Tincamela-knihy

Poznámka:

Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke  „© Samphotostock.cz 1-99160038 Autor: prometeus" a podlieha autorským právam

                      Kapitola - 5 -

               Lara padla na kolená, náhla gravitácia urobila svoje, lapala po dychu. Trvalo jej pár sekúnd, kým sa pozviechala a postavila na nohy. Podišla k časovej trhline a už ju chcela uzavrieť, keď sa trhlina opätovne zachvela.
Neveriacky vytreštila oči a uskočila. Keď na zem dopadol agent a lapal po dychu, rozčúlená zafučala. Videla, že mu podtlak vyrazil dych. Priskočila k nemu, obrátila ho na chrbát a buchla medzi lopatky. Sípavo sa nadýchol. „Mala by som vás nechať umrieť, vy hlupák!“ zavrčala zlostne. Konečne do seba dostával vzduch.
„Je za vami ešte niekto?! Musím uzavriem trhlinu, je tam ešte niekto? Uviazne vo vnútri... navždy! Je tam ešte niekto?“ pokrútil hlavou, ešte stále sa na nič iné nezmohol. Uzatvorila prechod a zagánila na neho.
„Prečo ste za mnou liezli? Mohlo vás to zabiť!“ zavrčala.
„A prečo si tadiaľ prešla ty? Kde to vlastne sme a čo to bolo?!“
„Lebo ja viem, ako nato!“ vyštekla jedovato. Vytiahla z vrecká balíček. Vyhrnula si rukáv a vybrala z malého boxu, nastreľovaciu pištoľ. Priložila si ju k ramenu. Tupý tlak vzduchu vydal nepríjemný zvuk, jemne to zaštípalo. Podišla k nemu.
„Kde to chcete?!“ uškrnula sa, pretože prudko cúvol.
„Agent, ak vám nepodám protilátku o pár dni umriete na reakciu z ožiarenia. V tomto mi musíte veriť, viem o čom hovorím. Takže, kam to bude?!“ nahnevaný si vyhrnul košeľu a ponúkol jej rameno. Nastrelila mu protilátku. „Kde to sme?“
„Nemám ani poruchy, kam nás premiestnilo. Predpokladám po faune, že sme niekde nad dvetisíc metrov. Podľa druhov flóry... tipujem Európu, podľa chladu, vlhkosti vzduchu... niektorá zo severných časti.“
„To je nemožné!“ zvolal vyvedený z miery.
Lara si ho nevšímala a poobzerala sa. Keď jej do oči padol veľký balvan, asi dvadsať metrov od nej, zastonala. „Ale nie! To si robíš srandu ocko.“
„Čo sa deje?“ zvedavo sa vypytoval. Pozornejšie sa na ňu zadíval. Vtedy si uvedomil, je iná. Bola to Lara, ale akoby bola staršia, akoby... uvedomil si, že pred ním stojí Lara, ale v staršom vydaní.
„Ako to, zmenila si sa!“ vyhŕkol nechápavo.
„Všimli ste si? Bravo! Práve som totiž zistila, kde sme... sme na Škótskej vysočine.“
„Ale ako to, že vyzeráš inak, staršie?“
„Pretože, keď som tu uviazla naposledy. Strávila som tu dva roky. Tu mám vlastne sedemnásť... a... doporučujem vám ne-vyziapovať, prilákame pozornosť hliadok. Aj keď už o nás určite vedia. Nemajú radi cudzincov, sú dosť nedôverčivý a strážia si svoje územie. Bez dovolenia zemana, tu nemáme, čo robiť.“
„Akého zemana, o čom to vôbec hovoríš?“ nechápavo vyhŕkol.
„Drahý agent Samers, práve ste si urobili exkurziu do minulosti. Vítajte v dvanástom storočí. Sme na území zemana Kincleada, Škótska vysočina,“ informovala ho, „a určite už o nás vie.“ Sucho dodala. Vytriešťal na ňu oči, akoby jej preskočilo.
„Čo z toho, čo som povedala vám nie je jasné, keď ste stratili obraz, aj zvuk agent?!“ posmešne podpichla. „Zbláznila si sa!“ vyhŕkol po chvíli.
„Nuž, možno. A možno som s tou kvantovou fyzikou, spolu s mojím ockom, zašla tak ďaleko, že... sme teraz tu. Máte dve možnosti. Uveriť mi a držať sa pri mne, pretože... ehmm...“ zahľadela sa na svoje predlaktie a niečo tipkala do časovača, „sme tu uviazli na šestnásť dní, ak som to správne vypočítala. Je to tu dosť nebezpečné i divoké. A potom je tu druhá možnosť. Pôjdete po svojom, čo mi len tak mimochodom, viac vyhovuje. A ak to prežijete, stretneme sa tu o šestnásť dni. Vezmem vás naspäť. Ak to prešvihnete, nemôžem sa sem vrátiť za veľmi dlhý čas. Pre vás, myslím.“ Chladne mu predložila návrh. Mlčky rozmýšľal. Vstala.
„Okej, takže o dva týždne sa uvidíme. Dávajte si pozor na vlkov, je ich tu veľa. Oheň vám neodporúčam, aj keď by ich zahnal, uvidia vás hliadky a zabijú. Najistejšie to budete mať hore v jaskyniach. Kúsok odtiaľto je potok, tam je pitná vody. Niečo si ulovte, ak to dokážete. V jaskyniach si dajte pozor na medvede.“ Agent sa vztýčil pred ňou. „Ak je to naozaj pravda, nikam nepôjdeš! Ostaneme spolu. Nenechám ťa tu napospas. Dám na teba pozor, kým sa nevrátime.“
„Ách! Naozaj? Ak ste si už všimli v tomto čase som už veľké dievča. Nepotrebujem pestúnku, ale niečo mi hovorí, že sa ja budem musieť postarať o vás.“ Uškrnula sa. Pohŕdavý zvuk, ktorý vydal ju rozosmial.
„Idem sa prezliecť Ian nemá rád, keď nosím nohavice. Je to zadubenec zo stredoveku.“ Podotkla a pobrala sa k veľkému balvanu.
„Kto je Ian? A kde to dočerta sme?! Lara, ja som... ničomu nerozumiem...“ zmätený vyhŕkol.
„Ja viem agent Samers. Dolieha na vás šok. Zvyknete si, aj keď to nebude ľahké. Bude to dlhých šestnásť dní, verte mi.“ Zmizla za balvanom.
„Lara?“ ohlásil ju, keď nevychádzala.
„Prezliekam sa, tak sem nelezte. A potrebujem ísť na potrebu, takže mi doprajte súkromie.“
„Kam?“ nechápavo hlesol. Spoza balvana sa ozval chichot.
„Agent Samers je tu veľa stromov. Zvykajte si na natur. Ak potrebujete ísť na potrebu, jednoducho si odskočte za niektorý zo stromov.“
„Nemusíš byť taká sarkastická, som mestské dieťa, ale prispôsobím sa,“ zahundral nakoniec.

