Tincamela-knihy

„Zbytočne nútiš telo sa prebrať. Potrebuje čas,“ prekvapene sa posadila. Vysoký, pohľadný muž v bielom sedel v kresle pri posteli.
    „Biely, nebodaj ste sa rozhodli, že ma odvediete,“ posmešne odfúkla. Zasmial sa.
    „Pochybujem, že keď sa pohneš, budeme to my, čo ťa odvedieme.“
    „Ako to, že so mnou hovoríš? Myslela som, že to máte zakázané.“
    „Nikto to nezakázal, ale ani neschválil. Usúdili sme, že hovoriť s tebou nie je rozumné.“
    „Prečo si sa rozhodol teraz?“
    „Tvoja márna snaha je zábavná.“
   „Nevydržal si to a musel si sa podeliť o dôvod?! Vieš čo, Biely?! Zdvihni zadok a vypadni. Nechcem sa rozprávať!“
„Volám sa Ramiel.“
„Znie to ako čistiaci prostriedok a mimochodom... nezaujíma ma to.“
„Pozorujem ťa už dlho, minimálne tri storočia,“ dobrosrdečne povedal.
„Ty ma špehuješ tristo rokov? Dúfam, že si videl veľa zaujímavého!“ odvrkla štipľavo.
„Tentokrát ti trvalo dlho, kým si si spomenula. Dovolila si tomu zverovi, čo zapredal dušu, aby ťa utýral na smrť, prečo?“
„A čo ťa do toho? Choď preč!“ nahnevane sa vrátila do svojej schránky.
„Ešte sa uvidíme,“ usmial sa a zmizol.
„Mám halucinácie... práve som sa rozprávala s Bielym,“ zašomrala.
„To by si nemala, nič od nich nezískaš!“ ozvalo sa posmešne. Zase sa posadila.
„Temný!“ vyhŕkla ohúrená. Na mieste, kde sedel Biely, sedel teraz jeho protiklad.
„Máte vychádzky, či čo? Aj ty ma pozoruješ tristo rokov?“ posmešne sa zaškľabila.
„Volám sa Lazael. Pozorujem. Môžem ti ponúknuť viac ako on.“
„Prečo by si to robil? Doteraz ste nemali záujem. Vyhýbali ste sa mi ako moru a teraz sa chcete kamarátiť?“
„Je ťažké ťa zaradiť. Nepatríš ani tam, ani tam. Preto sa držal odstup,“ Temný krásavec pokrčil plecami.
„A čo sa zmenilo? Počkaj, nepatrím ani tam, ani tam... alebo patrím aj tam, aj tam?“ Tvárou mu preletel tieň obáv. Zasmiala sa.
„Myslíš, že som to nepochopila? Kdekoľvek sa objavím, cúvate. Snáď sa bojíte, že vás budem nasledovať. Viem, že môžem na obe strany. Nemám záujem. Nikdy som svoje možnosti nevyužila, nezačnem ani teraz. Takže zdvihni ten svoj temný zadok a odpáľ, ako tvoj biely protiklad.“ Ľahla si.
„Mohol by som tvoje telo vyliečiť.“
„Jéminečky, aká to láskavosť! Nerob si starosti, zvládnem to sama,“ posmešne odvrkla.
„Mohol by som ho aj zahubiť,“ pohrozil.
„To by si mohol, na nejaký čas, pretože sa vrátim. Môžem na obe strany, vydedukuj si, čo bude potom nasledovať,“ odpovedala spokojne.
„Zrejme máš zlú náladu, kým čakáš na zlepšenie. Chápem. Musí to byť nuda. Opustím ťa a vrátim sa inokedy.“
„Si ohľaduplný, ale nemusíš sa unúvať. Nemám v pláne si s vami začínať!“
„My naše zmluvy dodržujeme,“ upozornil.
„Samozrejme, ale si ich vysvetľujete po svojom. Ostanem tam, kde som. Ako ma voláte? Tieň medzi svetmi? Rada ním ostanem.“
„Čo o tebe vie Bastien?“
„Ty si ešte tu?! Nechápeš, keď o tvoju prítomnosť nestoja? Ou! Jasné, že nechápeš, si temný... vyhodia ťa dvermi a vlezieš oknom.“
„Nevedel som, že si tak sarkastická. A áno, som temný. Je to moje poslanie.“
„Byť otrava je poslanie?“ posmešne sa uškrnula.
