Tincamela-knihy

 

Bol pekný október. "Kotúľala" som sa v deviatom mesiaci tehotenstva, ale mojej Kamilke sa nechcelo na svet. Tak som netrpezlivo vyčkávala, rátala najskôr dni, potom hodiny, kedy sa prestanem cítiť, ako slonica, budem môcť dýchať a konečne sa vyspím na chrbáte, po ležiačky. Keďže moje tehotenstvo bolo akési podivné, plné nepokoja a hyper-aktivity, tak som až do posledného dňa pracovala. Jedno, nemohla som veľmi oddychovať, ako živnostníčka a druhé, nemohla som vydržať nečinná. Mala som zvláštne nápady, aj nálady, niečo ma neustále nútilo, byť akčná. Ešte dnes sa smejem, že mi počas tehotenstva "preskakovalo." Uvediem krátky príklad. Sedela som v kuchyni, malá som krásnu, modrú kuchyňu s takými džbánikmi, ako obrubu po stenách, bolo to utešené. Ako si tak sedím a pozorujem všetky tie šáločky a džbániky, prišli mi nechutné až som mala pocit, že sa z nich povraciam. Ovládla som nutkanie a celý deň odolávala pohľadu na džbániky. Nakoniec som nevydržala. Zišla do pivnice a "doteperila" kýbeľ farby. Presne o pól jedenástej večer. Začala som miešať farbu, takú, ktorá by mi neprekážala. Namiešala som veľmi špecifický odtieň, medzi fialovou, hnedou, modrou a zelenou. Ani dnes, po takej dlhej dobe, ho nedokážem identifikovať. Vyliezla na rebrík a začala maľovať. Moja sestra, šla neskôr rozospatá na toaletu a len na mňa vytreštila oči. 

"Ty čo to tu nacvičuješ? Však zletíš z toho rebríka." Až vtedy si všimla unikátny odtieň a zalapala po dychu.

 "Pekná farba, že?" spytovala som sa nadšená. Vyraz jej tváre sa veľmi nedal pretlmočiť.

 "Noooo... žeby nebola originálna sa nedá povedať." Vzdychla, mávla rukou asi ako, "zase ňou mávajú hormóny" a pobrala sa spať. Postupne som premaľovala celý byt, naradostená, aké to mám všetko pekné a originálne. Originalite sa skutočne, nedalo nič vyčítať. Keď k nám niekto prišiel, len sa zmätene obzeral, alebo šokovaný lapal po dychu. Jedna priateľka sucho poznamenala, že je to také... "desivo-znepokojujúce". Sestra sa potmehúdsky vyškierala, žeby nebolo od veci, dať tie odtiene patentovať. Ale to som už odbočila odo dňa D. V pondelok som ešte bola v práci, v utorok ráno som vstala o pol šiestej. Tak nejako ma tlmene pobolievali kríže. Zavolala som kmotre, nech to za mňa dnes zoberie, pretože ma pobolievajú kríže. Najskôr mi vyčistila žalúdok, že konečne mám rozum, veď do termínu, sú už len tri dni. Ubezpečila som ju, že je všetko v poriadku a prerušili sme rozhovor. Posadila som sa v mojej novej "unikátnej" kuchyni a prišiel ďalší, nepríjemný kŕč do chrbáta. Nič silného, len nepríjemné, ako keď vás chce zaťať v krížoch. Oči mi padli na hodiny, pól šiestej aj päť minút. Keď sa dostavil "ďalší", zase len taký nepríjemný, bolo pol šiestej aj deväť minút. "Žeby to už bolo ono? Asi nie, je to len falošný poplach. Pre istotu si od-sledujem hodiny." V duchu som si priznala, že som už aj zabudla, ako to vyzerá. Naposledy som rodila, pred šiestimi rokmi a bolesti ma trápili, v podbrušku. Kŕče sa opakovali každé štyri minúty, ale keď sestra odchádzala o šiestej do práce, mlčala som, ako partizán, aby nespanikárila. Namiesto toho, aby som sa rýchle obliekla a zavolala si pomoc, ma napadlo, že si potrebujem umyť vlasy. Tak som v kúpeľni „predychávala“ a robila si "styling" však hádam, nepôjdem do pôrodnice, ako metla. Celkom určite som bola mimo, pretože žena počas pôrodu, má úplne iné starosti... spotená, vlasy ako slama, potrebuje niečo celkom iné, ako účes, však to poznáte. Kontrakcie zosilneli na každé tri minúty, tak som usúdila, že je to naozaj "to". Taška zabalená pri dverách, ale zase ma napadlo: "Kto by to teperil, však mi to donesú." A tak som všetky veci nechala doma a vzala do ruky, len papuče. Ani tašku nič, len tak do ruky. Dodnes neviem, čo sa mi to vtedy porobilo. Vzala som telefón, kabelku s dokladmi, peňaženkou a vyšla na chodbu. Vôbec ma nenapadlo zavolať si sanitku, alebo požiadať suseda, aby ma odviezol.

