Hana © Kapitola - 2 -
Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021. Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz, Autor: Dmitry_Tsvetkov 1-105567592".
Podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.
„Pamätáte si na mňa Hana?“ spýtal sa priamo. Strhla sa. Odkiaľ vedel jej meno? Podozrievavo sa na neho zadívala.
„Pred týždňom sme obaja mali dopravnú nehodu.“ Údivom sa jej rozšírili oči.
„Vy ste ten muž, čo...“ vydýchla prekvapená, „nespoznala som vás.“ Dodala ešte.
„Ako sa cítite, ste už v poriadku?“ jemne sa spýtal.
„Á... áno. Nič mi dokopy nebolo. Viac som sa zľakla.“ Pokúsila sa o úsmev.
„Ako ste na tom vy, zotavili ste sa?“ milo zaševelila. Ten muž jej predsa zachránil život. Mala by byť milá. Teda v určitej hranici. Ten človek na ňu pôsobil zlovestne.
„Som tiež v poriadku. Ešte si zrejme chvíľu počkám, kým sa vrátim k športu a bežnému životu, ale mohlo to byť oveľa horšie, no nie?“ žiarivo sa usmial. V prítmí zasvietili jeho zuby. Sťažka prehltla. Aj pri úsmeve vyzeral nebezpečne. Ako žralok, čo vyceril zuby, pretože zacítil pach svojej potravy.
„Á... áno, to mohlo.“ Ticho potvrdila a rýchle sa zase sklonila k uzávierke.
„Ste zo mňa nervózna?“ zaujalo ho.
„Ja... samozrejme, že nie. Zachránili ste mi predsa život. Len je už neskoro a musím dokončiť uzávierku... a... zavrieť... a...“ jej samej to znelo ako veľmi chabá výhovorka.
„Tak to vás nesmiem ďalej zdržiavať. Som rád, že ste v poriadku.“ Vstal.
„Nápodobne.“ Zase mu venovala nesmelý úsmev.
„Dovidenia Hana.“ Pobral sa k dverám. Potom si to rozmyslel a vrátil sa k pultu. Reflexívne cúvla, načo sa zamračil. Niečo položil na pult.
„To je kontakt na mňa. Ak by ste čokoľvek potrebovali. Môj právnik sa s vami spojí, ohľadne odškodnenia za spôsobenú ujmu na zdraví, prežitý strach,“ na chvíľu sa odmlčal, „a znehodnotený tovar, ktorý ste mali v tej taške, čo bola väčšia ako vy.“ Dodal, uškrnul sa a bez ďalších rečí odišiel.
Skočila k dverám a zamkla za nim. Až potom si vydýchla a opatrne zobrala z pultu vizitku. Nepozrúc na ňu ju roztrhla a hodila do smetného koša. Celkom určite sa neozve. Nemá dôvod. Nežiada odškodnenie. Ten muž predsa nespôsobil jej nehodu. Iba sa ocitla v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste. Nepotrebuje jeho milodary. Vinník bol po smrti. Zrejme si myslí, že je nejaká vydieračská, zákerná ženská, čo ho zažaluje a zderie z kože finančne aj v médiách. To by jej ani na rozum nezišlo. Tento chlapík bol bohatý a mocný. Sršalo z neho sebavedomie a arogancia.
Už len to by jej chýbalo. Zapliesť sa s ľuďmi jeho rangu.
Jednú takú skúsenosť už mala a stačilo jej na celý život.
Magnus ju chvíľu pozoroval cez sklo výkladu. Vzala jeho vizitku, roztrhala a vyhodila. Z nejakého jemu nejasného dôvodu ho to popudilo a urazilo. Chcel jej predsa pomôcť.
Prinútil sa potlačiť v sebe hnev. Už chcel naštartovať, keď si všimol niekoho v tme za rohom. Neveriac vytreštil oči. Bol to ten opilec. Vyčkával, zrejme na Hanu. V jeho omámenej hlave sa určite zrodil nejaký šialený plán na pomstu. Mladá žena vyšla z kaviarne a zamkla. Nič netušiaca sa vybrala krívajúc priamo k tomu ožranovi. Na viac nečakal. Vyskočil z auta. Dostihol ju práve vo chvíli, keď spoza rohu zaútočil agresívny muž. Zdrapol ju za ruku a strhol za seba. Zdesená zhíkla. Zároveň vykryl útok násilníka a druhou rukou mu zasadil tvrdý úder do tváre. Počula iba nepríjemný, dutý zvuk od ktorého jej zodvihlo žalúdok. Opilec spadol na zem a stonal od bolesti. Vyľakaná Hana ešte stále nechápala, čo sa deje.
