Sofia © Kapitola - 3 -
Prešli tri dni. Hádka v ich dome sa zase opakovala. „Simon“ nadával matke veľmi hrubým a vulgárnym spôsobom. Žiarlivostná scéna, jedna z mnohých, bola tentoraz mimoriadne prudká. Nešetrilo sa nadávkami. Sofia sa spočiatku snažila ignorovať tie zvuky, ale bolo to takmer nemožné. Mama kričala a vracala mu urážky rovnakým dielom. Sofia vzdychla a vošla do izby k chlapcom. Bála sa, aby sa nezobudili na krik. Potom začula rinčanie skla.
„Ale už je toho dosť!“ pomyslela si nahnevaná a razantne vyšla z izby. Zbehla dolu a vydala sa do kuchyne. Opäť zarinčalo sklo a ozvali sa dva bolestné výkriky. Sofii stuhla krv v žilách. Vtrhla do kuchyne. Mama ležala na podlahe a nad ňou sa skláňal Simon. Zdesená, šokovaná zaúpela. V rukách držal zakrvavený nôž. Ruku si pritlačila na ústa, aby nezačala hystericky jačať. Najskôr len stuhnutá stála s hrôzou vytreštenými očami. Prudko sa vystrel a obrátil za zvukom. Keď ju zazrel, s prižmúrenými očami si ju premeral ako dravec, čo zachytil pach svojej obete. Sofia si uvedomila, že je v smrteľnom nebezpečenstve.
„Nikomu nič nepoviem,“ zašepkala prosebne. Keď sa k nej pohol s jasným úmyslom v očiach, odrazu v nej pud sebazáchovy vyburcoval adrenalín. Ani nevedela, ako sa dokázala rozhýbať. Zdrapla zo sporáka ťažkú panvicu a prv, ako si stihol uvedomiť, čo zamýšľa, ho ňou udrela do tváre. Zatackal sa a zahrešil. Udrela opäť a opäť. Udierala ho, až kým sa nezrútil k zemi. Nevedela, či ho zabila, ale bola taká vydesená, že jej to bolo jedno. Rozbehla sa k matke. Ešte žila.
„Mami, preboha...“ zhrozená zašepkala. „Hneď zavolám záchranku. Pomoc tu bude o chvíľu!“
„Sofia... musíte utiecť. Zober svojich bratov a bež... ak si ho zabila, jeho brat ťa popraví. Ak nie, zabije ťa on... je to nebezpečný blázon... ja hlúpa...“ v krku jej zabublala krv. „Mami, nerozprávaj... zavolám...“
„Počúvaj ma!“ skríkla a prerušila vyľakané dievča, „zober bratov a odíď odtiaľto. Niekam ďaleko. Na druhý koniec štátov, do nejakého veľkomesta. Tam sa schováte. Kontaktuj maršala Thomasona. On bude vedieť, čo ďalej. V mojej spálni, za obrazom je... je trezor... kód je tvoj dátum narodenia. Nájdeš tam peniaze... a zober všetko, čo je vo vnútri... je to veľmi dôležité. Keď budete v bezpečí... vyhľadaj svojho otca...“
„Môjho otca?! Povedala si, že nevieš, kto je to,“ vzlykla. „Klamala som. Nechcela som ti ublížiť... pomôže ti! Nevie, že existuješ, ale sú tam dôkazy. Vyhľadaj ho, pomôže ti. Odpusť mi, Sofia... viem, že som nebola ideálna matka.“ Zašepkala a privrela oči. Rozvzlykala sa strachom i žiaľom. Keď na ňu dopadol tieň, zdesená vykríkla a pud sebazáchovy ju prinútil vrhnúť sa dozadu. Nôž minul jej hrudník, ale škrabol ju na ramene. Zastonala, ale zase sa vrhla vpred. Vyskočila a udrela naslepo stoličkou, ktorú zdrapla. Odhodila útočníka. Rozbehla sa k panvici a opäť naslepo udrela za seba. Keď sa jej zrútil k nohám, vydesená v zásuvkách našla zväzovače káblov a spútala mu ruky aj nohy. Odtiahla ho do kúpeľne a zvonku zamkla. Utekala po schodoch. Zranil ju. Všimla si, že krváca. Bolesť našťastie nevnímala. Vlastne bolesť nikdy nevnímala. Jej genetická porucha bola tentoraz veľkou výhodou. Vtrhla do izby, vyhodila na posteľ kufor a zhrnula z políc oblečenie. V detskej izbe zasvietila svetlo. Do ďalšieho kufra zhrnula oblečenie chlapcov. Utekala do spálne. Zvesila obraz a otvorila trezor. Ruky sa jej triasli, keď všetko, čo bolo vo vnútri, zhrnula do jednej veľkej tašky. Vyniesla kufre do auta. Schytila notebook, aj svoj telefón. V kúpeľni bolo ešte stále ticho. Opatrne vybehla na poschodie. Zobrala vankúše a deky pre chlapcov, aj detské výživy a džús, ktoré boli v komore. Do kuchyne sa viac nevracala. Jemne zodvihla chlapcov, ešte na spiacich navliekla župančeky a papučky. Uložila deti do autosedačiek. Našťastie sa nezobudili. Prikryla ich dekami a vankúšiky im podložila pod hlavičky. Vrátila sa a ticho zatvorila vchodové dvere. Počula, ako Simon kope do dverí kúpeľne.
