Tincamela-knihy

Poznámka:

Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke  „© Samphotostock.cz 107451-4579045 autor-konradba" a podlieha autorským právam.

    Nohy sa jej začali šmýkať, pridržala sa rukou svahu, zohla sa do predklonu a bokom, pohla vpred. Neverila, že sa jej podarí zísť svah po tme, bez pádu. Ak spadne, doláme sa a bude umierať ešte veľmi dlho. Preto chcela, aby jej dal slovo, že ju zabije rýchle. Aj zbojník ma predsa dušu. Nezniesla pomyslenie, že by ju týrali, zneuctili a nakoniec po všetkých útrapách, aj tak zabili. Až taká statočná nebola. Radšej bude riskovať pád dole strmým zrázom.
„Zomrieť so cťou!“ opakovala si v duchu a zase sa posunula. Stratila rovnováhu, ale okamžite sa posadila.
Skĺzla po zadku asi meter a nadobudla stabilitu. Nahnevane zavrčanie za ňou, ju vydesilo. Neverila, že sa pustia dole svahom. Vrhla pohľad cez plece a zdúpnela. Veliteľ skočil za ňou, jednou rukou uchopil plánku a chniapal po nej. Chcela sa mu vyhnúť, ale za-balansovala. Zrútila by sa, nebyť toho, že ju zachytil za sukňu. Zúfalo sebou trhla, aby sa vyslobodila, ale bol pri-silný. Poľahky ju vytiahol naspäť. Začala sa metať, ale ruka, čo ju uchopila okolo pása, bola oceľovou obručou. Všetko sa spomalilo. Praskot dreva zaznel, ako umieračik. Plánka nevydržala ich váhu a odlomila sa. Ako v zlom sne ho počula zahrešiť, spadli, potom sa udrela a už nič, iba tma.
 
Keď vyziabnutý strom povolil, gravitácia urobila svoje, pád bol nevyhnutný. Bezmocný, zahrešil. Pevne ju ovinul ramenami, aby stlmil  pád, pretočil sa, aby dopadla na neho. Hlavu jej ukryl pod ramenom. Chránil ju pred údermi. Pretáčal sa s ňou tak, aby vždy zostávala na vrchu, nadľahčoval sa, inak by ju rozlámal svojou váhou a kamene do ktorých narážal, by spôsobili smrteľne zranenia. Bola drobná a útla... a krásna... a voňala po fialkách. Prekvapene si uvedomil absurditu svojho uvažovania. Kotúľali sa dole strmistým svahom a on uvažoval o tom, že je krásna... a že vonia po fialkách. Tesne pred tým ako dopadli, narazil chrbtom do nejakej ostrej skaly a dievča mu vypadlo. Natiahol sa za ňou, ale svah sa odrazu niekam stratil a on prepadol cez okraj asi dvoj-metrového zrazu. Náraz mu vyrazil dych. Nestihol ani zastonať, keď dopadla priamo na neho a zostala nepohnutá ležať. Jej dlhé, bohaté kadere ich prikryli, ako zamatový záves. Ležala mu na hrudi, tvárou na mieste, kde tĺklo jeho srdce. Vyvolalo to v ňom zvláštne chvenie. Odhrnul tie vlasy z tváre a jemne sa dotkol krku. Srdce bilo. Tento nepatrný pohyb jeho ramena, vystrelil ostrú bolesť priamo do mozgu. Zašomral nadávku, ešte nebol schopný vstať. Muži kričali zvrchu a pripravovali laná na zostup. Ohlásil, že je v poriadku. Zakázal im zostupovať prepadlinou, je nebezpečná a nevyspytateľná. Musia to obísť a vojsť zospodu. Ozvali sa veselé, spokojné výkriky a dobrosrdečné podpichovanie. 