„Čo o tebe vie?“ trval na svojom. Uvedomila si negatívnu energiu, ktorú odrazu vyžaroval. Hneval sa.
„Ou! Niekto sa napálil. Nevedela som, že máte emócie. Aby bolo jasné. Tvojho otravného mráčiku sa nebojím. Tvoju negatívnu energiu môžem vstrebať, ale neverím, že sa ti to bude páčiť. Energia by mi pomohla zotaviť telo. Negativizmus neprekáža. Pozitívna by bola lepšia, ale nie som náročná ani prieberčivá,“ so smiechom sa posadila. V tej chvíli zmizol.
„Lazael pustil do gatí,“ skonštatovala. Vstala a znechutene sa zadívala na svoje telo.
„Opuch medzi očami vyzerá zle. Hmm... kompresívna fraktúra os frontale, čistý prienik... nôž vnikol cez sutura frontalis. Wow! Keby sa chcel trafiť, nedokázal by to.“ Priblížila sa k tvári a prezerala čelo, prekryté obväzmi. „Už to čiastočne reponovali. Úf! Asi budem potrebovať plastiku.“

„Kto je Bastien?“ napadlo ju.
„Ten muž, čo sa ťa dotkol,“ ozvalo sa zboku. Rýchlosťou kobry trhla rukou a uväznila ho. Ležérnym pohybom ho preniesla nad telo.
„To nemôžeš urobiť!“ zachrčal.
„Naozaj, privoláš si kamošov? Len smelo. Toto telo potrebuje veľa energie.“
„Nič som ti neurobil.“
„Nemusím mať dôvod. Nemám vás rada. A navyše otravuješ.“
„Nie... som tu rád, ale musím,“ sipel, akoby sa dusil. Popustila zovretie.
„Tak spievaj! Inak spôsobím tvoj zánik.“
„Máme ťa chrániť,“ hlesol opatrne.
„A čože tak zrazu?! Kto je my a čo dopekla myslíš tým chrániť?!“
„Rovnováhu,“ ozvalo sa ticho za ňou. Nemusela sa obrátiť, len zodvihla ruku a uväznila aj Ramiela.
„Temný a Biely v jednej miestnosti? To ste museli niečo, ale že poriadne zmrviť. Tak, kto začne? Len pre informáciu, nemienim vám pomáhať. Chcem iba vedieť, čo ste pohnojili, aby som sa schuti zasmiala.“
„Os medzi svetmi sa vytráca. Duše sa strácajú alebo prechádzajú na nesprávne miesta.“
„Ako sa duša môže stratiť?“
„Nikto nevie, ale je to fakt. Miznú alebo sa ocitnú na opačných miestach. Stále viac miznú.“
„Hmm... a vy dvaja máte na starosti čo? Nájsť duše... a myslíte si, že o tom niečo viem,“ povedala so skepsou.
„Nie, máme ťa chrániť.“
„To som už počula!“ prerušila ho. Chvíľu ich sledovala, prechádzala pohľadom z jedného na druhého.
„Zrejme mi tá dýka poškodila mozog, preto nedokážem vydedukovať dôvod.“
„Vyliečime tvoje telo,“ ponúkol láskavo Ramiel.
„Priblíž sa k mojej schránke a udusím ten tvoj biely plamienok!“ zavrčala.
„To je neracionálne. Ak vezmeš do úvahy, že nás budeš potrebovať.“
„Na čo? Apropo, nikdy sa nesprávam racionálne. Keby áno, neležím tu v kóme. Ako iste viete, moja duša nemá výčitky svedomia. Hlavne, ak ide o vás,“ posmešne sa zaškľabila.
„Ale my ťa musíme chrá...“
„Dosť!“ ostro ho prerušila, „nechcem a nepotrebujem vašu ochranu! Mám na háku vašu nerovnováhu aj stratené duše. Hľadajte si ich. Mňa vynechajte. Nebudem vám pomáhať. A teraz vypadnite obaja!“
„Čo znamená... ehmm... na háku. Tak celkom som to nepochopil. Je to nejaká forma negatívnej odpovede?“ hlesol Ramiel. Trhla rukou. Obaja zachrčali.
„A von!“ skríkla a vyšmarila ich na chodbu.
