Tincamela-knihy

Poznámka:

Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 10745, Autor: Fotolit2" a podlieha autorským právam.

        Všetky miesta, mestá a osoby sú  vymyslené.

         Každá  podobnosť je čisto náhodná.

         Udalosti  i dej sa nezakladajú na historických  

         podkladoch.

      Cítila sa priveľmi unavená, aby držala oči otvorené. Sedela v kresle a jej telo vypovedalo poslušnosť. Chvíľami ju z driemot vytrhol jemný, maličký uzlíček, ktorý sa pomrvil v jej náručí. 
„Neboj sa maličký, všetko to zvládneme, nesmieš ma opustiť, si posledné, čo mi ostalo.“  Pri tejto neutešenej predstave jej opäť vyhŕkli slzy a ponorila sa do pochmúrnych spomienok.

           Už takmer desať dní neúnavne bojovala, boj so smrťou. Jeden prehrala. Bolestne vzdychla. Švagriná, zomrela pred troma dňami. Hneď, ako prišla správa, že jej milovaný brat, padol v boji za kráľa. V nezmyselnej dlhoročnej vojne v ktorej zomrelo priveľa mužov, ale aj mnoho nevinných ľudí. V tej istej vojne, zomrel aj ich otec. Bola ešte dieťa, veľmi na neho nespomínala, neboli to príjemné spomienky. Bitky, ktoré dostala, keď sa vracal z vojnových ťažení sa zabudnúť nedali. Bol to prísny, drsný rytier. Fyzickou silou si vynucoval poslušnosť. Vyžadoval nekompromisnú disciplínu a slepú oddanosť. Ona bola nepokojné, zvedavé dieťa, ktoré veľmi nerozumelo, čo vlastne od nej chcú. Vyrastala bez matky... zomrela, keď mala osem mesiacov na akúsi nevysvetliteľnú chorobu. Leona si častokrát myslela, že zomrela od smútku a samoty. Vychovávateľky sa často pohoršené sťažovali otcovi, na jej neslušné spôsoby, nehodné lady a člena kráľovskej rodiny, keď sa ako dieťa škriabala po stromoch, či behala po lúkach. Otec ju vždy ukážkovo potrestal. Keď prišla správa, že sa už nikdy nevráti, takmer nesmútila. Bol to pre ňu cudzí, surový človek o ktorom si myslela, že ju nemá rád. Až neskôr pochopila, že bol chorý, príliš vyprahnutý, aby dokázal vyjadriť svoje city, ak vôbec, ešte niečo cítil. Hrôzy, ktorých sa denné zúčastňoval na bojisku, poznamenali jeho zdravý úsudok. Počas svojej bezhraničnej služby kráľovi, prestal byť človekom. Bol iba vojak. Ich matka sa po odchode svojho manžela na bojiská, utiahla do tohto kúta kniežatstva, kvôli bezpečnosti. Vojna ich všetkých poznačila. Jej rodina, bola v priamom príbuzenskom vzťahu s kráľom. V prípade, ak by sa kráľovi niečo stalo, bábätko v jej náručí, bolo jeho dedičom. Kráľ Juraj, zatiaľ nemal vlastných potomkov.

