Tincamela-knihy

 Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021. Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke  „© Samphotostock.cz, 1-4579035 Autor konradbak" a podlieha autorským právam.
Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.

          Kapitola - 4 -

   Nepokojne postávala. Očami premerala vzdialenosť k žrebcovi. Nestihne to. Kým ona urobí tri kroky, on potrebuje jeden. V žiadnom prípade mu neujde. Jedine, ak by ho zase uspala, ale nevedela si predstaviť akým spôsobom, by sa mu dostala ku krku. Mohla by ho bozkávať. Znechutená sa v duchu vyfliaskala, čo za hlúposť ju práve napadla. Veď sa jej vôbec nepáči. Je obrovský, širokánske ramená. Drsná, vetrom ošľahaná tvár. Kobaltové, prenikavé, zlostné oči. Svaly ako hrubé povrazy... nie, vôbec sa jej nepáči. Taký mužný tip nie je pre ňu... je skôr na... ani nevedela na aký tip, ale on to určite nebol.
„Neskúšajte to. Ani nad tým neuvažujte, pretože sa vám to nepodarí a ja budem zlostný. A keď som zlostný, som veľmi nespoločenský.“ Upozornil ju.
„Čo odo mňa chcete?“
„Porozprávať sa.“
„A čo robíme teraz?“
„Nebuďte ironická, nepristane vám to. Vždy, keď vás zazriem tak utečiete. Tak teraz sa porozprávame, či sa vám to páči, alebo nie.“
„Nuž vždy, keď vás stretnem sa mi prihodí niečo nemilé. Bez príčiny ma naháňate!“ odvrkla.
„Mám tu svoje poslanie. A vy ste ma oklamali. To nebolo pekné, poslať ma za kostolníčkou. A tiež nebolo pekné... tamto, pod zrazom. Nechali ste ma tam ležať ako poleno a v bezvedomí.“ Pohrozil jej prstom a zasmial sa. Pobral sa ku koňom a priniesol prikrývku. Prestrel ju na zem.
„Posaďte sa.“ Pokrútila hlavou.
„Sadnúť!“ zavelil. Zagánila, zvažovala, ale nakoniec poslúchla. Obozretne sa posadila na okraj.
„Ako som povedal. Mám tu svoje poslanie. A vy ste klamali. Nikto o vás nič nevie. Nikdy vás nikto nezazrel, akoby ste neexistovali. Prečo asi? Musím všetko prešetriť. Aj keď som vám prvý krát uveril, že so zbojníkmi nemáte nič spoločné... ehmm... tie klamstvá a tajomstvá vo mne znova vyvolali podozrenie a pochybnosti. Zmiznete a zase sa objavíte. Kde sa ukrývate, prečo a kto sa ukrýva s vami?“
„Neukrývam sa. Iba nechcem, aby ma obťažovali, taký ako vy.“ Bránila sa.
„Obťažujem vás snáď? Ani som sa k vám nepriblížil. Potrebujem iba prísť veci na koreň, aby som vylúčil vaše spojenie so zbojníkmi.“ Pokojne sa mu zadívala do oči. Musel obdivovať inteligenciu, ktorá z nich žiarila.
„Čo keby ste sa so mnou prestali hrať a na rovinu mi vyklopili, čo chcete. Obaja vieme, že so zbojníkmi nemám nič spoločné. A koniec-koncov, zajali ste ich a určite vypočuli, takže to viete. Je to len zámienka.“ 
„Ako sa voláte, odkiaľ ste, kde žijete?“
„Nepoviem vám to.“ 
„Prečo nie?“
„Pretože nechcem? Áno, presne tak, nechcem.“
„Nezahrávajte sa so mnou. Dokážem byť veľmi nepríjemný!“ zasyčal.
„Naozaj?! Teraz ste akože príjemný? No to ma podrž! Mali by ste si v gramatickom slovníku nájsť význam tohto slova.“
„Ste protivná, hašterivá ženská!“
„A vy arogantný, panovačný chlap!“
„Prehnem ťa cez koleno Fialka!“ pohrozil. Zmĺkla, ale oči metali hromy-blesky. Odkašľal si v rozpakoch. Tá, malá dračica ho veľmi rýchle vyprovokovala.
„Čo vám na mne prekáža?“ spýtal sa už pokojne.
„Neprekáža mi nič, ak ste odo mňa dostatočne ďaleko.“
„Ale prečo?“ nechápavo zvolal.
„Pretože sa na mňa tak zvláštne dívate.“ Povedala pravdu. Najskôr pri-zdvihol obočie, potom sa zasmial.
„A čuduješ sa Fialka? Neexistuje muž, ktorý by sa na teba nedíval s túžbou. A ja... som len muž. Z mäsa a kosti. Nie ste naivné dievčatko, ktoré len teraz vyšlo zo školských lavíc. Ste skúsená žena. Viete, čo znamená telesná túžba. Tužím po vás od prvého okamihu.“ Uhla pohľadom nabok.