Podrobne skúmal jej profil, napriek tme. Mesiac dnes žiaril, akoby vedel, že potrebuje svetlo. Vyzerala tak nežne a nevinne. Zamračil sa. Nebola nevinná. Spôsobila smrť a útrapy mnohým ľuďom. Pôjde pred sudcu a na popravisko. Prišlo mu to ľúto. V duchu sa snažil nájsť nejaké vysvetlenie, či ospravedlnenie. Možno nemala na výber... možno ju prinútili. Takáto krásna žena predsa nemusela... pochyboval, že existuje muž, ktorý by ju dokázal odmietnuť. Keby ju stretol skôr, určite by z nej urobil svoju milenku. Bol by jej dobrodincom, poskytol jej pohodlie, za jej priateľstvo a priazeň. Veľa mužov si to takto zariadilo. Vdovy mali jednoznačne viac slobody, ako ostatné ženy. Nikto sa nepozastavoval nad tým, ak si vdova po určitom primeranom období smútku za manželom, našla priateľa. Hlavne mladé a krásne vdovy. Áno, bola by jeho. Teraz je katová. Katová nevesta... ale... je škoda toľkej krásy. Zamračil sa nad svojimi chaotickými myšlienkami. Možno to bola krásavica, ale pod tým krásnym obalom, bilo skazené srdce, bez súcitu. Viečka sa jej zachveli a vzdychla. Najskôr nevedela, kde je. Presne videl okamih, keď si spomenula, čo sa stalo. V mesačnom svite jej oči vyzerali také tmavo modré, ako fialky, po ktorých voňala. Prudko zodvihla hlavu, vytreštila oči, vnímajúc, že na ňom leží. Okamžite sa začala hrabať na nohy, aby z neho zliezla. Jeho čuchový orgán zažil ďalší fialkový útok. Telo zareagovalo na vôňu a on si namosúrené pomyslel, že je najvyšší čas, nájsť si zase milenku. Prudko sa posadil, zaškrípal zubami, lebo rameno sa ohlásilo. Nechcel, aby si všimla fyzickej reakcie na jej vnady. Zdrapol ju za zápästie. Netušil ako je na tom, ale on nebol v stave ju naháňať, ak by ona bola v stave bežať. Nebránila sa, iba zaťala uväznenú ruku v päsť. 
„Máte vyhodené rameno.“ Skonštatovala ticho.
„Do-šľaka, myslíte, že som si toho nevšimol, madam?“ odvrkol. Iba stisnuté pery svedčili o tom, že sa jej hrubá odpoveď dotkla. Inak mala tvár, ako vytesanú z mramoru.
„Mohla by som vám ho vrátiť späť.“ Ponúkla jemne.
„Ale čo, odkiaľ by to vedela taká kvetinka a prečo by to robila?“ podpichol posmešne.
„Ako chcete.“ Mykla ľahostajne plecom. Nemala to robiť. Jej dotlčené telo zaprotestovalo. Všimol si bolestnú grimasu, ktorá jej preletela tvárou, ale nevydala ani hláska. Iba si voľnou rukou prešla po čele a na chvíľu zatlačila na sluche.
„Ste zranená?“ chladne sa spýtal.
„Som v poriadku.“ Vrátila rovnakým tónom. Nepriateľský sa premeriavali, potom uhla pohľadom.
„Čo bude ďalej?“ ticho vyzvedala, hľadiac stále stranou.
„Ako som povedal, dostanete to, čo si zaslúžite, madam.“ Drsne zamumlal.
„Nič som neurobila.“ Oponovala bez strachu.
„Spôsobili ste skon mnohým, ste zradca najhoršieho zrna, špina bez chrbtovej kosti!“  zavrčal prudko.  Prebodla ho pohľadom. Ohúrene si uvedomil, že jej pohľad nemal ani náznak ľútosti, ale zato z neho sršal hnev a pobúrenie.
„Nikdy som nikoho nezradila!“ odsekla popudene.
„Ale čo? Tak teraz sa budete hrať na neviniatko? Ešte nakoniec príde nato, že ste sama obeťou?!“ posmeškoval a v jeho výraze sa odrážalo pohŕdanie.
„Ako sa opovažujete?! Zbíjate a vraždíte nevinných pocestným, vypaľujete farmy a przníte ženy! A ja som špina?! Tak to sa pozrite do zrkadla, vy podliak!“ skríkla úplne bez seba od zúrivosti. Trhla rukou a pokúsila sa vstať. Stisol jej zápästie a prinútil ju, zase sadnúť. Nevydala ani hláska, aj keď ju to muselo bolieť.
„Zbabelec, surovec!“ zasyčala spurne a zalomcovala zápästím, aby sa vyslobodila. Naklonil sa k nej, aby ukončil pokus o vzburu. Začala  kopať a metať sa. Poľahky si s ňou poradil. Jednoducho ju priľahol. Mala pocit, že sa na ňu zosunul svah nad nimi. Nevládala dýchať, nevládala sa pohnúť. Uväznil jej ruky nad hlavou, takže bola úplne bezmocná. Ani nevedela, ako ju to napadlo, ale rozohnala sa hlavou a vyrazila čelom na jeho nos. Vyhol sa úderu, ale ona neváhala a uhryzla ho  do ruky. Zasyčal bolesťou, ale zovretie nepopustil.
