Sofia © Kapitola -1-
Zúfalo si prikryla uši vankúšom. Už zase sa hádali. Nedokázala to počúvať. Najradšej by zbehla dolu schodmi a priateľa matky vyhodila. Problém bol v tom, že mama nechcela, aby odišiel. Vraj ho ľúbi. Sofia jej nerozumela. Neznášala toho chlapa. Bol to surovec s vulgárnym slovníkom. Matka tvrdila, že každý človek má svoje chyby a jeho chybou bola žiarlivosť. Avšak je k nej veľmi štedrý a miluje ju, takže nejaká tá scéna sem-tam sa dá odpustiť.
Sofia staršia, prekrásna tridsaťsedemročná žena, ktorej by nikto neveril, že má dospelú dcéru a viac ako dvadsaťpäť rokov. Bola vysoká s dokonalou postavou, s prekrásnymi, medenými, dlhými vlasmi a olivovozelenými očami. Vždy držala do seba, obliekala sa s vycibreným vkusom a ani jediný vlas na jej hlave nesmel mať nesprávnu polohu. Všetko muselo byť dokonalé. Sofia mladšia bola úplne iný typ ženy. Štíhla ako prútik, drobnejšia, takže pôsobila dojmom dievčatka. Bola utiahnutá. Obliekala sa veľmi striedmo, zahaľovala si vlasy i tvár. Matka jej často dohovárala, že sa o seba nestará, že je nedbalo oblečená vo „vreciach,“ že sa zahaľuje. Jej zvláštnu farbu vlasov a oči považovala za veľkú investíciu, ktorú podľa nej nedokázala zužitkovať. Nezáležalo na tom. Sofia nenávidela svoje vlasy platinovej farby, miestami pretkávané zlatými prameňmi. Oči ju tiež rozčuľovali. Mali fialovú farbu.
„Nikto nevyzerá ako ja. Som ako mimozemšťan. Neustále priťahujem všetkých maniakov v okolí,“ pomyslela si častokrát trpko. To bol dôvod, prečo sa začala zahaľovať. Začala s tým hneď, ako sa sem presťahovali. Muži sa neodvážili obťažovať „Arabku,“ tým sa vyhli problémom. A muži veriaci v islam ju tiež s úctou obchádzali. Bolo to praktické a bezpečné. Už nikdy na seba nechcela upútať pozornosť. Už nikdy!
Prvé slnečné lúče ju pošteklili a prebudili. Rýchlo vstala. V dome bolo ešte ticho. Rýchlo sa obliekla, poumývala, skrútila si vlasy pod tmavý čepiec a prehodila cez seba čiernu „burku.“ Vybehla von. Bežala po pláži ako každé ráno, až kým sa nedostala do opustenej zátoky, kde nikto nechodieval. Plávať sa tu veľmi nedalo, pretože z mora trčalo množstvo útesov. Pláž pokrývali kamene, nebola obľúbená ako ostatné pláže v meste. Nad plážou sa týčilo množstvo skál, ktoré sa nebezpečne nakláňali z jednej strany do mora, z druhej sa týčili až hore k autostráde. Viedlo tu len zopár úzkych chodníčkov, ktoré končili hore na jednom z odpočívadiel. Rýchlo sa vyzliekla do plaviek. Pridala do kroku a začala liezť hore. V žilách sa jej rozklokotal adrenalín. Poznala ten pocit očakávania, ale i podvedomého strachu. Keď sa dostala až na vrchol útesu, pohliadla dole. Vždy to bolo také isté. Srdce jej divoko tĺklo od vzrušenia, krv vrela v žilách. Chvíľu len tak stála a dýchala ranný, morský vzduch.
Dárius zastavil na odpočívadle a na chvíľu vystúpil z auta. Sám seba pristihol, že na chvíľu stratil prehľad.
Mikro-spánok, nebezpečná pliaga. Bolo to už len zopár kilometrov, ale musel si oddýchnuť. Šoféroval celú noc. Zaprel sa na zvodidlách a hľadel na more. Tak dlho tu už nebol. Táto zátoka, aj keď takmer nenavštevovaná, bola prekrásna. Vždy ho nadchýnala. Všimol si, že po pláži sa niekto približuje. Keď podišla bližšie, uvedomil si, že je to zahalená žena.
