Tincamela-knihy

Poznámka:
Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021. Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke  „© Samphotostock.cz, Autor: Dmitry_Tsvetkov 1-105567592" a podlieha autorským právam.
Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.

     Kapitola -3-

„Čo je to za miesto a prečo ja?“
„Tvrdil si, že máš bezpečnostnú previerku najvyššieho stupňa, kontakty, iba si sa vychvaľoval?“
„Vychvaľoval?! Je to pravda!“ odvrkol dotknuto.
„Sľúbil si mi pomoc. Tak teraz nastal ten správny čas, vrátiť mi dlh... zachránil som ti život,“ dodal so zadosťučinením. Andreas zafučal.
„Musíš to vyťahovať pri každej príležitosti?! Tak von s tým. Kam ťa mám dostať, aby som už nepočúval, že som ti dlžný. A aby som sa ťa zbavil raz pre vždy!“
„Potrebujem ísť dnes v noci do IIM.“
„Dnes v noci... zbláznil si sa? Získam povolenie, ale budem potrebovať dva, tri dni.“
„To je neskoro, musím tam ísť dnes!“ tvrdohlavo prehlásil.
„To nie je možné. Je to vedecký inštitút pod patronátom ministerstva vnútra. Nikto sa tam nedostane len tak.“ Odrazu Jamie prehodil nohy naspäť a zoskočil na strechu.
„Kašli nato, díky aj snaha sa ráta.“ Pobral sa smerom k dverám.
„Dočerta! Počkaj Jamie... povedz mi, prečo tam chceš ísť.“ Zastavil sa, ale neobrátil k nemu. Váhal.
„Niečo mi vzali, chcem to späť.“ Vyhŕkol napäto.
„O čom to hovoríš? Čo by ti mohlo vziať IIM. Hovor so mnou, povedz mi to!“
„Nie je veľmi čo. Nedokážeš ma tam dostať, tak si nájdem inú cestu.“ Pohol sa k dverám.
„Ak sa tam pokúsiš dostať násilím, zastrelia ťa ako narušiteľa.“ Upozornil už len jeho chrbát.
„To je dosť možné.“ Mykol plecom a pokračoval.
„Počkaj predsa, dočerta! Pokúsim sa zavolať ministrovi vnútra.“ Chlapec sa zastavil a v očakávaní na neho zadíval.
„Kriste pane, dovedieš ma do kriminálu, alebo do hrobu!“ Zahundral a vytiahol telefón.
„Môžeš sa vyhovoriť, že som ťa mentálne ovládol.“ Uškrnul sa drzáň.
„Mentálne ovládol? A skončím na psychiatrií!“ Zaprskal a hľadal číslo v telefóne. Chlapec kopal do drobného štrku a Andreas ho zamračene pozoroval, kým jeho telefón zvonil.
„Dobrý večer Mathias. Prepáčte, že obťažujem v túto nekresťanskú hodinu, ale je to značne naliehavé. Mám veľmi neobvyklú žiadosť. Ale najskôr, ako sa máte, kĺby už zase poslúchajú?“ Jamie znudene kopal do kamienkov, kým si tí dvaja vymieňali zdvorilôstky. Spozornel, až keď jeho „veľký“ priateľ prešiel k veci.
„Preskoč tie kecy. Povedz, že tvoj priateľ, ktorý musí do IIM ma „vabank“. Usmernil ho pološeptom. Nechápavo na neho fľochol a opatrne zopakoval, čo mu Jamie prikázal. Na druhej strane telefónneho spojenia sa ozvalo zdesené za-lapanie po dychu. Andreas sa zamračil.
„Je tam s vami Andreas?“ Opatrne sa spýtal minister.
„Áno. Poznáte ho?“
„Stretli sme sa. Opatrne Andreas. Odveďte ho do IIM a podľa možnosti sa vzdiaľte. Je vždy predvojom smrti. Dajte si pozor, je to skutočne nebezpečné. Viem, že si nemôžete pomôcť. Ovláda vás, ale vynúťte si sľub, že ako ho odvediete, uvoľni vás.“ Mladý muž údivom otvoril ústa a civel na chlapca.