Vyšla spoza balvana. Otvoril ústa a civel na ňu. Mala na sebe akýsi stredoveký kostým, ale... tá dlhá sukňa z mäkkej kože, biela blúzka a kožená vestička... jej dodali...
„Je krásna, tá malá Lara, je naozajstná krásavica.“ Prebleslo mu hlavou.

„Vyzerá to trápne, ja viem, ale lepšie zapadneme. Naposledy sme to tu nechali. Ak chcete, ehmm... ocko tam má tiež šaty na prezlečenie. Ste podobnej postavy, možno by..." navrhla mu mierne a spletala si dlhé zlatisté vlasy do vrkoča. Na konci si ich uviazala šnúrkou z kože. Prikývol a vošiel za balvan. Keď asi po desiatich minútach vyšiel Lara sa usmiala.
„Tomu sa hovorí zmena agent Samers. Pristane vám to, vyzeráte tak nejako... ehmm... mužnejšie, ako chlap.“ Podpichla. Nevšímal si ju. Pripla si na opasok puzdro s nožom a vošla za balvan. Vrátila sa a cez plece mala prevesený tulec so šípmi a v ruke držala luk. Ticho zapískal.
„Vieš to používať?“
„Dokážem nám s tým zaobstarať niečo na jedenie. Zbraň musíte nechať tu, to nech vás ani nenapadne. Ukryte ju k ostatným veciam.“ „Dobre Lara, čo teraz, kam pôjdeme?“
„Ja pôjdem domov. Teda máme tu príbytok, ako som už povedala, uviazli sme tu na dva roky. Môžete ísť so mnou, ak chcete, aj keď Ianovi by sa to nemuselo páčiť. Povieme, že ste môj bratranec a ochranca. Má v hlave nejakú svoju utkvelú predstavu a... je to tvrdohlavý baran!“ zamrmlala a zavila sa do plédu. Začínalo byť chladno. „Kto je ten Ian?“
„Jedna, úchylná chobotnica?“ pokrčila plecami. Prudko vstala a započúvala sa.
„Sú blízko, mali by sme vypadnúť.“ Zašepkala a vykročila, chytiac si jednou rukou sukňu, aby jej neprekážala pri chôdzi. Chytil ju za ruku pomáhal jej preliezť cez padnutý strom.
„Musíme sa dostať za tamten kopec, v údolí máme príbytok. Pridajte, idú za nami.“ Pobehla.
„Prečo pred nimi utekáme?“
„Nechcem skončiť pred zemanom. Neviem, koľko času prešlo. A... je to zložité. Môj otec tu má veľmi dobré meno.“
„Zrejme tu ešte nemajú banky.“ Sucho podpichol. Zagánila na neho a vytrhla si ruku.
„Prepáč Lara. Niekedy som hlúpo spontánny.“ Kajúcne jej po-novo podal ruku.
„Choďte dopredu, počkajte na mňa na vrchu. Trošku ich zmetiem, stopujú nás. Považujú nás za votrelcov, ešte nevedia, kto sme.“
„V žiadnom prípade ťa tu nenechám samu.“ Odvrkol chladne. Uškrnula sa.
„Bojíte sa? Dobre, ostaňte. Choďte tamto k tomu potoku a snažte sa narobiť v tom blate nejaké stopy.“
„Nebojím sa!“ zahundral.

