Tincamela-knihy

Poznámka:

Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 10745, Autor: Fotolit2" a podlieha autorským právam.

​Vtedy zasiahla Edit. Vrhla sa na kolená. 
„Pane, odpusť mojej panej! Je vyčerpaná po ťažkom pôrode... prišla o svojich blízkych, maj zľutovanie. Je vysilená!“ zvolala plačlivo. Leona na ňu prekvapene pohliadla, ale rýchle sklopila oči a mlčala. Edit z nej práve urobila, „Marcusovu vdovu“.
„Na kolená! Ak neposlúchne... zoberte jej decko!“
Zvolal s posmešným úškľabkom a ležérne si prekrížil ruky na hrudi. 
„To nie... prosím vás, nie.“
Zašepkala a zviezla sa na kolená. Zodvihnutím ruky zastavil vojakov, ktorý sa ponáhľali vyplniť jeho rozkaz. 
„Vsadiť do reťazí a odviesť na loď! Decko ostane tu.“
Čakal na reakciu. Povedal to, pretože chcel vidieť, kam až je ochotná zájsť, aby ochránila svojho potomka. Hneď zistí, do akej miery ju bude môcť, cez chlapca ovládať. Plánoval dieťa vziať so sebou. Bolo dôležitým rukojemníkom a jazýček váh by sa pri mierovom vyjednávaní, mohol nakloniť na ich stranu. Bol momentálne kráľovým následníkom, pretože mladý kráľ, zatiaľ nemal potomkov. Prudko zdvihla hlavu. 
„Pane... prosím! Nechajte bábätko so mnou.“  Šepkala prosebne. 
„Nie, je malé a slabé, tak či tak umrie... bude len na príťaž a mám s tebou iné plány.“  Zlomyseľné sa uškŕňal, aby ju vydesil. 
„Pane, urobím čokoľvek, ak ho ponecháte so mnou, je maličký, zomrie tu... zľutujte sa pane, prosím vás. Je to bezbranné novorodeniatko... prosím vás.“  Úpenlivo na ňom visela pohľadom. 
„To je dobre, o pár rokov, by z neho bol, náš ďalší nepriateľ, aspoň bude o jedného menej!“ tvrdo ťal do živého. Bolestné privrela oči. Keď ich otvorila, boli plné sĺz. Pobozkala chlapčeka. Slzy jej začali stekať dolu tvárou, ale nevydala ani hláska. Uprene očami hladila novorodeniatko. 
„Zbohom maličký... o chvíľu budeme zase, všetci spolu.“  Zašepkala nežne. So záujmom pozoroval, ako sa rozlúčila s dieťaťom, aj ako sa zmierila s osudom. Odovzdane podala dieťa dojke. Keď sa jej v ruke zablysla čepeľ noža, ktorý mala pravdepodobne v puzdre na páse, spozornel a skočil vpred. Prineskoro. Bleskurýchlo obrátila nôž proti sebe a vrazila si ho do hrude. Bolestný ston, ktorý sa z nej vydral, ho zamrazil, až do špiku kosti. Zahrešil a zachytil ju, keď sa sklátila k zemi. Slúžka vykríkla a vrhla sa k nej. Ešte žila. Nôž trčal z hrude. Opatrne ju položil a kontroloval zranenie. Videl už veľa smrteľných rán, aby vedel, že táto je jednou z nich. Nôž buď zasiahol srdce, alebo bol blízko. Látka šiat sa okamžite zmočila krvou. Otrasený, si popod nos zašomral nadávku. 

„Pani moja... čo ste to vykonali?!“ nariekala slúžka, zvierajúc novorodenca. Rytier strhol obrus zo stola, pritlačil ho na ranu a obložil nôž, aby sa nehýbal. Všetko upevnil ďalšími pásmi látky. Opatrne ju zobral do náručia. 
„Poďme! Vezmi to dieťa a poďme!“ zavelil dojke. 
„Prezrite hrad a uzavriete ho. Je ďalším zaplieneným majetkom kráľa Jakuba. Ľudia ktorí sa vrátia, musia prisahať vernosť nášmu panovníkovi. Ak nie, nemôžu sa vrátiť, ale dovolíte im odísť... ostane tu posádka sira Johana.“
Neobzerajúc sa pohol k lodi. Na chvíľu precitla. Bolestné zastonala tiché „nie“ a opäť upadla do bezvedomia. Vniesol ju do svojej kajuty, rozrezal šaty po dĺžke. Spolu s felčiarom, vytiahli nôž a ošetrili ju. 