    Jeho slová v nej vyvolali rozporuplné pocity. Nevedela presne, o čom to hovorí. Mala akú-takú predstavu z kníh biológie, poézie a filozofie, ale skúsenosti žiadne. O týchto veciach sa nikde, nikdy nehovorilo. Nikde sa nepísalo o tom, čo presne sa deje medzi mužom a ženou počas fyzického zblíženia. V Monrelea videla zneuctenie ženy, ale to bolo predsa niečo iné... desivé, hrôzostrašné. Zachvela sa hnusom a prinútila sa zase na neho sústrediť. Uvedomovala si, že táto téma je pri-tenký ľad, aby sa po ňom mohla pohybovať. O intímnom akte ako takom, nemala ani potuchy. 
„Táto debata... začína prekračovať medze slušnosti.“ Preriekla ticho v nádejí, že sa rozhovor obráti na niečo iné, menej nebezpečné, neškodné.
„Nechcem byť slušný. Chcem, aby ste so mnou odišli. Momentálne ste bez ochrancu, ponúkam vám ochranu.“ Vzplanul a prepaľoval ju tým svojim temným pohľadom. Po chrbte jej prešiel mráz.
„Ako viete, že som bez ochrancu?“ priškrtené šepla.
„Ani jeden muž by vám v noci nedovolil odísť z jeho postele. Využil by každú minútu s vami.“ Pokojne odvetil a pohladil ju očami. Uvedomila si, že ak túto debatu neukončí, nedopadne to dobre.
„Nepotrebujem nikoho!“ chladne odvetila.
„Možno a možno je práve fyzické naplnenie, uspokojenie potrieb to, čo vám chýba. Celé noci nespíte a preháňate sa po horách.“  Zase nemala potuchy o čom je reč. Vzdychla.
„Ja si naozaj nemyslím...“
„Poďte so mnou!“ navrhol prudko.
„Kam?!“ nechápala.
„Odídeme spolu. Zariadim vám byt, postarám sa o vaše pohodlie. Nikdy vám nebude nič chýbať. Budem vašim priateľom a dobrodincom.“ Vymenoval vzrušený. Zamračila sa.
„Ak som to správne pochopila, navrhujete mi, aby som sa stala vašou konkubínou.“ Ticho šepla.
„Konkubína je nepekné slovo. Priateľka, budete moja priateľka.“
„A čo nato vaša manželka?“ kusavo zadrapla.
„Nemám manželku, ale existuje žena s ktorou som zasnúbený. Svadba nebude skôr ako o rok. Budeme mať dostatok času na seba.“
„Nebude jej prekážať milenka?“
„Budem diskrétny.“
„Ách, tak diskrétny?!“ nebezpečne zavrčala. Nechápavo na ňu hľadel, odrazu si všimol, že je rozčúlená. Prudko vstala. Nasledoval ju.
„A čo potom so mnou, po sobáši? Odkopnete ma ako bábiku, ktorá znudila? Alebo budete pani manželke hľadieť do oči, vyznávať lásku a sem-tam si odskočíte za mnou?“ Ťala do živého.
„Nie, odškodním vás finančne. Zabezpečím vám slušne živobytie a rozídeme sa. Ak dám slovo svojej žene, je záväzné.“ Vážne, zamračený vysvetlil.
„Ako ste sa opovážili mi navrhnúť, aby som sa stala vašou štetkou?! Mala som pravdu, ste podliak! Plukovník-neplukovník, nechutný zvrhlík, chlípny cap!“ štekla urazená.
„A čo čakáte, že vás požiadam o ruku? Ste krásavica o tom niet pochýb a nebyť môjho zasnúbenia... možno by som aj uvažoval. Vlastne nie, neuvažoval... ste múdra a viete, že také niečo by neprichádzalo do úvahy.“ Rozhorčený vysvetľoval.
„Nečakám, že ma požiadate o ruku! Nikdy by som ponuku neprijala. Ja sa totiž už nechcem vydať! Ale nechcem ani neverného priateľa, klamára a podliaka! Nebudem hračka v rukách žiadneho muža. Radšej by som žobrala, alebo skapala od hladu, ale nebudem vašou štetkou!“ Vymenovala drsne s hrdo vystrčenou bradou. Oči jej blýskali spravodlivým hnevom. Zvrtla sa a pobrala urazená k žrebcovi. Zachytil ju za ruku. Prudko sa vytrhla, zvrtla a kopla ho do holene.
„Neopovážte na mňa siahnuť!“ skríkla, rozzúrená a rozbehla sa. Zaklial, bolesť v predkolení ho na chvíľu zaskočila. Prišlo mu to všetko komické, zasmial sa a rozbehol za ňou. Odviazala koňa a vyskočila mu na chrbát.

