Sofia © Kapitola - 2 -
Sofia zobrala svoje oblečenie do ruky a zmizla. Poznala tu každý kameň. Skryla sa v skalách vyčnievajúcich na pláži a ľahla si na vrch jednej z nich. Ležala vodorovne, takže ju nemohol uvidieť, ani keby ju hľadal. Jedine zvrchu, od autostrády.
„Ale kým sa dostane na vrch, ja už budem doma.“ Pomyslela si so zadosťučinením.
„Koľko máš rokov, Sofia? Vedia tvoji rodičia, čo tu stváraš?!“ spýtal sa cez rameno. Nedostal odpoveď.
„Sofia?!“ spýtal sa opäť a prudko vyrazil ku skale, kde sa mala prezliekať. Bol na pláži sám. V duchu zahrešil. Ani nevedel, prečo ho to nahnevalo. Zmizla. V piesku ležala len jej čierna šatka. Kričala na neho ako výsmech a pripomenula mu, že to nebol iba výplod jeho fantázie. Zodvihol ju a privoňal. Voňala jemným kvetinovým parfumom. Zamračil sa a začal stúpať smerom hore. Z kufra auta si vybral čistý odev a nehnevaný sa prezliekol.
S tlčúcim srdcom, neustále sa obzerajúc, dobehla domov. Práve včas, aby sa stihla osprchovať a prezliecť do školy. Uvedomila si, že stratila čiernu šatku zahaľujúcu tvár. Vytiahla zo šatníka ďalšiu. Bedlivo sa zahalila a vložila do očí hnedé kontaktné šošovky. Zišla do kuchyne. Rýchlo uvarila kávu a pripravila hrianky. Na chvíľu si zložila šatku, aby sa naraňajkovala. Trvalo jej takmer hodinu, kým docestovala na prednášky. Dnes toho mala veľa. Boli to dôležité prednášky pred skúškovým obdobím. Prinútila sa sústrediť, pretože myšlienky jej zalietali k neznámemu z pláže.
„Bol veľmi charizmatický a taký... hm... mužný... a tie jeho prenikavé oči... ale, čo ma po ňom. Už ho aj tak nikdy neuvidím. A vôbec, taký krásavec má určite na každý prst desať. Nestrácal by čas s niekým ako ja. Čo za hlúposti mi to vôbec chodia po rozume?“ Znechutená sama sebou pokrútila hlavou a vypudila ho z myšlienok.
Po skončení prednášok náhlila domov. Musela sa postarať o svojich bratov, matka odchádzala do práce. Prebiehala cez ulicu, keď počula škrípanie bŕzd. Prudko sa obzrela. Vodič vyskočil a rozbehol sa za ňou. S tlčúcim srdcom si uvedomila, že je to neznámy z pláže. Pridala do kroku a neobzerala sa.
„Sofia!“ kričal za ňou. Nezastavovala, smerovala do metra. Zachytil ju za ruku.
„Sofia!“ obozretne na neho pozrela. A vytrhla si ruku.
„Maedhirat, 'ana la 'afahimuk!“ (Prepáčte, nerozumiem vám!)“ zvolala arabsky, naučenú frázu. Prudko odstúpil a zahľadel sa jej do očí. Neuhla pohľadom. Dárius si uvedomil, že toto celkom určite nie je Sofia. Táto žena mala hnedé oči.
„Prepáčte, s niekým som si vás zmýlil.“ Rýchle vysúkal ospravedlnenie a už až sa pohol preč.
V duchu si ponadával do hlupákov. Vrátil sa k autu a potriasol hlavou.
