Tiene medzi svetmi © -1-
Úpenlivý plač a zúfalé prosby jej prenikali do uší ako ostré nože. Nervózne sa obzerala, neschopná sústrediť sa na to, kto tak veľmi kričí a stoná. Už dávno otupela, stratila pojem o čase, jej duša bola uzamknutá kdesi ďaleko, snažiac sa uniknúť pred šialenstvom. Hrubé ruky ju bezohľadne chytili a prinútili vstať. Tie mrazivo biele, nepriateľské ruky, ktoré jej spôsobovali toľko utrpenia. Zmocnil sa jej chlad. Vedela, že bolesť o chvíľu príde. A prišla. Ostrá, ohromujúca, explodujúca hlboko v hlave. Nebránila sa, bolo to tak lepšie. Tma a chlad ju pohltili a vzali do svojej milosrdnej náruče.
Opäť sa prebrala na tú istú bolesť. Utrpenie, ktoré jej hrozilo, že ju zničí. Nedokázala otvoriť oči. Aj tak ho nechcela vidieť, ani cítiť jeho pach a dotyk tých odporných, studených rúk. Už dávno prestala plakať a prosíkať. Pochovala všetky zvuky hlboko v sebe, tam, kde ešte stále bolo bezpečne. V tom bola jej sila. Neplakať, neprosiť. Možno ho to fascinovalo, alebo desilo. Nevedela, čo z toho je pravda, ale vedela, že jej to dopomohlo prežiť. Avšak vedela aj to, že toto už dlho nevydrží. Jej čas a zdravý rozum sa blížili ku koncu. Niečo teplé jej stekalo po tvári. Bolesť neutíchala, ale niečo bolo iné. Nepočula jeho ťažký dych, necítila odporný pach potu, čo dvíhal žalúdok, ani sa jej nedotýkali chladné, biele ruky. Donútila sa pootvoriť oči. Obraz sa jej zahmlil a celkom rozmazal, ale niekto ležal blízko nej a kúsok ďalej, ešte niekto ďalší. Sedela na studenom betóne, opretá o chladivý múr. Svetlo blikalo. Niečo bolo iné. Svetlo bývalo jasné, neónové. Vedľa nej ležali telá a po pravici stálo auto a ďalšie, celá rada áut. Bola v garáži. Ako sa sem dostala? Nemohla si spomenúť, trýznila ju neznesiteľná bolesť hlavy. Bola sama, obklopená nehybnými telami. Nemohla si spomenúť, trýznila ju neznesiteľná bolesť hlavy. Bola sama, obklopená nehybnými telami. Pokúsila sa zvolať, ale z hrdla sa vydral len chrapot, ktorý prešiel do šepotu. Zabudla, ako znie jej hlas. Šepot rezonoval v jej hlave a privolal ďalšiu vlnu pálčivej bolesti. Nahmatala akúsi fľašu, ktorá sa váľala na zemi. Jej pud sebazáchovy ju nabádal aby... Ledva fľašu zodvihla a udrela ňou do auta. Zaznel trieštivý zvuk skla a vrieskajúci alarm, ktorý privolal ďalšiu vlnu bolesti. Zovrela hlavu do dlaní. Bola vyčerpaná, bez síl bojovať.
Vysielačka zapraskala.
„Viacnásobná vražda na Soblehovej ulici v podzemných garážach.“
„Sme blízko, ideme tam,“ ohlásil sa poručík Sandrew.
„Podozrivá je stále na mieste činu. Je to žena.“ „Rukojemníci?“
„Nie, ale sama sebe sa vyhráža nožom. Je tam päť obetí.“
„Nech zásahová jednotka počká na nás. O dve minúty sme tam.“
„Rozumiem.“ Spojenie bolo prerušené.
„Zase nejaké indivíduum, ktorému poriadne preplo,“ skonštatoval druhý detektív. „Ktovie, načo čaká. Tieto choromyseľné čudá vždy niečo chcú. Potrebujeme ju živú, aby sme zistili motív vrážd. Cvokári si zgustnú.“
Sirény a krik. Opäť krik. Niečí krik, ktorý jej spôsoboval nevýslovné muky. Bolesť sa valila vo vlnách, ale nesmela stonať. Stonať znamenalo bolesť, ešte väčšiu bolesť. Schúlila sa ešte viac a zovrela hlavu do dlaní. Čím menej sa hýbe, tým menej to bolí. Prestane to, vždy to prestane. Musí vydržať prvé hodiny.
„Čo máme?“ pýtal sa poručík.
„Iba tam sedí, obkolesená mŕtvolami. Nehýbe sa, iba schúlená sedí a drží ten nôž pri tvári. Zle to vidieť pretože jej vlasy zahaľujú tvár. Zatiaľ sme nič nepodnikli, čakali sme na vás, predpokladám, žeby sme ju potrebovali živú.“
„Múdre, pohovorím si s ňou. Cvokára ste už privolali?“
„Je na ceste.“
„Dobre, idem k nej.“
„Slečna, som poručík Sandrew, poviete mi, čo sa deje?“ začal jemným hlasom smerom k žene. Očami preletel po spúšti, okolo nej. Päť obetí. Tri ženy, dvaja muži. Po chrbte mu prešiel mráz. Každému z hlavy trčal nôž. Zamračil sa. Nevidel na ňu dobre, v prítmí garáže, ale bola útla. Nato, aby niekomu vrazila nôž do lebky až po rukoväť, nemohla mať silu. A nemohla ich sem doniesť, ani privliecť. Bola drobná. Buď jej niekto pomáhal, alebo niečo nesúhlasilo.
Jeho hlas ju prekvapil. Pohladil jej roztrasené nervy.
„Nechcete sa so mnou rozprávať?“ naliehal jemne. „Hovoriť?“ šepla prekvapená.