Lara odtrhla pár vlákien z plédu a zavesila ich na konárik opačným smerom, ako šli. Zlomila zopár konárikov a do mäkkej pôdy narobila stopy. Cúvajúc narobil stopy až smerom k trávnatej pôde, kde stopy nebolo vidieť. Trávu udupala.
„Dobre to stačí, poďte agent. Pekne po tejto strane, po tráve, aby sme nezanechali stopy a nezašliapavajte, ako slon. Pekne zľahka, aby ste nepolámali porast. Nebudú vedieť, ktorým smerom sme šli. To nám kúpi čas.“

Tichučko, opatrne našľapovala. Asi po tristo metroch sa dostali na kamenistú pôdu a rozbehla sa. Nasledoval ju. Prekvapene si uvedomil, že Lara ma vynikajúcu fyzickú kondíciu. Chvíľami mal problém jej stačiť. Vyšli na vrchol a dievča sa zahľadelo do doliny.
„Poďte agent, musíme sa ponáhľať o chvíľu je tma. Vlci by si na nás pochutili.“
„Som Ryan.“ Ticho navrhol. Prikývla a rozbehla sa.

Keď sa ticho vplížili do malej osady, bola už hlboká tma. Držala ho za ruku a viedla. Podišli k jednej malej drevenici. Svietilo v nej matne svetlo. Lara zamračená vytiahla z tulca šíp a založila ho do tetivy. Prstom mu naznačila, aby bol ticho. Pomaly po-odchýlila dvere a vkĺzla dnu. Napäla tetivu a zamierila na votrelca. Muž rozvalený v kresle, s nohami vyloženými na stole, vyľakane zaúpel a vyskočil.
„Ahoj Romaniko!“ usmiala sa a sklonila luk.
„Lara! Si to ty, je to možné?! Veď ste odišli.“
„Vrátila som sa na krátko. Čo tu robíš?“
„Prišiel som sem, lebo... no vieš s Maud sme sa zase posekali. Myslel som, že to tu omrknem, či je všetko v poriadku... a aj prespím.“
„Vykopla ťa, čo?“ uškrnula sa Lara. Ryan sa objavil za ňou. Romaniko na neho zagánil.
„Kto je to?“
„Je to môj bratranec Ryan. Neplaš sa. Poslal ho so mnou otec, aby ma chránil.“
„Sadnite si Ryan a oddýchnite. Je to priateľ. Zistím, aká je situácia.“ Anglický prehovorila k Ryanovi a ukázala na druhé kreslo. Mlčky kývol.
„Pred čím, teda ehmm... Ian nebude nadšený, keď ho uvidí. Mám rozkaz okamžite mu priniesť zvesť, keď sa objavíš.“ Lara vzdychla.
„Ešte stále ho to neprešlo? Ten chlap je otravný!“
„Si nevďačnica Lara. Je to veľká česť, ak ti zeman prejaví priazeň!“
„Nech si ju strčí do zadku!“ odvrkla. Škót zhíkol.
„Mlč nešťastnica! Keby ťa tak počul. Jazyk by ti vytrhol. Požiadal o tvoju ruku, je to pocta. A ty si odišla bez rozlúčky. Myslím, že ho to urazilo.“
„Nechcem sa vydávať, ten chlap ma prenasleduje a obťažuje... ale dosť o tomto. Stopári nám boli v pätách, striasla som ich pri rieke. Aká je situácia. Koľko času prešlo, ako sme odišli.“
„Nevieš, kedy ste odišli? Ách! To tá mágia tvojho otca. Čas je tam iný, sú to štyri mesiace. Veľa sa toho nezmenilo, Duncanovci sa ešte stále rozdrapujú, my ich odrážame. Mcleanovci prepadli osadu na severe a pokradli kone, naši ich získali späť a ukradli ich, inak nič. Hovoríš, že stopári vám boli v pätách? Takže už vedia, že si tu.“
„Myslím, že som ich striasla. Je tu niečo na jedenie, sme hladní.“
„Nevedel som, že prídete. Bol by som niečo priniesol.“ „Prines s Ryanom vodu, ja niečo nájdem. Naložte pahrebu. O chvíľu som späť.“
„Nemôžeš ísť von sama, čo ťa to napadlo?!“
„Prečo nie?“
„Si žena... a...“
„Naozaj Romaniko? Nebuď trápny!“
„Nesmieš pytliačiť, ak sa Ian dozvie, že si pytliačila v jeho lesoch.“
„Myslíš, že mu to ešte nedošlo?“ uškrnula sa, zamotala do plédu a pobrala k dverám. Pri dverách vytiahla malý ruksak a voskové plátno.
„Hneď som späť, doneste vodu s Romanikom, ja len niečo vybavím.“ Preriekla k zničenému agentovi. Zdalo sa, že si len teraz začína uvedomovať skutočnosť. Prikývol.

