Posol smrti © Kapitola - 2 -
16. 6. 2021
Poznámka: Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 1-90441258, autor Majorgaine " a podlieha autorským právam.
O štyri roky neskôr.
„Je mi ľúto madam. Prípady tohto druhu neberiem.“ Postaršia, utrápená žena sťažka vzdychla s portrétom mladej slečny v rukách.
„Povedali mi, že nebudete chcieť. Vraj vás úteky deti z domu nezaujímajú. A nemám dosť peňazí, aby som dokázala uhradiť váš drahocenný čas. Len som dúfala...“ hlas sa jej zlomil. Znovu zhlboka povzdychla.
„Nebola som ideálna matka, len som chcela... chcela by som vedieť, že je nažive a že sa má dobre.“ Zašepkala a prstom pohladila fotografiu mladej ženy.
„Vaša dcéra je plnoletá. Jedného dňa každé dieťa odíde z domu. Upokojte sa madam. Ohlási sa. Vždy sa ohlásia. Možno ste mali spory, ale čas lieči rany. Ohlási sa.“ Upokojujúco sa usmial.
„Prepáčte, že som vás obťažovala. Ja... som zúfala a...“
„Rozumiem vám, bude to v poriadku.“
Osamel a v duchu zastonal. Ďalšie nešťastné stvorenie, s nešťastným osudom. Nerád im hovoril tieto veci, pretože klamal. Dievča utieklo z domu, pretože sa tu necítilo dobre. Najskôr skončilo niekde v gangu, alebo ako prostitútka. Alebo sa zalepilo za prvého chlapa, na ktorého narazilo. Väčšinou to boli sadisti, alkoholici, či stroskotanci. Len máloktoré z týchto stratených detí sa prepracovalo v živote na niečo lepšie. Väčšinou sa z jedného tyranstva, dostali do druhého ešte horšieho. V mnohých prípadoch to končilo smrťou. Vzdychol, pomiešal kávu a neutešene dumal o všetkom tom zle, s ktorým sa viac-menej nedalo nič robiť. Zapípala mu správa na telefóne. Reflexívne pohliadol na monitor a zároveň vytreštil oči.
„Klamal si Andreas, to nebolo pekné. Je po nej a ty to vieš.“ Stálo na malom monitore. Vlasy na zátylku sa mu naježili. To sa mu už dlho nestalo. Naposledy pri tom malom chuligánovi. Bol to veľmi zvláštny deň. Deň nezmyselného hazardu a samovražedných pokusov. Nakoniec sa dozvedel, že chlapec bol obvinený z vraždy troch agentov bezpečnostnej agentúry. Nemohol uveriť, ale kdesi v podvedomí ho niečo kopkalo a presviedčalo, že ten malý darebák by toho bol schopný.
Vytrhol sa zo spomienok a poobzeral okolo seba. V kúte sedel pár, ktorý mal oči len sám pre seba. Jeden postarší muž čítal noviny. A veľmi pekná tmavovláska, ktorá na niekoho čakala. Viac krát vrhla netrpezlivý pohľad na svoje zápästie a kontrolovala hodiny. Až teraz si ju všimol. Bola obdivuhodná. Už dlho nevidel krajšiu ženu. Vlastne nikdy nevidel zaujímavejšiu a charizmatickejšiu osôbku, ženského pohlavia. Pôsobila exotickým dojmom aj napriek tomu, že bola beloška. Jemný bronzový odtieň pokožky nasvedčoval, že pracuje niekde vonku. Výrazne lícne kosti jej dodávali takmer aristokratický vzhľad. Bohatá, svetlá riava vlasov ju obostierala a v mäkkým vlnách lemovala súmernú tvár. Ako model by potešila oko nejedného umelca. Bezchybná pleť žiarila zdravím. Nemala na sebe ani štipku make-upu a predsa vyzerala upravená. Veľké, modré oči lemovali dlhé husté riasy. Plné, mäkké pery umocňovali dojem temperamentnej, tajuplnej krásky. Tak nejako vyzerajú osudové ženy, prebleslo mu myšlienkami. Uvedomil si, že väčšina mužov po nej pokukuje. Zrejme si nato zvykla, pretože si ich nevšímala. Pozorujúc dievča, zabudol na správu až kým nezapípala opäť. Zamračil sa na telefón.
