Stratená v čase -4-
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 1-99160038 Autor: prometeus" a podlieha autorským právam
Uvoľnená si vydýchla. Uchlácholila agentov spoluprácou, tým sa ich zbavila a ocko jej poslal správu. Vytvoril reklamný banner. Špecifické dohodnuté znamenie. Vyhľadal jej polohu, cez internetový signál, keď otvorila stránku. Vek prvého muža znamenal dátum. Druhého júla, to bolo zajtra. Vek druhého muža znamenal čas. Ráno o 4:0. Príde pre ňu a ona ho bude čakať. Vzdychla.
Opäť ju zachvátila ľútosť nad stratou Erika. Pokúšala sa zaspať. Musela nabrať silu, aj keď sa už cítila oveľa lepšie. Jej telo sa začalo spamätávať, avšak nevedela, čo sa stane, keď prejde trhlinou. Prebudila sa až večer. Pred nemocničnou izbou sedel uniformovaný policajt, ako dohľad, ale agenti sa neukázali. Oddelenie pomaly stíchlo a ponorilo sa do prítmia. V miestnosti sa odrážalo len slabé osvetlenie z chodby. O desať minút štyri, potichu vstala. Obliekla sa, jej oblečenia ležalo uložené v stolíku pri posteli. Opätovne sa už oblečená vystrela na lôžko a prikryla, aby náhodou niekto nenahliadol do izby a neuvidel ju sedieť na posteli.
V miestnosti sa citeľne ochladilo. Pokles teploty znamenal, že o chvíľu odtiaľto odíde. Opatrne sa vzpriamila. Oblok otvorila dokorán, aby im nechala „indíciu“, kadiaľ zmizla. Keď sa v rohu miestnosti objavil ohraničený útvar z bielej hmly, rezko zoskočila z lôžka a vzala do rúk notebook. Nemohla ho tu nechať, aby náhodou neodhalili ich správu. Boli príliš inteligentný a vynaliezavý. Pohľadom zaletela k dverám, aby sa uistila, že je sama a odhodlane vošla do hmly, ktorá ju vzápätí vtiahla a pohltila.
„Ocko prosím ťa, nech je to toto storočie, len nech je to toto storočie.“ Preletelo jej hlavou prv, ako ju zachvátila triaška. Prechod bol ťažký. Vždy bol ťažký. Najskôr ukrutná zima, od ktorej jej tuhla krv v žilách. Hneď za tým nasledovala neznesiteľná horúčava. Opantal ju pocit bez-tiaže a vákua, ktorý jej vytlačil vzduch z pľúc a okamih nato, ju strhla na kolená gravitácia. Zalapala po dychu a zvieranie v pľúcach popustilo. Zodvihli ju dve silné ruky. „Lara... zlatko, si v poriadku?“ chabo prikývla a poobzerala sa okolo seba.
„Kde to sme?“
„Blízko mexickej hranice. Nemohol som časový tunel otvoriť až za hranicou, nezvládla by si to. Tvoje telo sa ešte len vyrovnáva s reakciou. Aj toto bolo obrovské riziko. Nezvládla by si preťaženie. Možno o pár dní, pri troche šťastia. Ešte šťastie, že nemusíme skákať cez časové trhliny. Poď musím ti podať protilátku. Vylepšil som ju. Už to nebude také drastické. Možno budeš mať silné bolesti hlavy, ale nič viac. A je stabilná, už po druhej dávke. Nie je potrebné ju podávať, molekulárna štruktúra bude zachovaná. Odpusť Lara, stalo sa toho veľa, ale potreboval som peniaze, aby... vieš protilátka... a..“ Prikryla mu rukou ústa.
„Ocko, hnevám sa! Čo ti to napadlo?! Musíme to dať do poriadku, vrátime sa a urovnáme to. Len mi je ľúto, že zomreli tí dvaja policajti. Tým už život nikto nevráti.“
„Nečakal som, že ten blázon ich zastrelí. Nepredvídal som to. Je mi to hrozne ľúto, keby som bol, čo len tušil...“ ľútostivo stíchol. Objal ju okolo pliec a viedol k chatrči, ktorá vyzerala na spadnutie. Uložil ju na biedne, provizórne lôžko.
„Oddýchni si zlatko. Zajtra v noci nás prevádzač dopraví do Mexika. Tam budeme mať čas, si všetko naplánovať. Hneď ako pominú dôsledky reakcie, vrátime sa a všetko dáme do poriadku.“ Prikývla a unavená sa posadila na posteľ. Chvíľu ju ticho pozoroval.
„Erik... nezvládol to, však?“ tlmene sa spýtal. Lare vyhŕkli slzy a pokrútila hlavou. Otec si k nej prisadol a objal ju okolo pliec.
