Stratená v čase -3-
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 1-99160038 Autor: prometeus" a podlieha autorským právam.
„Ak som to správne pochopil, Lara ma leukémiu?“ vyliezlo pridusene z Michaela. Agenti stáli na chodbe a nestíhali sledovať, rýchly sled udalosti.
„Presnejšie, pokročilé štádium leukémie, umiera.“ Ticho vydýchla.
„Ale pomôžu jej. Dajú jej chemoterapiu a liečbu, vylíže sa z toho, či?!“ presviedčala sa Alice.
„Je príliš neskoro, musel by sa stať zázrak.“ Nahnevane zamrmlala a odišla.
Cítila sa veľmi zlé. Nevládala dýchať, hlava ju bolela, až jej od bolesti tŕpla koža vzadu, takže mala pocit, akoby jej chýbala polovica hlavy. Zhrozená si až teraz uvedomila, že niečím podobným práve prechádza aj Erik. Bolo to pre neho o to nebezpečnejšie, že jeden krát už odišiel. Nevenovala pozornosť otcovým slovám, keď ju upozorňoval na dôsledky. Vtedy len mávla rukou.
„Zvládnem to!“ odbila ho s úsmevom. Chcela im to povedať, ale nevládala sa ani nadýchnuť. Nevoľnosť a slabosť ju celkom ovládli, až kým neupadla do nepokojného polo-vedomia. Počula otca, hovoril ticho, niekde z diaľky.
„Bude ti zle Lara. Budeš slabá a bezmocná, ale tvoje telo sa bude brániť. Musíš si podať protilátku včas. Nesmieš čakať dlhšie, ako pol hodinu. Nemala si brať Erika. On to nemôže zvládnuť, pretože už zomrel. Lara, to čo je mŕtve, zostane mŕtve... musíš myslieť na seba. Na piaty, šiesty deň sa dostavia príznaky. Je to len reakcia, ale budeš mať pocit, že umieraš. Zakaždým je reakcia slabšia. Mne príznaky zmizli až na piaty krát. Zväčšia sa ti uzliny a slezina. Hlava ti bude chcieť explodovať. Krv sa zmení na vodu a obličky ti zlyhajú. Bude to trvať pár dni. Potom sa to zlepší. Bude to dobré zlatko. Len to musíš vydržať.“
„Ja to vydržím, musíme toto všetko dať do poriadku,“ zašepkala a otvorila oči.
„Ahoj Lara!“ zašepkal láskavý hlas. Hlas získal aj tvár. Tvár sa milo usmiala. Vybavila si, že je to agent, s ktorým hovorila tesne pred tým, ako sa u nej dostavili prvé príznaky reakcie na ožiarenie. Zodvihla sa na lakte a zvedavo poobzerala.
„Si v nemocnici Lara, nebolo ti veľmi dobre. Cítiš sa aspoň o niečo lepšie?“ prikývla. Muž sa zase prívetivo usmial. Zamračila sa a prudko posadila.
„Erik, žije ešte?!“ s panikou v hlase skríkla. Agent stratil reč.
„Ako si vedela... ty vieš o tom, že ste obaja... ?“ neveriacky vyhŕkol. Horúčkovito rozmýšľala.
„Ak mi dovolíte zostať s ním, dám vám to, čo chcete. V tom počítači sú len hlúposti, ale vás zaujíma, kľúč k tej šifre, aj nový šifrovací systém. Dám vám oboje ak mi dovediete Erika,“ navrhla ticho.
„Obávam sa, že to nebude možné, ste obaja na detskom onkologickom oddelení, ale... také niečo je protizákonné a...“
„O chvíľu umrie, chcem byť s ním.“ Zarmútený sa na ňu zadíval, prikývol a vyšiel. Netrvalo ani dvadsať minút, keď priviezli malého pacienta v inkubátore. Bol pripojený na prístroje. Drobné telíčko bolo pokryté modrinami, petéchiami, ktoré svedčili o mnohopočetnom mikro-krvácaní pod kožou. Spinkal. Hneď za zdravotníckymi pracovníkmi vošla lekárka, hádajúc sa s agentom.