     Nepamätala si na dvor. Narodila sa už tu, na panstve v horách. Jej starší brat si iba letmo spomínal, na časy strávené pri dvore. Mal tri roky, keď opustili dvor a utiahli sa anonymne, do bezpečia. Len veľmi malo ľudí v kráľovej blízkosti vedelo, kde sa nachádzajú, pretože kráľ nariadil ich evakuáciu, hneď po zavraždení svojho druhorodeného syna. Následník trónu sa úspešne vyhýbal pokusom o atentát a zotrval, aj s jej otcom a neskôr aj bratom, na bojových poliach. Keď starý kráľ zomrel, dúfala, že mladý následník, vojnu ukončí a konečne nastane mier. Zatiaľ sa želanie mladého panovníka, nesplnilo. Pokúšal sa nadviazať mierové rozhovory, ale bezvýsledne. A tak prišiel, aj pre jej brata povolávací rozkaz, od kráľa. Jej milovaný brat nastúpil službu svojej domovine. V ten deň, sa do ich hradu vkradlo nešťastie a smútok. Švagriná celé dni preplakala. Boli manželmi len dva mesiace. Tvorili najkrajší a najšťastnejší pár, aký kedy videla. Milovali sa a všade okolo seba rozsievali svoju lásku. Ich majetku sa aj napriek nepokojom, darilo. Kniežatstvo hraničilo so susedným kráľovstvom, ale bolo veľmi nedostupné, pretože zo severu a západu sa týčili vysoké pohoria a kam len oko dovidelo, boli husté lesy. Z východu bola jediná prístupová cesta po súši, ktorá sa dala veľmi dobre strážiť, vzhľadom k širokej rokline , ktorou prechádzala. Jedinou najprístupnejšou cestou bolo more z juhu. Neobávali sa, pretože zriedka kedy u nich zakotvila nejaká loď a ak aj, už zďaleka ju videli. Takže v tomto zákutí kniežatstvá boli naozaj dobré chránení.

    Dieťa v jej náručí sa opäť pohlo a zamrnkalo. Jemne ho kolísala a snažila sa doňho vliať, cez kozinkovú rukavičku trochu prevareného, kravského mlieka. Dieťatko sa narodilo predčasne, hneď po tej strašnej správe o smrti mladého kniežaťa. Švagriná sa trápila tri dni, kým chlapčeka porodila a ďalšie dva dni, z nej pomaly unikal život. Po celý čas zotrvala pri jej lôžku, aj keď pre ňu to znamenalo nevýslovnú hrôzu. Pôrodná babica ju odháňala, nehodilo sa mladej kňažnej, nepoškvrnenej panne, zotrvávať pri pôrode. Tvrdila, že dostane strach a nikdy nebude chcieť, deti. Mala pravdu. Bol to pre ňu hrôzostrašný zážitok, ale aj tak nemala srdce, odmietnuť prosbu v očiach svojej švagrinky, keď ju pohľadom úpenlivo prosila, aby zostala. Posmeľovala ju, umývala, kŕmila, ale Anna-Mária to vzdala. Nechcela ďalej žiť. A veľmi neistý osud čakal aj dieťatko, v jej náručí. Mlieko vyvrátil a nedokázal prijímať potravu. Bol slabý, neustále plakal, čo ho ešte viac vysiľovalo. Kŕmila ho, ale opätovne všetko vyvrátil. Skúšala kozacie mlieko, ale pochodila podobne. Až dnes sa jej podarilo nájsť dojku v podhradí. Zo vzdialenej dediny, na druhej strany rokliny priviedli ženu, ktorej dieťatko pred týždňom zomrelo. Prezliekli ju, okúpali a už na ňu čakala, v komnate mladého dediča titulu. Žena vošla a našla zúboženú kňažnú aj s dieťatkom v náručí. Dievčina, veľmi vyčerpaná a bábätko v jej náručí vyhladované. Pokľakla pred ňou.
„Pani moja, som Edit, poslali ste po mňa.“
„Vstaň Edit, som veľmi rada, že si prišla, veľmi ti ďakujem, knieža nedokáže piť zvieracie mlieko... je prislabý.“ Zašepkala unavená. Dojka vstala a podišla k nej.
„Smiem, pani moja?“ Nesmelo k nej vystrela ruky, pýtajúc si dieťatko. Mladá žena ho položila do rúk dojke. S láskou ho uchopila ako niečo nesmierne vzácne a krehké. Tíško sa mu prihovorila, posadila sa na pohovku a odhalila naliaty prsník. Celý čas mu tíško rozprávala a Leona si uvedomila, že práve sa našli, dve spriaznené duše. Aj napriek smútku sa nežne usmiala. Bol to dojímavý pohľad. Matka, ktorá prišla o svoje dieťatko a dieťatko, ktoré prišlo o svoju matku. Bola pevne presvedčená, že Edit všetku svoju lásku a opateru, daruje malému Marcusovi. Zmorená si vzdychla, už zase ju zmáhal úmor. Ani nevedela, ako zaspala. Cítila, že ju niekto vyzlieka a ukladá do postele, ale bola priveľmi zničená, aby zisťovala, či to bola jej stará pestúnka, alebo komorná. Bola veľmi drobná a obe jej pomocníčky, či už pestúnka, alebo komorná boli statné, robustné ženy, krv a mlieko. Sir Marcus si ju často doberal, pre jej drobnosť.
„Zabudla si narásť Leona.“ Žartoval. Mnohé trinásť ročné dievčatá ju rastom prevyšovali.