„Sedrik... neprežije, je to príliš blízko srdca. Zomiera. Vieš to, však?“  spýtal sa Márius. 
„Áno. Vieme to obaja.“
„Je slabá, stratila veľa krvi, za pár minút v tichosti dokoná.“ Skonštatoval a vyšiel z kajuty. Sokol zmučený privrel oči. 
„Toto som nechcel... chcel som len... ju vydesiť... aby... aby trpela? Aby som ju znásilnil?... a bil... a týral?... tak, ako to urobili Marianne?... chcel som... pomstu... ale dokázal by som ju týrať? Nikdy som žiadnej žene neubližoval, toto sa nemalo stať, teraz zomrie... a je to moja vina... ale veď som chcel... aby zomrela... aby sa uľavilo mojej bolesti. Neuľavilo, cítim sa ešte horšie! Navždy ma bude prenasledovať obraz, keď si do hrude vrazila nôž! Je taká malá... taká... statočná... keď zistila, že chlapec zomrie, rozhodla sa odísť s ním... mala odvahu, to sa musí uznať... a teraz umiera.“
Týral sám seba výčitkami. Ani nevedel prečo, prial si, to vrátiť... byť rýchlejší, zabrániť jej... aby nezomrela. Už celé mesiace prahol po pomste. Túžil oplatiť rovnakou mincou, trýzeň a potupu. Teraz, keď táto mladá žena zomierala, to odrazu nebolo podstatné. Hrozil sa zodpovednosti, za jej smrť. Posadil sa na lôžko a pozoroval jej trhaný, plytký dych. Uchopil ochabnutú ruku a prikryl dlaňou. Jej mala rúčka sa v tej jeho stratila. Smrteľný chlad, sálajúci z rúk, v ňom vyvolal ďalšiu vlnu výčitiek. Zovrel tie chladné údy, vo svojich, v snahe ich zahriať. Mala bezchybnú, jemnú pokožku, zlatisto opálenú, čo svedčilo o tom, že veľa času trávila vonku, bez slnečníka a rukavičiek. Zarazilo ho to. Dámy jej postavenia sa vyhýbali slnku. Zakladali si na smotanovo bielej pokožke. Jemu to pripadalo neprirodzené. Vyzerali, ako bledule, príliš krehko a príliš jemne. Páčil sa mu jej broskyňový odtieň kože. Pokarhal sa v duchu, že rozmýšľa o takýchto hlúpostiach zatiaľ, čo to dievča zomiera. Nevedel, prečo tu zostával. Nechcel, aby odišla na večnosť úplne sama. Nepáčilo sa mu, že je ufúľaná a zablatená. Mala by skonať dôstojne a v čistom odeve. Keď nezomrela po hodine, prudko vstal. Niečo sa v ňom pohlo. Rýchle sa rozhodol a vyšiel z kajuty. Pred kajutou sedela uplakaná slúžka s dieťatkom v náručí. Vstala s mučivou otázkou v očiach. 
„Ešte nezomrela.“  Informoval ju. Opäť sa tíško rozfňukala. 
„Nesmokli, neznášam plačúce ženy!“ zvolal podráždene, až sa strhla. 
„Zložte jej okovy!“ zavelil. Jeden z vojakov okamžite vykonal rozkaz. Muži na palube sa správali ticho. Vedeli, že v kajute zomiera dáma, ktorá si do hrude nebojácne vrazila nôž, keď sa dozvedela, že jej dieťa zomrie a ona bude zotročená. Pociťovali voči jej odhodlaniu a statočnosti rešpekt, takmer bázeň. 
„Pôjdeš s dojkou a prinesiete pre lady, jej odev... potom ju umyješ a prezlečieš!“ prikázal žene. Prikývla a podala mu dieťa. Cúvol, akoby bábätko pálilo. 
