Stratená v čase -2-
21. 1. 2021
Podišiel k nej.
„Si v poriadku?“ prikývla. Agentka odvolala cez vysielačku pátranie, potom k nej podišla.
„Lara čo ťa to napadlo?!“ vyčítavo preriekla, ale oslovená len pokrčila plecami.
„Toto je sociálna pracovníčka pani Romanová. Ujme sa ťa.“ Predstavila jej neznámu ženu, ktorá ju pred okamihom obhajovala.
„Čo bude s Erikom?“ sociálna pracovníčka sa milo usmiala.
„Lara, čakáme ešte jednu pani zo sociálneho. Z oddelenia pre batoľatá. Je primalý, aby mohol zostať s tebou. Patríš do skupiny starších deti a...“ zmĺkla, keď zazrela hrôzu v jej očiach.
„Je to len dočasné opatrenie. Neskôr vám nájdeme pestúnsku rodinu, kde by ste mohli byť spolu.“ Snažila sa ju upokojiť.
„Naozaj?!“ posmešne zatiahlo dievča. Sociálna pracovníčka si uvedomila hĺbku poznania a pohŕdania v jej očiach.
„Lara práve sme zistili, že si k nám nebola celkom úprimná. Tvoj otec... bol tu chvíľu pred tým, ako sme prišli.“ Vyčítavo sa k nej obrátil agent.
„Keby ste boli na mojom mieste, povedali by ste to?“ otázkou zdôvodnila svoje klamstvo.
„Mohli sme ho chytiť!“ zavrčala rozčúlená agentka. Lara ľahostajne mykla ramenom.
„Lenže ja nechcem, aby ste ho chytili. Môj otec možno nie je dokonalý, ale je jediný, akého máme!“ odvrkla jej spokojne.
„Ty hlupaňa, mohli sme ho chytiť! Tvoj otec vylúpil banku. Zabil dvoch policajtov... jeden bol mojím partnerom!“ rozzúrená zasyčala, stratiac nad sebou kontrolu.
„Agentka Albiová!“ pohoršene skríkla sociálna kurátorka. Lare stuhol výraz na tvári. Zatajila dych, aby sa hysterický nerozkričala. Vyšetrovateľku to okamžite zamrzelo, ale nedalo sa to vziať späť. Videla, ako sa dievčaťu uvedomením si pravdy, rozšírili zrenice zdesením.
Lara sa konečne nadýchla. Toto bol zlý sen. Zažila taký otras, že vôbec nevnímala, keď k nej podišla ďalšia pracovníčka sociálneho úradu a z náručia zobrala Erika. Len tam meravo stála. Až keď miesto kde ležal na jej hrudi, zvláštne ochladlo, začala vnímať drsnú pravdu. Plakal, vystieral k nej ruky a kričal: „Lala, Lala nije peč, moja Lala.“ Prikryla si rukou ústa, aby sa hysterický nerozvrieskala. Odvrátila sa chrbtom k autu, aby nevidela, ako sa Erik bráni, kope a vystiera k nej ruky. Všetko odrazu zvláštne stíchlo. Vzdychla.
„Lara,“ oslovila ju ticho kurátorka a položila jej ruku na plece. Striasla ju zo seba, bez slova podišla k autu s označením sociálny úrad. Otvorila zadné dvere a posadila sa. Agent Samers hľadel za odchádzajúcim autom. Posledný pohľad, ktorý im venovala, ho zasiahol kdesi hlboko. Bolesť a pohŕdanie.
„Cítim sa, ako posledný idiot,“ zahundrala agentka.
„Veď si to aj posrala Albiová! Myslím, že ešte dlho nezabudnem na jej pohŕdanie. Mám pocit, akoby ma opľula,“ zašomral rozladený.
„Kruci! Nie sme zodpovedný zato, čo sa s nimi stalo. Je to na svedomí Bradleya!“ odporovala, brániac svoje správanie.
