Stratená v čase
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz1-99160038 Autor: prometeus " a podlieha autorským právam.
Rozleteli sa dvere a dnu, do malej, tmavej miestnosti, vtrhol zadýchaný muž v stredných rokoch.
„Ticho, zobudíš Erika!“ okríklo ho drobné dievča.
„Lara, musím na chvíľu odísť,“ vyhŕkol prudko a náhlivo podišiel k šatníku. Vytiahol cestovnú tašku a jednoducho zhrnul veci z police. Nechápavo na neho hľadela.
„Čo znamená, tá chvíľa?“
„Mám nejaké problémy, vrátim sa pre vás o pár dní. Prepáč zlatko, inak to nejde.“ Ticho, ospravedlňujúco vysvetľoval.
„Čo si vyviedol tentokrát, v čom zase lietaš?!“ zaútočila priamo.
„Nám sa to vymklo kontrole, príde polícia, nemám čas!“
„Kto je to „nám“ ... ?!“
„Moji... to nie je podstatné, nevyšiel mi kšeft a preto musím zmiznúť.“
„Zober nás zo sebou, nechcem ísť zase do decáku! A čo bude s Erikom?! Zober nás so sebou!“ plačlivo prosíkala.
„Nejde to, budeme na úteku, nemôžem vás vziať. Je to príliš nebezpečné, mám za pätami federálov! Zlatko, za pár dní sa vrátim a vezmem vás. Len pre nás pripravím nejaké bezpečné miesto. Sľubujem! Rodina je predsa najpodstatnejšia a my sme rodina. Vrátim sa, nájdem vás, nech ste kdekoľvek! Len pár dni. Buď trpezlivá Lara, ja sa vrátim.“ Vzdychla a prikývla.
„Dávaj na seba pozor ocko. Budeme ťa čakať.“ Zašepkala, keď ju rýchle pobozkal a stratil sa za oblokom, na požiarnom rebríku. Pevnejšie objala svojho malého brata a úzkosťou jej stiahlo hrdlo. Mala by sa pobaliť a odísť.
„Ale kam, kam mám ísť? Nemôžem s Erikom na ulicu. Musíme ostať tu, nech sa deje čokoľvek.“ Presne o dvadsať minút, oľutovala svoje rozhodnutie, zostať doma. Niekto zúrivo zabúchal na vchodové dvere. Od strachu sa rozochvela. Schytila spiaceho chlapčeka a pevne ho privinula k sebe.
„Federálna polícia!“ kričal hlas spoza dverí. Skočila s dieťaťom za sedaciu súpravu, posadila chrbtom k dverám a roztrasená zovrela brata tak silne, až ho prebudila. Dvere zaprašťali a hlučne udreli o stenu. Neopovážila sa ani nadýchnuť, ale Erik vydesený hlasno zaplakal. Keď pozrela do hlavne automatickej puške, hlavičku chlapčeka si pritúlila na prsia. Zakryla mu v ochrannom geste oči a svoje tiež pevne zažmúrila.
„Dočerta, sú tu nejaké decká!“ zvolal zdesený muž s maskou na tvári, ktorý na ňu mieril.
„Čisto,“ ozývalo sa z každého kúta. Tie slová jej rezonovali v hlave a spôsobovali ďalšie vlny paniky, ktorá ju v opakujúcich intervaloch zachvacovala.
„Vyjdite s rukami nad hlavou!“ prikázal muž so zbraňou. Konečne sa prinútila byť statočná a otvoriť oči.
„Nemôžem, môj brat...“ vysvetľovala, ale slová jej uviazli v krku. Zodvihla sa na kolená, aby videl, že je neozbrojená. Pozviechala sa na nohy. Maskovaný policajt zahrešil.
„Ako to, že nikto nenahlásil, že sú tu decká?!“ zasyčal zúrivo do komunikačného zariadenia, ktoré mal pripevnené na kukle a sklonil zbraň.
„Von odtiaľ!“ rozkázal jej prísne. Vyšla spoza sedačky a Erik sa rozrumázgal ešte hlasnejšie.
„Utíš chlapca!“ vyštekol ďalší, strohý rozkaz a rukou jej ukázal na sedaciu súpravu, aby sa posadila. Roztrasená, ako v desivej nočnej more pozorovala, ako začali všetko prehľadávať. O chvíľu bol ich príbytok obrátený na hore nohami. Maličkého sa jej podarilo utíšiť, ale búrku strachu v sebe, ešte stále nepotlačila.
