Neposlušná zajatkyňa © Kapitola - 4 -
20. 5. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 10745, Autor: Fotolit2" a podlieha autorským právam.
„Tak a je to!“ pomyslel si skleslo. V ten deň za ňou nešiel. Chcel jej dať čas... vlastne on potreboval čas, aby si premyslel, čo ďalej. Na druhý deň poobede sa za ňou pobral. Nemalo zmysel ďalej odkladať nevyhnutné. Podľa Anabel sedela po celý čas v izbe a civela cez oblok. Našiel ju stáť pri okne, pozerala do slnkom zaliatej záhrady.
„Prebodla som sa dýkou. Nenechal si ma umrieť,“ zašepkala smutná.
„Už si si spomenula?“
„Vynorila sa mi táto jediná spomienka. Prečo som to urobila?“
„Nechcela si ísť do otroctva.“
„Možno som tvoj zajatec, ale vykúpia ma, nie som otrokyňa.“
„Mýliš sa Leona, si moja osobná otrokyňa. Je v tom osobná pomsta!“ drsne, dôrazne zatiahol. Prudko sa zvrtla, oči jej zahoreli modrým plameňom hnevu.
„Nikdy nebudem tvojou otrokyňou!“
„Už ňou si!“
„Nepodriadim sa ti, radšej umriem! Nikdy!“
„A čo bude s tvojím synom?“
„Vykúpia ho, tak či tak. Sám si povedal, je to kráľov synovec. Následník! Obaja vieme, že má obrovskú cenu živý. Nepamätám si na neho. Nič k nemu necítim... ale to, čo cítim je... nepošpiníš moje meno, ani mi nevezmeš moju hrdosť!“ skríkla vášnivo, rozzúrená a hlboko otrasená.
„Myslíš?!“ nebezpečne ticho zatiahol a približoval sa k nej, ako lovec k svojej obeti. Vystrašene cúvla, ale potom v nej zaklokotal hnev. Chcela utiecť od tej zradnej tváre, ktorej tak verila. Rozbehla sa. Prešmykla sa okolo steny, vyhla sa mu a bežala k dverám. Chytil ju za vrkoč až tesne pri vrátach. Obratne sa zvrtla a kopla ho do rozkroku. Ohúrený zaúpel bolesťou a prudko ju pustil. Nespoznávala sa. Nevedela, ako ju napadlo ho kopnúť... utekala ku schodom, ale opäť ju dostihol. Vrhol sa na ňu a spadli na zem. Dopadla tvrdo na kamennú dlažbu a on na ňu. Pred očami jej vybuchlo tisíc hviezdičiek, ale aj tak sa bránila ako zmyslov zbavená. Hrýzla, kopala, škriabala a nadávala mu. Nevedela, kde sa to v nej vzalo. Bola pokojná, mierumilovná a jemná dáma. Bojoval s ňou rozčúlený, že to malé strídža sa mu prieči. Jednou rukou uväznil jej ruky nad hlavou, druhou si vytiahol z tuniky koženú šnúrku a spútal ju. Potom si ju hodil na plece a zasmial sa, keď zlostne zanadávala. Plesol ju po zadku.
„Ticho, lebo ti naložím na zadok, že si týždeň nesadneš!“
„Ty odporný, veľký rytierisko! Okamžite ma pusti!“ pričom kopala nohami, že takmer stratili rovnováhu.
„Prestaň ty strídža, inak sa zrútime dolu schodmi!“
„Je mi to jedno, aspoň sa ťa zbavím. Nebudem tvojou otrokyňou!“
„Ale budeš. Podriadiš sa, inak ťa čaká veľmi smutný osud!“
„Si hlupák, ak si myslíš, že mi na tom záleží!“
Opäť ju pleskol po zadku tak, že pohoršene zhíkla a stíchla.
„Uvidíme, či ti na tom nezáleží...“ Niesol ju na pleci celým schodiskom, pričom schádzali nižšie a nižšie. S hrôzou si uvedomila, že ju nesie do podzemia. „Nesie ma do väzenia. Sú tam potkany a tma,“ zachvela sa, a hneď na to stuhla hrôzou. „Čo ak ma podhodí väzňom alebo vojakom?“ Srdce jej splašene tĺklo.
