, začal zvoniť telefón. To nebol jeho mobil. Vrhol pohľad na ruksak, chvíľu váhal, ale potom ho razantne otvoril. Možno sa o nej dozvie viac, alebo zistí komu treba ohlásiť jej nehodu.
„Enna! No konečne, môžeš mi povedať, čo dočerta hľadáš v Atlante?!“ ozvalo sa nedočkavo v slúchadle.
„Som Derek Leshan, zrejme hľadáte majiteľku tohto mobilného telefónu. Mala nehodu, odviezli ju do nemocnice.“
„Čože?! Kam ju odviezli?!“
„Do centrálnej, jej osobné veci ostali u mňa, práve ich tam veziem.“
„Enna nesmie ísť do nemocnice, môžete to zastaviť?!“
„Zranila si hlavu, hospitalizácia je nevyhnutná, ste príbuzný, alebo priateľ?“
„Niečo také. Nevadí postarám sa o to, dúfam, že sa nenarobili ešte väčšie škody.“
„Aké väčšie škody?“ nechápavo sa spýtal už hluchého slúchadla.
Sedel v kresle a sledoval nehybnú tvár neznámej dievčiny. Bola príliš bledá. Študoval detaily výraznej tváre. Dala by sa opísať jedným slovom. Dokonalá symetria. Pleť bez chybičky, dlhé husté mihalnice vrhali tiene na výrazné lícne kosti. Nosík trošku zahnutý dohora jej dodával jemnosť a plné pery podčiarkovali celkový vzhľad krásky. Hlavu mala obviazanú, ale spod obväzov vykúkali dlhé tmavohnedé vlasy. Vedel si ju predstaviť s tou rozpustenou hrivou a iskriacimi zelenými očami.
„Táto žena sa predsa nemusí živiť prostitúciou, muži jej musia zobať z ruky. Koniec-koncov je nemožná ako zvodnica. A buď je dobrá herečka a tu urazenosť iba predstierala, alebo naozaj nie je prostitútka. Jej oblečenie v žiadnom prípade nepripomína pracovníčku eskort servisu. Vlastne to aj razantne poprela. Ale čo potom u mňa doma robila? Ako sa tam vlastne dostala?“ vŕtalo mu hlavou. Vošiel lekár. Vzájomne sa predstavili.
„Je bežné, aby bola v bezvedomí tak dlho? Tvrdili ste, že ma iba otras mozgu, prečo sa teda neprebrala?“
„Nie ste príbuzný, takže vám nesmiem poskytovať informácie o zdravotnom stave pacientky, pán Leshan. Nemusíte si robiť starosti, slečna bude v poriadku. Momentálne je v umelom spánku.“
„V umelom spánku, z akého dôvodu?“ zamračil sa.
„Skutočne vám viac nesmiem povedať, je mi ľúto.“
„V poriadku, čo sa týka úhrady hospitalizácie, vypíšem šek. Preberám zodpovednosť za finančnú stránku, keďže sa táto nešťastná udalosť odohrala v mojom dome.“
„To je od vás nesmierne láskavé, ale nie je to potrebné. Slečna Ewardová má vlastné poistenie, ktoré pokryje liečbu.“ Pokýval hlavou, aj keď ho to prekvapilo. Hneď nato mu zavolala jeho sekretárka.
„Pán Leshan, nemohla som sa vás zastihnúť, mali sme poruchu siete. Dúfam, že ste mali príjemný let. Chcem vás informovať, že pani Fabiová si vyvrtla členok, takže sa nemohla postarať o váš dom. Keďže ste boli tri mesiace mimo mesto, nemohla nechať dom neuprataný, takže za seba našla náhradu. Dôveryhodná osoba, je preverená, nejaká slečna Enna Ewardová. Vaše naplánované schôdzky som vám pre-poslala na váš mobil, do diára.“ Oblialo ho teplo. Poďakoval a prerušil spojenie. Nevedel, či sa mu uľavilo, alebo by si najradšej jednu vrazil. Zastonal pri spomienke na urážky, ktorými ju počastoval. Ponižoval a vyhodil. Kvôli nemu sa zrútila zo schodov. V duchu si nadával najhoršími prívlastkami, na aké si spomenul. Zachoval sa ako chumaj... hulvát... grobian. Ako mohol byť taký somár? Všetko predsa poukazovalo nato, že nemá o práci platenej slečny ani potuchy. Prekliaty Roman, keby nebol posielal tie ženské, predtým, ani by mu na um nezišlo považovať ju za šľapku. Keď ju našiel prehnutú cez komodu... myslel... dočerta! Počká kým ju prebudia, musí sa jej ospravedlniť. To dievča mu vyčistilo celý dom a on sa jej takto poďakoval. Asi o hodinu sa otvorili dvere a dnu vošli dvaja muži v oblekoch. Štandardná kvalita, čierny s kravatou, aké používajú agenti bezpečnostných zložiek. Hneď za nimi, vošiel ošetrovateľ a tlačil pred sebou lôžko.