„Polož syna, vedľa jeho matky.“  Navrhol, vrátiac sa do kajuty. Dojka položila chlapčeka, vedľa umierajúcej a ponáhľala sa splniť príkaz. Rytier pozoroval obraz matky a dieťaťa, zazdalo sa mu, že sa jej zachveli viečka, keď dieťa zamrnkalo. Sledoval jej tvár aj naďalej. Naozaj sa jej viečka zachveli, vždy, keď chlapča zaplakalo, akoby sa snažila ich otvoriť. Hneď, ako sa dojka vrátila, nechal ich osamote, aby svoju pani prezliekla a poumývala. Trochu tým pohladil svoje svedomie. Zomrie, ale aspoň zomrie dôstojne, svojho postavenia. Vrátil sa a zarazene zostal stáť. Nemohol uveriť vlastným očiam. Nič krajšie v živote ešte nevidel. Pleť mala dokonalú. Krásne, klenuté obočie a husté dlhé mihalnice vrhali vo svetle sviečky tiene na jej líca, takže pôsobila dojmom, že len spí. Výrazne lícne kosti a brada svedčili o razantnom a špecifickom charaktere. Malý nosík pristál k jej tvári a pery... pery, priam vyzývali k bozku. Mala ich plné a šťavnaté, ako zrelé ovocie. Aj pokožka tváre, mala broskyňový odtieň, takže naozaj veľa času trávila na slnku. Bola dokonalým príkladom krásavice a jej dlhé havranie vlasy sa rozprestierali okolo nej, takmer ju zahaľovali a dotvárali fascinujúcu aureolu nadpozemskej krásy. 
„Tak pre toto si ťa ten sviniar vzal... si prekrásna... a to som si myslel, že si škrata. Tie nepekné rozťahané šaty, skryli tvoje pôvaby. Ako som sa mýlil. Máš všetko tak, ako má byť. Mohla by si byť snom každého muža... osí pás, krásne prsia a nohy úžasné formované. Aj keď ich šaty zahaľujú. Vidieť obrysy... a... teraz tu ležíš a zomieraš.“
Utrápene privrel oči a vzdychol. Keď viac nemohol vydržať, pozorovať jej tvár, utiekol z kajuty. Na palube sa zamestnával, prípravou na plavbu. Podišiel k nemu, jeho podriadený. 
„Mylord... kedy predpokladáte, že zodvihneme kotvy?“
„Počkáme, kým umrie... Márius je presvedčený, že to nepotrvá dlho. Pochováme ju v rodinnej hrobke a vyplávame.“  Uzatvoril. Čakali do večera, ale lady Leona nezomrela. Lekár začudovane krútil hlavou. 
„Už mala dávno zomrieť. Niečo jej nedovolí odísť.“
„Možno to dieťa? Keď pri nej ležalo, akoby sa snažila otvoriť oči .“
„Pravdepodobne cíti, že dieťa ešte žije a nechce ho opustiť, skúsime ho k nej položiť... ak prežije do zajtra večera, prežije to. Vyplávame na more?“
„Počkáme do zajtra, ak zomrie, pochováme ju, ak nie, vyplávame.“
Rozhodol. 
„Kto by to povedal. Je to krásna žena. Myslel som si, že je to malé škaredé, ufúľané strídža.“
Skonštatoval Márius, uprene jej hľadiac do tváre. Sedrik sa pousmial, pretože presne toto si myslel, aj on sám. Vzkriesila sa v ňom nádej. Možno ju naozaj držalo pri živote, to dieťa. Poslal po dojku a kázal novorodenca, položiť vedľa matky. Prespal na pohovke vzadu kajuty, ale často sa budil a kontroloval, či neskonala. Nevnímala, v hlbokom bezvedomí, ale stále dýchala. Na druhý deň predvečer, poslal slúžku na panstvo, po ostatné šatstvo hradnej panej. Vydal posledné rozkazy a vyplávali na more. Dievčina, ešte stále žila. Snažil sa do nej vlievať bylinný odvar, na posilnenie. Lekár opäť preväzoval ranu. Spokojne skonštatoval, že sa začína zatvárať a prestala úplne krvácať. Aj keď nemohol s istotou povedať, že to prežije, mala nekonečnú vôľu žiť a to bolo v jej prípade rozhodujúce. Dieťa ju držalo pri živote. Aj sám felčiar si všimol, že sa núti otvoriť oči, keď dieťa vedľa nej zaplače. 

Leonu zo spánku vytrhol nečakaný zvuk. Poobzerala sa okolo seba a nedokázala si spomenúť, kde sa to nachádza. Nevedela kde je, ani ako dlho, tu je. Všetko jej pripadalo neznáme. Započúvala sa do zvukov. Počula šum mora, mužov, ako vydávajú rozkazy a čulý ruch za dverami kajuty. 