„Tak mi vysvetli, prečo sa cítim vinný! Nemala si to na ňu vybaliť, mal jej to povedať cvokár!“ odvrkol napajedený.
V tú noc nezaspala. Sedela na posteli, opretá chrbtom o stenu v neosobnej izbe, ktorú jej pridelili. Pokúšala sa vypudiť z mysle Erikov krik, ale prenasledoval ju vždy, keď zatvorila oči. A tak len sedela a civela do náprotivnej steny. Pokúšala sa pochopiť, čo sa to vlastne stalo. Jej život sa nenávratne zmenil. Rozpadol sa, ako domček z kariet. Pochopila, že otec sa nevráti. Už nikdy. Zabil dvoch ľudí. Bol to vrah a zlodej. Nikdy sa nebude môcť vrátiť, aj keby chcel.
„Ako to vyzerá?“ zaujímalo kurátorku hneď, ako prišla ráno do práce.
„Celú noc presedela na posteli, ani sa nepohla. Správa sa dosť ticho,“ skonštatoval pracovník bezpečnostnej služby.
Pani Romanová sa zamračila. Vošla do izby k dievčaťu, ale to jej nevenovalo ani jediný pohľad. Informovala ju, že jej musia odobrať krv. Musia vedieť, že nemá problém s omamnými látkami a potrebujú jej založiť zdravotný záznam, keďže doteraz neexistuje žiadna zmienka o jej existencií. Poslušne nastavila ruku, aby lekárka vykonala odbery. Mlčky zniesla zdravotnú prehliadku a vrátila sa do izby. Jedla sa ani nedotkla. Nebola hladná, ani smädná. Poobede ju navštívili agenti, ale odmietala sa s kýmkoľvek rozprávať. Civela do steny, akoby ani neboli v miestnosti. Odviedli ju na rozhovor s psychiatrom, ale bola slepá a hluchá voči okolitému svetu.
Poobede ju pani Romanová zobrala do spoločenskej miestnosti, kde sa ostatné deti venovali zábavnému programu. Pokojne sa posadila vzadu. S nikým neprehovorila ani slovo, nezaujímali ju. Až večer konečne zaspala. Nasledujúci deň jej kurátorka ukázala celý domov. Lara sa nachádzala v oddelenej bezpečnostnej časti. Bola pod dozorom, pretože polícia predpokladala, že by ju jej otec mohol kontaktovať. Všetko, čo jej hovorili, vykonávala robotický, ale odmietala hovoriť. Na tretí deň začala prijímať potravu, pretože ju lekárka upozornila, že ak nezačne jesť, budú prinútený pristúpiť k podávaniu umelej výživy.
Agent Samers spustil slúchadlo.
„Ešte stále neprehovorila ani slovo. Našla si niekde zmienku o tých deťoch?“
„Nikde ani čiarka, akoby vôbec neexistovali. Žiaden záznam o narodení, žiadne očkovanie, zdravotný záznam, ani návšteva školy. Nič! Podľa vzorky DNA, ktoré máme od Bradleya, sú obe tie deti jeho. Aj keď matky sú rozdielne. Technici porovnávali vzorky z databázy, ale matky sme nezistili, ani jedná nebola trestné stíhaná. Pokúšam sa nájsť niečo v záznamoch o nezvestných deťoch. Možno tým ženám svoje potomstvo jednoducho vzal. Myslím, logický... ktorá žena by nechala svoje dieťa človeku, ako je Bradley?!“ uvažovala nahlas.
„Deti nevyzerali zanedbané, ani týrané. Možno, ako otec... ehmm... možno bol, ako otec zodpovedný. Už len to, že si tie deti vzal k sebe sa mi zdá... poukazuje na určitú zodpovednosť.“
„Netrep sprostosti! Zdrhol a svoje deti opustil. Zdá sa ti to zodpovedné? To dievča nechodilo do školy, je negramotné a podľa všetkého sa starala o toho malého. Aj to sa ti zdá zodpovedné?!“ zahriakla svojho kolegu.
„Možno chodila do niektorej zo súkromných škôl,“ hádal Samers.