 Denno-denne sa ma spytoval: "No ako suseda, ešte si doma? Ak by bolo treba, len zabúchaj, aj v noci." Vždy som len prikývla. V to ráno by som mu ani za svet nezabúchala, pripadalo mi trápne, povedať mu, že rodím. Vypla som telefón, aby mi stále nevyvolávali: „Už je niečo?!" Stála som na veľkej, frekventovanej ulici (Viedeň) a obzerala sa, po nejakom taxi (hviezda s papučami v ruke :-D). Priebežne, každú pol minútu, tadiaľto jazdí taxi služba. V tento deň ako za trest, ani jedného. Bolo niečo po siedmej, začala som pociťovať, nepríjemný tlak v podbrušku, aj keď bolesti neboli intenzívne, ale každé dve minúty. Zamávala mnou panika. Zapla som telefón, ale nevedela som si spomenúť, na prístupový pin kód a tak bol nepoužiteľný. Nedokázala som uvažovať, že som na ulici, je tu veľa ľudí... keď hocikoho poprosím, aby mi zavolal záchranku, bez váhania to urobí... že mám vojsť niekam do predajne, kaviarne, v sekunde by volali sanitku... ale kdeže, "hviezda, s papučami v ruke", zazrela autobus a poďme ho naň.

 "Veď stojí pri nemocnici," prelietalo mi hlavou. Nasadla som do mestskej hromadnej dopravy (bol to obrovský autobus-harmonika), postavila sa vzadu. Už som sa neodvážila posadiť, kŕče, tentokrát už poriadne, naberali na intenzite. Tak som len rozčúlená, zdrapla držadlo, zaťala zuby a predychávala. Presvedčenie, že ho odtiaľ vyšklbnem, alebo dolámem, ma takmer rozosmialo. Chcelo sa mi plakať, aj smiať zároveň. Podišla ku mne jedná milá, staršia ženička. "Pani ste v poriadku?" spýtala sa ma zaliatej potom. "Ale hej, len rodím..." precedila som zaťatými zubami. "Zastavte, tá žena rodí!" skríkla smerom dopredu. Keby ste videli to množstvo miesta, čo sa okolo mňa odrazu vytvorilo, v prepchatom autobuse. Väčšina mužskej populácie, zdesené utiekla dopredu, len taký "pleskot". "Vydržte prosím do stanice, o chvíľu sme tam. Nesmiem stáť mimo zastávky." Oznámil šofér v reproduktore. Naozaj o pár sekúnd zastavil. Kozmickou rýchlosťou, sa autobus vyprázdnil. Vodič sa ku mne poponáhľal. Chudák nemal viac, ako dvadsaťpäť a okamžite ho zalial pot, viac ako mňa. "Neviem vám pomôcť,vydržíte to do nemocnice?! Nebudem zastavovať... len vás tam odveziem. Preboha, vydržte to," takmer žobronil, vydesený sa hnal za volant. Prebleslo mi hlavou, že ak zakopne a spadne, ako "cválal" cez celý autobus, určite sa doláme a ja porodím na podlahe mestskej hromadnej dopravy. Takú technickú výkonnosť starej harmoniky, som si nevedela ani predstaviť. Verím, že by bodoval medzi videami na YouTube, keby to niekto natočil. Chvíľami sa mi zdalo, že ten zadný diel "vial" vo vzduchu, ako vlajka. Ibaže v tej chvíli som si to veľmi neuvedomovala, až potom, keď bolo po všetkom. Najsmiešnejšie, že nezastavil pred nemocnicou, ale hnal sa dnu, do areálu, až k rampám a tam zastavil. Veľký... obrovský autobus "harmonika", zaparkovaný na vrátnici nemocnice. Vyletel z dopravného prostriedku, akoby ho naháňalo nejaké strašidlo a reval z plných pľúc: "Gynekológa, tá žena rodí, pomôžte jej!" 

"Vyliezla" som z autobusu a zmorená sa "doplazila" na vrátnicu, lebo som začala veriť, že moje dieťa vypadne rovno na hlavu, priamo tu, na ulici. Silné tlaky, okamihy, keď som nadobudla istotu, že ma rozdrapí na polovicu ma privádzali do šialenstva. 

"Prosím rýchle, už nemám veľa času..." vytlačila som zo seba, cez stisnuté zuby. Muž na vrátnici sa krútil vyľakaný, dookola, ako "jojo". Nedokázal trasúcimi rukami, vytočiť číslo, tak som zvrešťala: "Hneď! Inak porodím priamo tu!“ šofér autobusu, vzal nohy na plecia a ozlomkrk upaľoval preč.

 "Počkajte, moje papuče... zabudla som si tam papuče!" ziapala som jeho chrbtu.

 Dodnes sa na tom smejem, ale vtedy mi moje papuče pripadali veľmi dôležité. Vrátnik sa konečne vzchopil a vytočil pôrodnicu.

O pár minút, všetko nabralo rýchly spád. Prišla lekárka, aj so sestrou a sanitárom, naložili ma na vozík a odviezli priamo na sálu. Sedem hodín aj dvadsať sedem minút, bola moja Kamilka na svete. A musím podotknúť, že ešte o siedmej som si robila "frizúru" doma. 

 

Neskôr mi zdravotná sestra priniesla papuče s tým, že mi ich tu nechal vodič autobusu, aj s milým pozdravom. Takže toľko o rodení. Kedysi dávno, moja maminka, pri rozhovoroch o "ženských veciach" uviedla, že tehotná žena je jednou nohou v hrobe a druhou v ústave pre duševne chorých. Z mojich vlastných skúsenosti, jej čiastočne, musím dať za pravdu. :-) 

Čo dodať na koniec? Keď som prišla domov s pôrodnice, už hormonálne stabilnejšia, zastonala som hneď vo vchode. Moja sestrička sa len uškŕňala. 

"Strašné, čo?... ale tebe sa nedalo vysvetliť, že je to tu ako v dome hrôzy." Do týždňa, som už zase mala, moju modrú kuchyňu aj s džbánikmi a šáločkami. :-)