Tiene medzi svetmi © -2-
12. 11. 2024
Stála obďaleč a pozorovala snahu lekárov zachrániť telo na operačnom stole. Podišla bližšie, keď otvorili lebku.
„Teraz to uvidia na vlastné oči. Uveria konečne, že prístroj neurobil chybu,“ pošepla osoba nakláňajúca sa cez jej rameno. Preletela po nej očami a pridvihla zvedavo obočie.
„To ste vy, čo tu ešte robíte?“ spýtala sa bez emócií.
„Neviem, kam mám ísť. Som mŕtva, alebo sa mýlim?“
„Áno, vaša duša opustila telo. Mali by vás čakať a odviesť.“
„Kto?“
„Vaša duša je pekná, nie je znetvorená. Prídu bieli,“ odpovedala a sledovala lekára, ktorý práve vyslobodil nôž z lebky.
„Kto, kam? Ja nechcem odísť!“ skríkla.
„Nemôžete tu ostať, stratíte sa. Nemáte veľa času,“ snažila sa ju upokojiť.
„Mohla by som sa vrátiť do svojho tela.“
„To nejde. Vaše telo je mŕtve, niet cesty späť. Je veľmi poškodené, nemôžete sa vrátiť.“
„Ako to môžeš vedieť, kto si vlastne? Ako to, že si prežila? Si ešte dieťa.“
„Viem to, poznám to tu.“
„Moja matka bude veľmi plakať. Neudobrila som sa s ňou, bude si všetko vyčítať.“
„Ách, tak preto ste tu. Vaše svedomie vám nedá odísť. Ak vám to pomôže, môžem za ňou zájsť, keď sa zotavím.“
„Čo ak umrieš?“
„Neumriem, nikdy neumieram.“
„Čo to má znamenať? Kto si?“
„Som iba tieň, zabudnutý medzi svetmi. Čo jej mám povedať?“
„Povedz jej, že za môjho Nicka nenesie vinu. Bola to nehoda. Vyčítala som jej to, lebo som sa hnevala na osud. Povedz jej, že ma to mrzí, že ju veľmi milujem a že... čo to je?“ prekvapene zvolala. Dievčina vrhla pohľad za seba.
„Prišli pre vás. Ako som povedala, bieli. Choďte s nimi, je to v poriadku... ten chlapček je zrejme váš Nick. Čaká na vás,“ usmiala sa. Žena sa náhlivo pohla chodbou, potom sa obrátila.
„Povedz jej, že ju ľúbim a tiež, že mám životnú poistku. Je u môjho notára. Bude mať peniaze, aby mohla odísť do domova dôchodcov. Povedz jej, že som šťastná a že na ňu budeme s Nickom čakať.“ Spokojná so žiarivým úsmevom vykročila. Dieťa sa rozbehlo a ona ho zovrela v náručí.
Dievčina odvrátila pohľad a vrátila sa k operačnému stolu. Resuscitovali jej zúbožené telo. Monitor vydával monotónny vysoký tón, naznačujúci, že srdce sa zastavilo. Lekár sa ho snažil prinútiť k činnosti elektro-šokmi.
„Asi je čas na návrat, už zase, škoda,“ zašomrala si, vzdychla a pobrala sa k stolu. Monitor sa ozval. Najskôr váhavé píp-píp, potom pravidelný zvuk srdca. Lekár sťažka vydýchol.
„V poriadku, máme ju späť, môžeme zatvárať. Vynikajúca práca, ľudia.“ Vnímala radosť a uvoľnenie ľudí z operačnej sály. Ich energia jej vliala nádej a silu. Musí sa rýchlo zotaviť. Má predsa veľa práce. Jej telo sa zotavovalo na podporných prístrojoch veľmi pomaly.
Ležala už tri dni. Hnevalo ju to, nudilo. Vnímala všetko okolo, ale nemohla sa hýbať ani hovoriť. Sľúbila Larisse, že pôjde za jej matkou, ale takto to potrvá. Zaváhala len na chvíľu. Prístroje zabezpečovali životne dôležité funkcie, nemusela ho strážiť. Vstala. Pozorovala svoje telo, zamračila sa a pobrala sa k dverám. Prešla okolo sestier a zamierila do suterénu. Telo zavraždenej ženy by tam ešte malo byť. Nájde jej matku. Ak ju odviedli, bude to zložitejšie, ale bude tu záznam. Nemýlila sa. Telo nevydali. Nenávidela ten pocit, ale musela to urobiť.
S povzdychom vstúpila do cudzieho tela. Potrebovala spomienky na miesto pôvodu. O chvíľu sedela v spálni vedľa lôžka staršej ženy, ktorá plakala. Trpezlivo čakala. Keď prestala plakať, vzala ruženec a modlila sa, až kým nezaspala. Vošla do jej snov a odovzdala odkaz. Vedela, že sen si bude pamätať. Hneď ako vystúpila zo sna, žena sa strhla a posadila. Zrýchlene dýchala, srdce jej bilo ako šialené.
„Larissa, dieťa moje... ďakujem ti, Bože,“ zašepkala.
S úsmevom sa vrátila do nemocnice. Na chodbe stretla malého chlapca. Mohol mať sedem rokov. Zmätený pobehoval, ale nikto ho nevidel. Bol na pokraji hystérie.
