Kira ©
Zamierila krížom cez trávnik, úplne dozadu k maringotkám. Väčšina vlastníkov atrakcií, ale i zamestnancov tu pobývala veľkú časť roka, či po celý rok. Luna-park bol ich domovom. Aj jej... aspoň časť detstva si to myslela. Podišla k jednému ošarpanému, časťou zhrdzavenému karavánu. Pamätal si oveľa lepšie časy, ale naj-menej pred štvrťstoročím. Vynorila sa jej spomienka na krásny, ligotavý červeno-biely karaván. Vždy ho obdivovala, predstavoval pre ňu pokojný prístav. Kedysi. Vošla bez zaklopania. Neprekvapilo ju tlmené svetlo, ktoré takmer nepresvitalo od množstva bieleho štipľavého dymu. Popod nos zašomrala nadávku, nechala otvorené dvere a podišla k oblokom. Všetky postupne dokorán pootvárala.
„Čo to dopekla robíš?“ ozval sa škrekľavý hlas z gauča.
„Zachraňujem ti zadok pred pokutou. Niekto zavolá hasičov v dojme, že tu vznikol požiar. Zaplatíš výjazd.“
„Je chladno. Okamžite to pozatváraj!“
„Keď sa vyvetrá, veď ma zadusíš. Čo za svinstvo to fajčíš?! Kruci, štípu ma oči. Šúľaš si orechové listy, či čo?“
„Nikto ťa sem nevolal! A ako si si vôbec dovolila vojsť? Neučili ťa klopať v tých tvojich fajnových školách?!“
„Otvorila by si?“ chladne odvetila proti-otázkou.
„Nie.“ Spokojne odvrkla zošúverená starena.
„No vidíš. Ušetrili sme si trapošenie s vyklopkávaním a postavaním pred dverami.“ Drsne sa uškrnula.
„Zatvor tie okná, dostanem zápal pľúc!“ skríkla hnevlivo starena.
„Toho sa nemusíš obávať. Si tak vyúdená, že ani jedna baktéria sa neopováži priblížiť v obave, že vykape.“
„Čo tu zase chceš?!“ protestne skríkla.
„Čo asi? Absolvujeme toto tu pravidelne, tak nefrfli!“
„Nebudem ti veštiť!“
„Na dverách stoji, veštba dvadsaťpäť euro. Hĺbková s amuletom, hodina za stovku. Kupujem si tri hodiny.“ Chladne položila tristo euro na stôl.
„Nebudem ti veštiť!“ zopakovala zošúverená starena.
„No, ak máš tak veľa zákazníkov, že ich môžeš posielať preč, nech sa páči. Avšak nikde som nevidela zástup, čakajúci na vstup. Takže, ak chceš tie prachy, začni.“ Starena zaváhala, potom zafučala a siahla na peniaze.
„Ľudia nie sú viac to, čo kedysi.“ Zašomrala.
„Chceš povedať, už niet hlupákov, aby verili podvodníkom?!“ podpichla so zadosťučinením a podišla k špinavému dresu. Naplnený až po povrch neumytým riadom v nej vyvolal ďalšiu nechuť.
„Si nečistotná až hrôza.“ Zamrmlala, zamračená.
„Som stará žena.“ Odvrkla na svoje ospravedlnenie.
„Preto nemusíš zhniť na kope. Sem-tam upratať, vyvetrať, okúpať sa. Prečo nejdeš von, trochu sa poprechádzať, na slnko, svetlo?!“
„Do toho ťa nič.“ Zavrčala nevrelo a podala jej baličiek tarokových kariet.
„Ušetri ma tých kecov.“ Znechutená napustila dres vodou.
„Zamiešaj karty. Svoje prachy si odrobím. Nie som odkázaná na milodary a hlavne nie od poliša!“
„Nie som poliš.“ Pokojne protirečila.
„Ale robíš s nimi!“ skríkla hnevlivo.
„Omyl, dávam si od nich iba preplácať šeky. Lovím vrahov, maniakov, teroristov a ľudí ako ty... podvodníkov.“ Spokojná dodala.
„Jedného dňa aj mňa zabasneš?!“ zaškrečala.