Magnus pustil dievča a pokojne si kvokol k stonajúcemu na zemi.
„Skús sa k nej ešte niekedy priblížiť a trpko to oľutuješ. Je pod mojou ochranou! Pochopil si?!“ drsne zavrčal. Muž stonal, neschopný odpovedať.
„Nepočujem!“ vypľul s odporom.
„Nikdy sa k nej nepriblížim.“ Zahuhňal rýchlo so strachom, keďže k nemu Magnus natiahol ruku. Spokojný vstal a obrátil sa k dievčine. Vytriešťala na neho oči naplnené hrôzou.
„Už je to v poriadku. Neublíži vám, Hana.“ Mierne preriekol a pristúpil, pretože si všimol aká je vystrašená. Cúvla.
„Odveziem vás domov. V noci je ulica pre mladé ženy nebezpečná.“ Nekompromisne rozhodol.
„N... nie, mám to iba kúsok. Ja... ja... idem.“ Chvatne vyjachtala a ešte viac pred nim cúvla.
„Neublížim vám!“ nechápavo vyhŕkol. Pochybovačne zašla očami ku mužovi na zemi. Liala mu krv z nosa. Naprázdno prežrela.
„Chcem... ísť i... iba domov.“ Zašepkala a očami prosila, aby ju nechal ísť. Výraz tváre mu stvrdol. Cynický do nej zabodol pohľad a rukou jej pokynul.
„Nech sa páči.“ Posmešne zatiahol. Opatrne prešla popri ňom a pridala do kroku. Nutkalo ju sa rozbehnúť, ale zranené koleno jej to nedovoľovalo.
Rozčúlený zafučal, keď popri ňom bojazlivo prešla. Uvedomil si, že je naozaj drobná. Siahala mu sotva do hrude. Drobná, ale dokonalá. Jej postave sa nedalo nič vyčítať. Nemala na sebe ani štipku tuku, bola zaoblená na tých správnych miestach. Jej tvár si zatiaľ nevedel vybaviť. Pri prvom stretnutí ju nevidel, pretože bola zaliata krvou. Pri dnešnom stretnutí ju síce zahliadol, ale podrobne si ju neprezrel, pretože v kaviarni bolo prítmie. Avšak vedel, že jej štruktúra kosti je veľmi symetrická. Mala pekné, plne ústa a zaujímavé oči. Aj v tme sa zvláštne jagali. Tie nádherné vlasy mala vyviazane v hrubom drdole na zátylku. Hľadel za ňou až kým nezmizla v bočnej uličke. Muž na zemi sa zarehotal. Magnus na neho zagánil.
„Je tu niečo smiešne?!“ zasipel.
„Môžeš si nahovárať, že je tvoja, ale nie je. Nechce ťa!“ zarehotal sa zase.
„To sa ešte uvidí!“ prižmúril a chladne sa usmial. Siahol po peňaženku a vybral všetku hotovosť, čo mal. Kvokol si k opilcovi. Ten sa ostražito odsunul.
„Tu máš, daj si spraviť ten nos. A vypadni odtiaľto. Viac ťa nechcem vidieť v jej blízkosti. Mal by si so sebou niečo urobiť. Napádať bezbranné dievčatá na ulici... nehanbíš sa? Až tak hlboko si klesol?!“
„Nezbil by som ju, iba vystrašil,“ zahanbený preriekol. Magnus si ho viac nevšímal a pobral sa k autu.
„Za toľko prachov mi kľudne môžeš dolámať aj ruku.“ Zvolal za nim veselo ožran.
„No, čo braček ako je na maródke?“ podpichol mladší brat hneď ako mu zodvihol telefón.
„V pohode. Leňoším.“ Usmial sa.
„Zrejme sa nudíš. Je pol jednej v noci. Ako pacient by si mal oddychovať. A nebudiť ľudí, ktorí zajtra pracujú.“
„Máš niečo o Hane?“ netrpezlivo vyhŕkol.
„Fíha, toto je vážne. Keby som ťa nepoznal, povedal by som, že ti učarovala.“
„Tak máš niečo?“ zarazil ho tvrdo.
„Jasné, že mám. Je to vdova.“
„Taká mladá a vdova... bola vydatá? Je príliš mladá.“ Neveril.
„Nie je. Má dvadsaťtri a tri roky je vdovou. Bezdetná. Jej muž spáchal samovraždu. Manžela našla obeseného v stodole, kde pracovali. Na nejakej farme v Tirolsku. Nemá záznam, ani nie je trestaná. Zatiaľ len toľko. Zistím toho aj viac, len potrebujem čas.“ Chvíľu sa ešte podpichovali a prerušili rozhovor.