Stratila sa v tme. Posledný rok a pol ako tu žili, sa naučila orientovať v lesoch v noci, aj loviť zverinu. Otec to nedokázal a tak keď chceli mať v jedálničku aj mäso, musela sa toho chopiť sama. Bol génius, ale nie lovec. Bridil sa pohľadu na krv. Pri tej spomienke vystrúhala trpkú grimasu, pretože jej hlavou preleteli dvaja policajti, ktorí zahynuli v banke. Započúvala sa do zvukov lesa. Uvedomovala si riziko, pretože tú nebola sama. Kdesi pred sebou počula stopárov. Okľukou sa im vyhla. Ticho našľapovala, ako ju to naučil Ianov mladší brat. Bol v jej veku a skamarátili sa. Ticho bolo prvou podmienkou úspešného lovu. Vyliezla na mohutný buk. To bola jej posiedka. Vždy tu čakávala na vysokú zver. Videla na dve čistinky, kde sa za mesačného svitu pásli stáda. Natešená si uvedomila, že má šťastie. Na čistinke pred ňou sa naozaj páslo veľké stádo sŕn. Vyhliadla si menší kus, zacielila, zatajila dych a vyčkávala. Vystrelila. Mladý srnec padol a ostatok stáda sa rozpŕchol. Zoskočila zo stromu, prehodila si luk a rozbehla sa k zvieraťu. Podrezala mu krk, aby stiekol z krvi. Rýchle vyrezala stehná, lopatky a lepšie kusy mäsa. Zabalila ho do plátna a vložila do ruksaku. Bolo jej ľúto, že tu musí ostatok mäsa nechať, ale nemohla by ho odniesť. Poutierala si ruky z krvi. Vedela, že o ostatok sa postarajú vlci. Pach krvi ich pritiahne, ale aj mäso na jej chrbte ich tiež mohlo prilákať. Musí sa vrátiť. Z boku v mesačnom svite zazrela hliadku. Pritisla sa k stromu a nechala ich prejsť. Vedela, že o chvíľu nájdu srnca. Nahlásia pytliactvo. Behom sa vracala. Po ceste vytrhla v Maudinej záhradke cibuľu.