„Ahoj, čo to tu vystrájaš?“ s úsmevom zisťovala.
„Kričím na mamku, ale nechce ma počuť. Iba drží za ruku chlapca, ktorý vyzerá ako ja... ale ja som predsa tu.“ „Si to ty. Nemôže ťa počuť, ani vidieť. Opustil si svoje telo.“
„Som duch, umrel som? Ale ja chcem, aby ma videla... aby som jej povedal, že som v poriadku... aby už neplakala. Nechcem byť duch, chcem byť s ňou!“ zamrnčalo chlapča.
„Pozrieme sa, čo sa ti stalo, a potom uvidíme, áno?“ podala mu ruku. Pobrali sa chodbou. Doviedla ho k izbe.
„Iba tam sedí a plače. Nechcem, aby plakala,“ zašepkalo chlapča. Vošli do miestnosti.
„Husté, prešli sme stenou... sme naozaj duchovia?“ spýtal sa prekvapený.
„Nie, zatiaľ. Obaja sme v kóme. Zrazilo ťa auto... tvoje zranenia sú vážne, ale môžeš to prežiť. Nevidel si tu niekoho v bielom? Nemyslím lekárov, ale dve dievčatá... také kočky, videl si ich, nevolali ťa na cestu?“
„Boli tu, ale povedali, že si môžem vybrať, že to záleží na mne. Povedal som, že chcem ostať s mamkou. Odišli, ale teraz neviem ako... ona ma nevidí.“ Zasmrkal.
„Stačí chcieť. Pozri na svoje telo a... musíš veľmi chcieť. Sústrediť sa na túžbu, na mamu a jej lásku. Skús to.“ Nerozhodne sa zadíval na svoje telo a podišiel. V tom momente, telom šklblo, prerývane sa nadýchol a zamrnčal. Matka vyskočila a privolala lekára. S plačom hladila dieťa a šepkala jeho meno. Spokojná sa vrátila do svojho tela.
„Zajtra ťa prinútim otvoriť oči. To zase bude trvať, kým sa zotavím!“ pomyslela si.
„Dievča sa zatiaľ neprebralo. Lekári považujú za zázrak, že žije. Zachránila ju vrodená anomália mozgu.“
„Je retardovaná?“
„Nie, je nadpriemerne inteligentná, ale jej mozog má nejaké genetické anomálie. Obe polovice sú oddelené a pracujú samostatne. Akoby to boli dva mozgy. Samozrejme, nie sú. Jej mozog je rozdelený. To jej zachránilo život. Nôž vnikol medzi tie polovice a nepoškodil centrá. Vniklo krvácanie, ale minimálne. Vyzerá to, že zranenie hlavy je to najmenšie poškodenie. Je vyhladovaná, obličky jej zlyhali pre dehydratáciu, mala vnútorné krvácanie zo sleziny. Museli jej ju odstrániť. Šesť rebier zlomených, množstvo sečných rán, ktoré sa infikovali. Stav je vážny, ale je stabilizovaná, výsledky sa zlepšujú. Lekári jej dávajú veľké šance na prežitie,“ referoval poručík.
„Zistili sme, kto je to?“
„V databáze nezvestných detí sme nemali šťastie. Lekár upozornil, že podľa kostí je staršia, ako vyzerá. Zamerali sme sa na staršie nezvestné, ženy do dvadsaťpäť rokov. DNA test potvrdil zhodu. Je to Zoe Nickeliewa, vek dvadsaťdva.“
„Má záznam, je trestaná?“
„Nie, bola v adopčnom programe. Ako päťročná stratila rodičov pri autonehode. Adoptovali ju Mathew a Anna Nickeliewa, bydlisko Strahtew. Matka zomrela na rakovinu žalúdka pred tromi rokmi. Otec sa znovu oženil. Nemajú najlepšie vzťahy. Hovoril som s ním. Odcudzili sa po smrti prvej ženy. Zoe sa presťahovala päťsto kilometrov ďalej, do Pershallu. Odôvodnila to štúdiom. Zamerala sa na históriu, špecializuje sa na staré mŕtve kultúry, hlavne sumerskú. Ako bočné odbory si pribrala teológiu, demonológiu, angelológiu a špeciálnu psychológiu. Otca navštevuje len na Vianoce, občas si zavolajú. Vraj sa mu tri týždne neozvala, volal jej, ale nehlásila sa. Veľmi sa neznepokojoval. Podľa všetkého sa Zoe často zabrala do štúdia a strácala pojem o čase. Takže to veľmi neriešil. Až neskôr ho informovala polícia, že Zoe je nezvestná. Nahlásila to spolubývajúca. Zmizla pred štyrmi mesiacmi.“
„Nechcem si ani predstaviť, čo sa s ňou dialo tie štyri mesiace. A vôbec vám nepripadá čudné, že študentka demonológie zmizne a stane sa svedkom rituálnych vrážd? Mne to teda nepríde ako náhoda. Možno ho poznala, alebo sa mu priplietla pod nohy počas nejakého výskumu, spojeného so štúdiom svojho odboru. Tak už len, aby sa prebrala.“ Zhodnotil poručík.
„Ak sa preberie, bude vo veľmi zlom stave,“ upozornil zase psychiater.
"A kto by nebol?" odfúkal kapitán.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
