Fialka © Kapitola - 3 -
21. 4. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 107451-4579045 autor-konradba" a podlieha autorským právam.
Prebrala sa až na druhý deň. Cítila nesmiernu slabosť a od bolesti zasyčala. Statok stíchol, pretože osadenstvo sa vybralo do kostola. Pozviechala sa z postele len preto, že musela ísť na potrebu. Zašla do kuchyne a zjedla jablko. Nevládala si pripraviť jedlo. Jej telo plné modrín a odrenín, protestovalo proti najmenšiemu pohybu. Dovliekla sa do postele. Jolie jej po návrate priniesla jedlo a neustále vyčkávala. Sliedila jej v tvári a sledovala aj najmenšiu mimiku. Keď sa nedočkala vysvetlenia, znervóznela.
„Dievčatko moje, nech už sa stalo čokoľvek, nenesieš zato vinu. Muži... niekedy dokážu byť krutý a urobia veci, ktoré vedia zničiť život. Ak budeš chcieť... som tu a počúvam. Nebudem ťa hrešiť, ani za nič viniť. Nie je to tvoja vina.“ Zašepkala a nechala ju osamote. Emily sa zamyslela. Správanie pestúnky, bolo zvláštne. Potom, pochopila. Jolie si myslela, že ju niekto napadol a zneuctil. Videla to z jej pátravých pohľadov, ľútostivého vzdychania. Nečudovala sa jej. Zápästia mala modré a na pravej ruke sa výrazne vynímal otlačok ruky plukovníka. Zamračila sa. Musí uviesť veci na pravú mieru. Nechce, aby si mysleli, že ju niekto zneuctil. Keď sa predvečer vrátila a pripravovala jej kúpeľ, Emily začala rozprávať.
„Ani nevieš, dieťa moje... ako mi odľahlo. Samozrejme, z tvojej strany je veľká nezodpovednosť potulovať sa sama. Zničíš si povesť a ani nechcem uvažovať o tom, čo všetko by sa ti mohlo prihodiť. Časy nie sú bezpečné, pre slobodnú slečnu.“
„Jolie, nezáleží mi na povesti. Nechcem sa vydať.“ Usmiala sa a pozorovala, ako pestúnka zrazu ožila. Z jej tváre sa vytratili obavy i súcit. Poriadne ju vyhrešila. To už sa podobalo na starú, dobrú Jolie.
O dva dni pribehla do jej izby. Spotená, s vydesenými očami. Emily ešte stále neschopná sa obliecť a vyjsť von, zotrvávala vo vnútri. Najhoršie bolesti ustúpili, ale modriny a opuchy ju ešte stále trápili.
„Sú tu vojaci. Myslím, že je to ten tvoj plukovník. Chcú sa s tebou rozprávať.“ Emily sa rozbúchalo srdce od ľaku. Nechcela ho vidieť. Musí byť na ňu veľmi nahnevaný. Oklamala ho a podviedla. Vlasy sa jej naježili pri pomyslení, čo jej ten veľký, hrubý muž urobí. Prinútila sa chladne uvažovať.
„Povedz, že ma musia ospravedlniť a byť trpezlivý, kým sa oblečiem, pretože som chorá. A príď mi pomôcť. Oblečieš ma ako do kostola. Nech im Silly pripraví občerstvenie a nech Jack ukryje Diabla.“ Keď vošla do miestnosti, muži vstali a predstavili sa. Cítila, že plukovník sa snaží preniknúť cez hrubý závoj pohľadom, ale upokojila sa. Závoj bol príliš hustý, aby sa mu to podarilo. Navyše vlasy mala pevné zopnuté pod čepcom, takže sa nevidel ani jediný chlpček. Zozadu jej Jolie pripínala hrubý, dlhý, čierny vrkoč a na to všetko nasadila vrchný čepiec so strieškou a závojom. Šaty mala väčšie s vypchávkami, takže pôsobila oveľa plnšie, ako bola v skutočnosti. Ponúkla ich, aby sa usadili a požiadala Jolie, aby ešte priniesla čaj, alebo pre mužov niečo silnejšie. Snažila sa hovoriť hlbokým hlasom. Vojaci slušne odmietli, ospravedlnili sa, že vyrušovali. Iba kontrolujú bezpečnosť okolitých fariem, podali vysvetlenie a nebudú ju dlhšie zdržiavať, keďže počuli, že sa necíti dobre. Blahosklonne ich vystrojila, zatvorila dvere a vydýchnuc sa o ne oprela chrbtom. To nemala robiť. Bolesť jej vohnala slzy do oči. Ale napriek tomu sa spokojne usmiala a vrátila do izby.