Vošla dnu a našla mužov pri kozube, ako si posunkami niečo naznačujú. Zasmiala sa.
„Hráte si pantomímu?“ položila ruksak na stôl, poumývala si ruky a vytiahla mäso. Dva kusy nechala pre nich, ostatok podala Romanikovi.
„Odnes to Maud a že ju prosím ak ma chlieb, aby mi poslala.“ Naradostený odišiel. Nakrájala cibuľu, aj mäso a postavila do zaveseného kotlíka, nad pahrebou dusiť.
„Dúfam, že nie ste vegetarián.“ Pozoroval ju, ako sa zvŕta pri kozube.
„Čo je to, kde si vzala to mäso?“ zaujímalo ho.
„Ulovila.“
„S tým?“ hlavou ukázal na luk. Prikývla.
„Zapadla si sem.“ Ohúrený skonštatoval.
„Nie, ale prispôsobila som sa. Nepatrím sem, len som tu uviazla. Presne, ako teraz. Tu čas plynie inak.“
„Čo sa stalo, prečo ste tu uviazli?" 
„Kvôli Erikovi. Narodil sa tu. Chcela som tu kvôli nemu ostať, aj keď ocko nesúhlasil, ale potom umrel.“ Pokrčila plecami a stíchla.
„Ako umrel... umrel predsa v...“ prekvapením mu vyletelo obočie nahor.
„To nie je podstatné! Umrel a bodka.“ Hrubo odvrkla a zamračená sa venovala pahrebe, aby nemusela odpovedať na jeho otázky. Prudko sa vzpriamila a spozornela. Priskočila k luku a stiahla sa do prítmia kozubu. Nôž z puzdra na páse vrhla smerom k agentovi. Zapichol sa tesne pred ním.
„Vezmite si to. Dúfam že s tým viete narábať. Ide návšteva!“ zatiahla drsne a napla tetivu.

Vyvaľoval oči na nôž zabodnutý v dubovom stole, keď dvere takmer vypadli z pántov. Niekto do nich kopol, až udreli o stenu. Dnu sa vovalili štyria muži. Ryan reflexívne siahol pod pazuchu, kde nosil puzdro so zbraňou. Zaklial a uchopil nôž. Pohliadol na prvého z mužov... Goléma, ktorý na neho gánil. Uvedomil si, že mu nesiaha ani do brady.
„Tak s týmto, asi bude dosť roboty.“ Pomyslel si trpko a ostražito pozoroval mužov.
„Ani sa nehni Kinclead, ak nechceš aby tvoj klan ostal bez zemana!“ zasyčala ticho Lara a vystúpila z prítmia. Šíp mieril na srdce vodcu. Prudko sa k nej obrátili.
„Ako sa opovažuješ proti mne zodvihnúť zbraň, na mojom území?!“ zaburácal rozčúlený.
„Ako sa opovažuješ vtrhnúť do môjho príbytku zeman Ian, bez ohlásenia?!“ drzo mu vrátila. Chvíľu na seba gánili, potom sa obor usmial.
„Máš pravdu, asi sme to prehnali. Nevedeli sme, že ste sa vrátili. Mali sme podozrenie, že sa vo vašom dome usadili nejaký cudzinci. Hliadky niekoho zazreli, ale zmizli. Nevieš náhodou, kto to mohol byť?“ figliarsky sa zasmial. Vystrúhala nevinnú anjelskú tvar.
„Tak to naozaj netuším.“ Zaševelila. Muži sa zarehotali a podišli k nej. Privítala sa s nimi.
„Čo to tu tak pekne vonia?“ spýtala sa mladšia kópia obra.
„Nehovor mi, že si hladný Jánus. Ideš predsa z kúrie.“ Podpichla. Rukou im kývla, aby sa posadili.
„Celé poobedie sa ťa snažím vystopovať, tak maj zľutovanie. Riadne si nás dobehla. Vieš, že som mal podozrenie, že si to ty? Nikto by nás takto nevodil za nos.“ Až vtedy si začali všímať Ryana. Zeman sa zamračil. „Kto je ten chlap?!“ príkro vyštekol.
„Ách, odpusťte. Trošku ste ma zamestnali, tak so zabudla na slušné spôsoby. To je môj bratranec Ryan. Poslal ho so mnou otec, aby ma chránil. Nerozumie váš jazyk, tak buďte tolerantní, prosím.“ Dodala a zahľadela sa na Iana.
„Ako blízky bratranec?!“ Podozrievavo sa spýtal.
„Naši otcovia sú bratia, je to brat od strýka.“ Jej vysvetlenie ho upokojilo a tak podišiel k Ryanovi. Ten ho obozretne pozoroval, ale keď mu podal ruku, prijal ju.
„Ryan to je zeman klanu. Povedala som mu, že ste môj bratranec, že ste môj ochranca.“ Prikývol a potriasol si ruku so všetkými v miestnosti.

Pre nedočkavých je pokračovanie tu:
www.1000knih.sk/obchod/uputavka-stratena-v-case-cast-1