„Čo tu robí takto zavčasu rána a ako to, že je sama? Je to ešte dieťa, nemôže mať viac ako pätnásť. Tieto zahalené ženy väčšinou chodia v skupinách. Mladučké, nevydaté sa nesmú pohybovať samé bez dozoru starších žien, alebo príbuzných." Prekvapený pozoroval jej počínanie. Zalapal po dychu, keď sa začala vyzliekať. Nebolo to dievčatko. Bola to žena. Krásna žena s neobyčajne sfarbenými vlasmi. Slnko v nich žiarilo, akoby boli zo zlata.
„Tak táto Zlatovláska určite nie je Arabka, ale prečo je teda zahalená... a čo tu vlastne robí?“ sledoval ju, keď sa škriabala na útes. Keď si uvedomil, že zastala tesne pri okraji a pozerá do hĺbky, zľakol sa.
„Dočerta, hádam len nechce skočiť! Ale áno... chce,“ uvedomil si zdesený. Podliezol zvodník a rozbehol sa úzkym chodníčkom dole.
Sofia cúvla, zhlboka sa nadýchla. Pustila vzrušenie, aby v nej pulzovalo. Ešte raz sa nadýchla, rozbehla a skočila. Dlhé sekundy padala vzduchom, užívala si ten pocit. Dopadla do vody. Vyplávala na povrch, vzdychla a položila sa uvoľnená na chrbát. More ju kolísalo a ona spokojná privrela oči. Užívala si ten pocit klokotajúceho adrenalínu vo svojich žilách. Zbožňovala ten pocit... dával jej najavo, že je nažive.
Vedel, že ju nestihne zadržať. Nespomalil a bez rozmýšľania skočil za ňou. Až keď letel vzduchom, si udivený uvedomil, že sa vôbec nepozastavil nad tým, že nepreskúmal, kam dopadne. Keď narazil na vodnú hladinu, úľavou si vydýchol. Vynoril sa a rýchlo okolo seba poobzeral. Zazrel ju. Ležala na hladine. Pravdepodobne stratila vedomie. Rýchlymi rozmachmi plával k nej.
Sofia začula nečakaný zvuk, až keď bol tesne pri nej. Otvorila oči a zdesená vykríkla. Plával k nej muž a v očiach mal taký divoký a rozhnevaný výraz, že sa vyľakala ešte viac. Začala plávať, aby unikla, ale dostihol ju a chytil okolo pása. Zjačala a začala sa brániť. Ponorili sa pod hladinu a ona sa hneď po vynorení rozkašlala. Aj napriek tomu sa opäť začala trhať, aby sa vymanila z toho silného zovretia. Muž ju udrel do spánkov, takže stratila vedomie.
„Je v šoku. Bránila sa úplne dezorientovaná, musel som ju udrieť, inak by nás utopila,“ ospravedlnil sám seba v duchu. Vytiahol ju na breh. Priložil ucho na hruď. Srdce bilo pravidelne, aj dýchanie bolo v poriadku. Žiadne fyzické zranenie nenachádzal. Začal sa obávať, že ju udrel prisilno, ešte stále nenadobudla vedomie.
Sofia ho spod privretých viečok pozorovala a keď sa k nej obrátil chrbtom, vyskočila a v panike sa rozbehla. Reagoval inštinktívne a takmer vzápätí ju chytil. Spadli do piesku a ona sa s krikom opäť začala brániť.
„Prestaň, lebo ťa zase omráčim!“ zvolal nahnevaný.
„Zlez zo mňa, nechaj ma!“ fučala.
„Ak nebudeš utekať, pustím ťa. Chcem sa iba porozprávať.“ Prvýkrát mu pozrela do očí. V tej chvíli mal pocit, že do neho udrel blesk. Ešte nikdy nevidel podobnú farbu očí. Boli prenikavé a, čuduj sa svete, fialové. Ako lesné fialky, okorenené akýmsi výrazom vzdoru.