„Má moje slovo!“ nahlas zvolal Jamie, aby ho na druhej strane počuli a uškrnul sa. Minister ho ubezpečil, že budú mať voľný vstup do celého areálu a rýchle rozhovor prerušil. Andreas nechápavo hľadel na telefón.
„Poďme!“ zavelil krpec a náhlil dole schodmi.
„Čo to malo znamenať?! Ty poznáš ministra?“
„Stretli sme sa.“ Odvrkol a postavil sa k dverám auta. Diaľkovým ovládaním otvoril a malý nasadol.
„Čo to hovoril o tom predvoji smrti a ovládaní a... a...“ Stratil reč a naštartoval.
„Nerieš niečo, čo nemôžeš pochopiť. Ponáhľaj sa, nie je veľa času.“
„Času?! Čo tam chceš robiť. Dúfam, že nemáš zase granáty!“ pobúrený odsekol.
„Nemám granáty, ani vtedy som nemal. Bola to len slzná dymovnica. Vyplakali sa, vykašľali a boli v pohode.“ Sladko mu vrátil Jamie.
„Čo si preboha zač?! Dočerta, už mi niečo povedz, inak sa zbláznim.“
„A budeš stále snoriť a otravovať!“ doplnil sarkastický.
„Aj to. Hádam si za-slúžim vysvetlenie!“
„Neexistuje vysvetlenie. Jednoducho viem o zlých veciach.“
„Akože o nich vieš?!“ Sám sebe znel hysterický.
„Viem o nich dopredu, stačí?!“ skríkol Jamie.
„Dopredu?“ zopakoval ako ozvena a zmĺkol. Šoféroval mlčky so zaťatými zubami. Snažil sa logický si všetko zdôvodniť, ale nedarilo sa mu. Jedno vedel isto. Na tom chlapcovi bolo naozaj niečo veľmi zlovestné a zvláštne. Vznášalo sa to okolo neho,  cítil to takmer hmatateľne.
„To... tvoje tetovanie.“ Hlas mu zaškrípal a tak si odkašľal.
„Čo je s nim?“ Bez záujmu prevrátil očami.
„Čo predstavuje?“
„Vlastne už ani neviem. Nosím ho celý život. Takže som stratil prehľad o tom, čoby vlastne malo znamenať.“
„To hovoríš, akoby si mal sto rokov.“ Zasmial sa Andreas. Chlapec na neho vrhol vševediaci pohľad, ale mlčal.
„Ak mi povieš, že máš sto rokov, začnem škriekať a dám sa na psychoterapie.“ Veselo podpichol.
„Mám sedemnásť. Takže škriekať nemusíš, ale po tomto všetkom by psychoterapie možno bodli.“ Sucho odvrkol.
„Kedy si si to dal vytetovať?“
„Hneď po narodení.“ Odvetil zamyslene.
„Ježiši, kto by tetoval novorodenca. Čo sú zač tvoji rodičia?“
„Sú fajn... teda boli, aspoň to o nich hovoria.“ Roztržito zahabkal.
„Kde sú teraz, vyrastal si u pestúnov?“
„Umreli po mojom narodení.“ Už-už otváral ústa, aby ho zahrnul otázkami.
„Nebudem o tom hovoriť!“ zarazil ho malý darebák stroho. Mlčky šoféroval a pokukoval po svojom spolujazdcovi. 

„Dokážeš ma mentálne ovládnuť, to akože telepatiou?“ nevydržal ďalej mlčať.
„Drísty, iba improvizujem. Som dobrý psychológ. Využijem miesto a okolnosti, zhody náhod... takže to tak vyznie... a všetci si to myslia. Neberiem im ilúzie. Aspoň sa môžu sami pred sebou ospravedlňovať, že si nemohli pomôcť.“
„Ách, šikovné! A čo tie veci... ehmm... napred. Vieš, čo sa stane. Niečo ako jasnovidectvo?“
„Na ten spôsob, ale je to iné. Nemám vízie. Iba cítim smrť.“
„Preto ideme do IIM, zavíta tam smrť?“ vážne sa spýtal. Logika mu velila, aby sa nenechal opantať takýmito nezmyslami. Niečo hlboko v ňom však vôbec nepochybovalo. Veril mu.