„Dosť!“ zavrčal výhražne. Neodvážila sa ani pípnuť, tak len pevne za-žmúrila. Zdúpnela od strachu, lebo to hrozivé ticho bolo horšie, ako keď jej nadával. 
„Umrieť so cťou.“ Prebleslo jej myšlienkami. Neuvedomila si, že tie slova zašeptala. Neveriacky ju pozoroval. Niečo bolo zle, niečo nesedelo. Nevedel, čo si myslieť, ale kdesi vo vnútri mu začala klíčiť nádej. Možno sa mýlil. Nehýbala sa, zrejme čakala, že jej ublíži. Bola presvedčená, že to on je vrah a zlodej. Rázom pochopil. Zo srdca mu spadol kameň. Zhlboka sa nadýchol. Najradšej by sa zasmial.
„Tak už ma konečne zabite!“ zasyčala príkro, ale oči neotvorila. V duchu si zase vyslúžila jeho obdiv.
„Teraz vás pustím. Ak sa o čokoľvek pokúsite, zase si toto tu zopakujeme. Chcem sa iba porozprávať, je to jasné?“ konečne otvorila oči a prekvapená prikývla. Rezko vstal, čo ju vyviedlo z miery. Musel byť dobitý viac ako ona, navyše mal vykĺbené rameno. Jeho mohutná konštrukcia skôr nabádala si myslieť, že je ťažkopádny, nie mrštný. Opatrne sa posadila. V hlave jej zabúšila bolesť a tak si opäť rukou pomasírovala spánky.
„Takže madam, vy si myslíte, že som vrah a zlodej?“ začal podozrievavo. Rozhodovala, či odpovedať, alebo je rozumnejšie mlčať.
„A vy si myslíte, že som zradca?“ odpovedala protiotázkou.
„Odpovedzte! Za koho ma považujete?“ príkro vyštekol.
„Ste zbojnícky kapitán.“ Odvetila pravdivo a po očku ho pozorovala. Začalo sa brieždiť. Zúfalo si pomyslela, že jej šance na útek a návrat domov do svitania, sú mizivé. 
„Ako ste nato prišli?“
„Prečo inak by ste ma prenasledovali, zajali ma, správali sa ku mne, ako hulvát a surovec?“ neodpustila si kusavo. Zagánil na ňu.
„Keby som bol zbojnícky kapitán, vytrhol by som vám za tieto slová, váš ostrý jazyk a urobil vám veci o ktorých ani netušíte, že existujú.“ Zašomral.
„Prečo ste ma teda naháňali a...“ nechápala.
„Kto vlastne ste a čo ste robili v lese?“ zaujímalo ho. Zovrela pery a on si zase uvedomil, ako neotesané sa správa. Vstal zrazil päty dokopy a uklonil hlavu.
„Dovoľte, aby som sa predstavil. Som plukovník Stone zo špeciálnej jednotky, kráľovského veličenstva. Mojou úlohou je zajať a priviesť pred súd bandu, ktorá pustoší tento kraj.“ Naširoko otvorila oči. Vstala, ale stratila rovnováhu. Pridržal ju, tentokrát oveľa jemnejšie.
„Som Mary-Ann Gordonová. Neviem, koho ste očakávali, ale zrejme došlo k omylu. Nie som osoba, ktorú hľadáte. Nikdy som nikoho nezradila. So zbojníkmi... ehmm... ľuďmi tohto druhu, nenadväzujem kontakty.“ Použila meno, ktoré kdesi počula. Spomenula si. Bola to meno starej kostolníčky.
„Verím vám a mrzí ma... všetko, čo ste podstúpili. Nechápem len jedno. Čo ste tu v noci robili?“  uprene jej hľadel do oči. Práve vykuklo slnce. Začervenala sa. Nevedela, ako mu vysvetliť že rada jazdí v noci, že sa rada túla. Vyznelo by to prinajmenšom čudne. Nevydatá žena, nemala čo hľadať sama, vonku po zotmení. Všimol si, že sa pýri.
„Ách! Prepáčte, mi moju indiskrétnosť. Pochopil som. Mali ste tam stretnutie so svojim... ehmm... priateľom.“ Vysvetlil si jej červeň, po svojom. Hrklo v nej. Dospel k záveru, že mala stretnutie s milencom. Rumeň sa zmenila na bordó.
„Ja... ak chcete vrátim vám to rameno na miesto, musí to bolieť.“ Zmenila tému, aby preťali rozpaky.