„Ste si istý, že to lôžko je čisto nové, prístroje a všetko ostatné v jej izbe tiež? Nikto v nej nezomrel?“ sanitár prikývol.
„Všetko je ako ste žiadali, ale zaujímal by ma dôvod tohoto cirkusu.“ Ozvalo sa odo dvier, vošiel ošetrujúci lekár.
„To žiaľ nemôžem, predpis. Vystavte prosím faktúru výdavkov a zašlite ju na túto adresu. Peniaze budú okamžite prevedené. A teraz ju prevezieme, potom ju môžete prebrať, potrebujem zistiť, čo sa stalo.“ Vtedy si Derek odkašľal. Doteraz akoby ho nevideli.
„Som Derek Leshan a môžem všetko vysvetliť.“ Agent sa k nemu obrátil a profesionálne usmial.
„Pán Leshan, hovorili sme spolu cez telefón. Som agent Gulh, národná bezpečnosť.“ Derek sa len s námahou ovládol, aby začudovane nezodvihol obočie. Roky tréningu v sebaovládaní tentokrát pomohli. Zaujímalo by ho, čo má upratovačka spoločné s národnou bezpečnosťou.
„Takže, ak som správne pochopil, boli ste svedkom nehody slečny Ewardovej...“ skonštatoval, ale za tým konštatovaním sa skrývali otázniky. Derek stručne vysvetlil situáciu. Agent pridvihol obočie.
„Takže ste Ennu považovali za prostitútku?“ spýtal sa s potlačovaným úškrnkom.
„Žiaľ áno. Všetok tento chaos má na svedomí môj kamarát Roman. Nedávno som sa rozišiel so svojou partnerkou. Roman si vzal do hlavy, že klin sa klinom vybíja. Takže, keď som videl slečnu v mojom dome... pomyslel som si, že je to jedna zo žien, ktoré mi v poslednej dobe neustále posiela. Mrzí ma, čo sa stalo a... dúfam, že bude slečna Ewardová v poriadku.“
„Našťastie, je to len otras mozgu a zopár stehov. Bude v poriadku.“ Upokojil ho agent.
„Prečo ju teda držíte v umelom spánku? Rád by som sa jej ospravedlnil, keď ju zobudíte.“
„Enna, má problém s podobnými miestami. Avšak nič, čoby sa nedalo zvládnuť. Netušíte, prečo pracovala vo vašom dome? Podľa našich informácií, nemala byť vôbec v štátoch.“
„Sekretárka mi nechala odkaz, že moja domáca si vyvrtla členok a tak poslala za seba náhradu. Nanešťastie, má táto správa zastihla až tu.“
„Čochvíľa sa zobudí. Pokiaľ sa s vami bude chcieť porozprávať, budete mať možnosť sa ospravedlniť.“
Nechcela sa s nim rozprávať. Požiadali ho, aby opustil nemocnicu. Ovládol zúrivosť, nebol zvyknutý nato, že mu niekto odporuje a tobôž, aby ho niekto vyhadzoval. Pred dverami jej izby sedel jeden z agentov, takže nemal žiadnu šancu vojsť, aby si ho nevšimli. Stál opodiaľ a pozoroval ju cez sklo, pretože mu nedali na výber. Zaumienil si, že zistí, čo za tým všetkým stojí. To dievča bolo z nejakého dôvodu veľmi dôležité a on chcel vedieť prečo. Rozprávala sa s mužmi, potom vyšli a bez jediného slova zamierili von. Zacítil jej úporný pohľad. Keď na neho zamávala, prekvapene zažmurkal. Ako motýľ, ktorého priťahuje plameň sa pohol k izbe.
Chlap pri dverách ho chcel zastaviť, ale dievčina skríkla, aby ho pustil dnu.
„Slečna Ewardová chcel by som vyjadriť hlboké poľutovanie...“
„Zatvorte dvere!“ skočila mu do reči. Začudovaný poslúchol.
„Dostaňte ma odtiaľto, dostali ste ma sem, dostaňte ma von!“ zasyčala a oči jej zaiskrili hnevom. Fascinovaný na ňu pár sekúnd civel, neschopný reakcie, potom sa spamätal.
„Obávam sa, že to nebude možné. Máte otras mozgu. Musíte ostať kvôli všemožným komplikáciám.“ Jemne jej vysvetlil.