„Neslintaj na tu ženskú a radšej mi odpovedz! Aj mňa si vtedy klamal, keď si mi sľuboval pomoc?!“
„Kto si a kde, čo odo mňa chceš?“ odpísal a sledoval ľudí v miestnosti. Nikomu nezapípal telefón, ale to neznamenalo, že nie je v miestnosti. Mohol mať vypnutý zvuk. Nič sa nedialo, u nikoho nezazrel telefón, iba kráska zase netrpezlivo hľadela na hodinky. Opatrne vyzrel cez okno. Nikoho nevidel. Avšak svedkom jeho rozhovoru s tou ženou, mohol byť len niekto v reštaurácií. Podozrievavo sledoval čašníkov. Takmer s určitosťou vedel, že je to ten malý darebák spred štyroch rokov. Nesľuboval niečo len tak na počkanie. Vedel presne kedy a komu ponúkol pomoc... mohol by to byť jeden z nich. Všetci boli mladí. Sú to už štyri roky. Nie, dvaja boli starší. Ten chlapec by teraz mohol mať sedemnásť, osemnásť... možno šestnásť. Bol drobný a špinavý. Nedal sa mu presne odhadnúť vek.
„Zabudol si na mňa Andreas?“ ďalšie správa.
„Čo chceš?“
„Vlastne nič, len ma rozčarovalo, že si ju klamal. Čakal som od teba oveľa viac.“
„Kde si dočerta?!“
„Poslal som ju za tebou. Počúval som váš rozhovor. Maj sa, ty klamár.“
„Prečo si jej to nepovedal ty sám.“ Nahnevaný odpísal.
„Neverila by mi. Jej dcéra je mŕtva, rodičia také veci nechcú počuť.“
„Ako to vieš?“
„Zabila sa sama, vzala si viac matrošu ako jej telo znieslo.“
„A čo tí agenti, zabil si ich? Obvinili ťa.“
„Niežeby som nechcel, ale nebolo potrebné. Pozabíjali sa medzi sebou. Iba som sa pozeral.“
Andreas sťažka prehltol. Bolo to viac ako bizarné. Dopisoval si s tým zvláštne-nebezpečným chlapcom o ktorom štyri roky nič nepočul. Hľadal ho, pátral po ňom, ale nenašiel nič, akoby nikdy neexistoval. Neraz ho to doháňalo do šialenstva. Nikdy nehľadal niečo, či niekoho tak dlho a intenzívne. Bol povestný tým, že dokázal nájsť stratené, tajuplné, neobyčajné. Pátranie po tom chlapcovi sa stalo jeho posadnutosťou. Chcel o ňom vedieť viac. Chcel vedieť, kde sa vzal, kto ho takto vycvičil a kto bol ten Golém. Avšak narážal len na ďalšie množstvo neznámych. Dva krát zachytil jeho stopu. Náhodne ho zazrel v televízií. Záznam o zemetrasení v Číne. Čo robil v Číne, ako sa tam dostal? Bol malý, neplnoletý. Niekto s nim musel cestovať... ale kto... ten obor? Kdekoľvek pátral, ten malý oficiálne neexistoval. Druhý krát sa objavil pri banskom nešťastí v Dakote. Dvaja baníci spomínali ufúľaného chlapca, ktorý ich vyviedol zo zavalenej šachty. Nevedeli, kde sa tam vzal... ale bol tam a pomohol im.
„Prečo si teda ušiel?“
„Kto by uveril, že sa skorumpovaní hajzli pobili medzi sebou?!“
„To sú vážne obvinenia. Bol si dieťa, uverili by ti.“
„Je to pravda a neuverili by mi.“
„Nechceš sa so mnou stretnúť a preberieme to?“
„Ani nie, nerád by som ťa zabíjal. Hlavne, keď som ti zachránil život... dva krát. A si dosť populárny. Všimli by si, že ťa niet.“
„Čo to trepeš? Chcem sa len porozprávať. Ľudia sa nezabíjajú na počkanie.“
„Vlastne... možno by sa niečo našlo, čo by sme mohli rozoberať. Parkerová ulica 3456/89 o jedenástej, na streche. Dnes. A príď sám, nesklam ma.“
„Budem tam.“
Všimol si, že krásavici za vedľajším stolom došla trpezlivosť. Prestala hľadieť na hodinky. Milo s úsmevom kývla na čašníka, aby zaplatila.