   Chcel ju stiahnuť, ale žrebec sa zodvihol na zadné a zahrabal kopytami. Odskočil a rozčúlená dračica vyrazila tryskom do lesa. Nemohol ju nechať takú nahnevanú odísť. Vyštartoval za ňou. Na poľane ju dobiehal. Jej žrebec bol dobrý, ale jeho bol predsa lepší. Nečakane sa ozval výstrel. Diablo sa vzpriečil. Udržala sa, ale výstrel ju prekvapil. Netušila odkiaľ strela priletela, ani čo sa deje. Najskôr myslela, že na ňu vystrelil plukovník. Neveriacky sa obrátila. Jej nápadník sa sklátil na krk svojho tátoša. Držal sa hrivy, ale aj s odstupom videla, že krváca. Zmätená sa obrátila na druhú stranu. Videla zarasteného chlapa práve vo chvíli, keď na ňu zacielil. Zohla sa na bok koňa z opačnej strany, aby ju kryl a popohnala. Plukovník spadol na zem. Vytrhla pištoľ zo sedlovej tašky a zoskočila. Natiahla na hlavu kapucňu a skryla sa za strom. Ozval sa výstrel, potom druhý. Bolo ich viacero. Zaregistrovala troch. Muži ju v prítmí nevideli, pretože mala čierny odev. Strieľali na slepo k miestam, kde zmizla. Jeden sa obozretne plížil v tieňoch stromov. Zamierila na neho, zatajila dych a vystrelila. S výkrikom klesol k zemi. Dvojica ho odtiahla a ona využila okamihy nato, aby sa doplazila k plukovníkovi. Musel mať zbraň. Nemala čas nabíjať svoju a k Diablovi by sa aj tak nedostala. Šero začalo tmavnúť. Plukovník nehybne ležal a krvavý fľak na košeli sa zväčšoval. Nevidela, kam ho trafili. Otvoril oči.
„Snažte sa zastaviť krvácanie. Máte zbrane?“ prikývol a ukázal očami na zviera. Vyskočila a rozbehla sa k jeho žrebcovi. 
„Preboha, zalezte niekam, k zemi!“ zreval rozrušený, keď videl jej počínanie.

      Streľba ju prenasledovala, ale kľučkovala, aby im sťažila mierenie. Skryla sa za hrubý jaseň. Kôň nebol ani meter od nej. Bleskurýchle ho chytila za uzdu a pritiahla. Vytiahla dve pištole a šabľu v puzdre strhla zo sedla. Prehodila si remeň cez plece a sledovala poľanu. Ozval sa ďalší výstrel. Zamierila na miesto odkiaľ vyšiel záblesk. V duchu premerala vzdialenosť a vzala do úvahy priemernú výšku muža a vystrelila. Zároveň okamžite preskočila k ďalšiemu stromu. Na poľane sa rozhostilo ticho.