„Samozrejme, povedzte mi, aký ste mali deň, slečna?“
„Veľmi... ma bolí hlava,“ preriekla nesmelo.
„Pomôžeme vám, len odložte ten nôž.“
„Ne... nemám nôž, iba ma veľmi bolí hlava,“ hlesla.
„Pôjdem k vám, podáte mi ho? Pomôžeme vám. Smiem prísť k vám?“
„Ja... neviem, či smiete... ale neublížite mi?“ jej hlas zovrel poručíkovi srdce. „Neublížim vám. Títo ľudia vám ublížili?“
„Nie... oni nie,“ zastonala.
„Ako sa voláte?“
„Ja... som... asi za... budla,“ zastonala.
„Len pokojne. Zistíme, kto ste. Smiem k vám pristúpiť? Výborne, som pri vás. Pozrite sa na mňa, slečna.“ Úpenlivo trval na svojom. Vedela, že to zase bude bolieť, ale jeho melodický, pekne sfarbený hlas, znel tak naliehavo. Nemohla mu nevyhovieť. Pomohla si rukami, pretože vedela, že hlavu sama nezodvihne.
Dievča, veľmi mladé dievča, opatrne zodvihlo hlavu. Vyšetrovateľ strnul hrôzou. V tichu garáže všetci nechápavo civeli. Nebola to žena, ale dievča. Tvár mala pokrytú krvou a z čela jej trčal nôž. V hlave mala zabodnutú dýku. Rovnako ako ostatní mŕtvi okolo. Bolo nemožné, aby žila. Ale ona žila a komunikovala. Nebola vrah, ale obeť. Obeť, ktorá prežila desivé, brutálne vyčíňanie narušenca.
„Kristepane!“ civel na dievča, „doktora!“ zreval poručík, okamžite sa spamätal. Zovrela si hlavu do rúk.
„Nekričte, prosím, veľmi ma bolí hlava,“ zakvílila. Priskočil k nej.
„Pomôžem vám, ste zranená. Nehýbte sa, o chvíľu je tu lekár.“ Podala sa jeho teplým rukám. Jemne ju pohladil po ramene.
„Už je... po všetkom, však?“ chápala.
„Áno, už je po všetkom. Ste v bezpečí. Nikto vám už neublíži. Len to vydržte,“ šepkal úpenlivo.
„Veľmi... vám chcem veriť,“ šepla a po tvári sa jej rozkotúľali slzy. Peklo skončilo.
„Odstúpte, prosím, postaráme sa o ňu!“ pribehli záchranári.
„Môže mi niekto vysvetliť, načo ste čakali?! Prečo nebola okamžite prevezená do nemocnice?!“ zreval kapitán.
„Privolaný strážnik ju omylom považoval za vraha. Má dlhé tmavé vlasy, ktoré jej spadali do tváre. Vyzeralo to, akoby si držala nôž pri tvári,“ vysvetľoval poručík.
„Ježiši! Prežiť také niečo je takmer nemožné. Čo hovoria doktori, akú má prognózu?“
„Je na operačke. Zatiaľ žije, ale po odstránení noža je možné masívne krvácanie do mozgu. Nemá veľké šance. Ak prežije, môžu ju postihnúť vážne následky ako amnézia, slepota, alebo ochrnutie. Čokoľvek. Navyše je zrejmé, že bola dlhodobo fyzický týraná, systematický pod-vyživovaná a dehydrovaná.“
„Ako svedok je nepoužiteľná. Ak to aj prežije, psychicky bude na tom veľmi zle,“ dodal súdny psychiater. Kapitán sa zamračil.
„Čo vieme o jej identite a identitách ostatných obetí?“
„Prvá obeť, Alison Trensiová, vek 44, zmizla pred týždňom z Gardenwille. Druhá, Jasmin Ternollová, tiež 44, zmizla z Jaskarientu. Larissa Parková z Brunselsu, rovnako 44-ročná. Muži, Patrik Henson a Tom Sewnik, obaja 44, zmizli z práce. Všetci zmizli pred týždňom.“
„Vek obetí je 44, okrem našej mladej neznámej. To je kľúčové. Pri spojení miest zmiznutí sa vytvorí pentagram,“ poručík ukázal na mapu.
„Súhlasím, má to rituálny podtext. Číslo 44 je v neurológii významné, predstavuje rovnováhu medzi duchovným a hmotným svetom. Možno máme dočinenia s niekým, kto toto číslo považuje za posvätné,“ pokračoval psychiater.
„Takže ďalší rituálny vrah,“ povzdychol si jeden z detektívov.
„Nie je to len o rituáli. Tento človek je veľmi precízny a organizovaný. Obete boli starostlivo vybrané a pripravené, bez známok týrania pred smrťou. Správal sa k nim dokonca s úctou. Ženy boli upravené, muži oholení a slušivo oblečení. Avšak tá mladá dievčina vôbec nezapadá do vzorca. S ňou sa zaobchádzalo brutálne. Ako sme už počuli, bola dlhodobo väznená a týraná. Akoby to s ňou bolo niečo osobné,“ dodal psychiater.
„Chlapi, preskúmajte garáže a záznamy z kamier. Informujte pozostalých a vypočujte ich známych. Ak nájdeme niečo spoločné, dostaneme sa k vrahovi. Zistite všetko o zdravotnom stave toho dievčaťa a prehľadajte registráciu nezvestných. Chlapi a prelezte aj všetky genetické databázy. Niekde o nej niečo musí byť. Vyhrabte mi jej totožnosť aj spod kameňa, ak treba. Potrebujeme vedieť, kto to je. Po prevezení z operačky zabezpečte jej ochranu. A zistite, čo máme z miesta činu. Ďalšia porada je večer o piatej. Odchod!“