„Preskočilo mi! Práve som obťažoval zahalenú ženu na ulici. Ešte šťastie, že to nikto nevidel a že nezačala jačať.“
Až doma si konečne vydýchla. Nevedela, prečo ju to tak rozhodilo. Vôbec nerátala s tým, že by na neho mohla ešte niekedy naraziť. Neprezradila sa, ale veľa nechýbalo, aby v panike utiekla. Kontaktné šošovky a fráza v arabčine ho dokonale zmiatli... ale... z nejakého dôvodu jej pri spomienke na to prebehol po chrbte mráz. Utiekla z tej pláže. Možno ho to rozpajedilo, ale to predsa nebol dôvod, aby ju hľadal. Intuitívne vycítila, že je to veľmi nebezpečný muž. Muži jeho „rangu“ neboli pre ňu. Vlastne... žiaden muž nebol pre ňu.
„Ak je vôbec nejaký muž pre mňa. Nie som na vzťahy a zrejme ani nikdy nebudem, po tom všetkom. Som posledná devätnásťročná panna na celom kontinente... a budem aj dvadsaťročná panna a dvadsaťjeden... potom štyridsať a šesťdesiat ročná...“ urobila grimasu a celú vec pustila z hlavy.
Matka sa pripravovala do práce. Do poobednej smeny, na polovičný úväzok, ako účtovníčka.
„Ahoj, ako bolo v škole?“
„Klasika, mami, prednášky.“
„Zlato, musíš niečo uvariť, ja som nestihla. Postaraj sa o svojich bratov.“
„Kde sú chlapci?“
„Sú vonku.“
„Mami, prečo si ich nechala vonku bez dozoru?! Sú to trojročné deti.“ Za-vyčítala jej jemne.
„Zlatko, sú už dosť starí na to, aby sa hrali na dvore. Je pre nich zdravé, aby boli na vzduchu. Už aby odrástli, príšerne ma bolí hlava z toho kriku.“ Sofia vzdychla a pobrala sa za deťmi. Natešene sa k nej rozbehli.
„Čo ste robili, loptoši?!“ spýtala sa veselo. Džavotali a prekrikovali sa, vysvetľujúc, ako našli veľkú dážďovku. So smiechom ich odviedla do kúpeľne a poumývala.
„Poďme, ideme si niečo zobnúť.“
Dárius zaparkoval a vošiel do pobočky federálnej polície. Legitimoval sa pri vstupe.
„Agent Parinas, kde ho nájdem.“
„Druhé poschodie, tretia kancelária vľavo. Váš preukaz, agent Laguere.“ Kývol mu a pobral sa k schodisku. Nechcel čakať na výťah. Dvere na kancelárii boli otvorené, a tak len jemne ťukol na veraje a vošiel.
„Tu si Dárius, už ťa očakávam. Som rád, že si prišiel. Čo máš nového?“ podal mu ruku.
„Všetko po starom. Čo máš pre mňa zaujímavého, keďže si si vyžiadal špeciálne mňa.“
„Potrebujem pichnúť s jedným prípadom. Viem, že sa na týchto maníkov špecializuješ.“ Podal mu zložku.
„Urob si miesto, zhoď to na zem. Sťahovali nás, tak je to tu katastrofa. Vôbec neviem, kde čo mám. Môj počítač máš k dispozícii.“
„Mám svoj a prístupové kódy. Ak sa nezmenili, mám vo vnútri.“
„Super, pusti sa do toho. Dáš si kávu?“
„Bodla by.“ Odsunul škatuľu s papiermi a posadil sa na stoličku. Otvoril fascikel. Ako prvé sa mu naskytol pohľad na dobodané telo mladej ženy. Nasledovali ďalšie fotografie. Zahĺbil sa do spisu. Jeho inštinkty sa podvedome naštartovali a mozog horúčkovito spracovával informácie. Nevšimol si, keď vošiel kolega a priniesol kávu. Otvoril svoj notebook a spustil vyhľadávanie v databáze federálnych zločinov. Zadal parametre hľadania a opäť sa zahĺbil do spisu.
„Rany majú to isté rozmiestnenie.“ Zamrmlal si popod nos.