      Počula svoj zrýchlený dych. Srdce jej búšilo v ušiach a horúčkovito uvažovala, čo ďalej. Mala už len jeden výstrel a minimálne jeden strelec na ňu čakal. Nevedela, kde je. Opatrne sa zohla a zodvihla väčší kameň. Hodila ho do húštiny asi päť metrov od seba. Suché kríky zaprašťali, čo na tichej poľane pôsobilo ako neprirodzený, hlasný zvuk. Výstrel nenechal na seba čakať. Okamžite vystrelila na miesto, odkiaľ vyšiel záblesk.  Výkrik znamenal, že trafila. Jemne dva krát prerušovane piskla a Diablo sa pri nej objavil. Skrytá za nim sa blížila k plukovníkovi. Múdry kôň sa postavil pred nich a ona uchopila zraneného popod pazuchy. Bol nesmierne ťažký, ale aj tak ho vliekla z priestranstva poľany do prítmia lesa. Tých pár metrov jej pripadalo ako nekonečno. Ramenné kĺby protestovali, až si chvíľami myslela, že jej povyskakujú od ťarchy. Plukovník pár krát zastonal, ale inak znášal svoje zranenie statočne. Ak aj bola na neho rozzúrená, nemohla ho tu nechať napospas osudu. Konečne boli ako-tak schovaní za stromami. Rýchle nabíjala zbrane. 
„Utečte, zdržím ich.“ Zašepkal a natiahol k nej ruku, aby mu podala zbraň. Ozval sa ďalší výstrel. Chladne zamierila po záblesku a opätovala salvu. Potom všetko stíchlo.
„Diablo, stráž!“ zavelila ticho a sklonila sa k plukovníkovi. Z puzdra na pase mu vybrala dýku a odrezala spodnicu. Rozrezala košeľu. Guľka sa zaryla do ramená, blízko kľúčnej kosti. Kosť bola zlomená a rana veľmi krvácala.
„Kde ste sa naučili takto strieľať?“ neveriac vyhŕkol.
„Mlčte, šetríte sily. Bude to bolieť ako čert, ale musím zastaviť krvácanie.“ Zašepkala ospravedlňujúco a napchala spodničku do rany. Zaťal zuby a zaškrípal nimi, ale inak ani nezastonal. Druhým pásom látky mu tlakový obväz utiahla a upevnila okolo hrudníka a ramena.
„Váš kôň... je na stráži?!“ ubolený, udivený zašepkal.
„Upozorní nás, ak sa niekto priblíži. Mám posledný náboj. Videla som troch... myslím, že sú vyradení... ale možno, ich je viac. Plukovník, ak by nás dostali... nedovoľte, aby ma zajali, áno?“ jemne ticho za-prosila a podala mu pištoľ. Nechápavo jej sliedil v očiach, ale okamžite si v nich prečítal odpoveď.
„Umrieť so cťou.“ Šepol nežne slová, ktoré kedysi vyslovila. 
„Áno, umrieť so cťou. Nesklamte ma.“ Usmiala sa a pohladila ho po tvári.