„Netráp sa zlatíčko. Vieš... on odišiel už dávno. Rozlúčil som sa s ním, ešte na druhej strane časovej trhliny. Vyrovnaj sa s tým. Nedokážeme oklamať zánik. Je to nemenná konštanta. Čo je mŕtve, mŕtve aj ostane. Nedá sa to zvrátiť. Boh mi je svedkom, že som to skúšal mnohokrát. Vždy mi to prinieslo len väčšiu bolesť a sklamanie. Nedokážeme preľstiť smrť.“ V Lare sa uvoľnila hrádza smútku, ktorú potláčala celé hodiny. Rozplakala sa a plakala tak dlho, kým nezaspala v rukách, čo ju hladili po vlasoch a pevne objímali, aby odľahčili jej žiaľu.
„Čo tým chcete povedať, vyletela hore komínom, či čo?!“ zavrčal mladý vyšetrovateľ a hodil telefón na stôl. „Zistili niečo?“ zaujímalo jeho kolegyňu.
„Kamery z chodieb nezaznamenali nič. Strážnik tvrdí, že sa ani nepohol od izby. Neodletela predsa na metle!“ zafučal pohoršený.
„No... oblok bol otvorený, možno vyliezla,“ uvažovala nahlas.
„Albiová! To dievča má pätnásť. Má leukémiu krvi. Je slabá, nedokázala by zliezť z ôsmeho poschodia. To je absurdné!“ zahundral.
„Možno jej niekto pomohol.“
„Kto?“ sucho vyhŕkol.
„Možno otec. Čo ak sa po ňu vrátil?“
„Tomu sama neveríš! Opustil ich. Nechal svoje deti umierať, bez pomoci. Musel by byť mŕtvy, aby si nevšimol, že sú jeho deti choré. A ten bastard ich neodviedol ani k doktorovi!“ zavrčal popudene.
„Nejak ťa to berie kámo,“ uškrnula sa.
„A teba nie? Je tak talentovaná a... teraz umrie, pre nezodpovednosť svojho otca. Strašne ma to serie!“ vybuchol. Pokrčila plecami a hľadela na monitor počítača.
„Neviem ako to urobila, ale kamerový záznam z križovatky ju nezachytil. Teraz som to prešla. Ak zliezla, musela by sa dostať do záznamu kamery, berie práve ten úsek, takže?“
„To znamená, že musela liezť na strechu. Čo záznam z kamery vo vestibule?“
„Ten som prezrela, ako prvý. Nič. Mali by sme skočiť za Sibylou. Kontroluje záznam z chodby. Možno s ním niekto manipuloval. O chvíľu sú tu Isman a Tavisher. Majú nejaké otázky ohľadne tých záznamov. Niečo vedeckého tam zrejme objavili.“ Vystrúhala grimasu.
„Čo ten záznam?“ spýtal sa nedočkavo výpočtovej techničky hneď, ako vošli.
„Ahojte, nič. Je čistý. Nikto s ním nemanipuloval. To je zvláštne. Ako odtiaľ odišla?“ „To musíme, čo najrýchlejšie zistiť. Tá malá, nemá leukémiu.“ Prehodil Michael odo dverí. Obaja agenti zamračene vošli.
„Práve ideme z nemocnice. Leukémiu vylúčili, aj keď na ňu všetko poukazovalo. Po pitve toho malého. Umrel na vysokú dávku žiarenia, mal chorobu z ožiarenia.“
„Čože mal?! Ale... myslel som, že pri ožiarení, musia byť aj kožné prejavy.“ Neveriacky vyhŕkol Samers.
„Sú výnimky, ktoré nemali kožné prejavy. Ten maličký mal spálené vnútorné orgány. Dostal vysokú dávku ionizačného žiarenia. Chlapi z nukleárneho sú už u nich v byte, hľadajú stopy nukleárnych prvkov. Lara sa rýchle zotavovala. Je staršia a odolnejšia a pravdepodobne nedostala, až takú vysokú dávku. Aj keď následky sa môžu dostaviť aj neskôr. Máte sa dostaviť k okamžitej kontrole. My sme už prešli senzormi, aj očistou. Začína to byť priveľmi vážne. Ten chlap vylúpil banku. Jeho deti sú ožiarené. Prišli do styku s nukleárnym materiálom. To mi navodí priveľa otáznikov a odpovede sa mi nepáčia! Bežte sa dať zoskenovať, nech máme dušu na mieste.“ Hlavou im naznačil k východu. Obaja vyšetrovatelia s hundraním uposlúchli.