„Ak dovolíte slečna, vyrovnám to za vás. Bolo by mi potešením.“ Vyhŕkol prostoreko, ani nevediac prečo. Nezvykol obťažovať neznáme ženy. Mal skôr opačný problém. Všemožne sa vyhýbal ženám, ktoré ho na každom kroku prenasledovali. Vrhla na neho pobúrený pohľad a on sa v tej modrej stratil, aj napriek iskrivému hnevu v očiach. Spamätal sa a uvedomil kardinálnu chybu. Urazil ju najhorším spôsobom, akým mohol. Prudko vstal, podišiel k stolu a jemne sa uklonil.
„Prepáčte mi, správam sa ako neotesanec. Normálne, nezvyknem urážať slečny v reštauráciách. Mrzí ma to.“ Ospravedlnil sa pokorne. Jemne pri-dvihla obočie, pobúrenie ustúpilo a vystriedala ho zvedavosť. Už dlho nevidel oči, v ktorých by sadalo čítať ako v otvorenej knihe.
„Prepáčte, dovoľte, aby som sa predstavil... som Andreas Autain a moje správanie je neodpustiteľné. Avšak napriek tomu dúfam, že mi prepáčite moju neohrabanosť. Ako som spomenul, nezvyknem nikoho urážať na počkanie.“ Potuteľne sa usmiala.
„Mám sa cítiť poctená, že ste si vybrali práve mňa, aby ste s tým začali?“ v očiach jej hralo figliarstvo. Uvoľnil sa a usmial.
„Vyrazili ste mi dych. Počúvate to zrejme každý deň, ale myslím to úprimne. Ste mimoriadna žena, takže som na moment ohlúpol a vy-tresol prvé, čo mi napadlo, aby som na seba upozornil.“
„Predpokladám, že muž ako vy nemá potrebu na seba upozorňovať. Ste dosť neprehliadnuteľný.“ Odvetila pokojne a prešla pátravo po jeho vysokej, urastenej postave.
„Tentokrát som podľahol nepotlačiteľnému nutkaniu. A už zase sa správam ako hlupák. Nechcem, aby ste moju snahu vás zaujať pociťovali ako obťažovanie.“
„Často sa nechávate ovládnuť nutkaniami?“ podpichla.
„Zopár krát sa mi to už prihodilo.“ Priznal s chlapčenským úsmevom.
„Stalo to aspoň zato?“ šteklila ho naďalej.
„Ani presne neviem, ale plynulo z toho ponaučenie.“ Pokrčil plecami. Usmiala sa tajomným úsmevom Mona-Lízy a zase kývla na čašníka.
„Dovoľte mi vás pozvať na drink, alebo vás odprevadiť, teda... ak neexistuje niekto, komu by to mohlo prekážať.“ Pohľadom zaletel k jej rukám. Zdobili ich dva jemné platinové prstienky a náramok, ale snubný prsteň nevidel.
„Čaká na mňa môj šofér, takže ďakujem. Už naozaj musím, som v časovej tiesni.“ Podišiel k nim čašník, ale Andreas mu venoval iba jediný výrečný pohľad a muž sa okamžite vyparil. Sledovala scénu pred sebou a v jej očiach zachytil náznak hnevu.
„Budete najskôr častým hosťom.“ Skonštatovala a uchopila malú kabelku, ktorá ladila s topánkami. Úslužne pristúpil a galantne jej odsunul stoličku, zároveň ju uchopil za ruku. Zacítil jemne trhnutie. Nepatrný náznak protestu, ale pretrpela jeho neodbytnosť.
„Dobre tu varia.“ Vysvetlil. „A patrí mi to tu“, dodal ešte v duchu. Viedol ju k šatni, galantne si položiac jej ruku na predlaktie. Všimol si, že podpätky lodičiek majú najmenej pätnásť centimetrov. Pohybovala sa bez najmenšieho zaváhania, či nerovnováhy. Musela ich nosiť pravidelne. Siahala mu ledva do brady. Takže bez lodičiek by dosiahla výškou do jeho hrudníka.
„Začínate ma obťažovať, pane!“ chladne precedila pomedzi stisnuté zuby.