„To by som mohla, ale si drobná ryba. Neoplatí sa s tebou prplať, za tých pár stoviek... počúvať tvoje krákorenie. Museli by sakramentský lepšie platiť.“
„Zamiešaj tie karty!“ zasipela.
Kira prevrátila očami. Chcela si utrieť ruky, ale ako za-zrela utierku plnú nedefinovateľných fľakov, radšej si otrela ruky o seba. Bez slova zamiešala karty a podala ich starene. Zo skrinky pod dresom vybrala čistú utierku, odrhla pracovnú dosku tekutým práškom a prestrela plát-no. Špinavú utierku aj s ďalšími z vedra pod dresom, na-močila do veľkého hrnca. Pridala prášok na pred-pierku a postavila na sporák vyvárať. Vrátila sa k riadom. Čisté kládla na utierku, aby odkvapkali. Postupne vydrhla kuchyňu, chladničku aj mikrovlnnú rúru. Starena jej vykladala karty, ale nevnímala jej rozprávanie. Zliala vyvarené utierky a vložila do práčky. Ostala už len podlaha a prádlo. V malej vaničke preprala postupne ponožky, spodné prádlo, aj ostatné oblečenie. Prezliekla posteľnú bielizeň, vymenila deku na lôžku. Rýchle umyla malé okienka a záclonky tiež namočila do vody. Starena síce protestovala, ale Kira si ju nevšímala. Vyvesila utierky a pred-prané prádlo zapla na rýchly program. Neskôr zapla záclony, tie ešte mokré vrátila na okna, potom posteľné prádlo a dennú deku. Pustila sa do drhnutia podlahy. Ozvalo sa klopanie.
„Priniesli ti jedlo, Jezabel.“ Skonštatovala. Umyla si ruky, prebrala obedár od mladíka a podpísala šek na ďalší mesiac. Naservírovala jedlo na tanier a priniesla ho na stôl. Večeru preložila na tanier, prekryla plastovým vrchnákom, vložila do chladničky a obedár poumývala.
„Večera je v chladničke. Stačí to pichnúť do mikrovlnky.“ Prehodila cez plece.
„Dá sa to zjesť aj studené.“ Už oveľa miernejšie hlesla starena, prežúvajúc. Pokrčila plecami a vrátila sa k podlahe.
„Nemusíš to robiť.“ Šepla krotko.
„Robiť, čo?“ bez záujmu sa spýtala.
„Toto všetko,“ ukázala rukou okolo seba, „nemusíš Kira, ja nie som tvoja stará matka.“
„Ja viem, jednoducho to nerieš.“ Ticho oponovala.
„Serie ma to. Ja... nechcem, aby si... nechcem nikomu visieť na krku.“ Dodala a hlas jej stiahlo.
„Ber to tak, že vraciam dlh. Kedysi som ti visela na krku ja a môj brat. Starala si sa o nás. Najlepšie, ako si vede-la.“ Usmiala sa.
„Myslela som, že ste moje vnúčatá. Chcela som sa o vás starať. Boli sme rodina. Keď vás vaša matka, teda Charmin priviedla... všetkým povedala, že ste jej deti. Ne-počula som o nej desať rokov. Verila som, nikdy mi nenapadlo, že vás uniesla z vášho domova. Keby som čo len tušila, že to tak nie je, vrátili by ste sa domov oveľa skôr.“ Zronená šeptala.
„Nenesieš žiadnu zodpovednosť. Netráp sa s tým. Ak ťa to poteší, bola som tu šťastná. Ako nikdy pred tým, ani potom.“
„Nikdy sme sa o tom nebavili, ale... keď vás zase od-viedla, vytrhla mi srdce. O šesť mesiacov neskôr... prišla polícia a mňa vypočúvali. Charmin bola mŕtva a vás vrátili rodičom. Ostala som sama ako prst. Keď si sa objavila... pred piatimi rokmi, nemohla som uveriť, ale bola si to ty. Chcela som ťa odohnať, ale nedala si sa.“
„Si v poriadku?“ znepokojila sa Kira. Ešte nikdy sa takto nerozprávali.