„A ak sa nepoponáhľame pokosí, čo bude môcť. Sami sú si na vine! Mal by som ich nechať napospas. Ale nemôžem to dovoliť už kvôli... nepodstatné. Pohni, šliapni nato!“ posúril ho zamračený Jamie.
„Čo ti vzali?“ vyhŕkol, pretože už zase ho ovládla zvedavosť.
„To, čo ˛by ich mohlo pozabíjať, ak tam nebudem včas a nezastavím to.“
„Prečo si nezavolal ministrovi sám?“
„Nedvíha hovory od neznámych, či anonymných čísel?“ odpovedal otázkou.
„Kde si vzal istotu, že ho poznám?“
„Máš previerku najvyššej úrovne a si jeden z najbohatších ľudí na svete. Kto by ho teda poznal ak nie ty?“
„To dá logiku. Ako si o mne všetko zistil?“
„Čítam Times?“ uškrnul sa.
„Aspoň, že vieš čítať.“ Sucho odvrkol.
„Vlastne ani nie. Iba som videl  obrázky s tvojim ksichtom a taký ujko, predával donuty. Tak som sa ho spýtal, že kto to je. A on nato, že jeden bohatý, snobský pako... čo rád vyváža silikónové blondínky. A potom, že chlapče, čo ťa mama nevykúpe, celý si uváľaný... a ja že, nemám mamu... tak mi dal libru na verejné kúpeľne a dva donuty, aby som sa najedol. Ale odbočujem, musím povedať, že máš žalostný vkus na ženské. Nebojíš sa, že jej to praskne v hrudníku, keď sa muchlujete?!“ posmešne sa zaškeril ako to všetko vyrapotal.
„Využil si toho chudáka nato, aby si myslel aké si chudiatko a dal ti peniaze,“ skonštatoval Andreas, ignorujúc to ostatné.
„Bol som hladný a fakt sa musel vykúpať. Mal som pred sebou dlhú cestu.“ Pokrčil plecami.
„Žiješ na ulici Jamie?“ 
„Väčšinou som na cestách. Vtedy som sa dlho nedostal domov.“ Už vážne preriekol.
„Nemám rád blondínky, hlavne nie tie silikónové. Radi sa fotia a tak sa na mňa vždy nejaká prilepí. Kým zdrhnem, väčšinou nás stihnú niekde cvaknúť. Tak som vlastne získal povesť sukničkára. V skutočnosti, mladý muž... som samotár a som veľmi prieberčivý, čo sa týka priateliek. A som zaťažený na tmavovlásky.“ Po chvíli ticha vysvetlil Andreas.
„Prečo mi to vysvetľuješ. Tvoj sexuálny život, ma vôbec nezaujíma.“
„Ani neviem, mladý muž. To len aby si si nemyslel, že som nejaký borec. Bolo by zbytočne niečo v médiách komentovať. Nech povieš čokoľvek, aj tak to prekrútia. Vždy z toho nakoniec vznikne niečo skazené, či čudesné. Lepšie je to ignorovať. Naozaj nevieš čítať Jamie, alebo si sa ma snažil iba oblafnúť. Naviesť na iné myšlienky, aby som nerozmýšľal o tom, čo je vo vnútri IIM?“ zmenil tému.
„Ak poviem, že neviem... naučíš ma?!“ posmešne zadrapol krpec.
„Prečo nie, ak by si chcel. Nemusel by si byť ani na ulici.“ Ticho navrhol.
„Viem čítať a mám domov!“ odseklo chlapča a tým dalo najavo, že ďalšie ponuky nie sú žiaduce.
„Vieš, nechcem ti niečo vyčítať, ale mal by si niečo robiť so svojim správaním. Nie každý ti chce iba ublížiť. Si nepríjemný, chvíľami až protivný.“ Zabodol do neho ten svoj ľadový pohľad, ale neodvrával. 