 
   Spala takmer doobeda. Keď konečne otvorila oči a prinútila sa vstať, preľakla sa. V komnate bolo neprirodzené ticho. Nepočula bábätko. V nočnej košeli sa rozbehla do vedľajšej miestnosti, kde zriadila izbu pre malého Marcusa. Pribehla ku kolíske a prekvapene zostala stáť. Bábätko pokojne spinkalo. Natešene spľasla rukami.
„Ďakujem ti Bože, zato, že si mi nevzal... to posledné, čo mám.“

   V ten deň posol priniesol list od kráľa. Vyjadril hlbokú účasť nad stratou svojho bratranca, milovaného manžela, brata a budúceho otca. Kráľ sa ustanovil za krstného otca dieťatka a zároveň aj poručníka, mladého kniežaťa. Pre vdovu poskytol možnosť opätovného výdaja, ak by si to želala, po uplynutí smútku s tým, že jej poskytne bohaté veno a jej zabezpečí vhodného manžela a stane sa jeho chovanicou až do času, pokiaľ nevstúpi do stavu manželského. S hlbokou úctou mu poďakovala a informovala ho o zmenách, ktoré nastali na ich panstve. Posol čakajúci na odpoveď, okamžite odniesol list pre kráľa. Prešli dva týždne a ona často uvažovala, ako sa situácia vyvinie. Očakávala, že kráľ pre nich pošle, aby im poskytol ochranu. Nechcela opúšťať svoj domov, ale bola si vedomá, že sama, slobodná kňažná... uvedomovala si, že nebude mať na výber a keď ich kráľ povolá k dvoru, bude musieť odísť.