„To nie je potrebné. O chvíľu sú tu moji muži, postarajú sa o to. Potom vás odprevadím domov, aby som sa uistil, že sa vám už nič neblahé neprihodí.“ Opätovne v nej hrklo. Už len to by chýbalo. Jolie by ju zamkla na tri západy a nikdy viac nepustila, ani na prah dverí.
„Až taká chvíľa to nebude. Kým sa sem dostanú zo svahu, spodkom... potrebujú najmenej dve hodiny. Je to iba okamih, myslím to rameno.“ Ponúkla sa úslužne. Zaváhal.
„Tak dobre, čo mám robiť?“
„Iba sa posaďte a uvoľníte.“ Poslúchol. Uchopila ruku a pomaly ňou otáčala. Trhla a druhou rukou zatlačila na kĺb. Zavrčal nadávku cez stisnuté zuby a potom opatrne zakrúžil ramenom.
„Vám sa to podarilo. Pravdu povediac, som neveril.“ Usmieval sa. Zvláštne, ako mu úsmev jeho drsnú tvár zjemnil. Vyzeral takmer milo.
„Ešte vám uvoľním zatuhnuté svalstvo v tej oblasti. Podľa možnosti rameno pár dni šetríte.“ Začala mu hnietiť ramenné svalstvo. Tvrdé prstence svalov sa jej pod rukami prelínali. Uvažoval o tom, aké je to príjemné a akú ma silu v rukách, až kým ho z myšlienok nevytrhla prudká bolesť. Nestihol ani zareagovať a zvalil sa dozadu. Postupovala až ku kľúčnej kosti. Palcom silne stlačila miesto, ktoré jej kedysi ukázal Peši-Jang. Bol to ockov priateľ a spoločník z východu. Ukázal jej zopár bodov na tele, ktoré ochromia nepriateľa, alebo ho pripravia o vedomie. Položila ho na zem. Natiahla si kapucňu plášťa a vybehla z tohto nešťastného miesta.

Bežala, strach ju poháňal. Nebol čas vnímať bolesť, ani únavu. Až keď sa dostala do bezpečnej vzdialenosti, spomalila. Čím viac spomaľovala, tým viac na ňu dopadali strasti posledných hodín. Telo ju bolelo, pálilo a štípalo, hlava trešťala. Vliekla sa už len silou vôle, keď na vŕšku zazrela Jonasa a Jacka. Aj oni ju uvideli a tryskom vyrazili oproti. Jonas dorazil ako prvý a vydesene ju premeriaval.
„Už som myslela, že ma ani nepôjdete hľadať.“ Mdlo sa usmiala.
„Jack našiel Diabla pri zadnej ohrade. Celého doškrabaného. Okamžite sme vyrazili. Zhodil ťa?“ zaujímalo mladého muža a zodvihol ju zo zeme, ako pierko a posadil pred seba.
„Nie, ale je to dlhý príbeh.“ Bolestne vzdychla a s dôverou sa o neho oprela. 
„Vyzeráš strašne, neviem, či ho chcem počuť. Preboha, vzadu máš rozbitú hlavu!“ pohoršene zvolal.
„Ách, tak preto ma tak strašne bolí.“
„Keď ťa Jolie zazrie takúto otrhanú, špinavú a doráňanú, zamkne ťa... a tentokrát jej dám za pravdu. Zase si v noci jazdila, čo?!“
„Až nad ránom, nemohla som spať.“ 
„Vrátilo sa to, zase ťa prenasledovali sny?“ opatrne vyzvedal.
„Nie, iba som nemohla spať.“ Zamumlala, pretože okamžite zadriemala. Precitla, až keď ju položil na lôžko. Pestúnka spustila tirádu a nešťastne spľasla rukami.
„Jolie, teraz nie. Prosím, priprav mi kúpeľ.“ Zašepkala zmorená.
Ponorila sa do vody a štípanie jej vohnalo do oči slzy. Snažila sa byť statočná, ale keď začala Jolie zase lamentovať, slzy sa jej rozkotúľali po lícach a rozvzlykala sa. Samo ju to vyviedlo z miery. Neplakala celé roky. Pestúnka sa v tom okamihu zasekla.
„Neplač dievčatko moje, bude to lepšie. Teraz to bolí, ale bude to oveľa lepšie. Našťastie nemáš nič dolámané.“ Ľútostivo ju tešila, chlácholila a Emily sa nechala rozmaznávať, pretože po prežitom utrpení potrebovala trochu nehy a opatery. Zaspala, akoby ju do vody hodil.

„To je Mary-Ann Gordonová?“ neveriacky hlesol, keď zazrel starú ženu, ktorá sa vy-šuchtala z kostola.