„O chvíľu sme tam.“ Jamie sa vzpriamil, akoby prehltol lineár a uprene zadíval na veľkú elektronickú bránu a vrátnicu.

   Vojak sa postavil pred auto a prikázal vypnúť motor. Podišiel k vozidlu a upozornil, že sú vo vojenských priestoroch. Andreas mu ukázal doklady a vysvetlil, že ich posiela minister vnútra. Vojak kývol svojmu kolegovi a ten vyšiel von.
„Andreas Autain, plus jedna osoba?!“ chladne zavrčal a pozrel do dokladov.
„Tamto zaparkujte auto a vystúpte!“ zase strohý príkaz. Vojak ich nasledoval až k malému parkovisku a podstúpili prehliadku. Prehmatal ich a skenoval detektorom kovov. Andreas stŕpol. „Ak ma zo sebou to nožisko, sme v čudu.“ Prebleslo mu hlavou.
„Čisté.“ Skríkol ku kolegovi a rukou im pokynul, aby postupovali vpred.
„Nasledujte ma!“ 
„Nemôže ísť s nami. Mal ma sem iba dopraviť. Musí sa vrátiť!“ zastavil sa Jamie.
„V dokladoch stoji Autain, plus jedná osoba. Buď pôjdeš s nim, alebo vypadni!“ Odvrkol cez plece vojak ani sa neobzrúc. Andreas na neho vystrúhal kajúcny pohľad, pokrčil plecami a pokračoval v chôdzi. Odviedol ich za veľkú bránu. Čakala na nich vysoká, vychudnutá, mladá žena. Tmavé vlasy mala stiahnuté do prísneho drdolu a oči spoza skiel okuliarov vyžarovali vycibrený intelekt, ale aj chladný hlad po poznaní za každú cenu.
„Dobrý večer, som asistentka profesora Marsona, Marissa. Veľmi ma teší, že vás spoznávam pán Autain a...“ Pochybovačne pozrela na chlapca.
„To je Jamie.“ Prehlásil suverénne Andreas.
„Pravdu povediac, žiadosť pána ministra nás všetkých prekvapila. Väčšinou tu civilné zložky nemajú prístup. Som vám plne k dispozícií. Pán minister ma požiadal, aby sme vám všetko sprístupnili a boli vám nápomocní.
A keďže máte bezpečnostnú previerku najvyššieho stupňa, nie je to sporné. Takže, ako vám môžem pomôcť?“
„Kde je?!“ netrpezlivo hlesol Jamie.
„Prosím? Kde je, kto?“ neprívetivo sa spýtala.
„Muž, ktorého ste sem priviezli pred dvoma dňami. Tá zvláštnosť. Muž, ktorý vyzerá ako človek, ale jeho genetika hovorí niečo iné.“
„Ako to, že o ňom viete?“
„Odveďte nás za nim!“ prikázal Jamie drsne. Žena nespokojne odfúkla. 
„Žiaľ to nie je možné. Tento „zvláštny“ muž sa...  včera večer... pokúsil o útek. Zabil šiestich vojakov a osemnásť poranil. V boji bol vážne zranený a zraneniam podľahol.“ Jamie na chvíľu stuhol, zatajil dych a bolestne privrel oči.
„Kde je telo?“ chladne zo seba vytlačil.
„Na pitevni.“
„Zaveďte ma k nemu.“
„Nie ste primladý Jamie, aby ste sa toho zúčastnili?“ podpichla.
„Splňte rozkaz!“ zasyčal. Ohrnula nos a rukou ich chladne vyzvala, aby ju sprevádzali.
„Obdukcia, vykonali ste ju?“
„Samozrejme, bol to výnimočný exemplár.“ 
„Kde je jeho srdce?“
„Čože? A... áno srdce. Bolo plné zvláštnych anomálií. Orgány sú v špeciálnych nádobách, aby sa zachoval DNA materiál. Podrobíme ich ďalšiemu výskumu.“ Jamie zastonal.
„Nemáte ani potuchy, čo ste vykonali. Rýchle, zaveďte ma k nemu. Snáď nie je neskoro.“ Pevne jej pokynul rukou.