„Ste mojim dlžníkom, všetko toto tu ste zapríčinili. Očakávam, že preberiete zodpovednosť.“
„Slečna Ewardová. Uhradím všetky výdavky a samozrejme môžete požadovať bolestné.“ Chladne preriekol.
„Strčte si svoje peniaze za klobúk, nechcem peniaze. Iba ma odtiaľto odveziete a sme si kvit, platí?“
„A ako si to predstavujete? Stráži vás národná bezpečnostná agentúra. Myslíte, že nám dovolia len tak odísť? Navyše potrebujete lekársku starostlivosť.“
„Nestrážia ma. Nie som väzeň, sú tu kvôli...“ hľadala správne slová. So záujmom sa na ňu zadíval očakávajúc vysvetlenie.
„Nepodstatné. Nič som nevyviedla a nie som ani maloletá, či nesvojprávna. Rozhodujem o sebe sama a teraz som rozhodla, že tu nemôžem ostať ani o minútu dlhšie.“
„Prečo teda neodídete, žeby to ten chlapík pred dverami nedovolil?“ podpichol.
„Nedovolia to, ak čo len zaňuchajú, že chcem odísť sama. Ale ak sa zaručíte, že na mňa dohliadnete a že budem mať lekársku kontrolu, môžem odísť.“
„Tvrdili ste, že o sebe rozhodujete sama, prečo teda potrebujete dovolenie a dohľad?“
„To je zložité, ako by som to... majú ma radi zdravú, ehmm... ich šéf... je mojim otčimom. Pred rokom som odišla z domu a túlala sa po svete. Hľadal ma, kvôli mame.“ Priznala. Pridvihol jedno obočie.
„Takže chcete, aby som bol vaše krytie?“ prikývla. Zamračil sa.
„Bude z toho nejaký problém, ak vás odvediem, zo strany vášho otčima?“ zaujímalo ho.
„Ste predsa mocný muž, neverím, že sa bojíte.“ Iritujúco zadrapla.
„Nebojím sa, iba som rád pripravený. Odvediem vás teda, ale za mojich podmienok.“
„Som samé ucho.“
„Porozprávam sa s lekárom a pokiaľ je potrebná nejaká starostlivosť, alebo liečba, zabezpečím ju. Nedovolím, aby sa vám niečo prihodilo. Ak ma už chcete zneužiť na vaše žabo-myšacie vojny s otčimom, budem mať čisté svedomie, že budete v poriadku.“
„Som nesmierne potešená, že môžem uľaviť vášmu svedomiu.“ Posmešne zatiahla a privrela oči. Uvedomil si, že takmer okamžite zaspala. Bola zranená, tušil, že to nie je práve najlepší nápad, ale podujal sa nato, bol jej dlžníkom. A ak niečo nenávidel, tak to bol dlh voči niekomu. Teraz treba veľa veci zariadiť. Zodvihol telefón a vyšiel z izby, aby ju nerušil.
Ako správne predpokladal, čakal ho nepríjemný rozhovor s “otčimom“. Najskôr sa ho pokúšal odhovoriť, pretože dievča je veľmi výnimočné, ale zároveň svojrázne, potom apeloval na jeho svedomie, pretože podľa neho bude dcéra najspokojnejšia doma, pri matke. Nakoniec prišli na rad hrozby. Hnevlivo vyštekol, že ak sa Enne niečo prihodí, bude to jeho koniec. Ignoroval výstrahy. Nakoniec Július kapituloval a vymenoval rôzne absurdné veci, ktoré musí “dodržať“, aby bola Enna v poriadku. Mal o ňu nefalšovaný záujem a obavy. Derek počúval rady bez mihnutia oka, aj keď niektoré zneli neuveriteľne. Krátko prikývol, podal mu ruku a odišiel. Dal predložil Enne dohodu, narýchlo ju spísal člen skupiny advokátov, ktorý preňho pracovali. Derek nahliadol do zložky, ktorú mu predbežne o slečne Ewardovej pripravili. Nebola trestaná, ani stíhaná, študentka.
„Vykopte na ňu informácie, od narodenia, až doteraz. Jej akty budú zrejme zapečatené národnou bezpečnosťou. Chcem ich. Použite všetky dostupné prostriedky!“ zavelil. O hodinu sedela dievčina na prednom sedadle v jeho aute.
„Výborné. Váš dlh je vyrovnaný. Odveziete ma prosím na Leswalovú ulicu?“ prehovorila.
„Je tam niečo špeciálne, čo nepočká?“
„Je tam moje pracovisko, musím do práce.“
„To tak! Máte otras mozgu a zašitú hlavu. Zopár dní si zoberiete voľno.“ Nekompromisne odvetil.
