Neposlušná zajatkyňa © Kapitola -3-
8. 3. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 10745, Autor: Fotolit2" a podlieha autorským právam.
Keď na neho uprela preľaknuté oči, zamrzelo ho to. O chvíľu zaspala. Zase ju sledoval v spánku. Mal pocit, že tu dokonalú tvár, už pozná do detailov. Prešli ďalšie dva dni a ona sa zotavila natoľko, že ju poobede odniesol na palubu. Urazená, protestovala. Smejúc ju niesol v náručí a nič si z protestov nerobil. Bol krásny deň. Nachádzali sa oveľa južnejšie, takže leto tu bolo ešte v plnom prúde. Sedela na palube a užívala si so zatvorenými očami, slnečné lúče. Muži sa k nej nepribližovali, ale obďaleč ju s obdivom sledovali. Nielen, že bola prekrásna, považovali ju aj za nesmierne statočnú aj napriek tomu, že bola drobná a slabá. To bol pre nich fascinujúci kontrast. Drobná a slabá, ale predsa neuveriteľne silná.
„Je prekrásna.“ Skonštatoval sir Benedik.
„Áno, to je.“ Uznal.
„Dokážeš jej ubližovať?“ zaujímalo mladšieho z mužov.
„Je to vdova muža, ktorý zhanobil moju sestru a nakoniec zapríčinil jej smrť... čo viac dodať.“ Zavrčal drsne, akoby na ospravedlnenie.
„Nie je zodpovedná za jeho skutky. Ako jeho žena nemala na výber, nie je jeho krvou... keby si mal jeho sestru... to by bolo iné. A aj tak. Ani sestra nie je zodpovedná za jeho činy. Dokázal by si jej urobiť to isté, čo on tvojej sestre?!“ zapáral sir Benedik do svojho bratranca a zároveň najvernejšieho priateľa. Rytier zagánil na bratranca a pobral sa za témou, ich rozhovoru. Zatienil jej slnko, lenivo otvorila oči. Takmer okamžite si všimol, ako sa do jej oči vkradol strach.
„Dosť bolo slnka, ešte ti uškodí!“ vypľul, drsne. Popudilo ho, ako ho Benedik provokoval a prekážalo mu, ako na ňu vyvaľoval oči. Zobral ju do náručia a odniesol do kajuty. Tentokrát mlčky pretrpela, jeho príliš intímne správanie. Akosi intuitívne vycítila, že by nebolo rozumné, mu teraz odporovať. Položil ju na posteľ a poslal Edit, aby jej pomohla s toaletou, umývaním a prezliekaním. Štebotala rôzne pikantné príbehy, ktoré sa dopočula od vojakov na lodi. Častokrát sa priamo dotýkali rytiera. Leona ju počúvala len na pol ucha. Hrala sa ležiac na boku, s bábätkom. Spozornela, až keď rozprávala o sestre sira Sedrika.
„Veľmi si ju vážil, pani moja. Zaprisahal... vašej rodine a hlavne vám, hroznú pomstu.“ Leone prebehol po chrbte mráz.
„Čo ak sa to dozvie?“ zašepkala, vystrašená. Edit ju povzbudivo potľapkala po ruke a odhalila svoj prsník, chlapček bol zase hladný. Rástol, ako z vody.
„Nebojte sa pani moja, nedozvie sa to.“
„Nikdy sa to nesmie dozvedieť!“
„ Čo presne sa nesmiem, nikdy dozvedieť?!“ ozvalo sa prísne odo dvier. Zdesene na seba pohliadli. Nepočuli ho vojsť. Kňažná zamrela od strachu.
„Odpovedz Leona! Čo sa nesmiem dozvedieť?!“
„Ni... nič... ja iba sme tárali... hlú... hlúposti.“
Zajakávala sa od ľaku. Edit sa rýchle zahalila a pritúlila si chlapčeka. Podišiel k nim a zagánil na dievča.
„Okamžite mi povieš, aké klamstvá to spriadaš, čo sa snažíš zatajiť! Inak ponesieš následky!“ zavrčal. Roztrasená od zdesenia, sa bála na neho, čo len pozrieť. Nedokázala niečo vymyslieť. Snažila sa, ale v hlave mala, len akési vzduchoprázdno. Vytrhol spoza opasku bič. Zamrela od hrôzy. Pery sa jej rozochveli, keď švihol bičom, schúlila sa a prikryla si rukami tvár. Prekvapene na ňu vytreštil oči. Vedela presne, ako sa ma chrániť... chrániť si tvár, aby ju bič neporanil. Keď bič švihol druhý krát a úder neprichádzal, obozretne na neho pohliadla. Zhrozená, vykríkla.
