Kira © Kapitola -2-
Kapitola - 2 -
Sedela pohodlne na stoličke vo vyšetrovacej miestnosti, keď priviedli väzňa.
„Nech sem nikto nelezie. Musíte byť všetci za mojim chrbtom. Je to jasné?“ Drsne oslovila službukonajúceho policajta. Krátko kývol a náhlivo vyšiel. Zadívala sa na väzňa a milo usmiala.
„Samir Tahmasan, vek dvadsať sedem. Bydlisko...“ Rýchle vyrapotala základné údaje. Muž si ju vyzývavo obzeral s drzým úškľabkom.
„Chcem vedieť, prečo som tu. Zadržali ste ma proti-právne a vôbec... nemáš právo ma vypočúvať, bábika!“ zaškľabil sa.
„Som špeciálny konzultant, moje právo je nepopiera-teľné.“ Pokojne odvetila a posunula k nemu papier a ukázala preukaz.
„Potvrdenie najvyššieho sudcu o mojom oprávnení. Takže, pán Tahmasan... zopár paragrafov by sa našlo. Povedzme verejné ohrozenie, ďalej nedovolené ozbrojovanie, prechovávanie zbraní, vojenských, kradnutých po-dotýkam a ešte je tu priekupníctvo, pašeráctvo a prišijeme vám aj terorizmus. Nazbiera sa nám tu nejakých dvadsať až dvadsať-päť ostrých. Čo vy nato Samir?“
„Bozaj ma v riť, chcem právnika!“
„Dostanete ho, nato máte právo, samozrejme. Je na ceste. Predtým mi však poviete, kde nájdem dievča.“
„Netuším o čom točíš!“ odvrkol. Posunula k nemu otvorený fascikel s fotografiou dievčaťa.
„Laina Torilana, má štrnásť. Ak nám poviete, kde je... zohľadní sa to pri súde. Môžeme sa dohodnúť. Avšak dohoda prináleží iba prvému z vás a má obmedzený časový limit.“
„Nikdy som ju nevidel.“ Odfúkol. Pokojne si položila ruky, jednu na druhu a pohrávala sa s náramkom.
„Pozorne fotku prezrite, možno si predsa len spomeniete. Veľa by to zavážilo počas pojednávania vo váš prospech. Spoluprácu náš súdny systém dokáže oceniť.“ Milo zaševelila.
„Nikdy som ju nevidel.“ Pevne zopakoval.
„Pri prehliadke sa v dodávke našli stopy DNA. Zhodné s DNA nezvestnej. Dodávka je registrovaná na meno vašej, zosnulej matky.“
„Nemám potuchy, kde tá dodávka je. Ukradli ju.“
„Nahlásili ste krádež?“
„Nie, bola to stará kraksňa. Nezaujímala ma. Predpokladal som, že nejaký výrastkovia sa chceli povoziť a nechali ju niekde na šrotovisku. A teraz chcem právnika. Už nepoviem ani slovo!“ odvrkol.
„Kde je dievča?“ Pokojne sa spýtala, pohrávajúc s náramkom, ktorý skĺzol a cinkol o stôl.
„Neviem o čom hovoríte.“ Posmešne štekol. Zašomrala si popod nos nadávku a uprene sa mu zadívala do oči. Nedokázal od nej odtrhnúť pohľad. Iba na ňu zarazený zízal, stuhnutý, neschopný pohybu, či akejkoľvek inej reakcie. Sekundy sa vliekli a nič sa nedialo. Obaja nehybne sedeli, potom sa náhle väzeň strhol. Spútanými rukami si prikryl oči a zastonal. Kira aj naďalej sedela mlčky, tvár ako vytesaná z kameňa nenaznačovala ani najmenší náznak súcitu.
„Kde je dievča?“ drsne hlesla.
„Ja netuším o čom...“ Hlas zaškripel a zmenil sa na ston. Zadržaný sa rozochvel a hysterický lapal dych. Pozorovala ho s cynickou ľahostajnosťou ako keď pavúk sleduje svoju korisť, ktorá sa chytila do pavučiny a zmieta sa v snahe vyslobodiť. Pohodlne si prekrížila ruky na hrudi a vyčkávala. Po pár sekundách stíchol a zmätený sa poobzeral.
„Čo... čo to?!“
„Dievča. Stačí ak mi poviete, kde je a odvedieme vás do cely. Tam si oddýchnete a počkáte na právnika.“ Navrhla ticho. Odmietavo zaťal čeľusť. O pár sekúnd mu na čelo vyrazil studený pot. Zovrel si hlavu do dlani a zakvílil. Zvalil sa na stôl a spútanými rukami prikryl hlavu. Chladne sledovala jeho strach, agóniu a bolesť. Amok pominul a muž hysterický lapal po dychu, zakrývajúc si tvár.
„Čo mi to robíte?“ zastonal. Zase do neho zabodla ten prenikavý pohľad. Roztriasol sa a bolestne zavyl.
„Dievča.“ Nekompromisne zopakovala.