  Jedno poobedie sedela pri obloku, s dieťatkom v náručí mu tíško pospevovala, pozorujúc okolie, ako sa mení. Prihlásila sa jeseň, farby žiarili zmesou žltej, červenej a hnedej. Mala rada toto obdobie, keď sa všetko chystalo na zimu. Zimy boli v ich kraji tuhé, napriek tomu, že boli prímorskou oblasťou. Úrodu pozbierali a uskladnili. Časť ostala na hrade a časť ukrývali v sýpkach, v horách. Naučil ju to brat. Časy boli pohnuté a do sýpok sa dalo dostať podzemnými tunelmi, vyhĺbenými pod hradom. V prípade núdze sa chodby dali zatopiť morskou vodou, aby sa počas bezpečného úteku z hradu, vyhli prenasledovaniu. V horách boli jaskyne, ktoré mohli poslúžiť, ako útočište pred prípadnými prenasledovateľmi. Pospevovala bábätku a cítila sa veľmi unavená. Ešte stále sa nespamätala z vyčerpania. Doľahlo na ňu vypätie a smútok posledných týždňov. Snažila sa čo najviac času venovať Marcusovi, aj keď ju dojka, neustále karhala, že ochorie. Takmer opäť zadriemala, keď vošla mladá žena a usmiala sa na ňu.
„Prečo si neoddýchnete pani moja? Maličký vám v noci nedal oka zažmúriť.“
„Asi si predsa len na chvíľočku ľahnem, som veľmi unavená, ale mám dnes ešte veľa práce.“
„Pani moja, práca neujde. Oddýchnite si, lebo ochoriete.“
„Ďakujem ti Edit, čo by som si bez teba počala... asi si na chvíľu oddýchnem.“
„A mali by ste sa poriadne najesť, ste slabá.“ Vďačne sa na ňu usmiala a pobrala do svojej komnaty. Začala sa vyzliekať, keď sa rozozvučal poplašný zvon na zvonici. Rýchle na seba naspäť nahádzala šaty a rozbehla sa do vstupnej haly. Pribehol k nej veliteľ stráži aj sir Tirel, starý rytier, ktorý zostal na hrade, aj keď už doslúžil. Celý život sa staral o jej bezpečnosť. Slúžil v ich rodine od nepamäti. Na staré kolená mu poskytli prístrešie a pocit domova. Leona si ho veľmi vážila, pretože sa od neho mnoho naučila. Aj o mužskej práci. Vedela, ako sa ubrániť, naučil ju sa o seba postarať, bojovať. Po otcovej smrti jej Marcus dovolil behať, škriabať sa po stromoch, užívať si slobodu v horách, pretože si myslel, že je dieťaťom a je prirodzene, že sa chce hrať. Jej spoločníkom bol vždy sir Tirel. Učil ju mnohým veciam a Marcus sa len smial nad pohoršením vychovávateliek. Tvrdil, že z toho vyrastie. Dovolil jej učiť sa všetko, čo ju zaujalo. Mal rád jej bystré postrehy, dokázali sa rozprávať celé hodiny o prečítaných témach. Dovolil jej čokoľvek, po čom jej srdce pišťalo a ona ho zato milovala. Staral sa o ňu a ľúbil ju. Keď odišiel, jej srdce bolesťou kričalo, ale bolesť musela zahnať do úzadia. Musela sa postarať o bratovho dediča i o panstvo. Zastať miesto svojho brata a švagrinej. Až keď večer, čo večer líhala, na smrť unavená do postele, zachvátil ju smútok a slzy žiaľu ju vždy zaliali.