„Ak mi to nepovieš, tvoju bitku dostane Edit, ty by si ju ešte nevydržala!“ zatiahol kruto a opäť švihol bičom. Nezasiahol Edit. Bič pleskol vedľa nej, ale Leona nevidela nič, len prestrašný bič, Edit a Marcusa. Vedela, ako to bolí, aké hrozne, sú údery biča. Poznala to, poznala krutosť biča na vlastnej koži.
„Nie!“ vykríkla a ani nevedela, kde sa v nej zobrala, všetka tá sila. Vyskočila z postele a vrhla sa na ruku sira Sedrika.
„Nebite ju... nebite ju, prosím vás! Nebite ju. Poviem vám to, všetko vám poviem... len ju nebite... prosím... to ja... „ Šepkala plačúc. Podlomili sa jej kolená, zosunula sa na zem. Zachytil ju, zodvihol do náručia a položil na posteľ.
„Nebite ju... ne... nebite ju... nie... nie kvôli mne... nie... „
Dookola opakovala, vydesená plačúc. Rytier zahromžil. Nevedel, čo si počať s plačúcou ženou.
„Choď preč Edit!“ zasipel. Zachmúrene hľadel na vystrašenú ženu. Bola príliš vydesená, aby sa dokázala upokojiť.
„Prestaň plakať!“ skríkol rozrušené. Okamžite zmĺkla, udusila v sebe plač, ale aj tak jej telom, zmietali prehltnuté vzlyky. Konečne, zmorená zaspala. Aj v spánku jej telom otriasali tlmené vzlyky. Vyviedlo ho to z miery. Bič ju vydesil, akoby...
„Zakryla si tvár, aby som ju nezranil... myslela si, že ju zbičujem... vedela, ako sa chrániť pred bičom. Preboha! Kto by ju bičoval? Čo ak ju ten sviniar týral podobne... ako moju sestru... prečo by sa inak tak desila biča a... čo ak to tajomstvo, čo mi nechcela povedať, bolo presne toto? Že jej manžel, bol sadistický tyran?“ zhnusene nad sebou pokrútil hlavu. Keď sa do večera nezobudila, podišiel k lôžku. Plač ju naozaj vyčerpal. Nechcel ju vyrušovať a tak vyšiel z kajuty. Neskôr doniesol večeru, ale Leona ešte vždy spala. Zdalo sa mu to čudné a tak sa k nej sklonil. Hneď, ako sa jej dotkol, zahrešil. Jej telo sálalo teplo, rozpálené vysokou teplotou. Všimol si krvavý fľak na posteli. Nespokojne zatvoril oči. Rána sa aj napriek tomu, že sa už začala pekne hojiť, opäť otvorila. Márius robil, čo mohol, aby zrazil horúčku a agóniu, ktorá ničila jej telo.
Druhého dňa, pred večerom vplávali do domovského prístavu. Boli doma. Dal ju previezť na panstvo, do komnaty vedľa svojej. Ešte stále meravo ležala, aj keď teploty klesli. Lekár sa veľmi divil, že nezomrela. Neustále do nej nalievali bylinné, liečivé odvary a mäsové vývary. Sedrikova stará pestúnka sa po ich príchode, ujala tejto činnosti. Spolu s Edit sa starali o jej toaletu a hygienu. Naďalej ležala, bez pohnutia. Sám začal pochybovať, že sa niekedy zobudí. Očakával správu o jej smrti, každým okamihom, vždy, keď zazrel jej slúžku. Čím dlhšie ležala, tým viac strácal nádej, že nadobudne vedomie. Výčitky sa vrátili a udreli na neho novou silou. Za všetko toto bol zodpovedný. Dlho o nej premýšľal. Vlastne v poslednom čase nemyslel na nič, okrem nehybnej, spiacej krásavice. Obklopovali ju tajomstvá, ktorým nedokázal prísť na koreň. Každé ráno sa pri nej zastavil, každé ráno sa opakovalo.
„Zmenilo sa niečo?“
„Nie pán môj, ešte stále spí.“ Odpovedala pokorne slúžka.
