Tincamela-knihy

Poznámka:

Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke  „© Samphotostock.cz 1-90441258, autor Majorgaine "
a podlieha autorským právam.

           Nevšímal si rozruch okolo seba, až kým do neho niekto drsne nevrazil. Otrhaný chlapec sykol nadávku i ospravedlnenie v jednom, vyskočil na nohy, pretože náraz ho odhodil, takže dopadol na dlažbu, ale rozbehol sa ďalej. Nevedel, prečo ho zachytil na chrbte, za otrhanú bundu. Bola v tom obava, či je chlapča v poriadku. Vzápätí však pustil ufúľaný kus odevu, pretože ho oslepila bolesť. Uličník kopol za seba, trafil ho do holene, prudko sa vykrútil a zároveň agresia v zafírových očiach upozorňovala, aby sa o nič viac nepokúšal. Vzkypel v ňom hnev. Drsne hrabol za nim, zdrapol rukáv špinavej rifľoviny. Mládenec sa šklbol v snahe o oslobodenie. Ozval sa praskavý zvuk. V ruke mu ostal kus, už aj tak otrhaného odevu. Dieťa opätovne skončilo na zemi. Obaja vytreštili oči na ufúľaný diel rukáva.
"Ja... ehmm... mrzí ma to, chcel som ti len pomôcť." Zašepkal ospravedlňujúco a sklonil sa k nemu, aby ho zodvihol. Do oči mu udrela paža chlapca a prekvapený si uvedomil veľké tetovanie na jeho ramene. Na tom útlom pliecku, priam kričalo. 
"Nie si primalý na tetovanie?" zahundral si viac menej pre seba a podal mu v rozpakoch odtrhnutý rukáv. 
"A čo ťa do toho?!" nebezpečne ticho zasipel. Chcel mu odvrknúť niečo vtom zmysle, že rodičia by mu také niečo nemali dovoľovať, ale premlčal drsnú poznámku. Postavil ho na nohy, ale nepúšťal. Dieťa sa vyľakane poobzeralo. Jeho strach prinútil Andreasa obozretne  sa po-ohliadnuť. Zazrel troch mužov v oblekoch. Zamračene sa k nim blížili.
"Si v nejakom svrabe?" zaujalo ho.
"Nestaraj sa!" odsekol príkro a očami zaletel k trojici. Rozbehli sa k nim. Malý na viac nečakal. Zaútočil kolenom na jeho rozkrok. V okamihu uvoľnil zovretie, lebo ukrutná bolesť mu vyrazila dych.
"Ty malý zasran!" za-úpel, chytiac si postihnuté miesto, sa prehol v pase. Uličník vy-trielil, ako šíp do prostred osem-prúdovej autostrády. So zatajeným dychom sledoval aj napriek bolesti, ktorá ho ochromila, jeho kaskadérsky výkon. Auta trúbili, ale chlapec bežal ďalej. Kľučkoval, skákal po kapotách, šmýkal sa, takže jeho počínanie skutočne pripomínalo  pokus o rekord v lámaní väzov. Srdce sa pustilo do cvalu pri sledovaní tohto samovražedného počínania. Vydýchol, až keď malý bojovník prebehol autostrádu. Zastavil, poobzeral sa a vrhol posmešný pohľad na druhú stranu, kde na neho gánili traja muži. Neodvažovali sa za nim, kým sa premávka nespomalí. Ufúľanča sa drzo zaškerilo, ukázalo im stredný prst, strčilo si ruky do vreciek a po-pískajúc zahlo za roh. Naskočila červená a muži sa vydali pomedzi autá za nim. Andreas sa zamračil. Ktovie, prečo sa o neho zaujímajú. Spoznať ich na diaľku. Pohyby cvičených agentov, niektorej z bezpečnostných agentúr.  Nič ho do toho nebolo, aj keď by rád dostal toho malého do rúk. Poriadne by mu naložil na zadok, za zlomyseľnosť, ktorú mu pred chvíľou vyviedol. Pokrútil hlavou a konečne sa dokázal vystrieť. Vypustil z myšlienok toho uličníka, pretože si spomenul, že musí vybaviť telefonát. Siahol do vrecka a neveriacky, splašene prehmatal svoje vačky na bunde, aj nohaviciach.