„Strašné, ani v kóme človek nemá pokoja,“ zašomrala a vrátila sa do svojho tela. Chvíľu ležala, ale nepokoj ňou zmietal. Podráždene zafučala.

„Čo je v neporiadku s tým Bastienom?“ posadila sa po chvíli.
„Viem, že tu obsmŕdate, tak mi láskavo odpovedzte!“ nahnevaná sykla do prázdna. Vzápätí sa obaja objavili.
„Myslel som, že keď nás nevidíš, ťa až tak nedráždime.“
„Si natvrdnutý, cíti nás!“ uzemnil ho Lazael.
„Tak fajn, s vami dvoma bude asi sranda. Odpovie mi niekto, alebo si mám ísť hľadať odpoveď sama.“
„Kamkoľvek pôjdeš, budeme ťa nasledovať,“ oznámil Ramiel.
„Naozaj? Aj tam kam ani jeden v vás nemôže?!“ zlovestne sa usmiala. Lazael sa zamračil, Ramiel cúvol.
„Dobre, možnože sú miesta, kam nemôžeme, ale...“ zauvažoval biely.
„Bastien!“ hrubo pripomenula.
„Spriaznená duša, vytvorilo sa puto, ako sa ťa dotkol,“ vysypal rýchlo.
„Posero, hneď to vybalil. Nevie nič o vyjednávaní!“ zahuhňal temný.
„Nie som posero, nemám strach. Len je lepšie, ak to vie, aby bola pripravená, má dušu a...“ bránil sa Ramiel.

      Viac nepočúvala a vyšla na chodbu.
„Kam ideme?“ zaujímalo Lazaela. Obaja sa objavili po jej boku. Nepovažovala za potrebné odpovedať. Predstavila si márnicu a preniesla sa k telu Larrisy. Vedela, že ich napálila a chvíľu potrvá, kým ju nájdu. Uškrnula sa a zadívala sa na telo mŕtvej ženy.
„Nebude to príjemné. Prepáč, Larrisa, ale potrebujem tvoje spomienky.“ Vstúpila do tela. Keď ňou prenikli traumatizujúce okamihy obete, zastonala. Znechutená sa vytratila z mŕtvej schránky.
„Nemôžeš si toto telo ponechať. Je viac zdevastované ako tvoje. Nedokážeme ho spraviť,“ ozval sa Ramiel, opierajúc sa o stôl.
„Ťulpas! Nechce si ho ponechať. Nie je sprostá. Jej telo je mladšie, sexi a krajšie. Niečo zisťuje,“ oponoval Lazael, sediac na stoličke s nohami na stole. Zagánila a vošla do ďalšej obete. Postupne ich prešla všetky.„Čo si zistila?“ temný spustil nohy zo stola a vstal.
„Ich duše neboli pre teba. Všetkých odviedla biela strana.“
„Ehmm... nie tak celkom,“ rozpačito odpovedal zástupca svetlej strany.
„Ako to? Boli to slušní ľudia. Ich duše boli rýdze ako zlato. Navyše boli zavraždení.“
„Stratili sa, všetci,“ priznal.
„Čo?! Larissu som nasmerovala. Videla som ju odchádzať s bielymi!“
„To áno, ale hneď ako sa pripojila, zmizli.“
„Aj biele?“ neveriacky vyhŕkla. Prikývol.
„Tak preto ste tu. Nemiznú len duše, ale aj vaši. Stáva sa to aj u temných?“ obrátila sa. Lazael prikývol.
„Tak to ste naozaj niečo zmrvili! Kruci, ako to... kam sa podeli... nie je nič medzitým. Nič, čo by stálo zato. Niet kam zmiznúť.“
„Nemala by si používať tie hrubé výrazy, vieš... ehmm... nehodí sa to,“ napomenul ju biely. Zagánila, ale nekomentovala jeho pripomienku.
„Mne to neprekáža, len si poslúž,“ uškrnul sa temný.
„Pätolizač!“ vyhŕkol Ramiel.
„Posero,“ vrátil mu Lazael.
„Prestaňte, tie vaše naťahovačky ma vyrušujú. Nemôžem uvažovať,“ zahriakla oboch, ale strnula.
„Moje telo, niekto sa ho dotýka,“ zamrmlala a zmizla. Vymenili si pohľady, zase vzdychli a nasledovali ju.