 Sir Tirel zamračené počúval správy a Leone srdce stislo, od strachu. Blížili sa k ním tri lode z južnej strany. Boli štyri hodiny od pobrežia. Kňažná vedela, že to neznamená nič dobrého, aj keď vlajky ešte nevztýčili. Prichádzala jeseň, v tomto čase sa nikto nevydával na more, bez závažných dôvodov. Tie tri lode znamenali jediné nepriateľov. Nepricestovali by na troch lodiach, keby neboli plné vojakov. Vydala rozkaz na okamžitú evakuáciu obyvateľstva, do hôr. Každý mal zobrať koľko unesie, teplé oblečenie, deky a jedlo. Trvalo takmer tri hodiny, kým sa zorganizoval útek obyvateľov. Vrátili sa do vstupnej dvorany.
„Pani moja, ak zdvihneme padacie mosty a zničíme mólo, ubránime sa.“
„Nebudeme to riskovať.“
„Ak sú to lupiči, vyrabujú nás, ak nájdu hrad opustený.“
„Na tom momentálne nezáleží. Máme dostatok zásob v horách, prežijeme zimu bez ujmy. Nebudeme riskovať žiadne boje. Nechcem, aby niekoho zranili.“
„Možno sú to kráľovské lode.“
„Nie, celkom určite nie, posol ešte nemohol doraziť na miesto. Pokračujte v evakuácii ostatku obyvateľstva, aby sa všetci dostali do bezpečia včas.“
„Pani moja, musíme ísť, všetko som pobalila.“ Náhlila sa k nej dojka aj s pestúnkou.
„Ja nepôjdem. Pridajte sa k ostatným.“  Prehovorila ticho.
„Čo to hovoríte, pani moja?!“ zdesene zvolal veliteľ stráži.
„Nemôžem odísť, je tu knieža a je prislabý, v horách neprežije. Po nociach už mrzne, nevydržal by.“
„Pani moja, ale veď..." pestúnka hľadala správne slová.
„Ak by sa mu niečo stalo, môj život už nemá zmysel. Nikto si nedovolí nám ublížiť, sme pokrvní príbuzní kráľa, ak sa dostanú až na hrad a zajmú nás, budú žiadať výkupné, ale Marcus prežije... a v horách nie... vykúpite nás, zaplatíte výkupné a pošlete posla ku kráľovi so žiadosťou o pomoc.“
„Nemôžete tu ostať, viete, čo vás čaká?!“ zhrozene oponoval starý rytier.
„Áno viem, dočasne zajatie.“
„Zajatie?! Budú vás týrať, zneuctia vás a ktovie, čo ešte... je vojna! Nedovolím ti to Leona.“  Prešiel na familiárny tón, chcel ju uprosiť.
„Upokoj sa sir Tirel, už som sa rozhodla, Marcus v horách zomrie, ak ostaneme tu, máme šancu. Postaraj sa o našich ľudí a v mojej prípadnej neprítomnosti, ťa poverujem za správcu nášho majetku. Všetko je na tebe, môžem sa spoľahnúť?“ úpenlivo mu stisla ruku. Starcovi dojatím zovrelo srdce a tak len mlčky prikývol. V očiach sa mu zaligotali slzy. Objala svoju pestúnku, Edit a pozdravila veliteľa stráži.
„Pani moja, ostaneme a ubránime sa... ak..." navrhol veliteľ.
„Sám viete sir Richard, žeby sme všetci zomreli. Na tých lodiach je minimálne dvesto mužov, vás je sotva dvadsať. Nedovolím
zbytočne prelievanie krvi... nepošlem vás na istú smrť. Otvorte padacie mosty, aby sme ich nedráždili s dobýjaním. Keď prejdete tunelmi, otvorím poklopy s vodou a zaplavím chodby, aby nemohli za vami.  Ako náhle to všetko prehrmí, vrátite sa a vykúpite nás.“
Pribehol jeden zo strážnikov.
„Pani," uklonil sa. So zatajeným dychom očakávala správy.
„Sú to lode pod vlajkou kráľa Jakuba... je to jeho čierny Sokol.“ Zhrozene sa nadýchla. V miestnosti zavládlo hrobové ticho.
„Nemôžete tu ostať, pani moja.“  Upozorňoval ju, veliteľ stráži.
„Aspoň viete, kde nás hľadať,“ zašepkala otrasená, "teraz odíďte! Idem ešte do hrobky, potom pôjdem za Marcusom a počkáme na nich. O pätnásť minút otvorím poklopy s vodou! Nemáte veľa času.“ Rozhodne nariadila a viac sa neobzerala. Dôstojným krokom od-kráčala, aj keď jej srdce v hrudi splašené tĺklo. Naozaj sa bála. Čierny Sokol bol Jakubov najobávanejší rytier, jeden z najkrutejších a najtvrdších bojovníkov o akých, kedy počula. Rozprávali sa o ňom hrôzostrašné príbehy. Plavil sa k ich panstvu. To znamenalo len jedno:
„Vie o nás... niekto zradil, naše panstvo... ách Bože! Ako veľmi sa bojím.“ Kľakla si v kaplnke pri hrobke a modlila sa. Ale nedokázala sa sústrediť na modlitbu, myšlienky jej ovládol strach.
„Kňaz mi pred pár dňami povedal, že svojim krížom pane, navštevuješ len takých, ktorý ho unesú. Naozaj si si istý, že tvoj kríž unesiem?! Ja ... veľmi sa bojím, nielen o seba, ale najviac o Marcusa, pomôž nám pane. Neviem, čo s nami urobia. Veľmi ťa prosím... nie som si istá, či to dokážem. Daj mi silu byť statočnou, aby som nezahanbila svoju rodinu, aby som neprosila o milosť nepriateľa. Ale... viem pane, som priveľmi pyšná. Odpusť mi. Ak sa bude jednať o Marcusa, poprosím. Možno ma chceš naučiť pokore, pane... poprosím... urobím čokoľvek, len mi ho neber pane. Veľmi ťa prosím.“