"Ten malý hajzlík, mi šlohol peňaženku!" zúrivo sa zahľadel smerom kam zmizlo chlapča i jeho prenasledovatelia. Premávka bola v plnom prúde, ale nezáležalo na tom. V tej peňaženke boli dôležité telefónne čísla, ktoré potreboval a posunuli by jeho prácu oveľa ďalej. A nielen to. Jeho bankové a kreditné karty. Skočil ne cestu a podobne ako ten loptoš pred chvíľou, kľučkoval, preskakoval a vyhýbal sa trúbiacim autám. Vodiči ho častovali nelichotivými prívlastkami, ale bolo mu to jedno. Musel dostať späť svoju peňaženku. Rozbehol sa dlhou, úzkou ulicou. Na moment zazrel chlapov, ale zmizli za rohom. Nad jeho hlavou sa objavil vrtuľník. Mieril k železničnej stanici. Okolo neho preleteli tri policajné auta a vrieskavý zvuk ho ešte viac podráždil. Zazrel agentov pri vchode na železničnú stanicu a vyštartoval za nimi. "Ten malý ma toho zrejme hodne za ušami. Nenaháňali by ho tak intenzívne keby... dočerta, čo mohol taký malý zasran vyviesť, že ho naháňa národná bezpečnosť?" preletelo mu hlavou a vošiel už normálnym krokom na stanicu. Muži ho podozrievavo sledovali a jeden sa vydal za nim. Polícia kontrolovala stanicu a helikoptéra krúžila nad ich hlavami.
"Kto ste?!" drsne ho oslovil agent.
"A vy?" vrátil mu pohotovo.
"Som agent národnej bezpečnosti Trinar." Hrubo mu strčil pod nos známku.
"Odpovedzte!" vyštekol vzápätí.
"Som Andreas Autain a ten chlapec, čo do mňa vrazil, mi ukradol peňaženku. Mám tam všetky doklady, aj bankové karty." Pokojne vysvetlil a očami hľadal ukryté chlapča, pretože ho nemohli nájsť, aj keď uzavreli stanicu.
"Kolega s vami spíše záznam, ale teraz sa tu nepleťte... počkať, povedali ste Andreas Autain? Ten Andreas Autain?!" takmer zhíkol.
"To závisí od toho, čo pre vás znamená "ten". S úškrnom odvetil a sledoval agenta, ako sa ponáhľal k svojim kolegom. Niečo im ticho povedal, muži na neho vrhli neveriace pohľady a pohli sa k nemu.
"Pán Autain, mrzí ma, že ste sa do toho nechtiac priplietli. Vaše doklady sa samozrejme nájdu a okamžite vám ich doručíme. Požiadam jedného zo strážnikov, aby vás odviezli... ehmm... kam vám to bude vyhovovať."
"Radšej by som si tu počkal na výsledok, dokonca by som vám mohol pomôcť, ak ma oboznámite s faktami." Muži zaváhali. Jeho povesť ho zase predstihla. V duchu sa uškrnul.
"Ocenili by sme vašu pomoc, ale žiaľ... tento prípad je prísne tajný, pretože sa jedná o národnú bezpečnosť a..." ľútostivo hlesol najvyšší z mužov.
"Mám bezpečnostnú previerku najvyššej úrovne, ak vám ide o to... ale ako chcete. Predpokladám, že hľadáte toho chlapca. A keďže sa jedná o moje dokumenty, bol by som rád, keby ste ho čapli. Uzavreli ste stanicu, ale nevidím tu ani jediné miesto, kam by sa skryl, aj keď je drobný. Takže bude najskôr už vonku, alebo sa práve pokúša nejako dostať von." Preriekol ticho a očami pátral po priestrannej hale.
"Von sa nedostane a vonku tiež nie je. Stanicu sme uzavreli, nestihol to. Kamery všetko monitorujú. Je vo vnútri."
"Tak to zrejme hľadáte nesprávnym spôsobom." Zamyslene odvetil a znovu očami prešiel priestor. Zaujala ho zimná záhrada, čím neporovnateľne vylepšil architekt, ambient stanice. Vošiel medzi palmy. Agenti ho nasledovali.
"Tu sme to prezreli, ako prvé." Sucho ho informoval Trinar. Poobzeral sa. Mozog mu pracoval na plné obrátky a triedil rýchle fakty.
"Je fyzický zdatný, je útly a má silu na také chlapča... hm... je ľahký, aby ho táto konštrukcia udržala." Uvažoval nahlas a prezeral si železnú kostru. Asi meter a pol nad zemou našiel na jednom ramene kúsok čerstvého blata.
