Fialka ©
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 107451-4579045 autor-konradba" a podlieha autorským právam.
Popustila uzdu, pretože rýchlosť, ktorou uháňal jej v tele vyvolávala opojné reakcie hraničiace s eufóriou. Žrebec, akoby tušil akú nevýslovnú radosť spôsobuje svojej panej ešte zrýchlil. Letný mesiac v splne jej dostatočne osvetľoval cestu. Kapucňa plášťa i čepiec skĺzli až na ramená, vlasy sa rozleteli, ale nevšímala si toho. Vytratila sa neskoro v noci, keď dom stíchol. Milovala nočné jazdy. Upokojila sa, nachádzala duševný pokoj a zmierenie. Bola ďaleko od prísnej etikety, nehrozilo pohoršenie ani škandál. Ďaleko od veľkomesta, na farme blízko hranice. Nesťažovala si. Aj keď na ňu poručník zabudol. Takýto život jej vyhovoval. Nespútavali ju priškrtené pravidlá spoločnosti. Vlastne sa tešila, že na ňu zabudol. Teraz by už bola vydatá za muža, ktorého vybral. Za muža, ktorý by jej celkom určite mnoho z tohto nedovolil. A už vôbec nie preháňať sa na koni po horách, planinách a pustinách vo dne, či v noci. Kedysi, po zotmení by sa obávala vystrčiť nos z domu.
Potom prišla Monrelea. Život sa navždy zmenil. Už nikdy nebola ako predtým. Prestala mať strach z tmy. Noc bola priateľ, spása. Pestúnka ju často hrešila, vraj príliš zdivela. Pre mladú dámu súcu na vydaj, veľmi nevhodné správanie. Ale čo bolo vhodné... potom, čo všetko videla a prežila? Jolie tomu nerozumela, nebola tam.
Vystrúhala grimasu: "Vraj dáma, súca na výdaj. Som stará dievka. Mám dvadsať aj pól. Môj milosrdný poručník, pán Boh mu daj zdravia a slabú pamäť aj naďalej, na mňa zabudol. Dúfam, že si ešte aspoň pol roka nespomenie. Budem plnoletá a budem si môcť robiť, čo sa mi zachce. Budem cestovať, študovať a spoznávať neznáme krajiny."
V myšlienkach mimovoľne pritiahla uzdu a kôň spomalil. Už celkom pokojná postupovala krokom, aby sa vydýchala a zviera si oddýchlo. Dnes zašla ďaleko. Je celkom určite až na hranici. Najvyšší čas sa vrátiť. Pohraničie už nebývalo to, čo kedysi. Hemžilo sa pašerákmi, zlodejmi i skupinami vojakov, ktorý sa ešte nezačlenili do spoločnosti po vojne. Stratené existencie si nevedeli život bez boja predstaviť. Vyhľadávali šarvátky, prepadávali pocestných, lynčovali niektoré väčšie farmy. Stále viac sa trúsili hrôzostrašné historky o zavraždených a ozbíjaných pocestných, o zneuctených ženách a vypálených farmách. Našťastie, nič z toho sa nestalo na tejto strane hranice, ani v ich blízkosti. Jej malá usadlosť nebola zaujímavá pre zbojníkov. Nemali by z nej čo odniesť, aj keď pre šesť ľudí, čo na nej žili toho bolo dostatok. Jolie na počiatku neustále hromžila, že žijú na pustine ako vydedenci. Jej sa na prvý pohľad usadlosť zapáčila. Kuchárka i služobná sa tiež rýchle prispôsobili. Jack a Jonas, stajník a jej brat, ktorý spravoval majetky, nemali najmenšie výhrady. Jeden krát za týždeň sa odviezli do mestečka na nedeľnú omšu, kde Jonas a kuchárka vystupovali ako manželský pár. Jack s Angelou predstavovali druhý manželský pár. Predišli tak klebetám. Ona bola stará dievka, sirota, nemajetná slečna, ktorej po otcovi ostala len táto usadlosť. Tesne pred odchodom to zariadil správca.