„ Kajuta? Ách, Bože! Prežila som to... nie... to nie... Marcus je už pravdepodobne mŕtvy... moje dieťatko... moje... a ja... ja som otrokyňa... nenechali ma umrieť... len aby ma mohli trápiť a zneuctiť... ako to mám zvládnuť?! Nedokážem prežiť takú potupu a hrôzu.“
Zaliali ju horké slzy. Počula kroky, ktoré sa približovali ku kajute. Zatvorila oči, otrela si líca. Srdce sa jej od strachu rozbúchalo, ale prinútila sa pravidelne dýchať. Muž, ktorý vošiel bol jej väzniteľom. Chvíľu ju pozoroval, až sa obávala, aby si nevšimol, že je pri vedomí. Pohol sa dozadu kajuty, niečo si zobral a opäť vyšiel von. Uľahčene si vydýchla. 
„Čo len robiť? Nedokážem si opätovne vraziť do hrude nôž... ale čo mám urobiť... ako zniesť toľkú hanbu?! Nemôžem priviesť svoju rodinu k poníženiu. Musím byť statočná... musím to urobiť. Sme na mori, keby som sa dostala na palubu... je to len pár metrov... je... „ Pokúsila sa posadiť. Miestnosť sa s ňou roztočila a prudká bolesť jej vohnala do oči slzy. Zastonala, ale opäť sa pokúšala posadiť. Nakoniec sa jej to s veľkom námahou a utrpením, podarilo. Prudko sa postavila a zachytila stoličky, lebo sa jej podlomili kolená a takmer spadla. Predýchala nevoľnosť a zaprela sa o stoličku. Vykročila k stene kajuty. Zachytila sa jej a na chvíľu oddychovala, opretá o stenu. Krôčik po krôčiku sa dostala, až ku dverám. Cítila sa vyčerpaná a len sila smrteľného odhodlania ju držala na nohách. Odchýlila dvere. Na palube nevidela nikoho. Rýchle odhadovala vzdialenosť. 
„Je to asi päť metrov k zábradliu. Ak sa rozbehnem... ale som vysilená. Dokážem to?! Musím! More konečne ukončí moje trápenie. Určite je tmavé a studené.“  Zachvela sa. 
„Bože! Daj mi silu, viem, že je to smrteľný hriech... ale vieš, že to musím urobiť. Odpusť mi prosím.“
Otvorila dvere a prinútila svoje ochabnuté svalstvo vykročiť a rozbehnúť. Nohy sa jej podlamovali a keď dobehla k zábradliu, zadýchaná sa naň takmer zvalila. Bolesť ju bičovala. Na okamih zaváhala a pozrela do temnej vody, pod sebou. Rozbúrené more, špliechalo spenenú vodu, vysoko po boku lode. Nadýchla sa a z posledných síl sa posadila na zábradlie. Prehodila nohy, okamžite stratila rovnováhu. Začala sa nakláňať a padať. Zhlboka sa nadýchla a strach, vystriedala úľava. Boli to len zlomky sekúnd. Už cítila slanosť mora pod sebou, hlbinu, ktorá sa za ňou naťahovala. Potom ju niečo zachytilo a vytiahlo naspäť. Bolestne vykríkla. 

Sedrik pozoroval obzor, keď kútikom oka, zaznamenal pohyb, na boku paluby. Prudko sa zvrtol. Šokovane civel na kňažnú. Šesť dní meravo ležala, ako mŕtva. A teraz?... tackavo sa rozbehla k zábradliu. Okamžite pochopil, čo ma v úmysle. Vystrelil za ňou a dobehol práve vo chvíli, keď sa vrhla do vĺn. Nahol sa, jednou rukou držiac stĺp zábradlia, druhou zalovil vo vzduchoprázdne v snahe zachytiť ju. Podarilo sa. V poslednej chvíli, zachytil šaty. Zahrešil, keď bolestné zjojkla a vytiahol ju späť. Bola ľahučká, ako pierko a jeho pochytila zúrivosť. Zahrešil, zodvihol ju do náručia a odniesol do kajuty. Snažila sa brániť, ale bola prislabá a príliš ubolená. 
„Nie! Nechajte ma... chcem zomrieť, nechajte ma!“ prosila plačlivo. 