„Ja ehmm... neviem o čom to hovoríte. Zomrel, vykonali sme obdukciu, to je všetko.“ Obrátila sa k nemu popudená, chudá asistentka.
„A keby nebol zomrel? Robili ste na ňom testy ešte kým žil. Je to človek. Uniesli ste ho a držali proti jeho vôli. Čo nato zákon Marissa Cronell? Je niečo také dovolené vo vašej pokrokovej krajine?“ asistentka sa zachmúrila.
„To znamená, že teraz keď zomierate slečna... a mne sa zachce si pozrieť vaše nádory zvnútra... jednoducho vás môžem uniesť a robiť si na vás výskum? Super, celkom ma zaujíma ako sa budú vaše tumory správať pri rôznych regresívnych zákrokoch.“ Chladne prehlásil chlapec a kráčal za asistentkou. Tá pohoršením zaprskala.
„Nebol to človek. Nemal ľudskú genetiku. A vyprosím si, aby ste so mnou takto hovorili. Ako vlastne viete o mojej nemoci? A jednalo sa o národnú bezpečnosť!“ odvrkla.
„Naozaj? Tým si ospravedlňujete svoj hlad. Nájsť niečo, čo by zachránilo vaše vychudnuté telo, ktoré pomaly požiera rakovina?! Nie ste ešte pripravená umrieť? Ách, áno... urobili by ste čokoľvek, len aby ste to zastavili?! Zdá sa vám to nespravodlivé. Taká mladá, ambiciózna a geniálna vedkyňa musí umrieť?! Nuž, mám pre vás novinku. Umriete a možno ešte dnes!“ Posmešne provokoval.
„Jamie, no ták...“ Za-prosil ticho Andreas, ktorý doteraz mlčky sledoval dianie.
„Vy sa mi vyhrážate?“
„Kdeže, ja vás nezabijem. Možno vás zabije... vaše poznanie.“ Chladnokrvne si ju premeral, keď zastavila a s rukami vbok sa k nemu rozzúrená obrátila.
„A čo?! Nebol to človek. Máme tu do jednania s niečím úplne iným. Jedná sa o genetický veľmi zložitú bytosť. Nedokážeme odhadnúť ani jeho vek. Môže mať dvesto, tristo rokov. Ak by sme získali nejaký faktor, ktorý to spôsobuje, alebo zistili genetický vzorec jeho dlhovekosti... áno, chcela by som žiť. Aby som pomohla ľudstvu sa zbaviť smrti, alebo ju aspoň oddialiť!“
„Mám pre vás novinku, vy chladná mrcha. Smrť sa nedá oklamať. Verte mi, ja to viem. Tá bytosť, ako ste ho nazvali. Doteraz to bol človek a Boh vás ochraňuj, pretože to, čo na nás čaká už človek nebude.“
„O čom to hovoríš Jamie, poznáš ho? Je mŕtvy, nemôže na nás čakať.“ 
„Koľko hodín prešlo, od smrti a koľko ako ste vyňali srdce?“ chlapec nereagujúc na otázky Andreasa s pohŕdaním uprel svoj pohľad na Marissu.
„Zomrel pred dvadsiatimi šiestimi hodinami. Srdce sa vyňalo asi pred dvanástimi, plus-mínus.“ Prišli až k pitevni.
„Kristepane! Rýchle, otvorte tie dvere. A nariaďte okamžitú evakuáciu budovy!“ rozkázal Jamie. Asistentka prekvapená zažmurkala a pokynula hlavou vojakovi, aby otvoril.
„Ako prosím?“
„Ste hluchá? Musíte všetkých evakuovať. Minister vnútra vám nariadil poslúchnuť na slovo. Urobte to!“ prudko ju odstrčil a chvatne vtrhol do márnice. Na stole ležalo telo. Prikryté plachtou. Podišiel a odokryl tvár. Zaškrípal zubami, ale ovládol sa. Andreas zdesený hľadel na telo obra z vlaku. Nad hlavou sa mu rozoznela poplašná siréna, zvestujúca nebezpečenstvo. Vyzývala členov na zoskupenie a opustenie priestorov.