Počula ich, ako sa rozprávajú. Nedokázala ešte otvoriť oči, ani niečo povedať. Až keď žena, čo ju umývala odišla, podarilo sa jej to. Prudké slnečné svetlo ju oslepilo. Pomaly, postupne si zvykala. Slúžka sa vrátila.
„Nebojte sa pani moja, dám na vás pozor, nikto vám neublíži.“
Šepkala jej nežne, češúc havranie vlasy. Leona otvorila oči a chcela jej poďakovať, ale z hrdla jej vyšlo len nezrozumiteľné chrčanie. Edit sa natešene usmiala a vybehla z izby. O pár minút, sa po schodoch ozvali náhlivé, ťažké kroky a do komnaty vtrhol najkrajší muž, akého kedy videla. Bol vysoký a plecia mal také široké, žeby ho neobtiahla rukami. Pôsobil dojmom barbara, ale aj tak z neho vyžarovala niečo, veľmi sympatické. Nemal kabátec, len košeľu s rukávmi vyhrnutými k lakťom. Na rukách sa črtali pevne reťazce svalov. Krásna tvár, s výraznými lícnymi kosťami a pevnou čeľusťou, aristokratický nos a prenikavé kobaltovo-modré oči mu dodávali výraz, nebezpečného rebela. Jazva na líci ho nezohavila. Práve naopak. Dodávala mu ešte mužnejší vzhľad. Vlasy dlhé, tmavé a skučeravené na zátylku, podtrhávali celkový zjav divocha. Prekvapene sa snažila posadiť. Miestnosť sa jej zakrútila pred očami a tak len bezvládne klesla na posteľ a vzdychla. V jeho očiach videla radostne vzrušenie. Potom sa zamračil.
„No konečne! Ak upadneš opäť do bezvedomia, dám ťa pochovať!“ zahundral, rozladený. Opäť sa na neho prekvapene zahľadela.
„Bola som mŕtva?“ zašepkala škrekľavo. Podišiel k lôžku a podal jej pohár bylinného odvaru. Chcela ho uchopiť, ale ruka sa jej roztriasla slabosťou. Videl, že nemá silu sa napiť. Zodvihol ju a priložil pohár k perám. Hltavo pila. Jej vysušenému hrdlu sa veľmi uľavilo.
„Ďakujem pane.“ Zašepkala milo. S pochybnosťou sa na ňu zadíval. Zdalo sa mu zvláštne, že tak milo poďakovala.
„Bola som chorá?“
„Nespomínaš si Leona?“
„Ehmm... veľmi ani nie... tak sa volám? A ty si kto?“
Vypytovala sa šepkajúc. Neveriacky na ňu vytreštil oči.
„Si môj manžel?“
„Nie.“ Odvetil rozpačito, pretože na viac sa nezmohol.
„Si môj brat a či príbuzný?“
„Nie“ Zhíkla.
„Prečo si teda vošiel do mojej komnaty?! Nie som vhodné oblečená!“ zvolala pobúrená. Údivom zažmurkal, potom zaklial a rukou si bezradne prehrabol vlasy.
„Márius!“ zreval do chodby, až Leona podskočila od ľaku.
„Pane a nemal by si takto revať! Je to neslušné a desíš ma... buď taký láskavý a opustí moju komnatu, nemám tu garde dámu.“
Rozkázala prísne. Zaprskal od hnevu, ale vyšiel. Keď sa vrátil sprevádzala ho prekvapená Edit a felčiar.
„Prezri ju, chcem vedieť, čo sa to do čerta robí!“
„Pane! Máš naozaj závažné nedostatky v etike! Takto sa vyjadrovať pred dámou!“ pohoršené vyprskla. Všetci traja na ňu civeli s otvorenými ústami. Prvý sa spamätal lekár.
„Myslím, že jazyk ma v poriadku.“
Zaškeril sa, ale keď ho Sedrik spražil pohľadom, zmĺkol. Pristúpil k posteli.
„Mylady som lekár a prezriem vás.“
„Som ešte stále chorá? A čo mi vlastne bolo a kedy sem príde, moja matka?“
„Pamätáte si na ňu?“ trpezlivo sa spýtal.