Nevyšla von dva týždne. Ako prvé sa musela zotaviť, ako druhé vedela, že vojaci sa potulujú po okolí. Neskôr Jonas prišiel so správou, že vojaci sledujú stopy bandy na sever. Spadol jej kameň so srdca. Pomaly sa začínala nudiť a horúčava v dome bola na nevydržanie. V horách musel byť príjemný chlad.
Konečne bola vo svojom živle. Ponárala sa plávala pod vodou, či na chrbte a len tak čvachtala. Voda ju príjemne chladila. Neskutočné horúčavy týchto dni, ju pripravovali o rozum. Slnko pomaly zapadalo, ale to jej neprekážalo. Neplánovala sa ešte vrátiť na usadlosť. Poriadne sa vykúpe, zajazdí si a možno sa ešte jeden krát vykúpe. Rada sa kúpala pri mesačnom svite. Voda bola osviežujúca a jazero akoby šepotalo, prihováralo sa jej. Táto tôňa bola hlboko ukrytá na malej polianke medzi lesmi. Náhodne ju pri potulkách objavila. Nikto sem nikdy nechodil. Posadila sa na veľký kameň pri brehu a prstami si rozčesávala vlasy. Na chvíľu sa osuší a pôjde ďalej. Košieľka sa jej lepila na telo, roztopašne si ju vyzliekla, vyžmýkala a znovu obliekla. So smiechom si pomyslela na Jolie, čo by jej povedala, keby vedela, že sa v spodnej košieľke kúpe v jazere. Nahá na verejnosti. Už počula to horekovanie.
Postupoval na juh. Každý večer, po skončení svojej hliadky, sa vracal k prepadlisku, či ju náhodne neobjaví. Možno si dá zase stretnutie so svojim milencom. Keby nebolo jeho vojakov, ako svedkov, myslel by si, že bola iba preludom. Zdala sa mu, pretože neexistovala. Nikto o nej nič nepočul. Blížil sa k jazierku. Odtiaľto to bolo ešte asi hodinu cesty. Náhodne ho predvčerom objavil. Do sýtosti sa vykúpal a schladil. V týchto horúčavách to bolo ako osviežujúci balzam na jeho „dusené“ telo. Posledné, ohnivo-červené, slnečné lúče sa odrážali na hladine. Schádzal pomedzi stromy, keď zazrel ešte čosi červené. Pri okraji, na balvane, čo trčal z vody. Priblížil sa a zatajil dych. Jeho prelud, sedel na kameni. Iba v košieľke. Mokré, krvavé kadere si rozčesávala prstami. Obliala ho horúčava, keď si stiahla košieľku a vyžmýkala ju. Jeho telo sa vzbúrilo. Sedela síce chrbtom, ale videl nežnú krivku drieku i zadočku. Vlasy ju halili, ale predstavivosť na seba nenechala čakať. Zosadol z koňa a viedol ho za sebou. Nesmel ju vyplašiť. Už mu neujde. Jeden krát sa jej to podarilo, ale viac nie.