„Po... po... tom... ma necháte na pokoji?“ úzkostlivo vy-jachtal. Krátko kývla. Zašepkal nečujne adresu. Zapla si náramok.
„Strážnik,“ zvolala. Vzápätí sa objavil.
„Odveďte ho do cely a privolajte lekára, zrejme prekonal nejaký záchvat. Nech ho pre istotu prezrie.“ Vošla do vedľajšej miestnosti. Muži ju zarazení pozorovali.
„Niečo sa deje?“ podpichla.
„Fú, to bolo... zaujímavé. Ako to robíš?“ nervózne sa spýtal vyšetrovateľ.
„Apelujem ľuďom na svedomie.“ Uškrnula sa a napísala adresu.
„Je tu a nažive, aj keď neviem v akom stave. Peniaze pošlite prevodom, ako vždy. Porúčam sa páni. Svojich chlapov beriem so sebou.“
Ten pátravý, nepríjemné sliedivý pohľad, vyvolal ostražitosť. Naježili sa jej vlasy na zátylku. Očami zablúdila do náprotivného zrkadla, aby zistila, kto ju tak urputne pozoruje. Napätie, vzápätí vystriedala úľava. Ukážkový krásavec, ju zvedavo obchytkával očami. Uškrnula sa, usrkla kávu a prinútila sa sústrediť. Nekonečné opisy úspechov svojej spoločníčky, veľmi urečnenej slečny Annet, ju unavovali. Poznali sa ešte zo strednej školy. Netušila o čom tá ženská hovorí, bolo jej to jedno. Čakala na Nicka a snažila sa zapadnúť, aby netrčala z radu. Málokedy sa to podarilo, ale aspoň sa o to snažila. Annet bola jediná, koho tu poznala a tak sa k nej pridala, kým sa ten nezodpovedný Nicolas uráči. Kopne ho do zadku... s radosťou a zadosťučinením. Najskôr ju žiada o pomoc a potom ho niet. Ktovie, v čom zase lieta... najskôr hráčske dlhy. Jeho hlas znel dosť naliehavo. V odraze kontrolovala vchodové dvere, preto si všimla, že „model“ vyrazil smerom k nim.
„Ahoj Annet, dlho sme sa nevideli, vyzeráš výborné.“ Začal milo, oslepujúco biele zuby zablýskali, chytil za obe ruky jej spoločníčku a pobozkal ju na líce. Už-už otváral ústa. Vedela, že sa spýta na ňu.
„Vidím, že máš spoločnosť. Potrebujem si zavolať a prepudrovať nos, ospravedlňte ma.“ Predstihla ho a so sladkým úsmevom zmizla. Umyla si ruky, osviežila chladnou vodou líca, aby precitla. Nejako na ňu doľahla únava.
Mala radšej zaliezť do postele a vyspať sa. Bol to náročný týždeň. Vyšla do priestrannej haly, zišla po schodoch do zimnej záhrady. Vytočila číslo, ale ozval sa záznamník.
„Kruci Nick! Ak sa tu nenakreslíš do pol hodiny, odchádzam. Kašlem na teba!“ zavrčala odkazovej schránke a nahnevaná strčila mobilný do kabelky.
„Človek by neveril, že takýto hlas dokáže vyliezť z bábiky.“ Ozvalo sa za ňou posmešne.
Vlasy sa jej opätovne naježili. Obozretne sa obrátila za hlasom. Plecnatý obor ležérne sedel na murovanej ohrádke vystavanej okolo paliem. V ruke držal pohár so silným alkoholom. Aj v prítmí mu nebezpečne svietili oči a bodali. Provokačne jej nazdravil s posmešným úškľabkom.
„Máte nejaký problém?“ zasyčala.
„Kdeže... Len si tu tak konštatujem. Na porcelánovú bábiku ste poriadne ostrá. Človek by čakal skôr niečo nežné a bojazlivé.“ Ticho sa zasmial, akoby povedal vtip.
Kira zaťala zuby. Už zase. Celý život bola terčom posmechu, alebo nezdravého obdivu kvôli svojmu vzhľadu. Porcelánová bábika. Vyzerala ako kópia viktoriánskych, porcelánových bábik.
„Nežná a bojazlivá!“ odfúkla popudená a bez záujmu vošla naspäť do sály.
O necelú minútu sa objavil. Vedela to podľa šepotu a zvedavých pohľadov ženského osadenstva. S bázňou pokukovali po obrovi. Podrobne si ho obzrela v zrkadle. Musela uznať, že bol skutočne výnimočným exemplárom mužského pohlavia. Idol dievčenských snov. Vedela si ho predstaviť v nablýskanej zbroji rytiera. Stredoveký hrdina, čo zachraňuje princezny. Princ na bielom koni. Škoda, že v reálnom živote princ niekam rýchlo zmizne a zostane len kôň. Uškrnula sa.
Na mieru šitý oblek sedel na jeho širokých pleciach dokonale. Jedinou chybičkou krásy bola jazva. Tiahla sa cez líce, až na bradu. Nebezpečná jazva... akoby sa niekto snažil podrezať mu krk a minul. Napriek tomu ho nešpatila, práve naopak. Dodávala celkovému zjavu temnejší, drsnejší nádych.