„Áno, pravdepodobne to má sexuálny podtext. Všimni si, dve rany sú na prsiach a dve na vaječníkoch. Náš profilovač si myslí, že je to nejaký impotentný muž vo veku od tridsať do štyridsať rokov.“
„Identifikovali ste tri z nich... čo tie dve?“ nekomentoval jeho hypotézu a zmenil tému.
„Všetko sú biele ženy, ale tie dve pravdepodobne nie sú nikde prihlásené. Zrejme sú tu ilegálne. Jedna má tetovanie na ruke.“
„Ruska, zrejme.“ Zamrmlal. „Ako vieš?“
„To tetovanie. Je to erb jedného ruského mesta. Petrohrad.“ Michael zamračený vstal a pozrel na fotografiu. „Ako si spoznal ten erb?“
„Už si zabudol, že mám fotografickú pamäť?“ zasmial sa.
„Tá druhá je tiež z bývalého východného bloku. Predpokladám, že Bulharka. Podľa oblečenia. Pozri, má tam lístky na rifliach aj na košeli. Je to bulharská textilná firma. Dám ich vyhľadať na imigračnom. Museli mať vstupné víza.“
„Kruci! Človeče, ty si detailista. Vedel som, že s tým pohneš.“
„Ešte som s tým nepohol. Obete sa vôbec nepodobajú. Nevyberá si ten istý typ žien. Je to pravák. A urobil to jeden a ten istý človek. Stál jej za hlavou, ona na niečom ležala a prvýkrát ju bodol sem,“ vstal a v duchu si prehrával možný scenár. Zobral kriedu a na stôl nakreslil obrys postavy.
„Prvýkrát bodol sem... tá rána nebola smrteľná, potom do pŕs z ľavej strany a pravej, tieto rany ju usmrtili,“ naznačoval kriedou, „rany v oblasti podbrušia... musel prejsť dopredu a musel stáť medzi jej nohami. Áno, posmrtné fľaky na členkoch aj zápästiach, bola zviazaná a roztiahnutými rukami aj nohami.“
„A to ako vieš?“
„Všimni si uhol bodných rán. Potvrdím si to, keď odmeriam presnú hĺbku rán... a okolo celého členka sú posmrtné škvrny. Ak by ich mala zviazané spolu, neboli by modriny okolo celého členka. Nečítal si patologickú správu?“
„Iba prvú. Nechával som to pre teba.“ Zaškeril sa.
„Potrebujem jej prezrieť vlasy. Ak stál za ňou, možno sa niečo zachytilo. Vlákna... niečo. Znásilnené neboli.“
„Nie, aj zato nás psycho-analytik skonštatoval, že je to pravdepodobne impotentný muž.“
„Mohla to byť aj žena. Uvidím podľa hĺbky rán z akej výšky a akou silou bodal. Zbehnem do márnice. Tie rany boli presne mierené a naplánované.“
„Predpokladám, že už máš teóriu,“ podpichol Michael.
„Našli ich pohodené v ruskej štvrti. A tieto predtým, na okraji mesta. Ako na tom boli s krvou, neboli málo-krvné?!“ nevšímal si ho Dárius.
„Neviem, prečo?!“
„Nejaké vpichy, stopy po ihlách, čo toxikológia?“
„Vieš čo, choď za Petrom, on robil obdukcie. Má pri sebe kompletné správy a tá Bulharka je ešte dole. Veľmi som do toho nehľadel. Vedel som, že si na ceste.“ Zazubil sa znovu.
„Pozriem sa na ňu.“ Dárius vstal.