„Nebudem, ale pusti ma!“ zašepkala. Prekvapilo ju, že poslúchol a odstúpil. Okamžite v pude sebazáchovy vyštartovala. Zasmial sa a opäť ju chytil. Bezradná zaúpela. Sadol si obkročmo na ňu a ruky jej jednou svojou, uväznil nad hlavou.
„Budem kričať!“ vyhrážala sa.
„Myslíš, že ťa niekto začuje?!“ zatiahol posmešne.
„Čo chceš, úchyl?! Pusti ma, ty maniak!“
„Úchyl a maniak?!“ neveriac zaprskal . Potom sa prinútil upokojiť. Zhlboka potiahol vzduch nosom a narátal do desať.
„Chcem sa porozprávať, ale bez toho, aby som ťa naháňal po pláži,“ ticho, upokojujúco prehovoril.
Sofia si uvedomila komickosť situácie. V tej chvíli sa prestala báť. Bol oblečený, mokrý, voda z neho kvapkala na ňu ona olepená pieskom a on sedel na nej. Vyzerali prinajmenšom čudne. Takmer by sa bola zasmiala, ale ešte stále sa neodvážila.
„Dobre, už nebudem, ale zlez zo mňa. Si ťažký ako kôň!“ odfúkla.
„Ťažký ako kôň?!“ vypľul a zase sa zhlboka nadýchol, aby nadobudol duševnú rovnováhu.
„Som tak akurát, to ty si drobná.“ Odvetil drsne a vstal. Posadila sa. Nohy obranné vtiahla pod bradu a objala rukami.
„Dobre teda, do toho... počúvam.“ Zmierená preriekla.
„Chcem vedieť, prečo si chcela spáchať tú ohavnosť. Toto nie je riešenie... musíš si vyhľadať pomoc...“
„Akú ohavnosť, akú pomoc?“ nechápavo na neho civela.
„Skočila si z útesu.“
„Skákať z útesu je ohavnosť?!“ hlas jej preskočil do vysokej oktávy.
„Prečo si to teda urobila. Existujú ľudia, ktorí by ti pomohli,“ zašepkal, aby ju ešte viac nerozrušil.
„Ľudia... čo za ľudia?“ nechápala „čo som podľa teba urobila... preskočilo ti? Skočila som z útesu, čo je na tom? Robím to bežne. Ventilujem si tak stres.“
„Čože, ty si nechcela ukončiť...?!“
„Čo ukončiť?!“ ešte stále mu nerozumela. Odrazu sa zasmial.
„Takto si ventiluješ stres? Ten útes sa volá: „Útes smrti“, nedostal meno len tak pre nič za nič!“
„Nie je nebezpečný, ak ho poznáš... a ja ho poznám.“ Vysvetlila jednoducho. Rozosmial sa. Nahnevaná na neho zagánila.
„Myslím, že to ty potrebuješ odbornú pomoc. A čo ti je také smiešne?!“
„Prepáč, celá táto situácia je komická. Stál som hore na odpočívadle, potom som ťa uvidel. Myslel som, že... chceš ukončiť svoj život... a tak som skočil za tebou.“ Vytreštila na neho oči, potom sa tiež ticho zasmiala.
„Myslel si si, že chcem spáchať samovraždu? A ja som si myslela, že si nejaký maniak, čo napáda ženy vo vode.“ Chvíľu sa mlčky s úsmevom pozorovali.
„Je mi ľúto, že som ťa udrel, ale boli by sme sa riadne naglgali vody. Asi tam budeš mať modrinu.“ Ohmatala si bolestivé miesto na spánkovej kosti.
„Ja som Dárius, ako sa voláš?“
„Sofia.“
„Prinesiem ti tvoje oblečenie, Sofia.“ Navrhol a o chvíľu jej podal úhľadne zloženú kôpku.
„Môžem ťa niekam odviezť, Sofia?“
„Nie, bývam tu neďaleko na predmestí. Ak by ti to nerobilo problém, obráť sa! Chcem sa obliecť, alebo ešte lepšie, idem tamto za tú skalu.“ Usmial sa.
„Ale samozrejme, len si poslúž, počkám tu na teba.“ Úslužne pristal a ešte sa aj obrátil chrbtom.