Diablo zlostne zafŕkal a zastrihal ušami. Všimla si toho. Obozretne sa poobzerala. Zoskočila z kameňa a vyšla na breh. Žrebec znovu zafŕkal a ona na seba rýchle natiahla šaty. Niekto bol v blízkosti. Vždy sa smiala a tvrdila, že Diablo je kríženec psa a koňa. Na-šuchla si topánky a zdrapla spodné prádlo, spodnicu, pančuchy i čepiec. Rýchle vyskočila na chrbát žrebca, oblečenie zrolovala do sedlovej tašky. Podozrievavo sa porozhliadla. Radšej zmizne. Nepríjemný pocit, že ju niekto sleduje ešte zosilnil. Vyrazila tryskom. Poznala terén a tak sa stratí v lesoch. Nech to bol ktokoľvek, bol to človek.
Vyplašil ju. To jej čierno žrebčisko, upozornilo na spoločnosť. Vyrazil naokolo jazierka. Nadbehne jej a odreže cestu. Bude sa ťahať južne, to vedel, ale kam? Bola výborná jazdkyňa, to zaregistroval už minule. Na koni sedela s prirodzenosťou a sedela na ňom obkročmo. Bola to divoška. Vo vyššej spoločnosti neprichádzalo do úvahy, aby žena jazdila obkročmo. Neexistovalo ospravedlnenie, aby sa kúpala takmer nahá v jazere, alebo potulovala v noci sama, bez sprievodu. Dáma, to zrejme nebude. To by mu vôbec neprekážalo. Popod nos sa zasmial. O pár minút, to už smiešne nebolo. Zmizla bez stopy. V lesoch sa vyznala, ako nikto. Vrátil sa k jazeru. Nahnevaný sa ponoril do chladivej vody, aby sa upokojil. Na brehu zazrel niečo biele. Aj v prítmí to svietilo. Spodnička. Privoňal. Fialky.
„Vyzerá to, že rada strácaš kusy odevu, Fialka.“ zašomral a strčil si jej spodnicu do sedlového vaku. V duchu ju už dávno volal Fialka. Nevedel jej meno a tak jej dal vlastné.
Vrátila sa domov. Znechutená vykefovala žrebca a pobrala sa do domu. Ten chlap bol všade. Jonas ju upozorňoval, vraj sa na ňu vypytuje. Bude si musieť odpustiť nočné jazdy, aj kúpanie. Nemohla riskovať, že ju zase chytí. Dva príšerne dlhé týždne sa z domu nepohla. Až kým Jonas neprišiel z mesta a neoznámil, že banda zbojníkov bola včera v noci pochytaná a ešte dnes ráno, ich vojaci odtransportovali do hlavného mesta, pred súd. Potešila sa. Vojaci odišli, plukovník bol preč. Konečne. Ledva čakala, kým všetci pospia a vytratila sa. Najskôr si užívala rýchlu jazdu. Čepiec si ani neuviazala. Chcela cítiť vietor vo vlasoch. Nasledovalo kúpanie. Natešene sa ticho zasmiala. Vyliezla na balvan a skočila elegantnú šípku do hlbokej, studenej vody.
„A mám ťa Fialka“. Spokojne si pomyslel a vyšiel z úkrytu. Žrebec zafŕkal, ale keď k nemu podišiel a priložil ruku na nozdry, zviera sa upokojilo. Odviazal ho a potichu odviedol k svojmu. Zviazal im uzdy dohromady. Dievča sa ponáralo, takže si nič nevšimlo.
Posadil sa na breh, k jej oblečeniu a víťazoslávne sa usmial. Všimla si ho, ako plávala k brehu. Zdesená stuhla vo vode, ktorá jej teraz siahala povyše pŕs. Vytriešťala na neho oči, neschopná slová.
„Mali by ste vyjsť, prechladnete.“ Ticho navrhol.
„Nemali ste tu byť, veď ste odišli!“ popudene vyštekla. Zasmial sa.