„No to určite. A kto sa staral o toho chlapca?“ vyvrátila jeho teóriu.
„Čo ak Bradley zmenil identitu? Čo ak...“
„Mám tu celý jeho záznam, od narodenia. Chodil na strednú, dokonca na výšku. Nedokončil ju. Sedel, vlastne nesedel, pol roka bol vo vyšetrovačke, nakoniec ho pustili, bol oslobodený. Vinu za podvod mu nedokázali!“ hundrala si popod nos vyšetrovateľka.
„Kde bolo v tom čase dievča?“ zaujímalo mladíka.
„No to by som aj ja rada vedela, nie je tu o nej žiadna zmienka. To je zvláštne, ale keď vezmeme do úvahy, že nemá ani rodný list. Niekam ju za ten čas zašil, niečo nám uniká. A keď prídeme nato, čo nám uniká, zistíme kam zaliezol. Tá suseda, tvrdila, že sa prisťahovali len pred troma mesiacmi. Pred tým boli v Alabame. Poslala som tam našich, ale na mieste, kde žili, stojí nejaká výrobná hala. Starú farmu zbúrali. Ľudia si na nich takmer nespomínali. Tvrdili, že Bradley bol čudný, stránil sa okolia. Dievča nechodilo do školy, vlastne o nej nikto nemal ani potuchy.
„Možno tu s ním ani nebola.“
„Mali by sme za ňou zájsť a trochu ju pritlačiť. Tá malá ma odpovede, ktoré potrebujeme.“
„Zatiaľ ani nemukla. Neviem, či sa psychický zrútila, alebo nechce hovoriť. Čo ten jej telefón a počítač?“
„Čakám Sibylu, vŕta sa v jej počítači, telefón neobsahoval nič zvláštneho. Ako by ho ani nepoužívala. Posledný rozhovor trval desať sekúnd, bolo to pred dvoma týždňami, objednávala pizzu. Takže tá malá nemala priateľov, ani rodinu, ani známych. Nikto jej nevolal. Brnknem Sibyle, či niečo nenašla.“
Krátko sa rozprávala s techničkou z forenzného.
„Máme za ňou dobehnúť, vraj ma niečo zaujímavé.“
Vtrhli na technické oddelenie, Obaja priveľmi zvedaví, aby čakali.
„Tak čo máš Sibyla,“ nedočkavo vyhŕkla Alice.
„No nemám nič, ale pritom veľmi veľa.“
„Ako to myslíš?“
„Zapla som systém, mimochodom ma špičkový operačný systém. Heslo som prelomila, nedala si s ním veľa námahy. Bežné súbory som prezrela, nič zaujímavého. Sú tam veci, ktoré zaujímajú mladé dievčence. Koľko hovoríte, že má rokov?“
„Štrnásť, vlastne skoro pätnásť, na budúci týždeň.“
„Áno, to by zodpovedalo, obrázky, móda, hudba, YouTube videá. Až kým som nenarazila na toto!“ otvorila zložku v pod-priečinkoch. Obaja agenti sa zvedavo sklonili nad stôl.
„Čo to dočerta je?!“
„Zašifrované súbory, ale to nie je všetko. Waw! Tá šifra nemá obdobu!“ nadšená gestikulovala rukami.
„Čo v tom je?!“ agentka zagánila na techničku, nezdieľajúc jej nadšenie.
„Ako to mám vedieť. Veď hovorím, tá šifra nemá obdobu. Nedokázala som ju prelomiť. Tá malá je jedným slovom génius!“
„Tá malá je negramotná, nevie, ani čítať!“ odfúkla posmešne Alice. Technička prekvapene pokrútila hlavou.