„Moje dni sa blížia ku koncu. Som stará. Je čas vyložiť otvorené karty na stôl. Vidím, že nemá zmysel ťa odháňať, vždy sa vrátiš. Chcem, aby si vedela, že oceňujem, čo pre mňa robíš. Nie som nevďačná, ale strach, že zase odídeš a už nikdy ťa neuvidím, mi nedovolil pustiť ťa ďalej. Ale ty si horšia ako herpes, pravidelne sa vraciaš.“ Kira vzdychla a posadila sa k nej. Chcela ju vziať za ruku, ale babka uhla.
„Dúfam, že... máš svoj náramok?“ spýtala sa opatrne. Dievčina smejúc zodvihla ruku, ukázala zvláštny šperk a chytila ju okolo ramien. Priložila svoje čelo na jej.
„Ách, ty stará, bláznivá, babizňa. Vždy budeš mojou súčasťou. Či sa ti to páči, alebo nie. A neboj sa, už som vyrástla. S náramkom, či bez... dokážem to kontrolovať. Náramok je iba taká poistka.“
„Bola si tu šťastná, ako nikde inde?“ šepla ticho.
„Zbožňovala som tento karaván. Bol pre mňa pokojným, bezpečným miestom, plný smiechu a radosti. Ozaj, aby som nezabudla. V pondelok príde jeden tipek. Začne s opravou a renováciou. Je zázrak, že do neho ešte nete-čie.“
„Bude to stáť hromadu prachov. Nemala si to robiť, som stará, toľko ešte vydrží.“
„Robím to kvôli sebe, hlavne. A teraz dokončím tu podlahu.“ Vstala.
„Povieš mi, ako zomrela moja dcéra? Nepovedali to, ale... zabila si ju?“ Kira zamračená vstala. Mlčky sa vrátila k podlahe.
„Kira, naozaj mi dochádza dych... musím to vedieť. Ak si ju... no, určite si mala dôvod, alebo to bola len nehoda. Ten tvoj náramok, zložila ti ho. Preto sem prichádzaš? Máš dojem, že mi to dlhuješ, pretože sa o mňa nemá kto postarať?“ Dievčina stuhla.
„Zabila som ju,“ preriekla drsne a vyžmýkala handru s neprehľadnou maskou na tvári. Veštica vzdychla.
„Povieš mi o tom?“
„Načo Jezabel. Trpíš nejakou formou masochizmu a týraš rada samu-seba?“
„Musím to vedieť.“ Trvala na svojom. Dievča mlčky dokončilo prácu. Zachmúrená vyliala vodu za karavanom a vrátila sa dnu. Dôkladne si poumývala ruky a posadila k starene.
„Čo presne ťa zaujíma?“ duto preriekla.
„Prečo vás priviedla a zase odviedla?“
„Došli jej prachy. Neviem, čo jej chodilo po rozume po pôrode, keď prišla o svoju dcérku. Možno mala nejakú postraumatickú psychózu. Nepozeraj tak, naozaj mala dieťa. Bábätko zomrelo dva dni po narodení. Tu spoznala moju, pravú matku. Tiež práve porodila. Po odchode z nemocnice, nás nespustila z dohľadu. Zrejme jej preskočilo, pretože nás uniesla z domu. Mňa považovala za svoje dieťa, ktoré jej v nemocnici ukradli a vymenili za mŕtve dieťa tej ženy. A Nikolasa odviedla, pretože... odo mňa ne-chcel odísť. Mal tri roky, ale držal sa ma ako kliešť a tak ho vzala s nami. On jej povedal o náramku, že mi ho nesmie zložiť. Moja pravá matka mi ho nasadila hneď, ako som uzrela svetlo sveta. Je to v jej rodine dedičné, tiež s tým rástla."
„Čo to vlastne je? Vždy som nad tým rozmýšľala." Uvažovala nahlas veštica.
„Počula si niekedy o Pandore a jej skrinke? Sme potomkovia tej zvedavej dievčiny. Teda, aspoň mama to tvrdila. Jej to povedala zase tá jej matka, atď. Vraj keď Pandora skrinku otvorila, tak zlo, čo v nej bolo vyšlo medzi ľudí. Nie tak celkom. Podľa tej ústnej legendy, čo sa traduje v našej rodine tomu tak nie je. Vraj sa všetka tá temnota nasala do dievčiny a len časť, ktorú už nedokázala udržať sa dostala medzi ľudí. A ten náramok je podľa všetkého vyrobený z tej prázdnej skrinky. Je ich vyrobených niekoľko. Držia tu vec vo mne spútanú."