„A ešte niečo. Kým ti ja vyriešim prípad, buď taký milý a pohľadaj mi v databáze obyvateľstva Sofiu.“
„A ďalej? Nejaké priezvisko... niečo?!“
„Nič iné neviem. Sofia vek zhruba pätnásť do dvadsať. Beloška. Žije niekde na južnom predmestí. Predpokladám Dowlovu štvrť, alebo blízke okolie.“
„Pozriem sa na to, ale je to ako hľadať ihlu v kôpke sena. Veľké mesto a primálo informácií.“
Dárius prikývol a pobral sa na patológiu. Michael naťukal údaje do databázy a vzdychol, keď mu počítač vyhodil pätnásťtisíc dvestošesťdesiat Sofii. Ohraničil okruh vekom, ale ešte stále mal dvetisíctristo sedemdesiat Sofii, vo veku pätnásť do dvadsať rokov. Udal Dowlovu štvrť a spokojne sa uškrnul. Sedemdesiattri Sofii.
„No to by šlo... ešte tak vedieť, ako vyzerá.“ Vytočil Dáriusa.
„No, niečo som našiel. Mám tu sedemdesiattri Sofii, ako vyzerá? Zúži sa mi s tým okruh.“
„Meter šesťdesiat, zhruba štyridsať kíl, zlatý blond-farba vlasov a fialová farba očí.“
„Fialová, aj také existujú? Hneď sa na to pozriem.“ Opätovne naťukal informácie. Počítač pracoval, ale bez výsledku. Dievča toho vzhľadu sa nenachádzalo v Dowlovej štvrti. Zamračil sa. Nahodil južné predmestie, ale opäť bezvýsledne. Nahodil do vyhľadávacieho systému údaje o vzhľade a bez ohraničenia štvrte. Počítač prekontroloval celé mesto, ale dievča toho vzhľadu sa v databáze nenachádzalo.
„No... buď je tu ilegálne, alebo je tu len na návšteve, alebo povedala Dáriusovi falošné meno. Lenže on zistí, keď niekto klame, je to príšerný detailista. Prišiel by na to. Ktovie, prečo ju hľadá. Nič nerobí bez zámeru. Ten chlap je ako počítač. Má len dvadsaťpäť a už zopár doktorátov. Prvú vysokú skončil ako pätnásťročný. FBI po ňom okamžite chňaplo. Napriek tomu, je to fajn chlap. Len sa pri ňom cítim ako idiot, ale to je údel nás obyčajných, priemerných ľudí.“
Opäť sa zahľadel na monitor. Nahodil údaje o vzhľade a prehľadával celý okres. Neúspešne. Nakoniec nahodil celoštátne vyhľadávanie. Vedel, že to potrvá, ale prekvapený hľadel na monitor, keď mu vyhodili takmer okamžite údaje o „hľadanej Sofii“. Zaujala ho. Chcel otvoriť zložku, ale nič okrem mena a fotografie nezískal.
„A toto je čo? Bydlisko neznáme, údaje o pohybe, veku, zdravotné poistenie... nič?!“ O chvíľu sa mu na monitore objavil červený rámik: „Zložka zapečatená, prísne tajné! Zadať prístupové kódy.“
„Fíha, tá mala musí byť niečo veľmi zvláštne, keď je v databáze pod prísne tajným. Žeby program ochrany svedkov? Je veľmi pekná a tie oči, veľmi zaujímavá farba a vlasy... ktovie, či sa odfarbuje.“ Po chvíli sa vrátil jeho geniálny kolega.
„Našiel som ti ju.“ Usmial sa Michael. Dárius podišiel k počítaču a zamračil sa.
„Má uzatvorenú zložku. Bude v programe pre ochranu svedkov.“ Skonštatoval s úplnou istotou.
„Prečo ťa vlastne zaujíma?“
„Dnes som na ňu náhodou narazil. Kde budem ubytovaný, tam kde vždy?“
„Áno, prišiel si na niečo?“
„Zatiaľ mám svoju teóriu. Idem do hotela. Vyspím sa a zložím túto skladačku. Ráno budem vedieť toho viac.
„Dobre, oddýchni si. Určite si šoféroval celú noc. Nechápem, prečo si neletel.“