„Nesúhlasím s týmto! Lara je príliš slabá a ... toto jej nepomôže a...“ zmĺkla, keď si uvedomila, že Lara je pri vedomí.
„Ách! Lara, prebudila si sa... Lara, vieš tvoj brat...“ stíchla, pretože nedokázala nájsť slová.
„Zomiera, vlastne... on je už mŕtvy. Ja to viem, tak nás nechajte spolu.“ Ticho, zmierená zaprosila a vystrela ruky smerom k dieťaťu. Doktorka zaváhala, potom podišla k inkubátoru. Odpojila chlapca z prístrojov a položila ho do náručia sestry.
„Ostáva mu už len zopár minút, je mi to veľmi ľúto.“ Ticho preriekla. Pritúlila si dieťatko a všetci z miestnosti ohľaduplne odišli.
„Je to moja chyba, odpusť mi Erik.“ Šepkala, hladiac ho po vláskoch.
„Nemala som ťa sem brať. Už si odišiel, ale ja som to chcela zvrátiť. Odpusť mi! Teraz tým prechádzaš opäť... opäť trpíš.“ Horké slzy ju začali páliť v očiach. Zažmurkala, tým sa jej rozkotúľali po tvári. Pritisla si chlapca na prsia.
„Môj chlapček, môj drahý chlapček...“ šepkala nežne dookola.
„Lala.“ Chlapča unavene otvorilo oči a s anjelským úsmevom k nej priľnulo. Počula jeho namáhavý dych, ktorý postupne tíchol, prerývane sa zadrhával, až kým úmorný chripot, nezanikol. Ručička na jej krku ochabla. Nevedela, ako dlho ho takto držala. Ticho plačúc, objímajúc, neschopná sa do neho odtrhnúť. Srdce jej krvácalo. Vnútro ukrivdene kričalo. Jej brat zomrel... už po druhý krát. Prvý krát sa s tým odmietala zmieriť a vrátila ho späť. Bola to chyba. Otec jej to hovoril, snažil sa ju presvedčiť, aby to nerobila, ale ona sa s tým nechcela vyrovnať. Vedela, že to čo je mŕtve, je mŕtve naveky. Chcela preľstiť osud, ale len tým ublížila sama sebe a čo bolo najhoršie, najviac ublížila Erikovi. Vystavila ho zbytočnej bolesti, ktorou si už raz prešiel.
Zarmútená vzdychla, utrela si oči a zazvonila, privolávajúc zdravotnícky personál. Ako prvá vošla onkologička. Otázniky v jej očiach Lara ignorovala. Podala jej bezduché telíčko. Lekárka položila chlapca na lôžko a fonendoskopom kontrolovala životné funkcie. „Poznačte čas úmrtia, štrnásť tridsaťsedem.“ Pre kontrolu vrhla pohľad na nástenné hodiny a dopísala záznam. S pochopením a účasťou sa zadívala na dievčinu. Sedela na posteli, ako vytesaná z kameňa. Nehýbala sa, neplakala, ale predsa z nej kričala bolesť. Keď vošla sestra s injekciou precitla.
„Čo je to?“ zagánila na injekciu.
„Nariadila to doktorka, vyspíš sa srdiečko. Bude ti lepšie.“
„Neopovážte sa do mňa napchať ten oblbovák!“ zavrčala popudlivo. Sestra prekvapene cúvla, pri výbuchu hnevu zronenej dievčiny.
„Lara, možno by ti bolo lepšie. Upokojila by si sa.“ Ozvalo sa ticho od dvier. Pohliadla na agenta Samersa.
„Nikdy som nebola pokojnejšia.“ Chladne odvrkla. So záujmom sa na ňu zadíval.
„Viem, ako sa cítiš. Si hlboko ranená svojou stratou, si nahnevaná na nespravodlivosť osudu... si..“
„Fíha! Psychologický rozbor mojich pocitov? Nuž, mám pre teba zaujímavú informáciu agentík... vieš figu borovú!“ posmešne sa zaškľabila. Mladík na chvíľu ostal bez reči. Odvrátila sa od neho a zadívala do steny.
„Máš pravdu, neviem si ani predstaviť, ako sa cítiš,“ priznal ticho, „a je mi to veľmi ľúto.“ Dodal a vyšiel z izby.