„Tuším si stratila odvahu,“ posmešne zasipel. Mlčala, a so zatajeným dychom očakávala najhoršie. Vojak na stráži mu odomkol dvere väzenia s kamennou tvárou. Niesol ju ďalej, až na koniec chodby. Vojak opäť otvoril dvere a Sedrik s ňou vošiel do jednej z ciel. Spustil ju na zem a posotil hlbšie do vnútra. Ako prvé jej do nosa udrel pach potuchliny a výkalov. Jej oči si zvykali na prítmie. Uvedomila si, že okrem nej v cele nie je nikto. Čiastočne jej odľahlo.
„Ostaneš tu dovtedy, kým sa nepodriadiš!“ Mlčala, ale aj tak na neho spupne zagánila. Zasmial sa.
„Však ti tá hrdosť rýchlo spľasne, keď jedinými tvojimi spoločníkmi budú potkany a pavúky!“ na čo sa zachvela od hnusu.
„Aj potkany a pavúky sú vhodnejšia spoločnosť ako ty, sir Sedrik!“ chladne vyriekla. Viac mu nevenovala ani jeden pohľad. Pohla sa do prítmia cely a v rohu si našla miesto, kam by si mohla sadnúť. Chvíľu ju pozoroval, potom sa dvere zatvorili a ona osamela. Poobzerala sa. Slamník v druhom rohu miestnosti sa jej bridil, a tak sa usadila do druhého rohu. Zem bola studená. V cele bolo celkovo chladno a vlhko. Ruky jej nerozviazal. Snažila sa uzol uvoľniť zubami, ale nedarilo sa jej to. Ruky jej začínali nepríjemne tŕpnuť a hlava trešťala. Udrela si ju o kamennú podlahu, keď zápasili. Odrazu na ňu doľahla slabosť, šok a únava. Na chvíľku zatvorila oči, aby si oddýchla.
„Postaráš sa o jej bezpečnosť! Nikto sa k nej ani nepriblíži, nie je to žiaden zločinec, ale jemná dáma... chcem ju len vytrestať, aby nebola trucovitá, rozumel si?!“ prízvukoval vojakovi.
„Spoľahnite sa, sir Sedrik.“
„Jedlo jej donesie slúžka.“ Vojak prikývol. Vyšiel z väzenia, posmešne sa usmial a pobral sa za svojimi povinnosťami. Zastavil sa na cvičisku.
„Počul som, že si svoju mylady odniesol do väzenia, ako žoch s obilím na pleci,“ podpichol ho posmešne sir Benedik. Zamračil sa, ale mlčal.
„Zranil si sa?“ spýtal sa ho bratranec počas zápolenia.
„Nie, prečo?“
„Máš krvavú košeľu... vzadu.“ Prižmúril oči uvažujúc, potom sa pobral do komnaty. Vyzliekol košeľu a naozaj mal na chrbte už zaschnuté krvavé fľaky. Zobral obväzy, alkohol a ponáhľal sa opäť do väzenia. Vojak sa prekvapil, že ho opäť vidí a s veľavravným úsmevom mu otvoril celu.
Leona spala. Posediačky, v rohu na zemi. V duchu si nadával do surovcov. Zabudol ju rozviazať. „Určite ju to veľmi bolí. Neprekrvené ruky spôsobujú nepríjemné stŕpnutie a bolesti... ale keď je taká hlavatá... čo ju to vôbec napadlo? Doteraz to bolo milé, príjemné, usmievavé stvorenie. Nebolo... bolo to hrdé, nepoddajné a statočné stvorenie, ktoré sa nebálo vziať si život, aby ochránilo česť... akurát pár týždňov trpelo na stratu pamäte. Vyprovokovala ma, musí sa predsa podriadiť a hotovo!“ ospravedlňoval sa v duchu. „Je zajatec a moja otrokyňa, moja!“ uvoľnil spútané zápästia. Odtiahol ju od steny a prezeral. Chcel zistiť, kde sa zranila. Neprebudila sa. Asi bola priveľmi zmorená ich zápasom. „Ona pri svojej tvrdohlavosti a hrdosti by mi to aj tak nepovedala, ledva čaká, aby zomrela! Dočerta! Ešte nikdy som nestretol nikoho, kto by tak veľmi túžil zomrieť ako ona... ako to, že nemá strach?! Je to zarážajúce. Keby aspoň polovica našich vojakov mala odvahu podobnú tej jej, dávno by sme vyhrali vojnu a konečne by bol mier,“ rozmýšľal