Zaraya © Kapitola - 6 -
Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021. Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „©Samphotostock.cz 1-87200134 autor-xload"
Podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.
Kapitola - 6 -
Až pri vstupnej bráne si uvedomil, že ho na bruchu niečo chladí. Bolo to nepríjemné, vlhké, lepkavé. Zarazený zastavil. Zasvietil telefónom na svoju ruku, pretože tričko bolo čierne.
„Je to to, čo si myslím?“ priškrtene vyriekol Rick hladiac na dlaň ušpinenú krvou. Obaja sa ako na povel obrátili a rozbehli naspäť.
Precitla, keď dvere buchli o stenu a začula dupot nôh. Niekto sa nad ňou sklonil. Prinútila sa otvoriť oči.
„Zase vy?“ zašomrala, ale na viac sa nezmohla.
„Ja sa pozriem Zara.“ Jemné, ale nekompromisné. Nepýtal sa, jednoducho skonštatoval. Nemala silu odporovať a tak iba na protest zafučala. Opatrne odvil uterák.
„Rick, volaj záchranku!“ prikázal hneď ako zazrel presakujúcu gázu.
„V žiadnom prípade, novinári nás roznesú na kopytách!“ razantne zamietla.
„Kašľať na nich! Strácate veľa krvi, musíte do nemocnice.“ Dohováral jej.
„Nie, to prestane. A tak, či tak sa sem nedostanú skôr ako za hodinu. Chcela som volať veterinárovi.“ Prerývane, zadýchaná vysvetľovala.
„Veterinárovi... zbláznili ste sa?!“ zaúpel.
„Ošetruje zvieratá, vie zašívať rany, žiadna nemocnica.“ Šepla vysilená.
„Je všetko v pohode?“ vo dverách sa zjavil Joe.
„Super, že ideš. Vystrojíš pánov k bráne a zavoláš Thomasa.“ So zaťatými zubami precedila. Joe okamžite poslúchol.
„O desať minút je tu. Pozriem sa.“ Pokľakol a ona bez protestu vyhrnula uterák. Zayden mu závidel. Dievča sa k nemu obrátilo s úplnou dôverou. Chcel, aby mu takto dôverovala.
„Prešla skrz, nebudeme ju musieť ťahať von, našťastie. Dosť to krváca. Budeš potrebovať konzervu krvi. Kruci, nadopoval som starého, nech do rána prespí. Z neho nedostaneme ani kvapku. Nájdem Tima, snáď nechľastal a vypumpujem z neho aspoň pol litra.“
„Akú krv potrebujete?“ hlesol Zayden.
„AB pozitívnu.“ Odvetil miesto nej Joe a so záujmom sa zadíval na „návštevníkov“.
„Ja mám vašu krvnú skupinu. Som darca krvi.“ Ozval sa Rick, siahol do vrecka a z peňaženky vybral kartičku darcu krvi.
„Veterán?“ pridvihol obočie Jim.
„Dobre, takže našu nevítanú návštevu ešte chvíľu strpíme. Potrebuješ krv.“ Uzavrel tvrdo, pretože videl ako sa chystá protestovať.
„Je to fízel.“ Vypľula pajedlivo. Joe zase po nich prešiel pohľadom.
„Takže vie, že ak zavolá šerifa a my mu nepovolíme vstup na pozemok, bude stáť pri bráne. Texas má jasné zákony o vlastníctve. Pokiaľ ho nezavoláš a nepodáš trestné oznámenie, čo sa zrejme nechystáš urobiť. A v podstate aj on je na vašom pozemku neoprávnene, takže čokoľvek si myslí, že videl, je nepoužiteľné.“ Pokrčil plecami a dievča sa sladko usmialo. Rick zaťal zuby, aby nereagoval.
Dohnal sa postarší pán aj s brašnou.
„Ahoj zlatko, tak čo máme? Počul som, že nejaká nehoda.“
„Nehoda pri čistení zbrane. Prešla skrz.“ Nevinne sa usmiala.
„Joe zober ju na kuchynský pult. A ktorý mladý muž je dobrovoľný darca?“ Rick zodvihol ruku.
„Takže, zašijem ranu a potom vás požiadam o transfúziu. Keďže nemám súpravu, pôjdeme na priamo. Ešte mi ukážte doklad o vašom darcovstve.“ Podal mu preukaz darcu.
„Výborne. Nemáte náhodou chrípku, neprekonali ste ju v posledných šesť týždňoch, alebo iné infekčné ochorenie?“ iba pokrútil hlavou. Muži zostali v hale.
„Otec mal záchvat, chcela som mu zobrať zbraň.“ Ticho vysvetlila.
„Myslel som. Chudák Jim. Taký dobrý chlap a takto ho to všetko prenasleduje. Mohol ťa zastreliť a ani by o tom nešťastník nevedel.“
„Bude v pohode. Zajtra ho odveziem na kliniku a po pár týždňoch bude zase v poriadku.“
„Ostaneš na farme? Niekto musí na všetko dohliadať.“
„Joe sa o to postará. Musím sa o pár dni vrátiť späť. Mám svoje povinnosti.“
„Mala si z pekla šťastie. O kúsok ďalej a zasiahol by slezinu. To by som už v kuchyni neopravil.“
„Som vám veľmi vďačná Thomas, že sa o nás tak staráte.“
„Nebuď smiešna. Ste moji najlepší klienti.“ Zasmial sa.