„Dovoľte mi byť galantným, keďže som všetko ostatné pokazil. Môžem dúfať, že sa ešte uvidíme?“
„Som v Londýne iba krátko... a nestýkam sa s neznámymi, dotieravými mužmi.“
„Pochopiteľne, múdre rozhodnutie. Môžem vám poskytnúť celý môj životopis, ak budete chcieť a nebudem tým pádom pre vás neznáma osoba. Ale to by ste ma museli vziať na milosť.“ S rozpačitým úsmevom naliehal. Tíško vzdychla, ale premlčala jeho ďalší chabý pokus.
„Nedáte mi ani šancu? Nie som nebezpečný, ani dotieravý... aj keď to momentálne tak nevyzerá. Som úplne neškodný. Môžem vám ukázať Londýn, ak ste tu len na krátko. Môžeme sa spoločne navečerať, alebo čokoľvek si budete priať.“
„Som naozaj časovo veľmi vyťažená. Za pár dni musím dopísať štúdiu, takže sa ani nepohnem od kníh. A nie je to výhovorka. Horí mi termín.“ Mierne ho odbila.
„Rád vám pomôžem, na čom pracujete?“ Zaváhala.
„Archeologické vykopávky v Egypte.“ Odvetila napokon po chvíľkovej odmlke.
„Ste archeologička? To by mi nenapadlo. Neprezradíte mi svoje meno?“ s úsmevom dobiedzal.
„Amiela... Amiela Doxtren. Moje auto čaká.“ Pripomenula neochvejne. Kývol službe v šatni a žena v stredných rokoch priniesla sako. Spustil jej ho na plecia. Do nosa mu udrela vzrušujúca vôňa. Parfum pripomínajúci zmes exotického korenia, vôňa tajuplná a omamná. Cítil ho aj pred tým, ale teraz, keď stál za ňou... zhrozený si uvedomil, že má erekciu.
„Máte vynikajúci parfum.“ Hlesol, aby zakryl svoje rozpaky. Krátko kývla a keď jej šofér otvoril dvere vyslobodila si ruku.
„Veľmi ma tešilo Amiela a ešte raz prepáčte.“
„Zbohom Andreas Autain.“ Jemne pozdvihla kútiky úst, naznačila úsmev, ale to už šofér zatvoril dvere na jej strane a pohli sa.
Rýchle očami zaletel k registrácií vozidla. V duchu si zopakoval značku auta a vošiel dnu. Na kus papiera si zapísal poznávacie číslo, jej meno a poznámku archeológia, história. Hneď ako vošiel do svojej kancelárie, vrhol sa k počítaču. Po troch hodinách sa zamračene oprel o operadlo stoličky. Žiadna Amiela Doxtren neexistovala. Nikdy v Británii neexistovala. Skontroloval letové plány. Nemusela byť z Británie. Sama povedala, že je tu len krátko. Vyhľadával linky z Egypta. Tvrdila, že sa venuje práci o vykopávkach z Egypta. Nič. Nenašiel nikoho, kto by ju čo len z diaľky pripomínal. Zameral sa na egyptskú expozíciu a vedecký team, ktorý spracovával poznatky. Nebola ani medzi nimi. Vozidlo patrilo požičovni. Prenajala ho súkromná osoba, zaplatila plnú cenu auta, aj poistenia v hotovosti. Prenajaté bolo na štrnásť dni. Čiastka za vozidlo bude vrátená po odčítaní nákladov, ak vozidlo v poriadku vráti.
Unavený si pretrel oči. Zaklapol notebook. Vrhol pohľad na hodiny. Prudko vstal a schytil bundu. Zamkol kanceláriu a za chôdze ju na seba náhlivo natiahol. Prehmatal si vrecká. Telefón mal, kľúče od auta tiež. V hlave si premietal, kde je Parkerová ulica. Pre istotu zadal hlasový pokyn mobilnej navigácií. Šiel správne.
V duchu prehodnocoval, či je rozumné ísť na stretnutie s tým malým darebákom. Všetko okolo neho bolo zahmlené, temné a tajuplné. Zvedavosť by mu nedovolila neodísť, ale veľmi dobre si uvedomoval, žeby to mohlo byť nebezpečné. Niežeby sa toho malého bál... avšak mohol byť v spoločnosti toho Goliáša a po tom, čo už spolu prežili ho jeho pud sebazáchovy nabádal k opatrnosti. Zaparkoval nie práve v najčistejšej a najpokojnejšej časti mesta. Pohliadol na starú, ošarpanú budovu.