„Áno. Zavolám ju, ak sa s ňou chcete porozprávať, plukovník.“ Úslužne sa ponúkol kňaz.
„Nie, to nie je potrebné. Je tu ešte nejaká ďalšia žena, tohto mena?“
„Nie. V našej farnosti je len táto jediná.“
„Nemá vnučku?“
„Nie, vnukov. Koho konkrétne hľadáte. Možno by som vám vedel pomôcť, aj keď neviete meno, poznám tu všetkých.“
„Vdova. Mladá vdova. Drobná, veľmi výrazná rusovláska, jej vlasy sú krvavo ohnivé, takmer tmavo červené.“ Kňaz pochybovačne pokrútil hlavu.
„V mojej farnosti je osemnásť vdov. Najmladšia je tridsaťpäť ročná Justine Sonfelová, ale nie je ruso-vlasá.“
„A čo vydaté ženy, či slečny?“
„Nie, ani jedna nie je výrazná rusovláska.“
„Máte prehľad o farmách, kde sa chovajú čistokrvné kone?“
„Jediný veľkostatok, kde sa v tejto oblasti chovajú čistokrvné kone je na juhu. Samuel Statson je veľmi pyšný na svoj chov.“
„A čo nejaká ruso-vlasá slúžka. Je na tom statku?“
„Pokiaľ viem tak nie. Je tam Sammy Torasová, ale ona je ryšavá, jej vlasy nemajú červenú farbu a má skoro štyridsať.“
„Dobre, pozrieme sa na južný veľkostatok. Ešte otázočka. Boli dnes všetky ženy z okolia na omši?“
„Áno, teda až na jednu. Slečna Selena Rosendová. Jej bratranec Jonas Rosend mi povedal, že je chorá. Je často chorľavá.“
„Kde je ich usadlosť?
„Ak pôjdete na južný statok, je to po ceste. Teda, nie tak celkom. Musíte odbočiť do kopcov. Je to najvyššie položená usadlosť. Samota. Lesy, nikto tam nechodí, pretože je to namáhavý výstup. Ale pochybujem, že je to osoba, ktorú hľadáte. Volajú ju „Škrata z hôr“. Nepekné, ale ľudia dokážu byť niekedy nemilosrdní. Ako dieťa prekonala kiahne, je dosť zohavená a... je to stará dievka. Navyše má čierne vlasy.“
„Možno sa tam zastavíme. Pre istotu.“ 
„Aby ste sa neprekvapili, vždy nosí na tvári závoj, vzhľadom k jazvám.“
„Ďakujem otče, veľmi ste nám pomohli.“ 

„Zdá sa, že ťa tvoja tajomná kráska dobehla už druhý krát.“ Ticho podpichol pobočník, plukovníka, ako vysadli na kone.
„Veď ja jej to zrátam, hneď ako ju nájdem.“
„Si ňou ako posadnutý, pusti ju z hlavy. Dievčisko si z teba vystrelilo, možno ani nie je odtiaľto.“
„Je. Včera som bol na druhej strane hranice. Hovoril som z kňazom. Nikdy tam nevideli podobnú ženu. Navyše, druhá strana je viac zaľudnená. Z tejto strany je minimálne osídlenie, všade lesy. Je odtiaľto, viem to. Pozná to tu. Ťahala sa na juh.“
„Ešte stále si myslíš, že má niečo spoločné s bandou?“
„Nie Gregor, nemá. To pobúrenie, keď som ju obvinil... nie, to nedokážeš zahrať. Ponadávala mi do vrahov a zbojníkov.“
„Ona, tebe?!“
„Áno, myslela si, že sme zlodeji. Preto utekala, preto chcela, aby som jej dal slovo, že ju zabijem rýchlo.“
„Vedel by som si predstaviť veľa vecí, ktoré by som s ňou robil. Smrť medzi ne jednoznačne nepatrí. Nechal by som si ju, keby som bol zbojnícky kapitán.“
„Nič si nechávať nebudeš!“ zarazil ho plukovník. Gregor sa zasmial.
„Tak preto! Chceš ju pre seba. A čo si to hneď nepovedal? Pôjdeme a nájdeme tú tvoju tajomnú rusovlásku... a popri tom hľadaní, chytíme bandu. Už si zabudol, preto sme do tejto diery prišli. Musíme sa poponáhľať. O dva mesiace sa totiž žením, tak nato nezabúdaj.“ Gregor sa zarehotal a priateľský ho plesol po ramene. Plukovník zagánil a zaškrípal zubami, pretože jeho doráňaný chrbát sa búril proti akémukoľvek dotyku.