„A aby ti ani na um nezišlo jazdiť na budúci týždeň rodeo. Si poriadne potlčená. Potrebuješ si dať prestávku. Dnes to bolo krkolomné, po celý čas som tŕpol, že spadneš a zlomíš si väz.“ Jemne vytkol.
„Máte pravdu, dnes to bolo skutočné tvrdé. A uvidím ako to bude zarastať. Podľa toho sa zariadim.“
„Mala by si vedieť, že tvrdohlavosť nie je pozitívna povahová črta. O chvíľu som hotový.“
Ležala vo svojej spálni. Pri posteli v kresle sedel Rick. Po celý čas mlčal.
„Zrejme ste nahnevaný.“ Začala malátne.
„Na tom predsa nezáleží.“
„Takmer fyzický cítim ako policajt vo vás kričí hnevom a bezmocnosťou.“
„Keby bolo po mojom už by sedel v putách v cele predbežného zadržania.“
„Nevedel by, prečo tam je.“ Ticho vysvetlila.
„Čo?!“ neveriac vyhŕkol prekvapením.
„On si to nepamätá. Keď má záchvat... má okno.“
„Má PTP?“ zaujalo ho.
„Post traumatická stresová porucha, je to veterán zo zálivu. Má takú veľmi ťažkú a zložitú formu. Objaví sa iba počas enormného stresu. Dnes sú to štyri roky ako zomrel môj starší brat. Už roky bol v pohode. Potom zomreli moji bratia a musel na kliniku. Z času na čas sa to zase objaví. Hlavne na tie výročia. Dnes som nebola doma a nestihla som ukryť zbrane.“
„Prečo ho zastávate, nie je to len o jeho chorobe. V meste sme počuli dosť o tom ako sa k vám správal celé roky.“
„Tie staré strigy si radi o niekoho obtierajú jazyky. Ani desať percent z toho nie je pravda.“
„Týraní ľudia si nikdy nepriznajú, že sú týraní.“
„Lenže on ma nikdy netýral. Je pravda, že nemáme vrúcny vzťah, ale tolerujeme sa. Zrejme sme rovnaké povahy. Pohádame sa, nakričíme, ale nikdy mi fyzický neublížil. Viem, čo ste počuli v meste. Ja sama som o tom počula. Nie je to pravda.“
„Prečo ste teda strávili v maštali pol života?“
„Aj teraz sme v maštali. Pripadá vám to tu strašné?“
„Prerobili ste si maštaľ na veľmi luxusný byt, to sa musí uznať. Lenže takto to tu určite nevyzeralo pred rokmi.“
„Vyzeralo. Moja matka to tu zariadila. Chcela super moderný dom, nie tradičný ranč. Otec jej vyhovel. Potom utiekla a on sa zariekol, že sem nikdy viac nevkročí. Neskôr mi povedal, že je to tu celé moje. Takže, keď mal záchvaty vždy som sem utiekla sa schovať. Bála som sa ísť ďalej, tak som vždy spala na zemi pri dverách. Teda, kým som bola menšia a nevedela, čo sa s nim deje. Potom sme sa s bratmi snažili ho zvládnuť, čo sa nezaobišlo vždy bez zranení. Moja matka ho opustila, pretože nechápala jeho démonov, lenže popri démonoch opustila aj mňa. Otec tu zostal a snažil sa ako vedel. Lenže je to drsný rančer a nie vždy vedel ako vychovávať deti a nieto ešte dcéru. A tak sme sa vychovali sami ako sme najlepšie vedeli. Mali sme pekné detstvo, nespútané, bezstarostné, plné smiechu a šibalstiev. Nie som žiadne týrané chudiatko. To presne si myslíte, pretože ste počúvali ženské klebetnice v meste. Nič o nás nevedia, ale radi hádajú. Preto hovorím, neverte všetkému, čo počujete.“ Zadýchaná, unavene zatvorila oči.
„Je mi ľúto vášho otca.“ Preriekol ticho po chvíli.
„Bude zase dobrý, spraví sa. Ak chcete, tu na poschodí sú tri hosťovské spálne. Nemali by ste teraz cestovať. Návlečky sú v skrini a každá izba má svoju kúpeľňu. Ak nemáte časovú tieseň pokojne prespite. Ráno si poslúžte v kuchyni kávou a v chladničke je nejaké jedlo. Ako doma. Zrejme o chvíľu zaspím. Som príšerne unavená. Už nedokážem držať oči otvorené.“ Zašepkala.
„Len oddychujte, potrebujete nabrať silu.“
„Veru o týždeň je rodeo.“ Zamrmlala v polospánku.
„Potratili ste rozum?!“ zavrčal, ale ona ho už nepočula.