"Použil si to ako rebrík, ty malý opičiak?!" zahundral si jedovato popod nos a sledoval rám stavby. Kupola bola pre-sklená, oválna vo výške minimálne dvadsať metrov. Konštrukcia tu už bola masívna. Dosť hrubá nato... ak by na nej ležal, nevideli by ho zo spodku. Pozorne sa zadíval hore a prerátal v ktorých miestach by mohol byť. Celkom určite niekde v strede v blízkosti strešných okien. Pozoroval konštrukciu, až kým nezazrel nepatrný pohyb.
"Myslím, že som našiel vášho vtáčika." S úsmevom ukázal na kupolu. Agenti udivené civeli na sklenenú strechu.
"Tam v strede, leží na konštrukcií a pozoruje nás. Zatvorte strešné okná. Pokiaľ sa dostal hore, nebude pre neho problém vyliezť na strechu. Aby nám neubzikol po streche, alebo aby nespadol." Zavelil nekompromisne, vyzliekol si bundu, podal ju agentovi a vyšvihol sa na prvú tyč konštrukcie.
"Čo to robíte?! Tá konštrukcia vás neudrží, nie je to bezpečné!" zvolal muž s bundou v rukách.
"Idem si po peňaženku. Tieto prvé ma udržia len s námahou, tak nezdržujte, musím rýchle pokračovať. Tie hore ma udržia." Odvetil ľahostajne a prešvihol sa ako na hrazde k vyššej tyči. Konštrukcia nebezpečne zaškrípala, ale aj napriek tomu pokračoval. V tej chvíli sa chlapča vztýčilo a rozbehlo po železnej hrade, akoby to bola kladina so žinenkou pod ňou.
"Stoj ty zasran, spadneš!" zreval Andreas a zrýchlil. Strešné okna zabzučali a uzatvorili sa práve vo chvíli, keď k nim chlapec dobehol. Bezradne kopol do skla a zahrešil. Za-balansoval, rýchle sa zachytil a kvokol si k oknu. Andreas netušil, čo tam robí, ale bol už len dve poschodia pod nim, takže to rýchle zistí.
"Neblázni chlapče, pevne sa drž o chvíľu som pri tebe, pomôžem ti dole. Všetko bude v poriadku." Upokojujúco, udychčane preriekol. Ozvalo sa pobúrené za-prskanie. Vyskočil na hradu a pohol sa k chalanovi. V tej chvíli sa vztýčil. V ruke držal nôž a rýchlym pohybom v strede skla urobil kríž. Neveriac, civel na drobca. Mal bojový nôž s diamantovým špicom. Také sa nedali len tak ľahko niekde kúpiť, či zohnať. Ufúľanča jemne udrelo do skla. Ozval sa nepríjemný  zvuk praskajúceho skla. Už neváhal a jediným úderom nohy, vykopol sklo. Úlomky sa s rinčaním roztrieštili a padali dole. Vyšvihol sa na konštrukciu, nedbajúc nato, že si poreže ruky. Vytiahol sa na strechu. Andreas sa rozbehol po šíne a nasledoval jeho príklad. Zasyčal, pretože si poranil ľavú ruku. Stopy krvi ho upozornili, že chlapča je na tom podobne. Vyskočil na sklenenú kupolu. Uličník stál na okraji a hľadel dole.
"Neblbni malý, už niet kam bežať." Ticho preriekol a pohol sa k nemu.
"Čo za mnou stále doliezaš, kvôli tebe ma našli!" nepriateľský zasyčal.
"Ukradol si mi peňaženku, súrne ju potrebujem." Odvetil pokojne. Zase zo seba vydal ten pohŕdavý zvuk a peňaženka mu pristala pri nohách.
"Kvôli pár drobným prídeš o krk?" posmešne zatiahol.
"Nikto nepríde o krk, len pokojne. Zlezieme dole... poď od toho okraja." Upokojujúco mu dohováral. Chlapča sa odporne zaškľabilo.
"Pozri pod seba, mudrlant. To sklo nás neudrží, kvôli tebe. Si ťažký, ako slon... jeden neopatrný krok a zletíme dole."
"Ak sa budeme opatrne posúvať späť, zvládneme to." Jemné vejárovité praskliny a zlovestné pukanie, ho usvedčili z lži.
"Si blízko otvoru, vráť sa späť." Unavene, ticho šepol, malý nespratník.
"Ako sa voláš chlapče?"
