Tincamela-knihy

    „Nie mami, som v pohode. Nie, nevrátim sa domov. Som spokojná a nič mi nechýba. Mami, nezačínaj s tým znovu, prosím.“
„Otec si robí veľké starosti. Mala by si pricestovať a zostať doma.“
„Mami, chcem ukončiť školu. A s mojim vzdelaním sa doma nezamestnám. To predsa vieš.“ 
Chvíľu počúvala len na pol ucha. V duchu zastonala. Jej rodičia mali úplne inú predstavu o živote ako ona. Rýchle prerušila rozhovor s tým, že musí ísť, pretože dnu vošiel zákazník. 

Práca v cukrárni pre ňu znamenala každodennú mučiareň, ale nemala na výber. Potrebovala platiť účty a nič lepšieho nezohnala. Plat nebol vysoký, ale dokázala si zohnať ešte práce pomimo a z toho sa už dalo vyžiť. S obmedzeniami, ale dokázala vydýchať od mesiaca do mesiaca. Dnes bol výnimočne pokojný deň. Zákazníkov nebolo veľa. Našťastie bolo veľa online objednávok. Aspoň všetko stihla pobaliť a vydať rozvážačovi bez toho, aby z nej lial pot cícerkom ako tomu bolo po iné dni. Obslúžila ďalšiu staršiu zákazníčku a venovala sa inventúre, aby odovzdala peniaze aj tovar poobednej smene. 
S úsmevom zamávala kolegyni a zmizla z cukrárne. Dnes bol nádherný, slnečný deň. Zastavila a iba tak sedela v parku na lavičke. Užívala si slnečné lúče. Po hodine sa prinútila vstať. Dnes sa potrebovala pripraviť na poslednú skúšku. Zastavila ešte v obchode, aby nakúpila potraviny aj drogériu.

Magnus zastavil na križovatke. Unavený sa povystieral. Za dva dni preletel okolo celej zemegule. Cítil, že ho začínajú dobiehať časové pásma. Už by sa rád dostal do normálnej postele a poriadne sa vyspal. Všimol si mladé dievča na prechode pre chodcov. Nevidel jej do tváre, pretože pofukoval vietor a malá rozpustené vlasy. A aké vlasy. Dlhokánska, gaštanová hriva. Všimol si ju pre tie predlhé vlasy. Nejedná žena určite praskala od závisti pri pohľade na ne. Siahali jej minimálne do pol stehien. A tiež preto, že bola drobná a vliekla obrovskú, nákupnú tašku. Tá jej spôsobovala nemalé problémy. 