„Ak dnes neprídem, bude problém. Nemôžem si dovoliť prísť o prácu.“
„Vynahradím vám stratu mzdy a zariadim, aby vás nevyhodili. Enna, ak ste si mysleli, že ten papier, čo ste podpísali je iba pro forma, mýlili ste sa. Lekár nariadil tri dni sledovanie a desať dní kľud. Stehy vám vyberú o desať dni. Celý čas strávite u mňa. Zaručil som sa, že budete v poriadku a svoje slovo hodlám dodržať. Čaká na vás ošetrovateľka, každý deň vás prezrie internista i neurológ.“
„To nemyslíte vážne!“ vyhŕkla.
„Myslím! Ak odmietate dodržať dohodu, odveziem vás späť, alebo kontaktujem vášho otca. Avšak predpokladám, že vám bude viac vyhovovať súkromie, ako nemocnica. Váš otec sa vyjadril, že máte problém s podobnými miestami. Trpíte tanatofóbiou?“
„Nie je to môj otec.“ Ticho hlesla a stiahla sa do seba. Zaťal zuby. Toto nebude jednoduché. Nemal rád, ak mu niekto odporoval, alebo s nim odmietal komunikovať. Popudzovalo ho to, dráždilo. Avšak, bola zranená. Má otras mozgu. Jej reakcie sú... iné, presviedčal sám seba.
„Potrebujem to vedieť, keďže pár dní strávite v mojom dome. Trpíte tanatofóbiou, alebo nejakou inou fóbiou?“ mierne zopakoval otázku, ktorej sa vyhla.
„Tri dni, ani minútu dlhšie! A nie, netrpím žiadnou fóbiou.“ Sykla a odvrátila sa k oknu. Zase ho to podráždilo.
„Je neslušné sa niekomu odvracať chrbtom, ak s nim komunikujete!“ nevydržal, čo ako sa snažil.
„My nekomunikujeme a pardon, že nenapĺňam vaše predstavy ideálnej partnerky na rozhovor, ale treští mi hlava!“ sucho so zavretými očami skonštatovala. Zahanbil sa.
„Prepáčte, ja... veľmi ma mrzí všetko, čo sa odohralo. Ehmm... nemusíte mať obavy. Ani o mne nebudete vedieť. Nebudem vás obťažovať. Ja viem, že... ehmm... som mylne predpokladal... že ste... ehmm... chcem, aby ste vedeli, že si nepotrpím na návštevy žien z eskort servisu... ani...“
„Nemusíte mi nič vysvetľovať. Nezaujíma ma váš sexuálny život.“ Chladne reagovala. Zastonal a rýchle „vyrapotal“, čo sa vlastne odohralo, aby jej nedal šancu, ho prerušiť.
„Viem o tom, povedal mi to Július,“ pokrčila plecami, „vy ste zapli telefón v mojej kabelke?“ zaujímalo ju.
„Áno, myslel som, že nájdem nejaký kontakt na rodinu, ale vo vašom mobile nie sú žiadne kontakty.“ Bolo to konštatovanie, ale aj otázka.
„Nepoužívam ho. Tým, že ste ho aktivovali, ma môj otčim našiel.“ Znelo to ako pokarhanie, ale jej hlas nevyjadroval emócie.
„Nič ma do toho nie je, ale bol prekvapený, že ste v Atlante. Mal o vás veľké obavy, netušil, že ste vôbec v štátoch.“
„Máte pravdu, nič vás do toho nie je.“ Pevnejšie zažmúrila a zmĺkla. Jasne dala najavo, že rozhovor skončil.
Komentáre
Prehľad komentárov
Dobrý deň,
zase sa Vám to podarilo, navnadiť)
a teraz aby človeka roztrhlo od toho, že nevie čo bude ďalej)
ako sa dostanem k pokračovaniu?
ďakujem
Re: Navnadenie
(Tincamela, 20. 1. 2021 16:25)Prosím o prepáčenie :-) Toto je vecička na ktorej ešte stále pracujem. Momentálne mám rozpracovaných asi osem príbehov. Postupne budem pridávať jednotlivé kúsky aj pokračovania. Upozorňujem však, že je to zatiaľ len taký hrubý náčrt.
Re: Re: Navnadenie
(Maja, 21. 1. 2021 9:30)
No môj ty nerf :-)))
osem príbehov?...klobúk dole, pred vašou fantáziou, ja by som nezosmolila ani detskú básničku :-)
teším sa na pokračovania starých príbehov a aj nové príbehy.
Nech sa Vám darí:-)
Navnadenie
(Maja, 20. 1. 2021 10:28)