„Ako inak, stará búda na spadnutie. Prečo si nevyberie príjemnejšie miesto na stretnutie. Ak budem cestou musieť preskakovať cez ležiacich feťákov, vyťahám to chalanisko za uši!“ pomyslel si a vystrúhal mučenícku grimasu. Vystupoval špinavým schodiskom, ktoré páchlo močom, potuchlinou a špinou. V duchu sa modlil, aby na nikoho nenarazil. Nemuselo by to byť práve najpriateľskejšie stretnutie. V chodbe blikalo tmavé od prachu zájdené svetlo, akoby sa vysmievalo jeho ostražitosti. Konečne otvoril dvere na strechu. Hrdzavé pánty protestne zakvílili. Ovanul ho chladný, čerstvý vzduch. Zhlboka sa nadýchol, aby svoje čuchové bunky prinútil vnímať niečo iné, ako moč, špinu a pleseň.
Poobzeral sa a v odraze svetiel z mestá, ktoré vrhali po streche čudesné tiene ho zazrel. Sedel na komíne a bezstarostne hojdal nohami. Zoskočil. Andreas zatajil dych. Komín mal najmenej tri metre. Zľahka doskočil do podrepu a vzpriamil sa. Vydýchol úľavou, takmer zabudol, že ten malý je ako opica.
„Meškáš Andreas Autain.“ Skonštatoval tichým, hlbokým hlasom. Andreas ho pozorne pre-šacoval očami. Vôbec sa nezmenil. Možno po-vyrástol, ale celkom určite nie viac ako desať centimetrov. Rovnako ufúľaná tvár. Veľká, nadrozmerná čiapka, ktorá mu padala do oči a ktorej farba sa nedala určiť. V tme svietili iba zuby a oči. Rifľová, otrhaná bunda, akurát mala zase rukáv, neforemné nohavice a vysoké kožené čižmy.
„Nikdy sa neumývaš?“ hlesol prekvapený.
„Niekedy áno.“ Odvetil vážne.
„Vôbec si sa nezmenil, teda možno si po-vyrástol, pár centimetrov.“
„Ani ty nie. Teda, možno máš na sebe viac svalovej hmoty. Posilňovňa?“
„Trikrát týždenne, proti-stresová terapia. Myslel som, že si skoro dospelý. Sú to štyri roky. Neveril by som, že ešte stále budeš malé, ufúľané zatúlanča.“
„Skoro aj som... ehmm dospelý, ale vyhovuje mi to viac takto. Stratím sa v dave.“
„To pochybujem. Ten, kto ťa stretol na teba tak ľahko nezabudol.“
„Hovoríš z vlastnej skúsenosti? Počul som, že sa po mne úporne zháňaš. Nejaký špeciálny dôvod, alebo len tak vzdávaš hold starým, dobrým časom?“
„Som od prírody zvedavý. A po našom spoločnom dobrodružstve mi nedala zvedavosť pokoj. Chcel som vedieť, čo si zač. Odkiaľ si, kto si.“
„A zistil si to?“ posmešne zatiahol.
„Videl som ťa v Číne a neskôr v Dakote, ale nič viac.“ Priznal pokojne a sledoval chlapča, ako sa usadilo na leme plechovej strechy. Zase hojdal nohami, spustenými cez okraj úplne bezstarostne, akoby sedel na pikniku s priateľmi a nie na okraji strechy s hlbinou pod sebou.
„Zlez odtiaľ, spadneš. Je to určite skorodované.“ Napomenul ho. Jamie sedel chrbtom k nemu a mlčal.
„Je odtiaľto pekný výhľad. Všetko vyzerá také pokojné a čisté.“ Hlesol po odmlke. Andreas zacítil z tých slov hlboký smútok a bolesť.
„Všetko v poriadku Jamie, máš nejaké problémy?“ znepokojený k nemu podišiel.
„Potrebujem, aby si ma dostal na jedno miesto.“ Preriekol ticho, stále sediac chrbtom.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