"Nebohý lord, daroval túto usadlosť vernému služobníkovi. Po jeho skone zdedila usadlosť dcéra, slečna Selena Rosendová." Takto presne sa vyjadril pred kňazom. Vedel, že sa informácia rýchle rozšíri. Tak sa vyhli nežiadúcej pozornosti. Jeden krát týždenne sa objavili v kostole, to bol ich jediný spoločenský život. Dokonca používala čierne, skromné, smútočné šaty a hustý závoj, pretože správca utrúsil, že drží smútok za otcom. Po čase si na ňu zvykli a nikomu neprišlo čudné, že drží smútok už skoro tri roky. Zrejme si mysleli, že iný, slušný odev, nevlastní. Nikto ju nikam nepozýval, nezaujímavá, stará dievka. Nemajetná a nepekná, ktorá už dávno nemala roky na výdaj. Ľudia ju prezývali "škrata z hôr". Keďže neustále nosila závoj, predpokladali, že je zohavená, alebo ohyzdná. Jonas pohoršene prskal, nad zadubenosťou týchto vidiečanov. Ona sa len smiala a spokojne skonštatovala, že je to presne to, o čo sa snažili. A tak ľstivý správca zase pošepol do ucha farárovi, že slečna Selena v detstve prekonala kiahne a aj pred tým, keď nedržala smútok nosila závoj. Delili sa o radosti i strasti každodenného života, pracovali spoločne, smiali a spolunažívali.
Stali sa rodinou už dávnejšie, ešte počas Monrelea. Prežili toho spolu veľa. Monrelea. To ich zblížilo. Veľa sa od nich naučila. Aj keď Jolie mala na počiatku výhrady voči tomu, aby pracovala, nakoniec sa upokojila a podotkla, že to možno nie je na škodu. Časy sú zložité a je lepšie, ak sa dokáže postarať sama o seba. Jej brat Jonas-správca, ju učil všetko o správe hospodárstva. Silly-kuchárka, ju zasvätila do tajov kuchyne, Jack jej zase dával lekcie starostlivosti o zvieratá i pôdu. Milovala prírodu, vôbec jej mesto nechýbalo. Keď ocko padol v boji za vlasť, mala šestnásť a pól roka. Srdce jej pukalo, ale bola dáma a dámy svoj údel znášajú s povýšenou blahosklonnosťou. V tom čase navštevovala internátnu školu pre vysokopostavené dámy, v hlavnom meste. Povinné ročné obdobie smútku jej znemožnilo vstúpiť do spoločnosti, ako to bolo zvykom po skončení školy. Debut sa nekonal, čo jej neprekážalo, aj keď si v škole o nej šepkali. Rodinný advokát ju navštívil hneď po pohrebe, pretože ju musel informovať o stave majetku a nemovitosti. Bohatá dedička. Jediné legitímne dieťa, svojho otca. Príbuzných nemali, ani vzdialených. Ocko jej stanovil poručníka, ale keďže to bol tiež vojenský dôstojník, jeho priateľ a dôverník, nestretli sa osobne. Niekde bojoval. Vydal inštrukcie, aby zotrvala v škole a pokračovala v štúdiu. Nesmierne sa jej uľavilo. Ukončila štúdium a nevedela ako postupovať ďalej. Kam sa podieť. Napísala mu srdečný list a požiadala o inštrukcie ohľadne jej budúcnosti. Zároveň vyslovila želanie, žeby sa chcela naučiť spravovať svoj majetok. Keďže odpoveď neprišla ani tri mesiace po skončení jej štúdia, pochopila jeho mlčanie ako súhlas. A tak si v jeden letný večer, sadla do salóna a opätovne prezrela všetky papiere o nemovitostiach. Vybrala malú usadlosť, pretože nebola náročná na udržiavanie. Spolu s Jonasom a za pomoci advokáta, viedli z tejto malej usadlosti, celý kolos jej majetku. Keďže poručník ponechal všetko tak, ako bolo, na správcovi a advokátovi, nevideli v tom problém. Navyše s Jonasom naďalej trénovala šerm, zápasenie a streľbu. Najskôr o tom nechcel ani počuť, ale nebyť otca, ktorý kedysi trval na tom, aby sa dokázali brániť, zomreli by v Monrelea. Neustále apelovala na jeho svedomie a pripomínala mu, že jedine to, ich zachránilo. Doba bola pohnutá, nestabilné obdobie, musí sa zdokonaľovať, pretože najskôr ostane starou dievkou a je bohatá. Mohla by sa stať terčom útoku, alebo únosu, kvôli majetku. Jonas nakoniec kapituloval. Priznal, že táto hrozba je reálna, hlavne po návrate do mesta a tak sa zase vrátili k tvrdému vojenskému výcviku. Spokojne si pomyslela, že sa nikdy nevráti do mesta, ale to tomu dobráčiskovi nemohla prezradiť.
Vydýchala sa, uchopila rozlietané kadere, skrútila ich do drdola a uväznila znovu pod čepiec. Natiahla kapucňu a obrátila koňa. Popohnala do poklusu. Prechádzala už treťou poľanou, medzi horami, keď žrebec zlostne odfrkol a zastrihal ušami. Potľapkala ho po šiji.