„Presne to som si myslel. Niekam ste sa skryli a keď ste sa dopočuli, že vojaci odišli, vyšli ste z úkrytu. Máte zrejme dobrého informátora.“ Posmešne vyriekol. Mlčala a úporne rozmýšľala, čo teraz.
„Naozaj by ste mali vyjsť, bez pohybu vo vode, ochoriete.“
„Hádam si nemyslíte, že vyjdem na breh. Nie som oblečená!“ odvrkla.
„Ou! Naozaj? A prečo ste o tom neuvažovali pred tým, ako ste tam vliezli? Nenapadlo vás, čo všetko sa môže stať nahej žene, samej v lese?!“ príkro ju zahriakol.
„Nič vás do toho nie je!“ odsekla.
„To máte pravdu, prepáčte. Chcem sa len porozprávať. Ak chcete, obrátim sa, aby ste sa osušili a obliekli. Som neškodný. Naozaj.“ Pochybovačne prešla očami po jeho tele. Ten pohľad, pálil.
„Dávam vám svoje slovo, že ste so mnou v bezpečí. Nie som násilník. Nedotknem sa vás, proti vašej vôli. Poďte von, bude to pohodlnejšie. Ak pôjdem pre vás, moje slovo prestane platiť.“ Jemná vyhrážka ju nenechala na pochybách, žeby to naozaj urobil.
„Obráťte sa,“ poslúchol. Vyšla na breh, nahádzala na seba šaty, ani sa neosušila. Pozrela smerom k Diablovi, možno by stihla.... dych jej zaseklo. Nebol tam.
„Kde je môj kôň?!“ vyštekla nervózne.
„Myslím, že sa s mojim žrebcom hostí na ovse. Smiem sa obrátiť?“ nečakal na dovolenie. Prešiel po nej očami.
„Neosušili ste sa, naozaj prechladnete. Osušte si vlasy!“ prísne zodvihol plátenný uterák a podal jej ho. Cúvla.
„Osušte si vlasy, inak to urobím ja.“
„Nebudete mi rozkazovať!“ odvrkla, zdrapla uterák a zavila si doňho bujnú hrivu.
„Budem, pokiaľ budete v mojej prítomnosti a budete sa správať, ako nezodpovedná roztopašnica!“
„Tak to je šťastie, že vo vašej prítomnosti nebudem!“
„Ale budete,“ sebavedome vyhlásil, „teda... pevne verím, že budete.“ Dodal už oveľa jemnejšie.
Komentáre
Prehľad komentárov
Kde si viem kupit Fiaku? a je uz dokoncena? Citala som ju uz davnejsie ako aj Vaše všetky knihy ktoré som našla. Kúpila som si už čo sa dalo, ale neviem kde to zháňať. Pomôžete mi dobrou radou?
Dakujem a prajem veľa úžasných nápadov na písanie a nám na čítanie!!!
Re: Otazočka ku Fialke
(Tincamela, 11. 2. 2022 21:46)
Milá Slávka.
V prvom rade ďakujem za povzbudivé písmenka :-) Fialka sa zatiaľ nedá kúpiť, ešte nie je dopísaná. Síce by som mohla dať von časť príbehu, ako prvý diel, ale neplánujem sa s touto knižkou "rozšupnúť", ako sa mi to stalo pri niektorých iných :-) Pracujem na viacerých príbehoch naraz a medzitým aj korigujem to, čo je už hotové. Priala by som si, aby to išlo svižnejšie, ale priať si a môcť sú dve rozdielne veci :-) Časovo je to veľmi náročné. Už v iných komentároch som sa vyjadrovala, že písanie nie je mojim zdrojom obživy. Našťastie, inak by som zomrela od hladu :-) . Takže sa tvorbe venujem len počas voľna. Ešte raz ďakujem za trpezlivosť a povzbudivé slová.
Otazočka ku Fialke
(Slavka, 11. 2. 2022 14:25)