Vrhol netrpezlivý pohľad na semafor. Tá červená trvala akosi dlho. Vtedy zazrel v spätnom zrkadle rýchle sa približujúce auto. Strnul. Auto sa rútilo plnou rýchlosťou priamo do križovatky. Uvedomil si, že vodič nestihne zabrzdiť a vrazí do neho a on... silou zotrvačnosti zrazí to dievča. Zhrozený zvrtol volantom, takže kolesá skrútilo bokom. Aspoň spomalí to auto a snáď ho odhodí do druhej strany a neprevalcuje to dievča. To si zrejme ešte neuvedomovalo nebezpečenstvo, ktoré jej bezprostredne hrozilo. Do zrážky to boli iba stotiny sekundy, ale jemu pripadali nekonečné. Zaprel sa a pripravil na náraz, zároveň šliapol na brzdy. Ozvala sa rana ako z dela a rinčanie skla. Náraz bol taký silný, že ho prudko odhodilo, airbagy okamžite vystrelili. Na jeho šťastie. Hlavou by udrel o volant. A tiež šťastie, že bol pripútaný, takže si to neodniesol ani jeho hrudník. Sledoval ako v spomalenom filme ako jeho auto bez kontroly rotuje do križovatky. Nič nevidel kvôli airbagom, ale dúfal, že dievča minul. Ešte chvíľu otrasený sedel, potom sa  s námahou vytiahol z auta. Mal pocit, že mu niekto poprehadzoval všetky kosti v tele. Vrhol pohľad smerom k druhému autu. Muž otvoril dvere a doslova z neho vypadol. Krvácal niekde na hrudi. Vytiahol telefón z vrecka a privolal pomoc. Zároveň sa obzeral po dievčine. Zdesený strnul. Ležala na zemi. Takmer na konci prechodu pre chodcov. Nehýbala sa. Vlasy ju celú zahalili. Jej nákup sa rozsypal po celej križovatke. V panike sa rozbehol. Keď vedľa nej pokľakol, mdlo otvorila oči. 
„Nehýbte sa, pomoc je na ceste.“ Zašepkal, odhrnul jej vlasy z tváre a zbežne ju kontroloval. Mala zranenú hlavu. Krv jej zatekala do tváre. Neodvážil sa zisťovať, kde presne krváca, aby jej nepoškodil miechu. Mohla mať zranenú krčnú chrbticu. 
„Máte bolesti, krvácate ešte niekde?“ Začul sirény, pomoc bola blízko.
„Som v poriadku, nič mi nie je.“ Zašepkala, zrejme ešte v šoku a začala sa dvíhať.
„Ležte, preboha!“ drsne zavelil a zabránil jej vstať. Vtedy sa zjavila rýchla zdravotnícka služba aj auto polície. Hneď za nimi druhá sanitka a požiarnici. Všetko nabralo rýchly spád. Odrazu ho nakladali do sanitky. Netušil ako sa tam ocitol. Lekár mu čosi hovoril, ale začal sa mu rozmazávať pred očami a ani nepočul, čo hovorí.
„Kde... kde je to dievča. Žije?!“ úzkostlivo zašepkal. Zase mu niečo povedali, ale on to nevnímal. Svet okolo neho sa šialene roztočil a náhle potemnel. 

Otvoril oči. Skláňala sa nad nim lekárka. Chvíľu trvalo, kým sa mu vid zaostril.
„A už vás máme späť, pán Darken.“ Usmiala sa.
„Som v nemocnici?“ prekvapený vyhŕkol.
„Nespomínate si? Mali ste autonehodu.“ Jemne mu vysvetlila. Zamračil sa, potom si spomenul.
„To dievča... je nažive?“ stiesnene zo seba vytlačil.
„Áno. Mala veľké šťastie. Vaša pohotová reakcia jej zachránila život. Nechali sme si ju cez noc na pozorovanie a už je prepustená s povrchovými zraneniami a s ľahkým otrasom mozgu do domáceho liečenia. O pár dni bude opäť v úplnom poriadku.“
„Čo je s tým šoférom? Vôbec nespomalil a vrazil do mňa v plnej rýchlosti.“
„Ehmm... ten pán také šťastie nemal. Riadil pod vplyvom omamných látok. Nebol pripútaný, takže hlavou a hrudníkom narazil do volantu. Z miesta nehody ušiel. Kým ho polícia našla podľahol vnútorným zraneniam. Našli ho mŕtveho. Je mi to ľúto.“
„A ako som na tom ja?“
„Praskli vám dve rebrá a máte silný otras mozgu. Necháme si vás tu ešte pár dní, pretože ste boli dva dni v bezvedomí. Našťastie nemáte vnútorné zranenia, ani vaša chrbtica nebola poškodená.“ 

Neskôr sa za nim zastavila polícia. Vypovedal. Ukázali mu video z kamery na križovatke. Spokojný si vydýchol. Nezrazil to dievča. Pri tom rotovaní zachytil iba tu obrovskú, nákupnú tašku. Zhodil ju. Spadla na zem, ale nezrazil ju, ani vážne neporanil.

Poobede sa objavili rodičia. Otec zariadil všetko potrebné. Zastúpi ho, aj keď už bol na zaslúženom odpočinku. Bude mať dva týždne na zotavenie. Dvere s návštevami sa nezatvárali. Jeho rozvetvená rodinka si podávala kľučky. Večer po tom kolotoči si uvedomil, že je poriadne unavený.
 
V myšlienkach sa zase vrátil k tej mladej žene. Povedali mu, že sa volá Hana. Kedysi poznal jednu Hanu. Odporné, drzé a nepríjemné dievčisko. Neznášal ju. Bol v puberte a to decko mu neustále robilo napriek. Každé leto navštevoval starých rodičov z matkinej strany. Bývali na severe Slovenska, odtiaľ pochádzala jeho matka. S bratmi a chlapcami od susedov povystrájali nejedno lapajstvo. 