„Vlastne ani veľmi nie... ale mám matku, či?“
Márius sa na ňu usmial, ako na malé dieťa a požiadal ich, aby odišli. Osamel s Leonou. Fyzicky bola takmer v poriadku. Rana sa zahojila. Výdatne jedlo, dostatok tekutín, oddych, čerstvý vzduch a prechádzky, ju vrátia o pár dní do pôvodnej fyzickej formy. Avšak, na nič si nespomínala. Pokrútil hlavou a milo sa s ňou rozlúčil s prísľubom, že sa na ňu opäť príde pozrieť. Strata pamäti nebývalá trvala. U každého pacienta to znamenalo rôzny časový úsek, ale pamäť sa poväčšine vrátila. Spôsoboval ju ťažký šok, zranenia hlavy, alebo vysoké horúčky. Akou rýchlosťou sa jej pamäť vráti, záviselo od zaobchádzania s ňou. V duchu sa pousmial. Sokol sa bude musieť naozaj snažiť, byť k nej milý a trpezlivý, aby sa jej pamäť vrátila, čím skôr.
„Možno to tak Boh chcel... Sedrik chcel trestať túto statočnú ženu, za smrť svojej sestry. Teraz sa k nej bude musieť správať veľmi dobre, aby sa jej pamäť vrátila. Takto by si nebola vedomá svojho trestu. Ak ju po tom všetkom, bude chcieť trestať... je to milé a statočne žieňa... skôr si myslím, že už teraz je do nej pobláznený. Je prekrásna, ak bude takáto milá a nežná. Nedokáže jej odolať a nieto, jej ešte ubližovať.“ Vrátil sa za priateľom. Našiel ho v dvorane, ako na každého gánil a nalieval do seba víno, pohár za pohárom.
„Čo si zistil Márius?“
„Je slabá. Potrebuje pár dní výdatne jedlo, prechádzky, čerstvý vzduch. A trpí stratou pamäti.“
„To mi je jasné! Ako sa to stalo?“
„Veľa o tom nevieme, ale väčšinou to spôsobuje šok, ťažké zranenie, či horúčky. Mylady, prekonala všetko.“
„Čo sa s tým dá robiť?“
„Čím lepšie sa s ňou bude zaobchádzať, tým je pravdepodobnejšia možnosť rýchleho návratu pamäti.“
„Ako dlho to potrvá?“
„To ti neviem povedať... pár dní, pár mesiacov, sú prípady, keď to trvalo zopár rokov, alebo sa pamäť nevrátila vôbec. Ale to len veľmi zriedkavo. Verím, že za pár mesiacov bude, ako pred tým.“
„Hádam mi nechceš povedať, že ma tu bude zopár mesiacov komandovať!“
„Presne to ti chcem povedať... ale ešte stále ju môžeš poslať naspäť.“ Navrhol mu priateľ.
„To tak! Ostane tu a tu jej prekliatu pamäť, jej vrátim. A potom sa konečne pomstím!“
„Noooo! Veľa zdaru priateľu.“ Zaželal mu Márius s úsmevom. Rytier zaklial a opäť do seba prevrátil pohár plný vína. Leona ležala v posteli a snažila si spomenúť, ale nech sa snažila akokoľvek, spomienky neprichádzali. Na druhý deň vošiel Sedrik do jej komnaty a ona ho opäť prísne napomenula, že nezaklopal a že s ním nezostane v jednej miestnosti osamote. Prevrátil oči, ospravedlniac sa. Milo prijala jeho ospravedlnenie. S hlbokým úklonom ju podľa dvornej etiky, pozval na prechádzku. Blahosklonne ponuku prijala, pod podmienkou, že nebudú osamote, aby neporušili pravidlá morálky a nevyvolali tým, verejné pohoršenie, alebo kompromitujúci situáciu. Sedrik si pripadal, ako blázon. Zaťal zuby a v duchu si prisahal, že aj túto, „Kalváriu“ vydrží. Každé poobedie, zaklopal na jej komnatu a v spoločnosti Edit ju vyviedol na prechádzku. V ten deň sa rozhodol, že ju zoberie do krásneho parku, vzadu hradu. Bol to park, jeho sestry. Od jej smrti tu nebol. Posadil ju na malú lavičku a sadol si vedľa nej.