   Zabudol na bolesť aj celý svet a vpíjal iba ten úsmev. Odkašľala si, zase ju pochytili rozpaky. Intímny okamih bol preč. Vykukla spoza stromu. Tma zahalila polianku. Stiahla si kapucňu a prebehla pre plukovníkovho tátoša. Doviedla ho pomedzi stromy, až k pacientovi.
„Myslím, že máme šťastie a viac ich niet. Musíme vás dostať do sedla. Zvládnete to? Pretože pochybujem, že vás zodvihnem.“
„Zvládnem to.“ Pevne preriekol. Pomohla mu vstať. Zvalil sa na ňu celou váhou a precedil nadávku, zároveň zašomral ospravedlnenie. Ubezpečila ho, že vzhľadom k jeho zraneniu je to akési ventilovanie bolesti a preto to nepovažuje za neslušne. Vôbec netušila ako ho dostala do sedla. Ten muž bol neskutočne mohutný a ťažký. Remeň z uzdy použila ako popruhy a priviazala ho o zviera, aby nespadol. Chytila žrebca za ohlávku a ticho viedla cez les. Jemne piskla a Diablo ju nasledoval.
„Váš pes... kôň... je ako pes.“ Zašepkal. Usmiala sa.
„Nevyčerpávajte sa. Čaká nás dlhá cesta.“
„Moji chlapi... sú hodinu jazdy severne.“ Zamumlal malátne. Rýchle sa rozhodla. Riskovala síce, že ju uväznia kým sa všetko vysvetlí. Pochybovala, že ostane pri vedomí, aby všetko vysvetlil. Lenže toto bolo najbezpečnejšie a najrýchlejšie riešenie. Ak sa prezradí jej identita bude to škandál. Jej povesť bude nenávratne zničená. Avšak, už dávno jej to neprekážalo. 
„Postrieľali ste ich!“ ohúrený šepol.
„Iba odplašila... ale stačilo to, aby dali pokoj. Čo sú zač?“
„Asi zostatok bandy... rozprášili sme ich... zajali, zrejme nie všetkých.“ Zašepkal. Chcel sa ešte niečo spýtať, ale zahriakla ho, aby šetril sily.
„Prečo?“ nedalo mu po chvíli.
„Čo, prečo?“ s nezáujmom odpovedala proti otázkou.
„Hlboko som vás u... razil a predsa ste ma nenechali... tam. Mohli a mali ste utiecť. Nežné stvorenie, žena... museli ste mať obrovský strach.“ Nechápal.
„Ak ma ešte raz urazíte, sama vás zabijem, ale nedovolím, aby vás zavraždili.“ .
„Ste šialená... dalo by to hromadu námahy, ja sa ťažko zabíjam.“ Zaškeril sa, ale zároveň zastonal od bolesti.
„To som videla, keby vedel strieľať už ste hore kopytami.“ Drzo odvrkla.
„Cítim sa ako blázon.“ Zase nadhodil po chvíli.
„Asi ste dostali horúčku.“ Skonštatovala sucho.
„Nemôžem uveriť, že ma ubránila žena... malá žena. Bol som... hlupák. Mrzí má môj návrh. Nie ste žena tohto tipu. Ste hrdá a priebojná... obdivujem vás.“
„Nechajte si obdiv na neskôr, keď budete v bezpečí. Teraz mlčte, počuť vás do diaľky a ďalšie náboje nemám.“ Schladila ho. Ticho sa zasmial.
„Povedzte mi svoje meno.“ Naliehavo šepol. Tvárila sa, že nepočuje.
„Nemusíš Fialka, aj tak si ťa nájdem.“
„Možno umriete a bude pokoj.“ Drzo odvrkla a on sa zase zasmial, zároveň zafučal bolesťou.
„Prestaňte sa vyškierať, lebo vás tu nechám!“ zašomrala.
„Nenecháte, svedomie by vám nedalo. Môžete utekať koľko chcete, ale aj tak si vás nájdem a potom sa s vami ožením.“
„Máte horúčku. Apropo, nechcem vás!“ odvrkla.
„Pretože som nechutný zhýralec, podliak a klamár, chlípny cap?“
„Áno!“ odťala netrpezlivo.
„Povedala roztopašnica, čo sa kúpe nahá, jazdí obkročmo na žrebcovi a musím podotknúť, že bez spodného prádla.“ Zaškeril sa. Emily sa zadrela hanbou. Smutne vzdychla. 
„Nechcel som sa ťa dotknúť Fialka. Iba rád provokujem. Si krásna, taká rozčertená.“ Nereagovala, ale neochvejne viedla koňa hustým lesom. Diablo ich nasledoval.
„Ako to, že nezakopávate?“ ne-vychádzal z údivu. 
„Dokážem sa orientovať v tme. A môj žrebec... ktokoľvek sa priblíži, kopytami mu rozbije lebku.“ Prehodila suverénne. 
„Ste pre mňa záhadou. Máte výchovu i vyjadrovanie dámy. Prečo trčíte v tejto diere a kde vlastne sa ukrývate. Prečo a kto vycvičil vášho koňa? Je to vojnový kôň, ani sa nepohol pri streľbe. Ako to, že reaguje na pískanie ako pes?“ zaryto mlčala.
„Nech už sa vám stalo čokoľvek, vyliečim vašu dušu a ochránim vás. Budete mojou manželkou. Ale najskôr vás zbijem. Hneď ako budem na nohách. Aby vám už nikdy nenapadlo vrhať sa pred strelcov, či jazdiť v noci sama bez ochrany.“ Zašepkal a hneď nato stratil vedomie. 
„No... tak to bolo neskutočne romantické a povzbudzujúce pre nastávajúcu manželku. Určite sa za vás vydám!“ kyslo za-frflala. Priblížili sa k táboru. Zacítila dym. Diablo zafŕkal.
„Len pokoj Diablo, sú to priatelia.“ Jemne ho upokojovala. O chvíľu ich našla hliadka. 
„Som neozbrojená. Vediem vášho plukovníka, je zranený.“ Ohlásila sa, keď ju vyzvali, aby zastavila a vzdala sa.

    Vojaci sa priblížili s namierenými zbraňami a fakľou. Potom šlo všetko rýchlo. Okamžite sa ujali svojho veliteľa a o chvíľu z veľkého stanu vybehol pobočník. Nepozorovane zaostala, lebo všetci sa sústredili na Stonea. Pomaly cúvala a zvrtla sa. Pokojným krokom vyšla z tábora.