„Nedovolím ti to!“ zavrčal a takmer ju hodil na lôžko. Bolestné zjojkla. Zagánil na ňu. 
„Ak sa ešte raz pokúsiš siahnuť si na život a nepodarí sa ti to!... „ vyhrážka ostala visieť vo vzduchu. 
„Podarí... tentokrát sa mi to podarí!“ tvrdohlavo zašepkala. 
„ Ak to urobíš ešte raz, budem ťa biť dovtedy, kým ti to nevytlčiem z hlavy!“
Pohŕdavo odfúkla a aj napriek bolesti pri ktorej zatínala zuby, zanovito vystrčila bradu. Fascinovaný na ňu hľadel, ale jej tiché slová, ho vrátili do reality a rozčúlili na pokraj nepríčetnosti. 
„Tvrdíte, že Marcus urobil tie hrozne veci, nikdy to neuverím. Obviňujete ho, ale nie ste od neho o nič lepší!“ šprihla mu do tváre. Rozzúrený ju zdrapol a zatriasol ňou. 
„Už nikdy sa neopováž ma porovnávať s tým sviniarom!“ keď mu ochabla v náručí, spamätal sa. Stratila vedomie. Opatrne ju položil a skontroloval ranu. Už zase krvácala. Rýchle ju ošetroval a vyčítal si, že sa neovládol. Nakoniec mu zaplo, že práve preto provokovala. Možno dúfala, že ju zabije. Opätovne ho zhrýzali výčitky a vyvolali mu v duši zmätok. Neschádzala mu z mysle... taká slabá, drobná... veľmi, veľmi odhodlaná a nešťastná. 
Do večera sa neprebrala. Neprebrala sa ani ďalšie dva dni. Začal mať obavy, že predsa len zomrie. Sedel za písacím stolom a vybavoval korešpondenciu, keď ju začul, ticho zastonať. Postavil sa a podišiel k lôžku. Keď ho zazrela, v očiach sa jej odzrkadlil strach a napriek bolestiam sa od neho odtiahla. 
„Leona," začal váhavo. Podozrievavo ho pozorovala. 
Páčili sa mu jej oči. Na chvíľu zabudol, čo jej chcel povedať, pretože vnímal tie oči, farby azúrového mora. Odkašlal si. 
„Teraz to poviem a nebudem opakovať! Ak sa ešte raz pokúsiš siahnuť si na život, trpko to oľutuješ!“
„Nebudem vašou otrokyňou, nikdy sa vám nepodvolím. Nato nemáte právo!“ zašepkala pevne. 
„Dobre, ako myslíš... som zvedavý, čo bude s tvojim synom.“ Pokrčil bezstarostne plecami. 
„Čo... čo to hovoríte, Marcus je predsa mŕtvy.“  Zašepkala utrápene. 
„Nie je a darí sa mu veľmi dobre .“
„Je to len vaša hrá, ako ma trápiť!“ skríkla, neveriac. Podišiel k dverám a privolal slúžku. Keď vošla do kajuty, v náručí držiac chlapca, nemohla uveriť vlastným očiam. Leona sa aj napriek bolesti posadila a rozžiarené vystrela ruky. 
„Nie!“ zastal jej cestu. Úsmev jej pohasol a pery sa zachveli, až predpokladal, že sa rozplače. Ovládla sa a prinútila mu pozrieť do oči. 
„Najskôr si niečo vyjasnime! Čo si to pred chvíľou povedala, nepodriadiš sa?!“ smutné zvesila plecia. Ľútosťou mu stiahlo hrdlo. 
„ Podriadim sa pane... urobím čokoľvek, ale nechajte so mnou Marcusa.“ Spokojne sa usmial. 
„Akýkoľvek vzdor, zanovitosť a neuposlúchnutie príkazu, bude mať pre to decko nežiadúce následky! Dobre si to zapamätaj Leona.“ Sklonila hlavu a prikývla. Vyšiel z kajuty. Edit sa k nej s plačom rozbehla. 
„Pani moja, pani moja! Nezomreli ste! Tak veľmi som sa modlila... už nikdy viac to neurobte, prosím Vás. Takmer som prišla o rozum, pani moja!“
„Edit... ako je to možné. Podaj mi Marcusa.“  Šepkala a slzy radosti sa rozkotúľali po bledej tvári. Bola prislabá, aby ho udržala, ale dojka jej ho pridržiavala a ona sa šťastné smiala a plakala zároveň. 