„Pipo!“ skríkol chlapček a natiahol ruky. Vytrhol ju tým z letargie. Uvedomila si, že policajti párajú hračky.
„Ten žltý medvedík, je jeho obľúbená hračka,“ zašepkala prosebne. Muž zaváhal s nožom, uchopil hračku, prezrel ju a postláčal. Podišiel k ním a podal ju chlapcovi. Nesmelo, vďačne sa pokúsila o úsmev. Keď začal jeden zo „zakuklencov“ prehrabávať zásuvky s jej spodným prádlom, pohoršená, zahanbená, odvrátila pohľad.
„Nechajte to tak!“ ozval sa ženský hlas vo vchode. Policajt prikývol a zabuchol šuplík s prádlom. Lara si ju až teraz všimla. Vysokú, štíhlu brunetku, ktorá ich už hodnú chvíľu pozorovala. Podišla k nej.
„Som agentka Albiová z FBI, toto je agent Samers,“ predstavila aj mladého muža, ktorý vošiel a poobzeral sa po malom byte.
„Ako sa voláš?“ spýtala sa a posadila do kresla oproti.
„Som Lara.“ Nesmelo odvetila.
„A ako ďalej Lara,“ povzbudila ju očami.
„Lara Bradleyová a toto je môj brat Erik,“ agenti si vymenili pohľady.
„V akom ste vzťahu s Oliverom Bradleyom?“
„Je to náš otec. Čo sa stalo, urobil niečo zlé?“ priškrtené sa prinútila spýtať, aj keď by to najradšej nevedela. Agentka zaváhala.
„Kde je tvoj otec teraz, kedy si ho videla naposledy?“ ignorovala jej otázku, protiotázkou.
„Neviem, kde je. Odišiel, ešte ráno!“ vedela, že klamať by nemala, ale v tejto chvíli sa zdalo správne, nepovedať pravdu.
„Povedzte mi, čo sa stalo. Je v poriadku, urobil niečo?“ naliehala. Potrebovala to vedieť. Agentka vzdychla.
„Lara, tvoj otec...“ roztržito zmĺkla.
„O chvíľu príde sociálna pracovníčka. Myslím, že má väčšie kompetencie, hovoriť s tebou o tom. Koľko máš rokov Lara?“
„Budem mať pätnásť.“ Odpovedala, ako vo sne. Slovné spojenie sociálna pracovníčka, v nej vyvolalo ďalšiu vlnu paniky. V hlave jej hučalo a nedostávala vzduch do pľúc.
„Mala som odísť. Teraz je neskoro. Zoberú nás do decáku a oddelia!“ zadúšala ju hystéria. Vstala a nadýchla sa.
„Mohla by som ísť von? Kým prehľadáte náš príbytok, je mi zle. Potrebujem na vzduch.“ Poblednutá zašomrala.
„Agent Samers ťa odprevadí.“ Očami niečo svojmu kolegovi naznačila, ten prikývol a vyviedol ju von.
„Zoberiem ti toho chlapca, určite je pre teba ťažký.“ Ponúkol sa s úsmevom, ale chlapček, okamžite zaboril svoju hlávku do jamky na jej krku a pevnejšie ju zovrel okolo krku.
„Je veľmi plachý, nemá rád cudzích ľudí.“ Vysvetlila odmietavo. Agent sa usmial a zišli dole schodiskom, pred budovu. Majáky policajných áut vrhali oslepujúce svetlo. Dom bol obkolesený, celé okolie sa hmýrilo políciou a príslušníkmi špeciálnych jednotiek.
„Nebude vám prekážať, keď pôjdeme tadiaľto? Potrebujem chodiť, aby som sa upokojila. Vydesili ste nás.“ Nečakala na súhlas a pohla sa po chodníku. Kolísavý, prechádzkový krok ukolísal batoľa. Cítila, ako jej ochabol v náručí.
„Ako dlho tu už bývate?!“ prerušil agent chvíľkové ticho, ako si vykračovali po ulici.
„Nie dlho.“ Vyhýbavo odvetila. Prišli až na koniec, ďalej sa stáčala cesta za roh.
„Vrátime sa,“ rozhodne sa obrátil naspäť.