V panike sa rozbehla k autu, naštartovala a prudko vyrazila. Dostala sa na autostrádu. Ruky sa jej chveli a rameno zvláštne pálilo. Nebola to bolesť. Iba čosi tlmené a nepríjemné. Rana nebola smrteľná, ani život ohrozujúca. Možno zopár stehov. Za mestom na chvíľu zastavila. Otvorila lekárničku a stiahla si plece, aby nekrvácalo. Navliekla na seba košeľu, ukryla tým zakrvavené tričko. Mala plnú nádrž, ale predsa zastavila na benzínovej pumpe. Z bankomatu vybrala celý denný limit peňazí. Vedela, že neskôr nebude môcť použiť kartu, aby ich nenašli. V telefóne aj notebooku vypla GPS polohu, mobilnú aj internetovú sieť a vypla oba prístroje. V aute vypla navigačný systém aj GPS polohu. Odteraz sa bude musieť orientovať podľa navádzacích tabúľ. Zamierila na Georgia 25 Connector.
V spätnom zrkadle sa s ľútosťou rozlúčila so Savannah. Mesto bolo jej domovom sedem rokov. Myslela si, že už ho nikdy neopustí. Zaradila sa na US-17N, po dvoch míľach ju veľké oznamovacie tabule upozornili, že vošla do Južnej Karolíny. Po ďalších pätnástich míľach ju tabule naviedli na I-95N, územie Severnej Karolíny. V spätnom zrkadle sa zahľadela na chlapcov. Spokojne spinkali. Šoférovala a v hlave jej vírili bolestné a vystrašené myšlienky. Jej mama bola mŕtva. Ona s chlapcami na úteku. Dolu tvárou sa jej rinuli slzy, takmer si to neuvedomovala. Potlačila nával smútku, pretože teraz sa musí vzchopiť a vymyslieť, čo ďalej. Rozhodne najrozumnejšie bude stratiť sa v New Yorku. Čakala ju ešte dlhá cesta cez Severnú Karolínu, Virgíniu a Maryland, ale museli odísť ďaleko. Potrebovala si na chvíľu pospať, ale strach ju hnal a burcoval pokračovať.
Nadránom zastavila na benzínovej pumpe, kúpila si kávu a oddychovala. Mala pred sebou ešte polovicu cesty. Kúpila minerálky, detské piškóty a nejaké sendviče. Vypila ešte jednu kávu a vyrazila ďalej. Až teraz sa konečne upokojila, zato na ňu zase doľahol smútok. Mama bola mŕtva. Aj keď nebola vždy ideálnou matkou, milovala ich. To, že žila so Simonom, robila aj pre nich. Finančne ich zabezpečoval. Aj keď s tým nesúhlasila, musela tolerovať voľbu svojej matky. Sofia sa opäť ticho rozplakala, pretože „toto“ finančné zabezpečenie ju stalo život. Keď vyplakala svoj žiaľ, smrkla, zhlboka sa nadýchla. Teraz to bolo na nej. Musela sa postarať o chlapcov. Mala by sa spojiť s maršalom Thomasonom, ale vedela, čo by nasledovalo. Zobrali by jej chlapcov a ju zase presťahovali. Chlapci by vyrastali v domove a možno by ich oddelili. Mala len devätnásť a nijaké finančné ani sociálne zázemie.
„Nesmiem sa s ním spojiť. Inak chlapcov zoberú do domova. To by som nezniesla. Nejaké peniaze máme, na začiatok. A nájdem si prácu, uživím nás. V New Yorku sa stratíme bez stopy.“ Rameno nebolelo, nikdy ju nič nebolelo. Ruka iba nepríjemné tŕpla, ale uspokojilo ju zistenie, že krvácanie ustalo.
Začínalo svitať. Chlapci ešte vždy spali. Až okolo ôsmej sa prebudili a prekvapene zvýskli, keď im povedala, že idú na výlet. Zastavila na ďalšej benzínovej pumpe, natankovala. Chlapcov poumývala v umyvárňach, vybavili malú potrebu a poprezliekala ich v aute. Najedli sa, pritom sa snažila s nimi veselo rozprávať.
„A kde je mama? Tá s nami nepôjde na výlet?“ nedalo Lucasovi.
„Nie, chlapci... naša maminka odišla do neba.“
„To ako na furt?!“ vyhŕkol prekvapený.