„Našla si niečo Sibyla?“
„Kamerami nebolo manipulované. Netuším, ako sa odtiaľ dostala.“
„Nájdeš mi niečo na internete? Zoznamka, ako sa to volalo... hm... veľmi ju zaujala tá reklama.“ Chvíľu rozmýšľal a nadiktoval údaje. Chvíľu snorila v prehliadači.
„Nič takého som nenašla, ale tých vecí sa váľa po internete veľa. Dnes sú tu a zajtra nie.“ Odpovedala zamyslene a prehľadávala ďalšie stránky.
„Ten chlap sa volal... volal... hm... mal dvadsať sedem a volal sa...“ nahlas uvažoval Isman.
„Dvadsaťsedem, dočerta! Vybehla s nami. Dnes je druhého júla. Ten druhý mal štyridsať. Tak preto ju to zaujalo. Niekto jej poslal správu. Druhého júla, o štyri nula.“
„V tom počítači bolo niečo, čo nechcela, aby sme našli. Kto vie, akým spôsobom to uložila, keď sme nato neprišli. Nebrala by ho zo sebou. Aj tak mi nejde do hlavy, ako ho niesla a liezla, alebo? Som z toho jeleň.“ Mrmlal si nahlas Michael.
„Ona ma zo sebou svoj notebook?“ prekvapene vyhŕkla Sibyla a začala usilovne ťukať do klávesov. Na monitore sa objavila mapa, súradnice a mapa sa začala približovať.
„Je... ehmm... desať kilometrov od mexickej hranice.“ Zamyslene si prstom trela peru.
„Čože?“ obaja agenti na ňu vypliešťali oči.
„Nepovedali ste mi, že si vzala aj notebook. Len tak ma napadlo, keď som ho prezerala, aktivovať v ňom GPS s určovaním polohy. Ani neviem prečo. Asi preventívne, som dosť paranoidná, aby sa dal vystopovať, alebo tak niečo.“ Pokrčila plecami s nevinným úsmevom.
„Sibyla, ste dokonalá.“ Michael ju obdaril žiarivým úsmevom. Žena sa hrdo vypäla.
„Je tam už štyri hodiny, ale to je nemožné. To nemohla stihnúť ani letecký. Teda ak neletela nadzvukovým lietadlom.“ Zašomrala si nechápavo, ťukajúc do klávesnice. Zagánila na monitor.
„Zrejme mám nejakú poruchu, ale jednoznačne je signál toho počítača desať kilometrov od mexickej hranice. Takže by ste sa mali poponáhľať. Niečo mi hovorí, že sa pokúsi ilegálne prejsť do Mexika.“ Veľavravne sa usmiala. Agenti jej kývli a zmizli.
„Lara. Zobuď sa, musíme ísť!“ zatriasol ňou. S námahou sa posadila.
„Už je čas?“
„Nie, ale počul som vrtuľník. To je veľmi nezvyčajné v týchto končinách. Mám obavy, že nás našli, ale ako dočerta?“ nechápavo vyhŕkol. Lara zhrozená, vrhla pohľad na notebook.
„Môj počítač. Mohli ho stopovať, nekontrolovala som ho, alebo... musíme zmiznúť!“ vyskočila, na chvíľu balansovala, až ju musel zachytiť.
„Si dosť silná, aby... pôjdeme nižšie, tu nemôžem otvoriť časový portál.“ Navrhol a takmer ju vliekol k autu. V diaľke zavýjali policajné sirény. Usadil ju, zapol bezpečnostný pas.
„Protilátku budeš ešte minimálne jeden krát potrebovať. Máme jej dostatok.“ Prudko vyštartoval. V spätnom zrkadle zazrel policajné, aj civilné autá, ktoré prirazili k chatrči z druhej strany. Dve z nich sa okamžite vydali za nimi.
„Sú za nami.“ V panike zašepkala.
„Lara, ak by niečo nevyšlo, prejdeš sama a zastavíš ma. Musíš mi povedať, čo sa stane, aby som to zastavil, počúvaš ma zlatko?“ mlčky prikývla a vydesenými očami sledovala auta, ktoré sa rýchle približovali.
„Musíš dávať pozor, aby si nestretla samu seba, to vieš Lara, tvoja molekulárna štruktúra by sa pomiešala, úplne zmenila. Kruci! Sú aj pred nami. Zatarasili cestu, musím zastaviť!“ bezmocný sa na ňu zadíval a zabrzdil. Na chvíľu si hľadeli uprene do oči.
„Vystúpte z auta s rukami nad hlavou!“ ozvalo sa z megafónu pred nimi. Muži so špeciálnej jednotky, ukrytý za dverami áut na nich mierili zbraňami.