„Zvláštne, ale potom to nie je jej počítač, alebo?! Poslala som po našich kryptografov, ale nevedeli si s tým poradiť. A text nie je možné skopírovať, ani stiahnuť. Je to tiež niečím zabezpečené proti kopírovaniu. Nič podobné som ešte nevidela. Vieš je v tom asymetrický vzorec šifrovania, ale zároveň aj nejaké prvky blokovej šifry Rijndael, ale aj stopy Vigenére, dokonca Bonapartovej šifry a... sú tam prvky, ktoré som nikdy nevidela, ani nič zo šifrovacích systémov nepripomínajú.“
„Anglický!“ zahriakla ju netrpezlivo agentka.
„Jednoducho ten, kto to kódoval toho vie o kryptografií veľmi veľa. Je pravdepodobne jediný, kto pozná šifrovací kľúč na otvorenie tohto dokumentu. Je to tak poprepletané a skombinované, že bez kľúča si s tým ťažko poradíme. A je v tom pripletený aj nejaký nový šifrovací systém. Nič podobné som ešte nevidela. Celé zbierky dokumentov, zašifrované týmto systémom. Je tam toho veľa. A chcem upozorniť, že takýto frajeri si svoje dokumenty poistia.“
„Ako to myslíš?“
„Ak neprelomíme kľuč a pomýlime sa, dokument sa zničí. Je to ako... ehmmm... pri „Skytale“, vylepšenej forme Skytale. Používali ju hlavne Ilumináti... a... vidím, že vás nudím. Jednoducho, ak si zadal nesprávne heslo, vo vnútri bol papyrus a kyselina octová. Pri nepoznaní hesla, sklenená nádoba s octom praskla a zničila papyrus.“
„Tým chceš povedať, že ak kiksneme, súbory sa vymažú?!“
„Nevymažú, zničia. Vymazané dokážem obnoviť, ale zničené ťažko. Ten, kto si dal takú námahu takto kódovať, k tomu musel mať veľmi pádny dôvod. Určite to poistil. Teda, hovoríš, že nevie ani čítať?“ sklamane sa spýtala.
„Tá malá nikdy nechodila do školy, ani nikam. Je totálne asociálna. Nemá priateľov, rodinu, vlastne ani neexistuje.“ Podotkla Alice.
„Hmm... to, že je úplne negramotná... prišla si na tento predpoklad na základe faktu, že nenavštevovala školu, alebo si sa presvedčila, že nevie čítať? Pretože to, že nechodila do školy, nemusí nevyhnutne znamenať, že je negramotná! Toto tu teda na žiadnu negramotnosť nepoukazuje. Práve naopak, mozog, ktorý dal do kopy túto šifru... ehmmm... nie je ich veľa. Myslím na svete!“ upozornila mudrlantský Sibyla.
„To dievča má pätnásť. Chceš mi povedať, že by dokázala takéto niečo?! Nedaj sa vysmiať! Skôr si myslím, že si jej podarený fotrík u nej v počítači uložil nejaké svoje kšefty. To ma ale veľmi znepokojuje. Pretože ak sú takto zakódované, kto vie, čo za svinstvo sa tam ukrýva.“ Dvere sa otvorili. Ponáhľal sa k ním veliteľ aj s dvoma mužmi v oblekoch.
„A je to tu, veľké zvieratá zhora!“ natešené zaševelila Sibyla.
„Toto sú agenti, Isman a Tomasher z národnej bezpečnostnej služby. Ich špecializáciou je kryptografia. Radi by si pozreli šifrovaný text z toho počítača. Agentka Albiová a agent Samers majú prípad Bradley. Zabavili ten počítač na mieste pobytu podozrivého. Toto je slečna Sanciová, naša technička. Práve ona upozornila na podozrivé dokumenty.“ Rýchle ich popredstavoval a už bol na odchode.
„Prosím buďte kryptografom nápomocní.“ Síce to vyslovil ako prosbu, ale všetkým bolo jasné, že to nebola prosba.
„Dobre tak sa nato mrkneme.“ Žmurkol agent Isman a posadil sa vedľa Sibyly. Tá mu nadšená vysvetľovala, čo už zistila.
„Som prekvapený slečna Sanciová, venujete sa kryptografií?“ uznanlivo preriekol Isman.