"Upokoj sa Diablo, to sú len zvieratá... o chvíľu sme doma." Upokojujúco zašepkala, ale zbystrila. Nočný les bol neprirodzene tichý. Tieto miesta poznala. Les v noci nikdy nebýval tichý. Bol plný zvukov, šepotov a šelestov vetra. Letný mesiac v splne jej osvetľoval cestu, ale zároveň si uvedomovala, že je veľmi viditeľná, pretože je na otvorenom priestranstve lúky, medzi horami. Priľnula ku šiji zvieraťa a popchla ho pätami do slabín. Zároveň popustila uzdu. Žrebec vyrazil tryskom vpred.
"Odrežeme ju spredu, poďme, už nám neujde!" zavelil ticho drsný hlas. Pozoroval ženu ženúcu sa na žrebcovi, akoby vycítila nebezpečenstvo. Smerovala k nim, snažila sa dostať z otvoreného priestranstva. Mimovoľne si vyslúžila jeho obdiv. Už dávno nevidel tak dokonale zohranú symbiózu jazdca a koňa. Akoby sa vliali jeden do druhého.
Už štyri dni tu vyčkávali zradcu. Niekto z mestečka donášal správy banditom o pohybe cestujúcich, ktorý boli prepadávaný a vraždený. Opäť pritiahla jeho pohľad jazdkyňa. Slúžka. Jej šaty ho nenechali na pochybách. Najskôr z hostinca. Preto mala prehľad. Niečo mu na tom všetkom prekážalo, ale potlačil svoj vnútorný pocit. Akoby niečo nebolo, ako má byť, nesúhlasilo. Nepátral ďalej, ale sústredil sa na ženu. Teraz ju jej zrada bude stáť krk. Bez milosti ju odvedie katovi do náruče. Odvisne. Mala na svedomí minimálne dvanásť ľudských životov.
Asi dvadsať metrov pred ňou sa vynorili jazdci. Zdesene trhla uzdou. Kôň zaspätkoval a postavil sa na zadne. Poznala jeho reakcie a tak sa udržala v sedle. Trhla doprava, vyrazili ako strela, ale na pravej strane tiež čakali traja muži. Nebolo inej únikovej cesty, iba cesta naspäť. Neprecválala ani polovicu, keď prechod zatarasili ďalší dvaja. Zamrela strachom. Zbojníci. Nebolo úniku. Chytia ju. Stočila sa do ľavá a zamierila k húštine. S koňom neprejde, ale peši... svitla jej nádej. Zoskočila ešte takmer za jazdy.
"Domov Diablo!" zavelila, pustila žrebca a plesla ho po zadku. Zviera vyštartovalo a ona sa vnorila do húštiny lesa. Mala čierny odev, splynie, neuvidia ju.
"Chyťte koňa a za dievčiskom!" zadunel drsný príkaz.
Obzrela sa. Chytili žrebca. Vsunula dva prsty do úst a zapískala. Diablo okamžite zdivel. Začal vyhadzovať zadkom, hneď nato sa postavil na zadne a s divokým erdžaním hrabal kopytami vo vzduchu. Muž, čo ho uväznil vyľakane odskočil. Mohutný veliteľ sa neveriacky zadíval smerom do lesa, odkiaľ zaznelo hvízdanie a pozoroval koňa, ktorý trielil cez poľanu ako šialený.
"Za ňou!"
"Do-šľaka! To je ono, to mi klalo oči. Nie je to slúžka. Iba chce, aby sme si mysleli, že je slúžka. Nato je príliš prefíkaná a to zviera ju poslúcha, je to jej kôň. Takéto čistokrvné zviera... chovajú ich na južnom veľkostatku. Nikde v kraji, iba tam."
Počula ich za sebou a tak zrýchlila. Snažila sa opatrne našľapovať, aby nespôsobovala hluk. Zakopla o koreň stromu a spadla. Stratila čepiec, ale teraz jej to bolo jedno. Nepríjemne si odrela dlane, ale nebol čas fúkať si boliestky. Ak ju chytia, je s ňou amen. Je tu tma ako v rohu, môže zablúdiť, alebo naraziť na divé zvieratá, ktoré ju roztrhajú. Musí sa sústrediť. Tak ako za starých čias. Pozná to tu. Musí sa zorientovať, aby sa dostala k priesmyku. Odtiaľ to je iba kúsok. Do svitania by sa mohla dostať domov a nikto si nič nevšimne. Konečne sa rozhľadela v tme, prinútila upokojiť. Prestala zakopávať a narážať. Viac ich za sebou nepočula. Vydýchla úľavou, vzdali to. Mala na sebe čierny odev, splývala s okolím. Určite si uvedomili, že hľadať ju, je ako hľadať ihlu v kope sena.