Tá malá, drzá opica za nimi neustále sliedila a žalovala na nich. Naposledy ju videl pred trinástimi rokmi. Mal vtedy pätnásť a bolo to posledné leto, ktoré tu strávil. V ten rok starí rodičia zahynuli pri nehode. Už nemal koho navštevovať. Matka bola jedináčik. Nostalgický sa pousmial. Pamätal si, že ju pár krát vyťahal za krátke vlasy a povyhrážal sa jej bitkou. Nikdy ju nezbil, ale len so sebazaprením sa ovládol. Keby do neho otec nevtĺkal, že k nežnému pohlaviu sa musí správať ako gentleman, bol by ju neraz vybil. Neustále pokúšala jeho trpezlivosť zlomyseľnosťami a tým drzým jazykom. Bola naozaj odporná a vyzerala ako chlapec. Vystrihaná nakrátko a neustále nosila chlapčenské oblečenie. Nikdy ju nevidel v šatách. Nemala dievčenské črty aj keď vtedy mala len desať rokov. Možno sa rozvinula neskôr, ale to už nikdy nezistí.

„Ahoj braček. To by ma zaujímalo nad čím sa tak prihlúpo usmievaš.“ Ozvalo sa znenazdajky. Jeho mladší brat.
„Ahoj Richard. Spomenul som si na Hanu.“
„Kto je Hana?“ nechápal.
„Tá malá, odporná bosorka, čo na nás neustále žalovala. U starkých.“ Pripomenul mu.
„Ách, tá Hana. Náhodou bola milá. Taký kamarát do dažďa. Prečo ti teraz zišla na um?“ 
„Milá, čo ti šibe? Bola odporná ako ploštica!“ protirečil. Richard sa zasmial.
„Vy dvaja ste sa neznášali, ale my ostatní sme sa s ňou priatelili. Prečo si si na ňu teraz spomenul?“ 
„Tak sa volalo to dievča, čo som zrazil. To meno mi ju pripomenulo. Už dávno som na ňu zabudol.“ 
„V prvom rade si ju nezrazil. Zachránil si jej život na úkor svojho zdravia.“ Opravil ho s úsmevom. 
„Bolo to príšerné. Ten pocit, že nemôžem nič urobiť. Iba bezmocne sledovať nezvrátiteľný osud a v duchu sa modliť, aby som ju nezabil. Neviem, či by som s tým dokázal žiť.“ Priznal ticho. Brat ho chvíľu mlčky sledoval.
„Našťastie to dopadlo dobre. A keby aj nie... nebol si na vine. Ten chlapík sa nafetovaný posadil do auta, čo ho nakoniec stálo aj krk. Nič z toho nie je tvoja vina. Zachránil si ju.“ Zhodnotil triezvo situáciu.
„Chcem zistiť, kto je to. Zistí mi to, áno?“
„Načo?“ nechápal.
„Chcem sa uistiť, že je v poriadku. Vidieť ju ležať na zemi s krvácajúcou hlavou... zrejme na to tak ľahko nezabudnem.“
„Mal by si stráviť pár hodín u psychoterapeuta. Dokáže ti pomôcť zvládnuť šok z toho všetkého.“
„Možno to aj urobím. Chcem však vedieť, kto je to dievča.“
„Dobre. Zistím to, nech máš dušu na mieste.“ Uškrnul sa.