"Čo ťa do toho?!"
"Sorry, nemusíš mi hneď odhryznúť hlavu. Len som chcel byť milý!" odvrkol mu Andreas.
"Nie si v tom práve priebojník." Posmešne odpľulo chlapča, opatrne sa presúvajúc od popraskaného skla pod svojimi nohami.
"Pozri ja viem, že to nevyzerá dobre... ale ak to obídeš dookola, opatrne, pridržiavaj sa... tam je sklo celé, si ľahký, vydrží... si odvážny, to zvládneš." Usmerňoval ho a rukou mu ukázal smer, pritom sa posúval najjemnejšie ako vedel, smerom k otvoru v streche.
"A keď zídeme, pomôžem ti... zaručím, že sa s tebou bude dobre zaobchádzať."
"Naozaj, si pánbožko?!" provokatívne sa zasmial.
"Už ti niekto povedal, že si odporný zasran?!" malý zase zaprskal a pohol sa smerom k špicu kupoly.
"Bež dookola, to sklo je na špici najtenšie!" skríkol varovne.
"Staraj sa o seba a vypadni!" zavelil uličník drsne. V tej chvíli sa po ich boku vzniesol vrtuľník. Dieťa zaklialo, ako pohan a rozbehlo sa. Andreasovi sa zase srdce roztĺklo, obavou o nezbedníka. Pod nohami mu sklo praskalo a po kusoch padalo do haly. Posledný meter sa chlapec odrazil od železnej tyče a skočil. Chytil sa železného špica kupoly. Udýchaný, zastonal. Ležal na kovovej tyči a ufúľané čelo si oprel o chladné železo. Andreas si všimol, že mu krvácajú ruky. Bočné zásuvné dvere helikoptéry sa otvorili.
"Nehýb sa, odhoď zbraň!" ozvalo sa z megafónu a dvaja vojaci ne neho mierili zbraňami.
"Nemám zbraň, musím sa držať, už dlho nevydržím, spadnem!" zapišťal vyľakane a z celej sily sa držal špicu. Andreas sa zamračil. Ten malý mal nôž, ale zrejme to svojou detskou logikou, nepovažoval za zbraň. Avšak, bol vydesený a hrozilo, že spadne.
"Má zranené ruky, vytiahnite ho!" skríkol výhražne k mužom a opatrne zase cúvol, lebo nepríjemné praskanie ho upozornilo, že sklo už dlho nevydrží. Potom sa rozhodol. Rozbehol sa krížom. Sklo sa začalo prepadávať a posledné metre skočil podobne, ako predtým chlapec. Zachytil sa len kúsok od neho. Teraz obaja polo-viseli, polo-ležali na kovovom špici kupoly. V prípade potreby na neho dosiahne, ak by náhodou začal kĺzať dole.
"Ty samovrah, nájdi si svoj špic!" zavrčalo chlapča.
"Vytiahneme vás, len pokojne. Chlapče sme ozbrojení, tak žiadne hlúposti!" ozvalo sa z megafónu a z vrtuľníka sa spustil maskovaný muž na lane. Vojak zacláňal ostatným výhľad, takže  nemohli cieliť. Chlapec sa v momente vztýčil na tenkej žrdi, využijúc nepriehľadnú situáciu. Ani ne-zabalansoval. Andreas, ako v zlom filme, sledoval jeho počínanie. Vytiahol niečo z vnútorného vrecka bundy a hodil do otvorených dvier vrtuľníka. Helikoptéra prudko trhla do boku, vyvalil sa kúdol dymu a začala prudko klesať k zemi.
"Čo si to vykonal, ty nešťastník?!" zhrozený skríkol na dieťa, ktoré úplne bez problémov kráčalo po tenkej železnej konštrukcií. Pripadal mu, ako skúsený lano-lezec.
"Nestresuj kámo! Je to len dymovnica. Iba ich odplašila." Pokrčil plecami a podišiel k druhému špicu kupoly.
"Kto si?" vyhŕkol, vidiac počínanie toho malého darebáka.
"Ideš, alebo tu budeš kvokať na tom špici ako sliepka a čakať, kým ťa vyzdvihnú?"
"Kam, zbláznil si sa?!" zaškľabil sa, zase odkiaľsi vytiahol svoje nožisko a odrezal telefónne káble. Hrubý kábel opásal okolo seba a pohliadol do diaľky.