„Ďakujem ti Edit, že si sa o neho postarala a aj o mňa.“
„Pani moja, rada som sa starala o nášho anjelika, ale o vás sa staral sir Sedrik.“ Vyhŕkla s úsmevom. Leona očervenela od rozpakov, keď si uvedomila, čo znamená  „staral“, odhaľoval ju. 
„Čo to hovoríš, je to bezcitný muž, prečo by sa o mňa staral.“
„Po celý čas, pani moja a nie je taký strašný... jeho muži ho obdivujú a vážia si ho. Opatroval vás, dokonca kŕmil, keď sa to mne nedarilo.“ 
„Možno chce, aby som vyzdravela, a by ma mohol do sýtosti trápiť.“ Skonštatovala. Vzdychli. 
„Myslím, že sa vám len vyhráža, nemá v povahe krutosť... aj ku mne sa správa pekne a neustále ma nabáda, aby som veľa jedla, aby som mala dostatok mlieka pre dieťatko.“
„Nezabúdaj, že som nástroj, jeho pomsty. Za jeho úbohú sestru... ách! Edit, nedokážem uveriť, že by Marcus, urobil niečo také hrozne. Nikdy tomu neuverím.“
„Pani moja... vojna je zlá.“  Zašepkala upokojujúco. 
„Nie... nikdy by to neurobil. Nikdy by neublížil žene... nikdy! Bol dobrý a citlivý muž, slabších ochraňoval, čestný rytier. Nikdy by sa neznížil, aby... nejakej žene... tie... tie hrozne veci. Poznala som svojho brata. Neurobil by to.“
„Pani moja, netrápte sa pre to, všetko sa časom vysvetlí .“
„Neverím, nikdy tomu neuverím! Môj brat, bol dobrý a statočný človek, nikto nebude špiniť jeho pamiatku! Nikdy by neublížil žene a nemá možnosť sa ani brániť.“  Opakujúc dookola, rozrušená vysvetľovala. 
„Vidím, že vám je už oveľa lepšie.“  Usmievala sa Edit, keď zazrela zanietený lesk v jej očiach. Kňažná sa usmiala. 
„Oveľa lepšie, rana ma už takmer nebolí. Bolí ma srdce, keď nemôžem dokázať, že Marcus... neurobil to!“ vášnivo skríkla. 
„Tíško pani moja. Mohli by nás začuť, sir Sedrik... nechcem ani pomyslieť, čo by urobil, keby prišiel nato, že ste sestrou sira Marcusa.“  Šepkala so strachom. 
„Je to jedno. Aj tak mi ublíži, považuje ma za Marcusovu vdovu.“
„Ale vdova je iné, ako sestra. Jeho setra... je jeho povinnosťou pomstiť ju...  a... ak by vedel vaše tajomstvo. Najskôr som myslela, že vás tým ochránim pred okamžitým znásilnením, pretože, ako žena po pôrode... štyridsať dní, ste nečistá. Máte štyridsať dní nato, aby ste si ho získali.“
„Získala, ako to myslíš?!“
„Spozná vás, bude vidieť, že ste slušná žena, bude ťažké vám ublížiť. Ako druhé, ste krásna. Mohol by sa do vás zamilovať, vedeli by ste mu pomotať hlavu, pani moja.“
„Čo to hovoríš Edit! Nechcem nič z toho. Nebudem nikomu nič dokazovať. Ja... chcem len, aby sme toto všetko s Marcusom prežili. Marcus je na prvom mieste. Musím ho ochrániť. Je jedno, ako!“
„Pani moja, ale keby ste si získali náklonnosť sira Sedrika, aj Marcusovi by sa žilo oveľa ľahšie.“
„Neželám si jeho náklonnosť! Je to náš nepriateľ, je rytierom kráľa Jakuba... ja som ich väzenkyňou... ja... „
„Pani moja, ja sa do politiky nerozumiem, ale chlap, je chlap a nedokáže odolať zvádzaniu krásnej ženy.“
„Celkom určite sa mu neponúknem, nezradím svojho brata, ani kráľa, musím s ním bojovať a ak ma... fyzicky sa neubránim. Je obrovský... nejako to prežijem, ale celkom určite ho nebudem zvádzať. Vydržím to všetko... nech sa deje čokoľvek, kým nebude Marcus v bezpečí. A teraz ma nechaj, som veľmi unavená. Dávaj pozor na dieťatko. Prosím.“ Zašepkala. Edit ju pohladila po ruke a odišla. Takmer okamžite zaspala. Snívala. Šťastné sa smiala. Marcus ju vysadil na poníka a ona na ňom jazdila, vystierala k nemu ruky a volala, jeho meno. Strhla sa zo sna a smutné vzdychla. Pomaly sa posadila. Až vtedy si uvedomila, že nie je v kajute sama. Sedel vzadu pri písacom stole a spod viečok ju pozoroval. Zrozpačitela. 