Našiel jej čepiec. Zvláštne, vyzeral obyčajný, ale bol z veľmi jemného materiálu. Do nosa mu udrela vôňa fialiek. Neveriac privoňal. Jemná kvetinová vôňa ho skutočne prekvapila.
"Takže definitívne môžeme vylúčiť slúžku. Ani jedná, nepoužíva parfum a nieto kvalitné mydla i vône. Smeruje na juh. Takže bude naozaj s južného veľkostatku a takéhoto krásneho, čistokrvného žrebca, nikto iný, na okolí nevlastní. Zrejme je to nejaká mladá vdova a veľkostatkár užíva výhody jej vdovského stavu a na oplátku... chytíme ju v priesmyku, niet inej cesty. Tu bude v pasci. Ak uzavrieme oba východy... cez prepadlisko sa nedostane."
Vošla do priesmyku a opatrne sa poobzerala. Držala sa úzkej cesty popod skalu v tieni. Po pravej ruke skaly a po ľavej sa rozliehalo prepadlisko. Kedysi tu bol tiež strmý les, ale pred dvoma rokmi následkom dažďov, došlo k zosuvu pôdy. Príroda vytvorila strmý breh, nebezpečný a ťažko schodný. Párkrát ho zliezla, pretože strminu považovala za výzvu. Avšak to bolo za denného svetla. Dalo jej poriadne zabrať, aby sa udržala na nohách a nezrútila. Na viacerých miestach skĺzala viac-menej po zadku. Rýchle napredovala, aby sa čím skôr dostala z tohto zradného miesta. Nebola viac, ako desať metrov od prechodu, keď ho zatarasili štyria muži. Vyľakaná cúvla. Vodca najmocnejší a najmohutnejší do nej zabodol zlostné oči. Aj v tme žiarili zlobou. Rozbehla sa naspäť, ale nebolo kam. Aj druhý východ uzavreli. Muži sa nehýbali, chladne ju pozorovali. Cúvala pred nimi, až k zrazu. Pozrela za seba, do temnej hlbiny a potom sa pomaly obrátila k útočníkom.
Otec jej kedysi povedal:
"Musíš byť statočná Emily. Vždy a v každej situácií. Každý človek sa bojí, ale naša vznešenosť je v tom, že dokážeme ovládnuť strach a byť statočný. Lepšie je zomrieť so cťou, s úsmevom privítať zubatú, ako žiť s hanbou a niesť biľag zbabelca."
Zhlboka sa nadýchla a hrdo zodvihla hlavu. Kapucňa jej spadla na plecia. Skupina ohúrene pozorovala neočakávanú nádheru. Mesačný svit ju zalial. Hustá tmavo-červená hriva okolo nej povievala a vietor zdôrazňoval, útlu siluetu ženského tela. Bola štíhla, ako prútik, ale dokonalá. Nežná, anjelská krása jej tváre zažiarila. Tvrdohlavo vystrčila bradu, pohŕdavo s posmechom si ich premerala a venovala im chladný úsmev. Obrátila sa chrbtom a dôstojne, vzpriamená vykročila. Zmizla v prepadline. Prvý sa spamätal vodca. Cez deň prepadlinu prezrel, ako možný únikový bod. Ale bola zradná a neistá, aj keď schodná. Ako únikový východ by sa v stave núdze dala použiť. Vrhol sa k okraju, uchopil jednou rukou strom a nahol sa.
"Kriste, dievčisko pochabé! Niet kam utekať. Podaj mi ruku, vytiahnem ťa!" jeho hlas zadunel, ako ozvena.
Stála asi meter pod nimi, presne toľko, aby na ňu nedosiahol. Jednou rukou sa držala plánky, ktorá prežila vyčíňanie živlov.
"Vážia si ľudia, ako vy pane, svoje slovo?" ticho sa spýtala a hľadela mu priamo do oči. V kobaltovej temnote sa mihol hnev.
"Ako sa opovažuješ?!" zasyčal pobočník.
"Odpusťte pane, nechcela som byť neúctivá. Iba by som chcela vedieť, či si vážite svoje slovo. Platí za každých okolnosti? Môžem sa naň spoľahnúť, ako na neporušiteľné?"
"Moje slovo je neporušiteľné, ale vám, madam, som ho nedal." Chladne precedil, pretože tušil, že sa bude snažiť vyjednávať, aby sa zachránila pred katom.
"Podám vám ruku, ak mi dáte svoje slovo, že... že ma zabijete rýchlo." Jeho obočie vyletelo prekvapením hore a jeho oči sa spytovali, čo to má znamenať.
"Nebudem s vami vyjednávať, madam. Dostanete to, čo si zaslúžite." Smutne vzdychla, ospravedlňujúco sa usmiala a pustila plánku.
Fialka
(Alena, 10. 11. 2021 12:05)