Až do večera ležala meravá a nehybná. Podišiel k nej, lebo si myslel, že spí. „Kto strieľal v tej banke?“ spýtala sa nečakane. Prekvapene zodvihol hlavu.
„Čo?!“
„Položila som vám jednoduchú otázku agent Samers. Kto strieľal v tej banke.“ Už zmierená s osudom sa posadila a chladne usmiala.
„Lara nemyslíš, že na otázky sme tu my?“ vo dverách sa ozval sa sýty hlas a vošiel analytik na kódovacie systémy.
„Koľkého je dnes?“ nevšímala si Michaela.
„Chceš vedieť, ako dlho si bola mimo? Tri dni Lara a teraz, ak sa cítiš dosť silná sa so mnou porozprávať...“ podal jej notebook.
„Vrátite mi môj notebook? Skopírujte si tie dáta, ale upozornila som vás, nie je tam nič, čo by vás mohlo zaujať.“ „Zaujal ma spôsob písania a ukladania súborov,“ tvrdo sa usmial. Lara netrpezlivo zacmukala a rukou mu naznačila, aby jej podal počítač.
„Dievča, neopováž sa tie súbory zmazať.“ Výhražne zatiahol. Lara mu znechutená podala notebook naspäť a pomstychtivo sa uškrnula, myknúc plecom.
„Ako chcete, zoberte si papier a píšte! Ds na druhú = dx jedna, na druhú + dx dva na druhú + dx tri na druhú.“ „Čo to je?“ zaujalo Albiovú, hneď z príchodu.
„Časopriestorová geometria,“ odpovedal Michael zamyslene hľadiac na vzorec.
„Presnejšie, diferenciál vzdialenosti (ds) v karteziánskom trojrozmernom priestore, jeho definícia. Prvá neznáma je rýchlosť svetla, ako druhú som dosadila rýchlosť zvuku a ako tretiu rýchlosť BMW M3, o sile 431 konských síl, ktorú dosahuje na 6235 otáčkach. Keď vyrátate ds na druhú, máte heslo k súborom. Potom budeme pokračovať. Ja si zatiaľ pospím.“ Cynický sa usmiala a pohodlne uvelebila v posteli, ponatriasajúc si prikrývku.
Kryptografovia si vymenili pohľady a obaja vyprskli smiechom. Isman zodvihol telefón a vyšiel na chodbu. Po chvíli sa vrátil a podal kolegovi iPad s údajmi.
„To je rýchlosť BMW, Lara má to aj toleranciu desatinných miest, alebo to musí byť presné? Hlúpa otázka. Presné, ako inak,“ prehodil s úsmevom Michael. Táto hra ho zabávala. Tá malá bola fascinujúca, zvláštna, neodolateľná.
„Hádam sa s ňou nebudete hrať!“ zaprskala nespokojná Alice. Isman na ňu vrhol karhavý pohľad a vyšiel von. Kolegyňa ho nasledovala.
„Agentka Albiová, reaguješ neprimerane. To dievča prežilo za posledných pár dní toho viac, ako niekto vôbec videl v kine! Umrel jej brat. A navyše, aj ona to má zrátané. Nemá nikoho, kto by stál pri nej v najhorších okamihoch jej mladého, krátkeho života. Ak je toto spôsob, ako ju vytrhnúť z letargie tak nech! Mala by si mať v sebe viac spoluúčasti.“
„To je síce pekné, ale mne vonku behá päť hajzlov, ktorý zavraždili môjho kolegu! Už sa možno pripravujú na ďalšiu banku. A tá malá nám môže podať informácie na ich dolapenie. Takže na nejaké city a spoluúčasť nemám čas!“ odvrkla príkro.
„Alice, toto je prvý krát, čo s nami komunikuje. Doteraz ste z nej nevytiahli ani slovo. Tak nás nechajte robiť si to po svojom a možno sa dopracujeme k prekvapujúcim informáciám a výsledkom!“ zahriakol ju a vošiel dnu.
„Mám to.“ Zvolal víťazoslávne Michael. Lenivo otvorila oči a vrhla pohľad na papier.