„Waw! Je dokonalý,“ vydýchla blažená Annet.
„Kto?“ s nezáujmom odfúkla.
„Alec.“
„Aký Alec?“ hlesla a sústredila na vchodové dvere, ktoré sa otvorili. Dvojica mužov. Zbystrila. Dohadovali sa so zriadencom. Nemajú pozvánky, zrejme niekoho hľadajú. Odrazu si bola istá, že sú tu kvôli nej.
„Predsa Alec Bortan.“ Zaševelila unesená Annet.
„Hm... myslela som, že ten tipek pred chvíľou, bol nejaký juhoš. Zoran, alebo tak niečo.“ Prehodila na pol úst a očami pozorovala dvojicu.
„Aký Zoran, to je iba kámoš. Chcel by aj niečo viac, ale z mojej strany je to len platonické. Alec, to je iná káva. To-mu by som nepovedala nie.“
„Však choď a ulov si ho, teda ak je tu... ten tvoj vysnívaný. Na chvíľu si odskočím.“ Nespúšťala pohľad z dvojice, ale ukrytá v dave, prešla na druhú stranu sály.
Zmizla za veľkým paravánom postaveným pod schodiskom, aby prekrýval vchod do pivníc. Mala vynikajúci prehľad o pohybe na priestranstve, nepozorovaná, ukrytá medzi veľkými platmi z bambusu.
„Vynikajúca skrýša.“ Ozvalo sa za ňou tlmene. Zastonala. Chlapík zo zimnej záhrady.
„Nájdite si svoju, táto je moja. Pritiahnete sem všetky tie kvokajúce sliepky!“ zavrčala, nespúšťajúc oči z dvojice.
„Kvokajúce sliepky?“ ticho sa zasmial. Zacítila kolínsku. Silnú, mužnú... stál tesne za ňou.
„Výstižné, ako kŕdeľ sliepok.“ Zašepkal jej pri uchu a nazrel do sály. Po chrbte preletel mráz.
„Choďte preč!“ sykla hnevlivo.
„Ukrývate sa pred niekým?“ zaujalo ho.
„Čo vás do toho a odstúpte. Lepíte sa na mňa!“ vyštekla a lakťom štuchla dozadu. Narazila na kamenné, brušné svaly. Zúfalo zafučala, pretože si jej pokus nevšímal, iba sa pobavený uškrnul.
„Obťažuje vás niekto?“ už vážne sa spýtal.
„Okrem vás nikto!“ uťala jeho pokus.
„Začali sme zle. Nechcel som sa vás dotknúť. Dovoľte mi, sa ospravedlniť a predstaviť.“ Zašepkal pokorne.
„V pohode, ospravedlnenie sa prijíma. O zoznamovanie nestojím, teraz choďte!“ Pomedzi zuby ho odbila a ani sa k nemu neobrátila.
Niečo bolo zle. Každý pór v tele upozorňoval na nepríjemnosti. Odrazu ju k sebe obrátil tak prudko, až stratila rovnováhu. Zachytil padajúce dievča, ale to hnevlivo syklo a vytrhlo sa.
„Vy nedokážete pochopiť, že sa nemienim zoznamovať?“ zasyčala netrpezlivo a očami sa vrátila do sály.
„Ak o to nestojíte, v poriadku. Len nemám rád ignoranciu, drzosť a nevychovanosť!“
„Naozaj a čo vidíte v zrkadle, keď sa ráno holíte?!“ ne-dala sa a pomaly, opatrne ustúpila do tieňa paravánu. Dvojica prechádzala sálou a práve prešli okolo.
„Je udivujúce... vyzeráte tak... milo.“ Neveriac vyhŕkol.
„Viem, nie som.“ Stručne vysvetlila.
Muži sa pretlačili až k Annet. Oslovili ju, porozhliadla sa a ukázala k toaletám. Kira unavená vzdychla a rukou pošúchala spánky. Mala ostať v posteli. Bláznivý Nick, toto je jeho robota. Mohla by sa vypariť, ale nezistí, prečo ju hľadajú a kde uviazol.
„Je všetko v poriadku?“ pátral v jej tvári. Skrývala sa pred dvojicou, čo vošla.
„Samozrejme, ospravedlňte ma. Potrebujem niečo doriešiť.“ Zamrmlala a so vztýčenou hlavou vyšla spoza paravánu. Na chvíľu ho zase ochromila.
Extrémne zmeny správania ho vždy vyvádzali z taktu. Dokázal odhadnúť správanie okolia. Vedel reagovať adekvátne na situácie a naplánovať všetko do posledného detailu. Lenže táto „bábika“ bola otáznikom. Nasledoval ju pohľadom. Hrdo vztýčená kráčala sálou. Usmial sa, pretože ľudia jej ustupovali z cesty. Sila pohľadu, prirodzená autorita si vynútila poslušnosť okolia.