hľadajúc zranenie. Jemne sa pomrvila, zimomravo zachvela a oprela o zdroj tepla, ktorý cítila. Oprela sa o jeho hruď. Stuhol od prekvapenia. Všimol si, že má na rukách veľké modriny. Na jednom zápästí sa celkom viditeľne črtal otlačok jeho prstov. Zúfalo privrel oči. Nechcel si ani predstaviť, ako vyzerajú jej nohy a chrbát po páde na kamennú dlažbu. Konečne našiel zdroj krvácania. Rozbila si hlavu. Nebola to hlboká rana, iba povrchová odrenina. „Ale hlava jej musí riadne trešťať, udrela sa na tej kamennej dlažbe. Jej spomienkam to veľmi neprospeje,“ pomyslel si skleslo. „Viac menej som jej ale všetko povedal, takže si určite spomenie.“ Rýchle priložil na ranu obväz navlhčený v domácej pálenke. Bola veľmi vyčerpaná, keďže sa nezobudila ani na silné štípanie. „Spí veľmi tvrdo. Čo ak je opäť v bezvedomí?“ zatriasol ňou. Najskôr nereagovala, ale keď ňou zatriasol druhýkrát, unavene otvorila oči. Najskôr sa dezorientovane poobzerala, ale keď ho uvidela, zagániac sa prudko odtiahla. Vstal s tvrdým úsmevom.
„Zranila si si hlavu,“ skonštatoval a pobral sa k dverám. Na niečo si spomenul, vrátil sa a zobral fľašu s alkoholom. Napadlo mu, že by sa možno úmyselne zranila cínovou fľašou, aby zomrela. Posmešne odfúkla. Vrhol na ňu ešte jeden pohľad a odišiel. Opäť sa oprela o stenu a snažila sa zaspať, aby utlmila ohlušujúcu bolesť hlavy a chrbta. Celé telo ju bolestne pálilo, ale zaťala sa a prisahala si v duchu, že nepopustí.
Sedrik sedel vo svojej komnate a prikázal si doniesť večeru. Nemal náladu večerať spolu s ostatnými a počúvať posmešky sira Benedika. Ozvalo sa klopanie a dnu vstúpila jeho stará pestúnka, nesúc mu večeru. Rozložila ju na stole a vyčítavo sa na neho zahľadela.
„Sir Sedrik, naozaj si zatvoril to krásne, malé stvorenie do podzemia?“
„Už aj ty, Anabel?“ zavrčal.
„Sir Sedrik, Mariannu nám to už nevráti,“ zašepkala dojato.
„Je to vdova toho sviniara.“
„Nikto nie je zodpovedný za skutky iných... čo ak ju tiež týral? Edit mi hovorila, že sa veľmi bojí biča, a že na chrbte má nepekné jazvy... od biča... čo ak jej tiež veľmi ubližoval? Teraz to zase robíš ty...“ vyčítala mu. Prekvapene sa k nej obrátil.
„Čo si to povedala o tých jazvách na chrbte?“
„Má na chrbte jazvy od biča... nezaslúži si ostať v podzemí. Je to odporné miesto plné hmyzu, špiny a potkanov. Ženy sa takýchto veci veľmi desia. Zošalie tam, ochorie. Je slabá, dlho bola chorá.“
„Nenechám ju tam dlho, ale nebude sa mi priečiť! Poučí sa, vybijem jej z hlavy tu spurnosť!“
„Pane, narodila sa ako urodzená, je prirodzené, že má svoju hrdosť. Obdivujem ju za jej statočnosť.“ „Aj ja,“ priznal si v duchu.
„Musí priznať, že som jej pánom! Musí poslúchať. Nebude sa mi priečiť!“
„Tak ju potrestaj iným spôsobom. Ako nám odišla Marianna, v dome vládne chaos. Nezvládam všetko, som už stará. Nechaj ju pracovať, nech sa stará o domácnosť, o tvoje šatstvo a komnatu. Bude pre ňu ťažké a ponižujúce v jej postavení starať sa o tvoje potreby a nebyť tvojou manželkou. Myslím, že jej hrdosti to tiež spôsobí ranu. Dámy nevedia pracovať, je to pod ich úroveň, bude to pre ňu veľké poníženie. Teda okrem našej drahej Mariany, tej to pripadalo prirodzené.“
„Moja stará, múdra Anabel,“ usmial sa na ňu a prudko vstal. Svižným krokom sa pobral do väzenia.