"No konečne! Máš meškanie, priateľu." Hlesol kamsi do neznáma. Andreas vrhol pohľad tým smerom. Nákladný vlak. 
"Čo... čo chceš robiť?!" 
"Sú dva, tie káble... teda ak chceš... dlžím ti to za tu peňaženku a zato, že si bol ehmm... pokúšal si sa byť... milý." Hodil k nemu hrubý telefónny kábel.
"Neudrží ťa. Vytrhá skoby zo steny." Upozornil ho.
"S tým rátam. Kým ich vytrhá, spomalí pád. Končí niekde dva metre nad zemou, doskočím." Dávalo to zmysel.
"Budú ťa dole čakať." Upozornil ho.
"Nebudú. Z tejto strany je nad-jazdný most, je vysoko, kým sa k nemu dostanú, budem preč. Tak ideš?" v očakávaní sa na neho zadíval.
"Zabijeme sa." Skonštatoval Andreas.
"Je dosť možné, že si narazíme gule... pokojne ostaň. O nejakú hodinku, dve, je tu helikoptéra. Chvíľu potrvá, kým vyvetrajú a vy-slzia. Verím, že sa udržíš. Tak sa maj, už musím." Ľahkovážne sa usmial a mávol mu dokrvavenou rukou. V ufúľanej tvári mu zasvietili zuby, ale i oči nejakou výzvou.
"Počkaj... idem. Nie som srab! Aj keď viem, že to oľutujem. Len pro-forma, ak sa zabijeme, som Andreas." Skeptický uchopil hrubý kábel. Omotal ho dva krát okolo seba a upevnil.
"Ak sa zabiješ, bude jedno, ako sa voláš, ale zo slušnosti, som Jamie. Dávaj pozor... je to ako bungee-jumping, sú elastické, bude to chvíľu hojdať." 
"Ako to všetko vieš?" zvedavosť v ňom zvíťazila. Spustil sa po tyči, až k okraju. Opatrne vstal, ale hlava sa mu prudko zakrútila. Chlapec ho pridržal, aby nadobudol rovnováhu.
"Je to najmenej dvadsať metrov." Pochybovačne sa zadíval dole.
"Presnejšie dvadsať tri a pól. Skočíš, alebo ťa mám strčiť?" celkom vážne sa spýtal.
"Skočím, ale potrebujem to pre-dýchať... a... až po tebe." Zaševelil váhavo mladý muž. Chlapča prikývlo, ale znenazdajky do neho vrazilo. Zároveň ho uchopil okolo pása. Stratili rovnováhu a prepadli cez okraj. Andreas zreval a zahrešil. Zatvoril oči, v očakávaní najhoršieho. Cítil, ako letia vzduchom, zároveň vnímal jednotlivé skoby. Váhou a rýchlosťou ich postupne trhali. Mal pravdu. Spomalili ich pád a trh, keď lano skončilo. Vymrštilo ich naspäť a zase. Na štvrtý krát, ostali visieť nad zemou. Vtedy chlapec vytiahol nôž a sekol. Nestihol ani zakliať a nedôstojne sa rozpleštil na zemi. Jamie doskočil vedľa neho do polo-drepu a hneď sa vztýčil.
"Si celý?" so záujmom sledoval, ako sa hrabe na nohy.
"Áno, som celý! Prečo si to urobil?!" zreval na neho zlostne.
"Nebol by si skočil. Nechcel som ťa mať na svedomí, pretože na tej tyčke by si sa neudržal, kým by ťa vyzdvihli. A teraz... maj sa." S úškľabkom sa rozbehol po železničnom moste. Po dvadsiatich metroch zastavil, obrátil sa k nemu. Zalovil v bunde a hodil mu niečo k nohám. Peňaženka. Jeho. Už zase.
"Dávaj si pozor na svoje veci, inak o ne prídeš." Posmešne žmurkol.