„Len ako hobby,“ začervenala sa a milo usmiala.
„Nedáte si kávu, je tu niekde automat?“ prehodil veselo druhý agent, smerom k detektívom.
„Pochopili sme agent Tomasher, chcete informácie.“ Uškrnul sa mladík.
„Som Michael, nemusíme si vykať a áno potrebujem zistiť pozadie, kde a ako ste k tomu notebooku prišli.“
„Som Ryan, toto je Alice a káva by bodla. Poď na chodbe je viacero automatov.“ Vyšli na chodbu a vymieňali si informácie.
Ráno, pri čistení zubov si všimla, že jej začali krvácať ďasná.
„No super! Už len toto mi ešte chýbalo. Reakcia. Otec hovoril, že sa dostaví na piaty, šiesty deň. Ešte, že som si podala protilátku. To preto tá nevoľnosť, slabosť a nechutenstvo. Takmer som nato všetko zabudla. Udialo sa toho tak veľa. Ocko to riadne pofušoval, čo mu to vôbec zišlo na um? Potreboval peniaze, ale banka?! Neverím, že zabil tých mužov. Neurobil by to. Niečo sa muselo pokaziť. Dúfam, že ešte nie je všetko stratené. Ak sa ku mne dostane, zvrátime to. Bude to dobre. Musím len dávať pozor, aby som neprešvihla okamih, keď mi pošle správu. Poriadne to so mnou všetko zamávalo, takmer som prestala rozmýšľať. Musím zistiť, kde je Erik.“ Preberala si v hlave strategický plán tak, ako ju to učil James, jej počítač. Bol to jediný priateľ akého mala. Odjakživa boli spolu. Naprogramoval ho otec, neskôr pracovala na jeho systéme ona. Podarilo sa im vyvinúť umelú, samostatne fungujúcu inteligenciu. Upokojila sa. Mala dve možnosti. Zmiasť protivníkov dezinformáciami, alebo poskytnúť informácie, ako výmenu za protislužbu. Vedela, že vzali jej notebook. Kódovací systém na ktorom pracovala ich zaujme. Zatiaľ sa rozhodla pre prvú variantu. Ponechá ich v tom, že je hlúpa, vydesená a negramotná. Potom uvidí, ako sa situácia vyvinie.
Sedela v spoločenskej miestnosti, úplne vzadu. Zaujalo ju množstvo kníh v knižnici, ale zakázala si všímať literatúru, aj keď ju ruky pálili. Namiesto toho vytiahla z police jednoduché puzzle, pre deti nižšieho stupňa základnej školy a začala ich skladať. Ignorovala okolie, aj keď ostatné deti po nej zvedavo pokukovali. Vnímala ako o nej šeptom hovorili. Keď dopadla na zložený obrázok prvá kvapka krvi, vzdychla. Sklonila hlavu hlbšie a utrela si nos. Krvácal, už zase. Vreckovkou rýchle zastavila drobné krvácanie, aby si toho nikto nevšimol. Vošla jedna z vychovávateliek.
„Lara, máš návštevu.“ Zodvihla sa a nasledovala ju. Nerobila si žiadne ilúzie. Jedinou jej návštevou mohla byť iba polícia. Čakali v návštevnej miestnosti. Prekvapene po nich prešla pohľadom. Tentokrát boli štyria. Jeden z aktovky vytiahol jej notebook. Takmer sa uškrnula. Našli zašifrovaný text.
Ryan jej predstavil svojich spoločníkov. Posadili sa k stolu. Kládli jej svoje otázky, ale ona s rukami pokojne uloženými na stole, hľadela flegmatický cez nich. Akoby boli neviditeľní, civela kamsi za nich, na stenu. Všimla si, že agentku Albiovú jej správanie mimoriadne rozčuľuje. V duchu sa zasmiala, zrejme by ju najradšej prinútila na spoluprácu fyzickou agresiou. Sedela uvoľnená a navonok chladná, ale pozorne sledovala ich reakcie. Muži si medzi sebou vymieňali pátravé pohľady.