„Áno, Lucas, odišla navždy. Teraz budem ja vaša mama. Postarám sa o vás... ste moje zlatíčka.“ Zašepkala a objala chlapcov so slzami v očiach. Zaťala zuby od nepríjemného pocitu stuhnutia, lebo prudký pohyb jej pripomenul zranenie.
„Pôjdeme ďalej, ste napapaní, chcete ísť ešte cikať?“ chlapci pokrútili hlavami.
Neúnavne šoférovala, rozprávala chlapcom veselé príbehy a snažila sa udržať bdelá. Cítila únavu a chcelo sa jej spať. Keď už nedokázala ovládať driemoty, zastavila v moteli tesne pred New Jersey. Vošli dnu, zaplatila za izbu na celý deň. Vniesla dnu potrebné veci, aj cestovnú tašku s peniazmi a dokumentami. Chlapci za ňou cupitali. Zamkla zvnútra. Osprchovala deti, bolo veľmi horúco. Ona si tiež dopriala výdatnú sprchu. Chlapcom pustila kreslené rozprávky, aby sa mohla nerušene okúpať a ošetriť rameno. Prezliekli sa. Vložila si hnedé kontaktné šošovky a vlasy zaviazala do modernej šatky okolo hlavy.
Vošli do malej reštaurácie, naobedovali sa a po návrate do izby uložili na spánok. Dvojičky poobede spávali a ona tiež od únavy padla do postele ako podťatá. Chlapci akoby vedeli, že je unavená, spali takmer štyri hodiny. Rozhodla, že ostanú v moteli až do rána. Keby teraz vyrazili, do New Yorku by prišli v noci. Nechcela riskovať, že nenájde ubytovanie. Pamätala si toto veľkomesto. Vyrastala tu do svojich dvanástich rokov. Až kým... kým sa jej detský svet nezrútil a neotočil život naruby.
Doľahla na ňu depresia. Bola bezradná, nešťastná a vystrašená. Stratila matku, jediného človeka, ktorého mala. Zamyslela sa a vyhŕkli jej slzy. Jej matka... bezstarostný, krásny motýlik, ktorý si nikdy nelámal hlavu nad budúcnosťou. Milovala ju, bola o tom presvedčená, ale nedokázala svoje city vyjadrovať. City boli pre ňu niečo, čo bolo nebezpečné. Nerada sa viazala na miesta či na veci. Často sa sťahovali a nielen kvôli programu na ochranu svedkov, do ktorého ich začlenili. Jednoducho nevydržala na jednom mieste. Bola výbornou kamarátkou, radcom a ženou, ale nevedela byť matkou.
Teraz zostali sami. Sofia nevedela, kam sa podieť. Keď vyrazila zo Savannah, mala jasnú predstavu o New Yorku. Ale teraz už o tom nebola tak pevne presvedčená. Možno ju budú hľadať práve tu. Ak zistia podrobnosti z jej minulosti, pôjdu najskôr sem. Bolo to obrovské mesto, mohla sa tu stratiť, ale bála sa, že ich predsa len nájdu. Hrozili im dve nebezpečenstvá.
„Celkom určite ma budú hľadať ľudia z programu. Ak nás nájdu, deti pôjdu do pestúnskej starostlivosti. Rozdelia nás a možno ich nikdy viac neuvidím... a celkom určite nás bude hľadať vrah.“ Sofia sa zachvela.
„Takmer ma zabil, ak nás nájde... zabije ma. Je to nebezpečný chlap. Nemôžem ísť do New Yorku. A musím sa zbaviť auta. Je registrované na mňa. Nebude problém ho predať.“ Rozmýšľala. „Pôjdem do New Yorku. Predám tam auto. Použijem bankové karty, aspoň vyberiem všetku hotovosť, aby som ich doviedla do New Yorku. A zatiaľ zmizneme do Chicaga. Je to obrovské mesto plné Slovanov. Stratíme sa medzi nimi, pomôžu nám, mám slovanské korene. Niekde tam sú naši príbuzní a aspoň si oprášim jazyk. Áno, to bude najlepšie. Starý otec mi o Chicagu často rozprával. Kým neumrel, často sme doma hovorili srbsky. Potom si mama zmyslela, že sme práve Američanky, a nikdy viac mi nedovolila hovoriť týmto jazykom. Pôjdem tam, aj tu sa dokážeme stratiť bez stopy. Nájdem si prácu a zoženiem nám nové papiere. Nikto nás nerozdelí.“
V duchu si dodávala odvahu. Vyšla s chlapcami von a navečerali sa. Okúpala ich a spoločne si ľahli do veľkej manželskej postele. Rozprávala im rozprávku o odvážnom Juliánovi, bola to ich obľúbená rozprávka. Keď zaspali, vzdychla a konečne v nej prasklo napätie. Rozvzlykala sa a potichu vyplakala svoj žiaľ.