„Mal by som ťa nechať ich pozabíjať. Zato, čo ti urobili. Ale nemôžem, kvôli tebe nie. Vždy si ich chránil. Nezniesol by si to.“ Strhol plachtu a odhodil ju. Nechcel sa dívať na zohavené telo a tak sa obrátil k stolu s inštrumentami. Rýchle si navliekol rukavice a vzal do ruky ihlu. Pichol do prsta zosnulého. Jemné trhnutie ukazováka potvrdilo jeho najhoršie obavy.
„Kde je to srdce? Potrebujem ho. A remene. Pevné a veľa, reťaze ak máte!“ zavelil.
„Čo sa deje Jamie?“ nechápal Andreas. Asistentka stála a ohúrená hľadela na ruku mŕtvoly. Na prste sa objavila kvapka krvi.
„Andreas, počúvaj ma. Musíš odtiaľto vypadnúť. Hneď teraz. Pamätáš sa na to malé tajomstvo? To... že viem, dopredu... ehmm... musíš preč, rozumieš?!“ chaotický vysvetľoval.
„On krváca.“ Zašepkala uchvátená.
„Samozrejme, že krváca. Nie je mŕtvy. Kde je to srdce?! Musím ho zabezpečiť. A dajte mi sem tie remene!“ Kývla vojakovi, čo stál obďaleč a držal remene.
„Pripútať. Rýchle. Cez kolená, lakte, pás, ruky, ramená! Poriadne utiahnite! No... konečne, dajte ho sem.“ Takmer vytrhol seržantovi z rúk box. Náhliac sa ho otvoril a zodvihol srdce. Andreas prekvapením zalapal po dychu. Srdce malo predĺžený tvar, bolo prekrásnej modrej farby s množstvom výrastkov a tĺklo. Marissa vytreštila oči.
„Ono tlčie... a tá farba! To predsa nie je možné!“ zašepkala.
„Prineste zvyšok orgánov a potom... vypadnite odtiaľto. Proces regenerácie začal. Musím zastaviť transformáciu.“ Zašomral hľadiac do brušnej dutiny. Asistentka nedbala na jeho príkaz a podišla k stolu. Andreas ju nasledoval.
„Jeho orgány... sú tam, ale my sme ich vyňali.“ Udivená s bázňou hlesla.
„Dorastajú. Jeho genetika si to pamätá. Pri stratových poraneniach sa začne proces uzdravovania. Upadne do hibernačného spánku a dorastie, či vyhojí sa poškodené miesto. Ale má to obmedzenie. Okrem srdca. Ak mu od-straníte srdce, pretransformuje sa.“
„Načo?“ zvedavo hlesla.
„To nechcete vedieť!“ zavrčal a zhlboka potiahol nosom.
„Tak dobre... podľa toho, čo preferuje. Čím väčší bol ako človek... charakterom, tým desivejší bude bez srdca. Jeho orgány zregenerujú, ale chýba srdce. Akékoľvek emócie. Čím lepší človek, tým zlovestnejšia beštia. Ovládajú ho iba pudy, zúrivosť a agresia. Inštinkt predátora je u neho najsilnejší. A pritom má inteligenciu génia. Takže choďte preč. Je to nebezpečné. Ak sa zmení, musím ho zastaviť.“
„Ty? V žiadnom prípade nejdem. Nenechám ťa tu s týmto emzáckym zombíkom!“ odfúkol Andreas.
„Poslúchni Autain. Ešte neprišiel tvoj čas, ale smrť je naozaj blízko. Tak choďte!“ zrúkol a prudko vložil srdce do ochranného boxu. Hlasný tlkot dunel v tichej miestnosti. Nahnevaný sa s k nim zvrtol.
„Tak padajte už, hneď!“ skríkol a posotil Andreasa k dverám. Ozval sa praskot a masívne železo zavŕzgalo. Marissa cúvla, obaja vojaci zodvihli k lícam zbrane a Andreas vytreštil oči. Za nim sa ozvalo zlostné odfrknutie. Strnul.
„Pretransformoval a tie remene ho neudržali,“ skonštatoval ticho ani sa neobrátiac.