„Napíšte si heslo. Ak ste sa sekli, vymažete súbory,“ škodoradostne ho upozornila. Bez zaváhania napísal heslo. „Otvorilo sa mi to. Čo ďalej?“
„Teraz sa už súbory dajú kopírovať.“ Spokojne si vytiahol z vrecka USB kľúč a stiahol celý záznam.
„Vidím tu knižný kód, ktorá kniha je kľúčom?“ pokračoval prehliadkou začiatku súboru Isman.
„Indície? Dobre... nepochádzal od nás, ten automatický vysávač len ticho bzučal.“ Po chvíli uvažovania vyriekla, navonok nezmyselnú vetu. Muži sa pobavene uškrnuli.
„Indície ku knihe... pochádzalo to... bolo... pôvod... podstata... hmm... podstata som ja.“ Michael otvoril svoj notebook. Do vyhľadávača napísal: „Kniha, ja.“ Vyhodilo mu dvestosedemdesiat titulov. Očami zbežne prebehol texty. Vystrel sa u usmial.
„Je to kniha „Ja robot“, však? Automatický vysávač je robot, podstata som ja.“ Vyhľadal si knihu v databáze a spolu s Ismanom začali po stránkach vyhľadávať kľúčové písmena, či slová. Prekvapene hľadeli na výsledok. „Lara je to vzorec na výpočet rýchlosti zvuku vo vzduchu.“
„Z tohto vzorca vyplýva, že pre rýchlosť zvuku, v suchom vzduchu platí nasledujúci vzťah: c = (331,82 + 0,61.t) m.s na mínus prvú, ak do vzorca dosadíte teplotu vzduchu na súradniciach miest, udaných ďalším knižným kódom, dátumu a presného času, ktoré som určila, zašifrované numerickou šifrou, dostanete mesto. Jeho prvé písmeno je kľúčové, ak odhalíte všetkých dvadsaťsedem rovníc dostanete dvadsaťsedem písmen abecedy. Tadáááá. Kľúč k šifre. Nový šifrovací systém, algoritmy a všetko k nemu je tiež v tých súboroch. Keď rozbalíte kľúč zadajte heslo. Je to číslo Pi na tridsaťdeväť desatinných miest.“ Muži prevrátili očami. Michael zafučal. „Lara, dostať ten kľúč... to je na dlhé hodiny výpočtov. Kým získame súradnice k miestam a teplotu tých miest v určenom dátume. Je to zdĺhavé.“
„To vy ste mi nedôverovali. Nechceli ste, aby som pracovala na mojom notebooku. Teraz si na ňom pracujte sami.“ Lišiacky sa usmiala a pokrčila plecami.
„Čo takto dohoda. Zahráme sa. Dáme ti rébus, alebo hádanku. Odpovieš správne, odpovieme na tvoju otázku a obrátene.“ Oči jej víťazoslávne zasvietili.
„Chcem vidieť záznam z banky, zato vám dám kľúč, bez výpočtov. A potom sa môžeme aj zahrať.“ Navrhla. Isman vyšiel von z miestnosti. Keď sa vrátil podal jej svoj iPad. So zatajeným dychom sledovala záznam. Až po skončení sa konečne nadýchla a uľahčením sa jej zachvelo vnútro radosťou.
„Môj otec ich nezabil, práve naopak. Pokúšal sa pomôcť. Dvíhal toho zraneného muža. Zistili ste jeho totožnosť na základe otlačkov prstov, však? Držal ho okolo krku, zložil si rukavice, ten zranený mal na sebe vestu z koženky, ako mu dával masáž srdca... zanechal tam otlačky, však?“ agent Samers prikývol.
„Neviem kam šiel, ani prečo to urobil. Môj otec je excentrický, ale ešte nikdy neurobil niečo takého šialené.“ Ticho vysvetľovala.
Zasypali ju otázkami. Odpovedala na ne bez zaváhania. Chcela, aby nadobudli dojem, že spolupracuje. Práve sa rozhodla pre taktiku dezinformácií.