„Milovala si ho Leona?!“ spýtal sa pátravo, takmer nečujne. Vzdychla, pravdepodobne hovorila zo sna. 
„Marcusa? Áno, veľmi.“  Ticho hlesla. Zamračil sa a podišiel k nej. Najskôr sa zľakla, ale keď jej podal misku s jedlom, vydýchla si. 
„Jedz!“ prikázal stroho. Zobrala misku a snažila sa najesť. Avšak jedlo sa jej priečilo v krku, pretože ju neustále pozoroval. Cítila sa nepríjemné a bola príliš vyčerpaná. Aj prežúvanie bolo pre ňu námahou a lyžica, akoby vážila tónu. Spustila misku a vzdychla. 
„Jedz!“ zahrmel od stola, kde sám večeral. Strhla sa. 
„Ja... ja si už neprosím... na... najedla som sa.“  Zajakávala sa nervózna. 
„Zjedla si presne tri lyžice. To je aj pre tvoje, malé telo, primálo.“ Pri narážke na jej fyzickú konštrukciu, zrumenela rozpakmi. Zasmial sa, zabávalo ho to. Pomaly sa opäť spustila na lôžko a slastne vzdychla, keď sa jej hlava konečne dotkla podhlavníka. Zamračil sa a vstal. Keď podišiel k posteli, vyľakal ju. 
„Povedal som jesť, tak budeš jesť!“ odvrátila od neho pohľad, mlčala a klopila oči. 
„Protivíš sa mi? Chceš sa vyhladovať, aby si zomrela?!“ zahrmel, až sa znovu strhla. 
„Nie, pane, naozaj nie som hladná." Ako naprotiveň jej hlasno zaškŕkalo v žalúdku. Zahanbene zalapala po dychu. Zagánil na ňu. 
„Už si zabudla, čo sme sa dohodli?!“ zasyčal. 
„Nechcela som vás nahnevať... ja... odpusťte... ja..." opäť zahanbená sklopila oči. Vyčkával na vysvetlenie. 
„Nevládzem pane, nevládzem držať tu misku a lyžicu.“ Priznala nakoniec, hanbiac sa za svoju slabosť. Prekvapene na ňu pozrel. Čosi si zašomral popod nos, pritiahol stoličku k posteli, pomohol jej sadnúť. Jemne ju zodvihol a podložil podhlavník za chrbát, aby sa jej pohodlnejšie sedelo. Keď zobral do rúk misku a ponúkol jej prvú lyžicu, zrozpačitela. 
„Nemôžete ma kŕmiť!“ zašepotala
„Prečo nie? Doteraz som to robil.“
„Je to zahanbujúce.“ Zvolala pohoršená. Takmer nasilu jej vtisol lyžicu do úst. Zafučala ponížením, on sa uškrnul. Jeho tvár znežnela, keď sa mu okolo oči objavili, vejáriky smiechových vrások. Kŕmil ju, ako dieťa a keď už naozaj nevládala, začala protestovať. 
„Bude mi nevoľno pane, povraciam sa, už naozaj nemôžem.“  Odložil misku a podal jej bylinný odvar. Pomaly ho vypila a od únavy jej začali klipkať oči. Pomaly ju spustil na lôžko a ona ubolená vzdychla. 
„Byť tebou vyzliekol by som si tie šaty. Priveľmi ťa sťahujú, ubližujú ti a sú nepohodlné.“  Prehodil, akoby mimochodom. Urazená zaprskala ako rozzúrená mačka. Znovu ho rozosmiala. . 
„Nevyzlečiem si šaty!“ zasyčala. 
„Prečo nie? Všetko, čo máš pod nimi, som už videl. A keď vyzdravieš, budem vidieť opäť!“ dodal škodoradostne.