Oči jej padli na rozkopanú ulicu. Už dva dni sa tu opravovali plynové potrubie. Vedela, že šachta nie je hlboká, ale stačila by... netušila, čo jej to zišlo na um. Konala reflexívne. Strčila do agenta. Stratil rovnováhu, zamával rukami naprázdno vo vzduchu. Stihla zachytiť iba jeho ohúrený pohľad ako spadol do jamy. Nádejala sa, že sa mu nič vážneho nestalo. Rozbehla sa krížom cez vozovku. Dieťa v jej náručí bolo každým metrom ťažšie a ťažšie. Bežala cez obytnú štvrť, ale už nevládala. Z nejakej šnúry na bielizeň poblíž plota, strhla veľkú, hnedú osušku. Prehodila ju cez seba, zahalila tým aj Erika. Prihrbila sa a pokračovala, napadajúc na jednu nohu. Pôsobila dojmom krívajúcej stareny. Okolo nej preletelo policajné auto. Dva bloky samu seba presviedčala, že nemala inú možnosť. Avšak chlapec, ktorý sa zamrvil na jej rukách, ju prinútil priznať, že robí obrovskú chybu. Zastavila a zahľadela sa do tmavého parku. Tu by sa mohli schovať. Zavrhla tu myšlienku. Park bol nebezpečný. V noci bol miestom, kde sa stretávali narkomani, bezdomovci a všetky druhy mestskej spodiny. Mohli by ich tu postretnúť oveľa väčšie nepríjemnosti, ako v detskom domove. Zastonala. Musí sa vrátiť. Bola to hlúposť. S Erikom nemôže ostať bez strechy nad hlavou. Nemala jedlo, plienky, ani peniaze. Otec predsa sľúbil, že sa po nich vráti. Nájde ju, aj Erika a odídu. Tak, ako tomu bolo mnohokrát pred tým. Zhlboka sa nadýchla a vykročila naspäť. Kolísavým krokom s osuškou cez hlavu, stiahnutou do tváre, ktorá ju takmer celú zahaľovala, nevzbudzovala pozornosť. Ani jednej z policajných hliadok, ktoré ich pravdepodobne hľadali, sa krívajúca starena nezdala podozrivá. Nepovšimnutá sa po druhej strane ulice vrátila až k domu. Pri policajnom aute stáli obaja agenti, veliteľ špeciálnej jednotky a nejaká ďalšia žena. Skláňali sa nad kapotu auta. Lara si všimla mapu.
„Nemáte ani potuchy, čo sa v nej odohráva! Je vydesená a dezorientovaná.“ Prísne zahriakla neznáma žena, agentku.
„Napadla agenta a utiekla. Navyše nám klamala! Suseda videla Bradleya schádzať požiarnym rebríkom. Možno pol hodinu pred tým, ako sme dorazili!“ nahnevaná agentka, jej protirečila.
„To dievča sa práve dívalo do hlavne automatickej pušky. Vtrhli ste do bytu, vyrazili dvere! Maskovaní muži. Má štrnásť. Musí byť k smrti vydesená, je to rekcia na šok!“ nástojila na svojom neznáma.
„Nevedeli sme, že sú vo vnútri, oficiálne totiž vôbec neexistujú!“ bránila svoj postup agentka.
„To je to! Nič o nich nevieme. Kto vie, čo sú vlastne zač a ako sa s nim zaobchádzalo. Tak mi nehovorte, že to dievča, je za niečo zodpovedné!“ uzavrela dôrazne. Lara potichu podišla až k ním.
„Zaobchádzalo sa s nami dobre.“ Hlesla a odkašľala si. Keď sa k nej prekvapene obrátili, odrazu stratila odvahu.
„Odpustite mi agent Samers, ja... ovládla ma hystéria. Bola to hlúposť, prepáčte.“ Zašepkala previnilo. Prvý sa spamätal oslovený.
Pre nedočkavých je pokračovanie tu:
http://www.1000knih.sk/obchod/uputavka-stratena-v-case-cast-1
http://www.1000knih.sk/obchod/uputavka-stratena-v-case-cast-1
Komentáre
Prehľad komentárov
Dobrý deň, neplánujete vložiť ďalšiu časť na 1000 kníh?
Re: Lara
(Tincamela, 19. 2. 2021 16:12)Ahoj Majka. Určite plánujem. Len ešte korigujem. Ako som už pred tým spomínala, mám ich napísané. Lenže je to "veľká" hromada textu a treba to všetko korigovať. A zároveň aj píšem a času na "hobby", je príliš málo. Popri normálnom živote :-)
Lara
(Maja, 19. 2. 2021 14:43)