„Edit, prichystaj kúpeľ pre svoju pani!“ rozkázal, neobrátiac sa.
Chvejúcu ženu prebudila zima, ale aj niečo iné. Nevedela, čo to bolo, ale keď sa to „niečo“ pohlo na jej šatách, zdesene vykríkla a vyskočila. Počula cupitať tisíce malých nožičiek po zemi v jej blízkosti. Zhrozene zalapala po dychu. „Liezli po mne hlodavce!“ uvedomila si zhnusene a striasla sa. V cele bola hustá tma, nič nevidela, ale počula ich. Boli celkom blízko a boli všade. Vtlačila sa úplne do rohu a hrôzou stuhla. Bola na pokraji hystérie, a keď sa kdesi v cele za ňou ozvali šialené výkriky, tíško sa rozvzlykala od zúfalstva. Takto ju našiel Sedrik. Strnulo, paralyzovaná stála, pritlačená v rohu miestnosti, zdesenými, uplakanými očami plnými hrôzy sledovala množstvo potkanov, ktoré sa bežali skryť, lebo ich svetlo náhle vyrušilo. Keď si uvedomila, že je to Sedrik, rozbehla sa k nemu, schúlila sa mu na hrudi, akoby sa chcela skryť a srdcervúco sa rozplakala. Vzdychol a objal ju. Bez slova ju zodvihol do náručia a vyniesol z väzenia. Keď prechádzali dvoranou, dvorana stíchla. Bez povšimnutia pokračoval, až kým ju nevyniesol do jej komnaty. Bez slova ju pustil na zem, obrátil sa k Edit, ktorá už pripravila kúpeľ
„Postaraj sa o svoju pani, okúp ju a poriadne nakŕm.“ Vyšiel z miestnosti. Edit čosi radostne štebotala, ale ona ju nevnímala. Nechala sa vyzliecť a s rozkošou sa ponorila do horúcej vody. Slastne zavzdychala. Bola taká vyčerpaná, že by v tej horúcej vode takmer okamžite zaspala. Edit pohoršene zafučala, keď videla množstvo modrín na tom drobnom tele. Leona neustále mlčala a tentoraz sa nechala rozmaznávať. Prebrala sa z letargie, až keď zacítila prievan. Niekto otvoril dvere. Šokovane zalapala po dychu a pritiahla si kolená až ku brade, aby skryla svoju nahotu. Sedrik bez slova vošiel a zatvoril za sebou dvere. Obe ženy sa vyľakali.
„Nechaj nás Edit,“ rozkázal.
„Ale pane... sú to len štyri týždne... a...“
„Von!“ Edit sa bez slova uklonila a vybehla von. Leona vzdychla a zmučene si zložila hlavu na kolená, ktoré si objímala v obrannom geste rukami. Nehýbala sa, ale vnímala každý jeho pohyb. Podišiel k nej a odhrnul bohaté vlasy z chrbta. Keď videl mnohopočetné podliatiny, zamračil sa, ale aj tak ho väčšmi zaujímali jazvy. Anabel hovorila pravdu. Narátal deväť dlhých jaziev. Keď po jednej prešiel prstom, mykla sa, akoby ju udrel.
„Tíško Leona!“ zašepkal ľútostivo. Zatajila dych a stuhla, keď jej prstami prechádzal po jazvách.
„Kto ťa takto zohavil?“ šepkal.
„Ne... neviem, čo tým myslíš,“ šepkala tiež a konečne zodvihla hlavu
„Tvoje jazvy.“
„Aké jazvy?“ nechápala. Zhlboka sa nadýchol. „Nepamätá sa... ešte stále si na nič nespomenula. Jediné jej spomienky sú tie hrôzy, ktorým som ju vystavil.“
„Vy naozaj chcete, aby som zošalela?“ zašepkala utrápená. Chvíľu zamyslene hľadel na jazvy a vyšiel z komnaty. Poslal za ňou Edit. Pomohla jej z vane a uložila ju do postele. Okamžite zaspala, márne ju Edit budila, aby sa najedla.
Pre nedočkavých je pokračovanie tu:
Celá kniha sa dá zakúpiť tu:
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