„Ako sa cítiš Leona?“
„Ďakujem sir Sedrik, je to oveľa lepšie. Myslíš, že by som tu mala sedieť, bez slnečníka a rukavičiek na tomto priamom slnku? Myslím, že sa to vôbec nehodí.“
„Upokoj sa, potrebuješ slnko, aby si vyzdravela.“
„Spáli mi pleť.“
„Neboj sa, neublíži ti. Len zatvor oči a užívaj si tých pár slnečných lúčov, sú možno posledné. Blíži sa jeseň.“
Usmiala sa na neho a zatvorila poslušne oči.
„Myslím, že mám rada slnko.“ Skonštatovala a opäť zatvorila oči. Chvíľu tak zotrvala, potom sa zvedavo poobzerala. Sedrik na ňu s úľubou hľadel. Bola uvoľnená a s usmievala sa na neho. Páčilo sa mu to.
„Už som tu niekedy bola?“
„Nie.“
„Je tu krásne, myslím, že by som si pamätala, keby som bola na takomto krásnom mieste. Sir Sedrik... ehmmm... trápi ma... ja... ako som sa sem... prečo som tu?“ chaotický, nervózna sa spytovala a úpenlivo mu hľadela do oči.
„Priviezli sme ťa sem, keď si bola veľmi chorá.“
„Som tu na ozdravovacom pobyte? Poslala ma sem moja rodina?“
„Nie Leona.“ Ticho vydýchol. Chytila ho za ruku a milo sa na neho usmiala.
„Ako je to teda, povedz mi to sir Sedrik.“
„Neskôr, áno? Užívaj si krásny deň, chceš sa ísť poprechádzať? Tam vzadu je krásne jazierko.“
Prikývla s úsmevom sa ho uchopila za ponúknuté rameno.
„Je ako malé, bezbranné dieťa. A dôveruje mi. Ako jej to mám všetko vysvetliť... ako jej mám povedať, čo ju čaká? Vlastne ju nenávidím a chcem jej ublížiť.“ Vzdychol.
„Niečo ťa trápi sir Sedrik?“ spýtala sa jemne.
„Nie, nerob si starosti Leona, všetko je v poriadku.“
Opäť sa usmiala. Keď ju doviedol k jazierku, pustila sa ho a očarené hľadela na utešené jazierko, v tôni majestátnych vŕb. Zvonivo sa zasmiala a rozbehla k jazierku. S úsmevom ju pozoroval, ako obieha okolo jazierka a snaží sa dostať k vode. V duchu ju podozrieval, žeby najradšej skočila do jazera. Predstavil si ten obraz v duchu. Obraz Leony s rozpustenými vlasmi vo vode. Zaúpel, takmer okamžite sa u neho dostavila fyzická reakcia a jeho telesná teplota, stúpla o pár stupňov. Urobil najprirodzenejšiu vec na svete. Podišiel k nej a podal jej ruku. Váhavo vložila svoju dlaň do jeho. Videla, že ju prepaľuje roztúženým pohľadom. Stiahol ju do svojej náruče a pobozkal. Najskôr letmo, ale keď odovzdané zavzdychala, prisal sa na jej ústa. Zastonal, keď sa v jeho náručí uvoľnila, zodvihla na špičky a poddala sa bozku. Zodvihol ju do náručia a niesol ju naspäť. Skryla si tvár na jeho ramene, pretože ju pochytili rozpaky z toho, ako nevhodne sa správa.
„Kam ma to nesieš sir Sedrik?“
„Chcem sa s tebou milovať.“ Vysvetlil prosto. Zhíkla a zľakla sa.
„Sir Sedrik, niečo také je neprípustné, je to proti. Nemôžeme to urobiť! Nie sme manželia. Hádam sme sa len... ehmmm... doteraz?!“ hanblivo, vystrašené zašepkala. Zarazil sa a zastal.
„Máš pravdu Leona, nemôžeme, ešte stále si nečistá. Ešte dva týždne.“ Jemne ju spustil na zem a opäť jej podal ruku. S dôverou sa ho uchopila. Sadli si na lavičku.
„Čo si to povedal sir Sedrik, som nečistá? A... ako si to myslel?“
„Si po pôrode Leona.“
„Ja?! A kde je dieťa, som vydatá, alebo?“ nešťastná, si uchopila hlavu do dlani.