"A dosť, ty zasran jeden a teraz ti naložím na zadok!" rozčúlený sa za nim rozbehol. Jamie sa zasmial a vyrazil. Dobehol do prostriedku mosta a vyskočil na ohradu. Hukot a rezonancia železnej konštrukcie mosta ho upozornila, že tadiaľ práve prechádza nákladný vlak. Andreas nestihol ani skríknuť. Vrhol sa k zábradliu a udivený zízal na Jamieho, ktorý už vzpriamene stál na jednom z vozňov nákladnej súpravy, akoby to bola pevná zem. Posmešne mu zamával. Netušil, čo mu to zišlo na um. Krv mu zovrela od hnevu. Prehodil nohy cez ohradu. Len na okamih zaváhal, držiac sa zábradlia a skočil. Dopadol na predposledný vozeň. Zase sa nedôstojne rozpleštil a začal kĺzať. Za-hrabol rukami, aby sa niečoho zachytil, ale kĺzal ďalej. Keď už rátal s tým, že spadne a vlak ho prevalcuje, za košeľu na chrbte ho zachytila silná, svalnatá ruka. Vytiahla ho a takmer šmarila na strechu vozňa. Pohliadol hore a zazrel antického obra. V tom zmätku mu v hlave prebleslo, že vyzerá akoby práve vyliezol z filmového spotu o Herkulovi. Pobavene stál vedľa Jamieho. S prekríženými rukami na hrudi a po-zdvihnutým obočím, ho pozoroval.
"Začal si zbierať suveníry, sopliak?!" so smiechom hodil hlavou smerom k Andreasovi, ale díval sa na Jamieho.
"Suvenír?! Skôr trieska v zadku!" odvrkol ufúľanec.
"Meškáš!" obviňujúc zavrčal Goliášovi, po chvíli ticha, keď sa premeriavali.
"Viem sopliak. Chvíľu mi trvalo, rozumnými argumentami presvedčiť rušňovodiča, že musí zmeniť smer."
"Aj sa ti to podarilo, tými rozumnými argumentami?" podpichol malý.
"Som tu, no nie? Nepodstatné, ako." Veselo sa zasmiali a chlapča podišlo k neželanému spolu-pasažierovi.
"Ty idiot, chceš sa silou mocou zahlušiť? Čo za mnou stále lezieš, omrzel ťa život?!"
"Zrejme, nie som jediný."
"Ja som to už robil!" vysvetľoval nahnevane. Akoby mu neprekážal nápor vzduchu, akoby zrástol so strechou vozňa. Stál úplne suverénne, bez jediného záchvevu od náporu vetra. 
"Holdujete nejakým adrenalínovým zábavkám, na čom to fičíte?!" Andreas sa nechápavo posadil, ale neodvážil sa vstať.
"Veľa cestujeme." Odpovedal úplne od veci Jamie.
"Koľko máš rokov, ako to, že ti takéto niečo rodičia dovolia? A kto je ten tipek?" vyzvedal odvážne, akoby tu obor ani nebol. Bez záujmu sa pobral dopredu, nevšímajúc si Andreasa. Neobrátil sa, iba kývol chlapčaťu.
"Som hneď za tebou!" zvolal za nim. 
"Priveľa sa vypytuješ. Tento vlak stojí o dvadsať kilometrov. Môžeš vystúpiť a ohlásiť sa svojim kamošom, zo stanice."
"Čo si vyviedol, že sa po tebe zháňa národná bezpečnosť?"
"Existujem." Chladne odpovedal a zadíval sa vpred na chrbát obra, ktorý napredoval.
"Tomu nerozumiem, čo sa stalo. Dokázal by som ti pomôcť. Mám neohraničené možnosti."
"Prečo by si to robil?"
"Ja neviem." Priznal otvorene.
"Nikto mi nemôže pomôcť." Uzatvoril vecne.
"Si šikovný, je ťa škoda. Mohol by som pre teba toho urobiť veľa. Mám kontakty a..." chlapec mávol rukou.
"Nechaj to tak. Viem, kto si Andreas Autain. Možno jedného dňa... tvoju ponuku využijem, ale teraz nie. O chvíľu vystúpim. Ak ti je život milý, nelez za nami!"
"Zase chceš skákať?" prísne zatiahol.
"Áno a ak pôjdeš za mnou, zabijem ťa. Ak to neurobím ja, on celkom určite." Bradou naznačil dopredu. Pokrčil plecami a v očiach mu zaiskrila chladná odhodlanosť. Andreasovi sa naježili vlasy na zátylku. Nemohol tomu uveriť, ale veril mu.
"Je čas sopliak!" ozvalo sa drsne spredu. Blížili sa k mostu a chlapča sa rozbehlo vpred. Zatajil dych, keď skočili. Díval sa, ako padali z výšky mosta, do rieky. Videl, ako dopadli, vynorili sa a plávali v silnom prúde k brehu. Tentokrát za nimi neskočil. V diaľke sa črtalo  mesto. Vtedy sa nad jeho hlavou objavil vrtuľník a evakuovali ho.