„Lara, môžeme sa dohodnúť.“ Navrhol jej ticho Michael. Pomaly sa pohľadom na ňom pristavila, potom sa vrátila očami na stenu za nimi.
„Ty máš niečo, čo chceme my... a my máme niečo, čo chceš ty. Mohli by sme si to vzájomne vymeniť.“ Dohováral jej ticho. Zabodla do neho oči. Nič nehovorila, ale jej pohľad bol taký výrečný, že agent sa spokojne usmial. Chvíľu sa premeriavali a odhadovali. Prekvapený kryptograf si uvedomil hĺbku a inteligenciu toho pohľadu. Táto dievčina nebola ani hlúpa ani negramotná. Ohúrený pochopil, že to ona je autorkou toho kódu. Drzo mu hľadela do oči s posmechom, odhodlanosťou a nebezpečnou prefíkanosťou. Už ju chcel konfrontovať, keď odrazu kýchla. V tej istej chvíli si rukou prikryla nos, prudko vstala, až prevrátila stoličku a obrátila sa im chrbtom. Predklonila hlavu a vyšetrovatelia prekvapene hľadeli na rýchle sa zväčšujúcu kaluž krvi na podlahe. Prvý sa spamätal Isman. Usadil ju na stoličku a do rúk jej vtisol vreckovku. Napchala si ju do nosnej dierky.
„Albiová zbehnite po doktora, je to veľa krvi!“ zavelil a druhou vreckovkou pritlačil na prvú, ktorá rýchle presakovala.
„Lara, ak nám odpovieš na otázky, môžeme ti zariadiť návštevu brata. Určite by ťa to potešilo.“ Zašepkal jej ticho svoju ponuku.
Lekárka si zamračená prezerala výsledky krvných testov Lary Bradleyovej, ktoré jej pred chvíľou doručili. Vzdychla. Musia ju okamžite previezť do nemocnice. Dievča malo pokročilé štádium leukémie krvi. Už pri prehliadke si všimla, že dieťa je anemické. V duchu zahromžila na nezodpovednosť otca. Musel si predsa všimnúť, že dcéra nie je v poriadku. Museli jej praskať žily, musela byť plná modrín a musela často a masívne krvácať. Mala žalostne nízke hladiny krvných doštičiek a červených krviniek. Zato biele boli hromadne premožené a nefunkčné. Vzdychla. Ozvalo sa netrpezlivé zaklopanie a dnu náhlivo vošla vyšetrovateľka.
„Doktorka, poďte rýchlo! To dievča, začalo prudko krvácať z nosa, je v návštevnej miestnosti.“ Lekárka vyskočila.
„Volajte záchranku, musí okamžite do nemocnice!“ zvolala, schytila výsledky krvných vyšetrení a rozbehla sa po chodbe.
„Vyzerá to na ALL (Akútna lymfoblastická leukémia), potrebuje okamžitú transfúziu krvi, kvôli akútnej anémií a trombocytopénií. Trpí tachykardiou a palpačne som zistila splenomegaliu (zväčšená slezina) a lymfadenopatiu (zväčšené uzliny)
„A načo ste čakali doteraz?!“ zavrčal lekár z pohotovostnej služby.
„Je u nás nová, len teraz som dostala výsledky,“ vysvetľovala lekárka, pretože sa jej dotklo jasné obvinenie. Lekár vrhol ospravedlňujúci pohľad na kolegyňu a ľútostivý zablúdil očami k sanitke.
„Ako je to ďaleko?“ ticho sa spýtal a kývol bradou smerom k papierom v jej rukách.
„Veľmi ďaleko.“ Podala mu zdravotný záznam. Zdvihol ruku na pozdrav a zmizol v sanitke.
Pre nedočkavých je pokračovanie tu:
http://www.1000knih.sk/obchod/uputavka-stratena-v-case-cast-1
http://www.1000knih.sk/obchod/uputavka-stratena-v-case-cast-1
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