„Prečo si na nič nemôžem spomenúť? Neviem kto som, ani kde som... ani prečo som tu, nepamätám si žiadne dieťa... nemôžem mať dieťa. Pamätala by som si to! Nikto predsa nemôže zabudnúť na svoje dieťatko. Neviem, kto si, ale dôverujem ti... určite ťa poznám, však? Však ťa poznám?! Inak by som ti nedovolila ma pobozkať. A teraz? Povedal si, že mám dieťatko. Nesmieme sa... dotýkať. Som vydatá. Ja niečo také nebudem robiť... je to podlé a nečestné. Čo by nato povedal môj manžel? Určite by som ho veľmi urazila! Pohŕdal by mnou.“ Zmätenej, vyhŕkli slzy. Vzdychol.
„Kto vlastne si, sir Sedrik, naozaj nemám nikoho? Si priateľ mojej rodiny? Kde to vlastne som... už to nevydržím!“
„Si vdova Leona, pozri sa na svoj šat. Si odetá v černi. Dieťa je tu s tebou.“
„Si priateľ, priateľ môjho zosnulého manžela? A kde mám rodinu? Čo sa mi vlastne stalo... povedz mi to Sedrik! Prosím ťa, ja... zbláznim sa z tej prázdnoty!“
Prosebne mu hľadela do oči. Zastonal. Keď na ňu pozrel, zarazila sa a do oči sa jej vkradol strach. Jemne si oslobodila ruku.
„Povedz mi to sir Sedrik!“ zašepkala pevne.
„Možno to nechceš počuť Leona... všetko sa tým zmení.“
„Musím to vedieť. Táto hmla v mojej hlave, ma privádza do zúfalstva. Prosím Sedrik, povedz mi to!“ zhlboka sa nadýchol.
„Myslím, že sa ti to nebude páčiť. Edit choď po malého. Prines ho!“ rozkázal dojke. Stála obďaleč, ako, „garde dáma“. Zavládlo napäté ticho, kým čakali na slúžku. Keď žena priniesla chlapčeka a podala jej ho, Leona splašené cúvla. Nechcela si ho zobrať do náručia. Len nakukla do zavinovačky, v ktorej spal chlapček.
„Uhm... myslím, že sa na mňa podoba.“
Skonštatovala a odstúpila . Edit jej ho opäť podala, ale ona opäť cúvla.
„Ne... nechcem ho. Nepamätám si na neho. Mo... možno neskôr.“ Zmätená vyjachtala.
„Odnes chlapca naspäť!“ kývol pestúnke. Sedrik hľadel na kňažnú s nepochopiteľným výrazom v očiach. Vyzval ju rukou, aby si prisadla. Ostražito poslúchla.
„Leona, nie sme priatelia, ale úhlavní nepriatelia.“ Začal ticho. Vystrašené na neho vypúlila oči.
„Ty... ty si ma pobozkal... a... si môj nepriateľ!“ zaskočená vyhŕkla a chrbtom ruky si utrela ústa. Popudilo ho to gesto. Nahnevane prižmúril oči.
„Sme nepriatelia, je vojna Leona a ty si zajatkyňa.“ Začal rozprávať. Čím viac rozprával, tým zdesenejšie na neho hľadela a odsúvala sa od neho, až sedela skoro na okraji lavičky a hrozilo, že spadne. Keď to už ďalej nemohla počúvať, vyskočila.
„Neverím ti! To nemôže byť predsa pravda!“ skríkla rozhorčená a rozbehla sa preč. Utekala cez záhradu, kým ju nezačalo pichať v boku. Spomalila, ale aj tak náhlila do svojej komnaty. Tu sa cítila bezpečne. Vtrhla dnu a oprela sa o zatvorené dvere. Zhlboka dýchala, aby upokojila svoje rozochvené srdce.
Pre nedočkavých je pokračovanie tu:
Komentáre
Prehľad komentárov
Ahoj. Chcela by som vedieť, či sa dá niekde táto kniha kúpiť celá. Myslím, že tu niekto písal v komentároch, že si ju zakúpil. Páči sa mi príbeh a som netrpezlivá čakať na pokračovanie. Ďakujem.
Re: Kniiha
(Tincamela, 18. 3. 2021 16:38)
Ahoj Pavla.
Ďakujem, teší ma tvoj záujem. Kniha sa dá zakúpiť vo vydavateľstve: 1000kníh.
Tu je link.
http://www.1000knih.sk/obchod/neposlusna-zajatkyna-cast-1
Kniiha
(Pavla, 8. 3. 2021 20:48)