„Nie, v ten deň sa nedialo nič neobyčajné. Odišiel ráno, ako vždy. Nie, neviem kam chodil. Nevšimla som si nič zvláštne. Na ničom predo mnou nepracoval. Nikto k nám nechodil. Telefonoval často, ale neviem s kým, pretože vždy vyšiel z miestnosti. Nie, nezaujímalo ma to, prečo by som mala špehovať vlastného otca? Povedal mi, že musí odísť, ale nepovedal mi kam, ani prečo.“ Keď konečne uspokojila ich zvedavosť, cítila sa unavená. Michael ju požiadal o kľúč k šifre. Pár pokynmi v notebooku sa im otvoril text. Ďalšie rýchle pokyny na klávesnici, vypísali na monitore tabulátor. S mdlým, unaveným úsmevom mu podala počítač. Prikývol a stiahol si šifrovaciu tabuľku aj celý program s kódovacím systémom.
„Výpisky z kvantovej fyziky?“ nevychádzal z údivu Samers, keď zvedavo nahliadol do nekódovaného textu. „Povedala som vám, že to nie je nič zaujímavé.“ Pokrčila plecami.
„Rozumieš tomu? Hlúpa otázka, nezostavila by si šifru za pomoci vzorcov z kvantovej fyziky, keby si jej nerozumela. Kto ťa to naučil?“
„Niečo otec, niečo sama.“
„Chodíš do školy?“
„Nie, otec povedal, že by som sa tam príliš nudila, že sa oveľa viac naučím doma.“ Skonštatovala ticho. „Neuvažoval o nejakej špeciálnej škole, pre nadané deti, tam by sa ti páčilo.“
„Nebudem chodiť do školy, je to strata času.“ Odvrkla nepriateľský. „Lara úmyselné zanedbávanie vzdelávacej
povinnosti, voči zverenej osobe, je u nás trestné. Školská dochádzka je povinná.“ Podotkla Alice.
„Naozaj agentka Albiová? Stavíte sa, že pri posudzovaní výšky mojej gramotnosti, prejdem na plný počet bodov? On moje vzdelávanie nezanedbal, práve naopak. Viem toho viac ako vy!“ posmešne ju zastavila. Alice na ňu zagánila, ale nestihla reagovať, pretože náhlivo vošla lekárka.
„Prosím odíďte. Potrebujem vyšetriť Laru!“ skupina agentov si vymenila znepokojené pohľady a opustila miestnosť. Doktorka ju prezrela, vyšetrila a odobrala ďalšiu krv. S nechápavým pokrútením hlavy, vyšla z izby. „Zhoršilo sa to, koľko má času?“ priamo sa spýtal Samers.
„Nie, práve naopak. Teraz som dostala výsledky odberov z rána. Zlepšuje sa to. Po tej transfúzií krvi nastal úplný obrat, akoby... musím to poslať do laborky. Keď prídu výsledky budem múdrejšia, možno sa niekde stála chyba. Nebudem si robiť zbytočné nádeje, ale ak sa niekde nestala chyba a chcem dúfať, že nie, tak je to neuveriteľné a Lara sa zotavuje.“
„Ako to myslíte?“
„Jej krvinky sa vracajú do normálu. Trombocyty sú skoro na úrovni normálu, Erytrocyty sa vyrovnali a Leukogram sa začína normalizovať. Leukocyty nadobúdajú štandardný tvar, aj funkciu... aj ich počet sa znižuje. Je to neuveriteľné a nechcem robiť predčasné závery, kým nebudú tie ďalšie výsledky.“
„Je niečo také možné, aby leukémia krvi zmizla len tak?!“ nechápal Tomasher.
„Nie je to normálne, ešte nikdy som ani nepočula, že by sa niekto z leukémie krvi, podotýkam, posledného štádia ALL, vyliečil za pár dni, podaním jednej konzervy krvi. Ak je to tak, musíme urobiť podrobný rozbor krvi. Možno to dievča v sebe má niečo, čo by dokázalo... ehmmm... to je fantázia!“ mávla rukou s previnilým úsmevom a pobrala sa späť. „Vyzerá to, že naša malá kryptografka, má v sebe ďalšiu šifru.“ Zamyslene preriekol Isman a zahľadel sa na dievča cez sklenenú výplň dverí. Zvedavo ich pozorovala.