Rozhodne vstala a pobrala sa do podzemia. Otvorila poklopy a voda sa vovalila do chodieb. Rozbehla sa, aby stihla utiecť pred prívalovou vlnou. Lem smútočných domácich šiat, už mala mokrý. Zakopla a spadla. Snažila sa vstať, ale ťažké mokré  šaty ju ťahali dole. Voda rýchle stúpala. Keď sa konečne dostala k schodom, bola mokrá, zablatená a vysilená. Potom jej niekto podal ruku a vytiahol ju z vody. Vďačne a s prekvapením hľadela do oči Edit.
„Čo tu robíš Edit, musíš odísť. Ak sa pokúsiš po ceste, možno to ešte stihneš.“
„Nestihnem pani moja, sú na mole. A nikam nepôjdem, neopustím vás pani moja. Knieža ma potrebuje, musím ho nakŕmiť.“
„Ách! Edit, neviem... čo povedať... ďakujem ti za tvoju statočnosť. Poďme, musíme do dvorany.“
„Mali by ste sa prezliecť, prechladnete, ale už niet času. A možno je dobre, že ste taká ufúľaná, aspoň si hneď nevšimnú vašu krásu.“ Upravila jej čepiec, z ktorého neposlušné vykúkal hrubý čierny vrkoč. Skryla jej vlasy a natrela si tiež tvár, aj ruky blatom.
„Vyzeráme, ako dve ufúľané mátohy..." povzbudivo sa usmiala. Ponáhľali do dvorany. Leona zobrala do náručia Marcusa a postavila sa vedľa stolice svojho brata. Zhlboka sa nadýchla. Srdce jej tĺklo až v hlave a chytala ju panika, keď začula víťazoslávny rev, na hlavnom dvore. Dupot nôh a rinčanie, ju nabádalo utiecť, ale aj tak naďalej stála nehybne a vzpriamene.
„Veľmi sa bojím.“  Zašepkala.
„Ja viem, pani moja... ja viem. Zvládneme to.“ Šepkala Edit.
„Kdekoľvek nás odvlečú. Utečieme odtiaľ.“ Prehlásila ticho, ale dôrazne. Dojka jej stisla ruku.