„Tak preto sa dejú všetky tie veci, keď ho zložíš?" Kira prikývla a na chvíľu zmĺkla.
„Lenže tá vec bez náramku, nie je jediná ehmm... zvláštnosť. Jedného dňa sme boli v trafike. Nemala som ani tri roky a otravovala, aby mi kúpila los. Najskôr vrčala, ale potom... keďže som bola neústupčivá jeden kúpila. Bolo na ňom päťsto babiek. Konečne sme sa najedli. Potom v inej trafike, bola tisícka. Prešli sme všetky trafiky v okolí a mali dvadsať tisíc. Tak sme šli z mesta do mesta a skupovali žreby. Keď mala dosť peňazí doviedla nás sem. Keď ich rozflákala, vrátila sa. V tom čase sa dala dokopy s nebezpečným chlapom. Bola do neho buchnutá a tak mu v slabej chvíľke vybľabotala o svojej zlatej húske. Keď som pochopila, že sa nikdy nedostaneme z ich spárov, prestala som hľadať výherné žreby. Pomohla nehoda, rozbila som si hlavu. Skončila som v nemocnici a keď ma pustili, už som neťahala výherné žreby, akože už mi to nejde. Šlo to rýchlo. Začali sa medzi sebou hádať. Dúfala som, že keď sme k ničomu zase nás sem privedie. Nepriviedla. Pobili sa... a ona podľahla. Takže máš pravdu, zabila som ju. Umrela mojou vinou. Avšak buď pokojná, poslala som do pekla aj toho bastarda, čo jej zlomil väzy. Stačilo zložiť náramok.“ Ešte dlho po skončení rozprávania, v miestnosti vládlo ticho.
„Čo sa s nim stalo?“ šepla po nekonečnom tichu starenka.
„Skočil zo strechy.“ Chladne skonštatovala.
„Potom vás vrátili pravej matke?“
„Zistili to v nemocnici. A našli našich rodičov.“
„Ako Nicolas prežil tvoj... náramok?“ zaujalo starenu.
„Je odolný. Nič to s nim nerobí, ani s mamou... ehmm... nerobilo. Tiež mala jeden.“ Dievčina vstala.
„Musím už ísť, Jezabel. Opatruj sa, zase prídem.“
„Pokropte ich!“ zavelil vojak.
„Nikto nesmie predo mňa. Držte sa mi za chrbtom!“ za-velila a vyrazila.
„Kira, kurva zalez!“ kričal a vyrazil za oslovenou. Kryjúc sa stromami spustil paľbu automatickou puškou, aby od-pútal pozornosť protivníkov.
„Krycia paľba, kryte ju!“ reval do mikrofónu. Dievča bežalo vpred pod ostrou paľbou. Strely okolo nej poletovali, ale akoby ju ani jedna nechcela trafiť. Vyskočila na kapotu auta, za ktorým sa skrývali utečenci a ešte počas behu strhla náramok. Paľba stíchla, muži popadali na zem a začali sa zvíjať v kŕčoch. Rýchle ich spútala a založila naspäť náramok.
„Priestor zaistený, podozrivý zneškodnení!“ zvolala do komunikačného zariadenia a pokojne vyšla spoza auta.
„Čo to dopekla bolo?!“ prihnal sa k nej veliaci vojak.
„Prestalo ma baviť, sa hrajkať. Mám iné plány na večer.“ Uškrnula sa.
„Prišla si o rozum?!“
„Potrebujeme ich živých. Ak by sme sa s nimi ešte chvíľu doťahovali, dostali by ste ich. Tým pádom je odmena mojich ľudí fuč. Nájdeme to dievča, vrátime rodičom. Zinkasujete úspech, my naše prachy.“
„Spútať a do auta. Vezmeme ich k nám. Ktorý je tvoj Kira?“ vecne sa spýtal. Naklonila hlavu na bok a pohľadom zmerala zajatcov. Mlčky, bradou ukázala na druhého.