„Najvyšší čas zmiznúť.“ Pomyslela si.
„Vrátite mi môj notebook?“ začala milo, keď sa vrátili do izby.
“Ak sa obávate o tu šifru, vymažem všetko na-komplet. Teda ak ste si už všetko skopírovali a zálohovali.“
„A čo tvoja záloha? Ten šifrovací program bude mať úplne iné využitie a bude pod štítkom prísne tajné.“ „Nemám zálohu. Zatiaľ ho mám iba tu,“ ukázala prstom na hlavu.
„Nebudem ho používať, napíšem si iný,“ usmiala sa, „ale nato potrebujem môj notebook. A teraz by som chcela pozerať nejaké videa, alebo niečo... nudím sa.“
„Chvíľku ešte musíš vydržať. Musíme to poistiť a ošetriť. Daj mi dve hodinky a dostaneš počítač naspäť.“ Naozaj sa vrátil o dve hodiny. A s nim ďalší dvaja muži i sociálna kurátorka, pani Romanová.
„Toto je náš analytik na utajené projekty, docent Tweist a toto právnik, doktor Spenres. Zostavil dokument, kde sa miestoprísažne zaväzuješ, že šifru nikomu neodovzdáš, ani nepoužiješ. Akékoľvek zverejnenie by sa považovalo za vlastizradu. Momentálne je sociálny úrad tvojim zástupcom, takže pani Romanová je tu ako svedok a tvoj zástupca.“ Podal jej dva papiere. Pridvihla obočie, preletela dokumenty očami a podpísala. Právnik požiadal ostatných o podpísanie a overil platnosť.
„Dobre, to by sme mali. Teraz sa náš analytik postará o absolútne odstránenie všetkých stôp z tvojho notebooku. Potom ho dostaneš späť.“ Agenti sa vrátili o hodinu. S úsmevom otvoril jej notebook a posadil sa vedľa nej.
„Čo rada pozeráš?“ vrhla na neho pohoršený pohľad.
„Rada pozerám videa, smiešne videa, ale sama!“ zafučala.
„Pozri na toto, to je moje obľúbené.“ Nevšímal si jej protest a vyťukal do klávesnice názov videa. Na obrazovke vyskočil reklamný banner.
„Úf! Tieto reklamy sú otravné.“ Zahundral.
„Nechajte to!“ zavrčala a takmer mu vytrhla z rúk notebook. Premeriavala si reklamu na zoznámenie a otvorila stránku.
„Zaujímajú ťa zoznamky?“ prekvapene vyhŕkol.
„Prečo nie, mám skoro pätnásť. Som zvedavá násť-ročná vo vývoji.“ Odvrkla a skúmala fotografie mužov. Michael sa zamračil.
„Mala by si si dávať pozor, mohlo by sa jednať o narušených, alebo pedofilných jedincov.“
„Celkom určite sa jedná o nejakých... hmm... no nemajú všetko, ako treba. Pozrite sa na tohto. Pohľadný chlap, vek dvadsať sedem. Prečo si muž, ako on dáva inzerát? Buď je príliš zakomplexovaný, psychický nestabilný a nedokáže nadviazať normálny vzťah, alebo je príliš arogantný a nič pre neho nie je dostačujúce. Má pichľavé oči, takže tipujem druhú možnosť.“ Skonštatovala. Zaskočený sa na ňu zadíval.
„Dosť realistická úvaha, na dievča tvojho veku.“ Vystrúhala grimasu, otvorila ďalšiu fotografiu a nasledujúci profil. Prezrela ešte zopár fotografií a zatvorila stránku. Vrátila sa a vymazala históriu prezerania.
„Prečo odstraňuješ históriu stránok?“
„Ocko nemá rad, keď si prezerám tieto stránky... ách! Zabudla som, že ocko...“ zmĺkla. Zamračená odložila notebook.
„Som unavená, chce sa mi spať.“ Bez slova sa im obrátila chrbtom. Skupina s pochopením vyšla z miestnosti.
Pre nedočkavých je pokračovanie tu:
http://www.1000knih.sk/obchod/uputavka-stratena-v-case-cast-1