Nepriateľský vojaci sa vovalili do dvorany s hromovým revom, ale keď zazreli dve ufúľané ženy v čiernom, stíchli a len ich mlčky obkolesili. Sledovali ich lačne, ako vyhladovaní vlci. Na dlažbe sa ozvali ťažké dunivé kroky a stredom sa vytvorila ulička. Neodvážila sa pohliadnuť na prišelca, ale podľa rešpektu predpokladala, že je to „čierny Sokol“. Chvíľu ich mlčky pozoroval, takmer fyzicky, cítila jeho drvivý pohľad. Premeriaval si dve zablatené, mokré ženy. Tá drobná, nemohla mať viac ako dvanásť, trinásť rokov. Na prsiach si pevne zvierala dieťa. Druhou rukou sa držala vyššej robustnejšej ženy. Podľa pokorného postoja usúdil, že je to slúžka. Drobné dievča stalo hrdo, vzpriamene, aj keď klopila oči, vyžarovalo z nej odhodlanie a dôstojnosť.
„Ten sviniar Marcus bol ženatý z dieťaťom. To sa podoba na jeho zvrátené chúťky. A teraz jeho vdova a sestra zaplatia za jeho hriechy... ale kde je sestra? Utrápim ich, presne ako on, utrápil moju sestru, až kým ju šialenstvo nedohnalo k samovražde.“ Nenávistné na ne zagánil.
„Predpokladám správne, že vy ste hradná pani.“ Jeho hlas ju takmer prekvapil. Bol hlboký, pevný, drsný a aj keď hovoril potichu, v priestrannej miestnosti burácal. Nesmelo zodvihla pohľad. Hľadel priamo na ňu.
„Áno.“ Odpovedala ticho. Opäť sa na ňu zadíval. Hlas sa jej nezachvel, ale napriek tomu vedel, že sa bojí. Skoro mu jej prišlo ľúto.
„Čie je to dieťa?!“
„Je to mladé knieža.“  Odvetila jednoducho
„Kde je vaša švagriná?“
„Pred troma dňami sa pominula, od žiaľu.“ Zlomyseľné sa uškrnul.
„Koľko máte rokov?“
„Sedemnásť.“ Odpovedala klopiac oči. Spokojne si vydýchol. Už nebola dieťaťom, aj keď jej vzhľad tomu nasvedčoval. Bola drobná, nevyvinutá, pokojne by ju považoval za chlapca, keby nemala na sebe ženské šaty.
„Pravdepodobne je aj škaredá... ale preto blato, nevidieť tvár. Marcus mal naozaj zvláštne chúťky. Ktovie prečo si ju vzal, určite kvôli majetku... alebo žeby mala, skryté talenty?! Tak to za chvíľu zistím!“ kruto sa uškrnul.
„Viete, kto som?!“
„Ste rytierom kráľa Jakuba... sir Sedrik.“
„Volajú ma tiež čierny Sokol a vy madam, ste mojím úhlavným nepriateľom.“
„Zvláštne... rytieri kráľa Jakuba, si za nepriateľov, vyberajú ženy?!“ chladné, pohŕdavo preriekla. Drsne sa usmial.
„No, veď vám ten hrebienok hrdosti rýchle spadne.“
„Nikdy som vám nič neurobila.“
„Vaše knieža, áno. Uniesol moju sestru, zhanobil, ubližoval jej, týral, až kým nezošalela, potom mi ju vrátil. Nakoniec zomrela... presne to isté, čaká aj vás.“ Surovo zo seba vytlačil. Prekvapene zalapala po dychu.
„Marcus by nikdy neublížil žene. Neverím vám!“ zvolala vášnivo. Nahnevane k nej pristúpil. Prikrčila sa od strachu a pevne zatvorila oči. Vedela, že ju udrie. Pevnejšie si privinula chlapčeka, pretože vedela... keď ju udrie, stratí vedomie. Bol obrovský, svalnatý a nesiahala mu ani do hrude. Úder neprichádzal. Bojazlivo zodvihla oči. Stretla sa so zúrivým kobaltovo-modrým pohľadom.
„Mylady, už ste ma nazvali zbabelcom, dovolíte si tvrdiť, že som aj klamár?!“ hrozivo zahrmel.
„Nechcela som vás uraziť pane, ale viem... Marcus to neurobil. Nikdy by také niečo neurobil. Nikdy vám neuverím!“ šepkala, ale hlas sa jej nezachvel.
„Moja sestra... presne mi povedala, aké hrôzy prežila. Takže mi nebudete tvrdiť, niečo iné. Na kolená! Od teraz ste zajatkyňou kráľa Jakuba a mojou osobnou otrokyňou, kým o tom nerozhodnem inak!“
„Zaplatíme vám výkupné.“  Navrhla ticho s nádejou.
„Aj ja som ponúkal výkupné! Akejkoľvek výšky... vysmiali sa mojej ponuke, na kolená!“ prikázal chladnokrvne. Mierne cúvla a hrdo vystrčila bradu. Oči jej zaiskrili pobúrením. Zaujalo ho to. Bola maličká, ale vzdorovitá. Zlomyseľné sa uškrnul.