Včera sa po týždni vrátila do práce. Nemohla riskovať, že dostane výpoveď. Ešte stále ju bolelo koleno, ale bolo to oveľa lepšie. Našťastie si nič pri tej nehode nič nedolámala. Pozrela na hodiny. Ešte pol hodinku a začne s uzávierkou a zatvorí. Nemala rada poobedné smeny. Večer do cukrárne zavítali aj ľudia, ktorí neprišli na kávu, alebo zákusok. Niekedy sa muži opili a robili jej oplzlé návrhy. Práve pred chvíľou jedného, takého zarazila chladným a drzým odmietnutím. Lenže nie vždy to zabralo. Niektorí boli neodbytní až kým sa nepohrozila políciou. Väčšina skrotla. Práve preto robila ranné smeny. Len vo veľmi nevyhnutných prípadoch zobrala aj poobednú. Zase pozrela na hodiny. Začala spisovať tovar a vyúčtovala pokladňu. Ešte pätnásť minút a zavrie. Pociťovala únavu. Týždeň sa váľala v posteli, teraz to na ňu doľahlo. Dvere sa otvorili a niekto vošiel. V duchu zastonala.
„Prepáčte, ale o pätnásť minút zatvárame. Kávový automat je už mimo prevádzku.“ Informovala prišelca a ani nezodvihla hlavu od výkazu.
„To nevadí, dám si narýchlo kolu.“ Ozval sa hlboký hlas. Zodvihla hlavu a jeho pohľad ju na chvíľu zarazil. Zdal sa jej veľmi povedomý, ale v cukrárni bolo prítmie. Potriasla hlavou a podala mu koka-kolu. Posadil sa do rohu za pult.
„Hej malá! Dones mi ešte dvojitú whisky s kolou!“ zareval podnapitý muž cez cukráreň.
„Je mi ľúto „pane“, ale je záverečná. Žiadne nápoje už nepodávame. Pokladňa je uzatvorená!“ chladne zamietla. Muž zaklial a venoval jej vulgárnu nadávku. Nevšímala si to a tvárila sa, že nepočuje. Vstal a dotackal sa až ku barovému pultu. Zastonala. 
„Ja som zákazník a platím ťa! Okamžite mi nalej!“ zrúkol.
„Je záverečná. Opustite kaviareň, prosím. Zatváram.“ Mierne mu oznámila.
„Čo si to dovoľuješ, ty suka?! Chcem ešte piť a ty ma obslúžiš. Je to tvoja povinnosť!“ zavrčal a tvár mu skrivila nenávistná, alkoholová maska. Zaťala zuby.
„Odíďte! Inak budem prinútená zavolať políciu!“ tvrdo vyštekla a vzala do ruky telefón.
„Ty šťanda, opováž sa a zadrhnem ťa!“ zreval. Cúvla hlbšie za pult a chcela vytočiť políciu.
„Dosť!“ ozval sa hrubý, nekompromisný hlas. Vrhla prekvapený pohľad do rohu. Takmer zabudla na muža, čo vošiel ako posledný. 
„Čo sa do toho miešaš, frajerik?! Ešte ti nikto nerozbil papuľu?!“ vybľabotal.
„Zatiaľ nie, chcete to skúsiť?“ cynický sa spýtal a vstal. Bol od podnapitého vyšší najmenej o hlavu. A tiež bol mohutnejší, svalnatý a z jeho oči sršal ľadový chlad. Napriek prítmiu videla to cynické odhodlanie. Zachvela sa ani nevedela prečo. Opilec s rešpektom cúvol.
„Nebudem si s tebou špiniť ruky... ale tamtá sviňa mi za toto všetko zaplatí!“ Zamával jej výhražné päsťou.
„Slečna vás informovala, že zatvára. Opustite kaviareň!“ chladne zavelil. Chlapík si popod nos zašomral nadávku, hodil rukou a vytackal sa von. Vydýchla si. 
„Ďakujem.“ Šepla smerom k „ochrancovi“ a sklonila sa zase nad uzávierkou.
„Stretávate sa s týmto často?“ zaujímalo ho.
„Občas.“ Strojene sa usmiala.
„Za toto by ste mali mať rizikový príplatok.“ Skonštatoval.
Pokrčila plecami.
„Ten ožran sa vám vyhrážal. Mali by ste byť opatrná.“ Upozornil.
„Takých tu už bolo. Viac ho neuvidím. Buď si nebude pamätať ako sa správal, ani kde vlastne bol, alebo sa bude hanbiť za svoje správanie a nikdy viac sem nevkročí.“ Mykla plecom.

Prevŕtal ju pohľadom a jej zase na chrbte naskočila husacia koža. Toho ožrana sa nebála, ale tohto muža by sa obávala. Intuitívne vycítila, že tento by sa nevyhrážal... iba by konal. Prinútila sa vrátiť k uzávierke.