„Lara, časovač. Ešte viac som ho zmenšil. Musíš zmeniť súradnice, posledné by ťa vrátili do tej nemocnice.“ Vysvetľoval jej a vyhrnul si rukáv. Rýchle odopol zo zápästia prístroj, ktorý pripomínal veľké hodinky.
„Je to to isté, len zmenšené. Zlato, zvládneš to. Nezabudni na protilátku, zapni si to. Poď vystúpime, zamestnám ich a ty uteč.“ Šepkal stiesnene. Prikývla. Pomaly otvoril dvere a vystrčil ruky, potom vystúpil. Nasledovala jeho príklad.
„Ruky vyššie!“ ozval sa nepríjemný hlas.
„Lara protilátka! Mám ju vo vrecku. Nesmú ju nájsť!“
„Ocko nespúšťaj ruky, preboha, nespúšťaj ruky!“ zvolala vystrašená, keď odhadla, čo chce urobiť. Nestihla ani dopovedať, pretože ju ohlušil výstrel. Čas sa zastavil a ona v spomalenom filme sledovala, ako otec zastonal a zrútil sa hore znak.
„Nie, ocko!“ vykríkla a rozbehla sa k nemu.
„Nestrieľajte!“ reval ktosi za ňou. Vrhla sa k nemu na kolená.
„Ocko... otvor oči... pro... prosím ťa!“ volala hysterický.
„Tá protilátka, bež Lara, bež!“ vtisol jej do rúk balíček a privrel oči.
„Ocko vrátim sa, len preboha vydrž. Nesmieš umrieť.“ Zašepkala.
„Ruky za hlavu, žiadne hlúposti, dievča!“ hučal hlas za ňou. Obzrela sa. Rýchle sa k nej približovali ľudia, zo špeciálnej jednotky v nukleárnych oblekoch. Zhlboka sa nadýchla, prikrčila a vyštartovala.
„Stoj!!!“ spŕška výstrelov niekde tesne za ňou, ju popohnala k šialenému tempu.
„Nestrieľajte, je to decko!“ kričal niekto v pozadí, ale ona to nevnímala. Bežala hlbšie do lesov. Musela ich striasť. Agent Samers sa rozzúrene obrátil k svojej kolegyni.
„Prečo si ho zložila?!“
„Ja neviem... reflex? Mohol mať zbraň, ten chlap ma nukleárnu bombu, nemohla som to vedieť!“ obranné skríkla. „Tá malá smeruje k Mexickej hranici. Môže ju odbachnúť hraničná polícia. Je zrejme v šoku.“ Skonštatoval veliteľ špeciálnej jednotky. Samers zahrešil a rozbehol sa hlboko do lesa. Muži ho nasledovali.
Zastavila, až keď už nevládala. Musela nájsť nejaké miesto, ktoré bolo bez lesného porastu, aspoň zopár metrov. Zazrela vyvýšený pahorok, čistinku porastenú len trávou, ale bol pred ňou najmenej dva kilometre. Rozbehla sa. Samers zazrel jej biele tričko mihnúť medzi stromami. Už, už ju doháňal. Potom si to rozmyslel. Pridal a nadbehol. Zaženie ju naspäť. Konečne dorazila na tú čistinku. Na chvíľu sa zaprela rukami na kolená, aby sa vydýchala. Niekto vybehol z lesa, len kúsok od nej. Uskočila, v poslednej chvíli. Skoro ju dolapil. Stratila rovnováhu a spadla na zem.
„Lara, odvediem ťa naspäť. Je to tu nebezpečné. Sme v pohraničnej zóne.“ Mierne preriekol a podišiel k nej.
Podal jej ruku, aby ju zodvihol. Prijala podávanú ruku, ale v tej istej chvíli u podkopla nohy a zároveň ho strhla za ruku, takže ním švihla cez seba. Prekvapený z hlasným buchnutím a zakliatím dopadol, kdesi za ňou. Vyskočila a rozbehla sa. Za behu nastavovala časovať. Zhrozená si uvedomila, že sa zasekol na druhom číselnom kóde. Nemala ani potuchy, aké súradnice to sú. Dobehla na koniec a stlačila štart. Ovanul ju chlad a pred ňou sa objavila biela hmla. Obzrela sa za seba. Oči sa im stretli. Pomaly, nahnevaný sa k nej blížil. Nesmelo ospravedlňujúco sa usmiala, nadýchla a vošla. Ryan neveriacky hľadel na bielu ohraničenú hmlu, v ktorej zmizla. „Čo dočerta je toto?!“ zavrčal a zastavil tesne pred objektom.
„Nech je to čokoľvek, idem za ňou.“ Pomyslel si a vošiel.
Pre nedočkavých je pokračovanie tu:
http://www.1000knih.sk/obchod/uputavka-stratena-v-case-cast-1
