Zaraya © Kapitola -5-
14. 6. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke "Samphotostock.cz 1-87200134 autor-xload" a podlieha zákonu o autorských právach.
Keď sa večer objavila, obaja priatelia údivom vytreštili oči.
Oblečená v tradičnom odeve, akoby práve vypadla z western filmu. Karovanú košeľu mala podviazanú pod prsami. Široký, vybíjaný opasok pridržiaval dlhú, kruhovú, rifľovú sukňu. Celkový dojem dopĺňali vysoké, vybíjané čižmy s ostrohami, ktoré pri chôdzi cvendžali. Dámsky stetson jej sedel ako uliaty a tento klobúk jej dodával výraz akejsi dômyselnej dokonalosti. Oči žiarili ako tlejúce uhlíky, plné spokojnosti a zadosťučinenia. Niesla sa s hrdo vztýčenou hlavou, dôstojná a nádherná. Zayden zatajil dych. Bude ťažké udržať striktne pracovný vzťah. Dav nadšene vyvolával jej meno. Krátko všetkých privítala a poďakovala za priazeň. Otvorila country bál a odtancovala skupinový ľudový tanec. Novinári šaleli a predbiehali sa vo fotografovaní. Mimo tanečného parketu poskytla krátke rozhovory neodbytným reportérom. Potom sa stratila vo svojom stane. Nasledovali ju tam.
„Dobre, Joe. Zbalíme a padáme. Som uťahaná. Idem sa vyzliecť z tejto krasoty.“ Zmizla za paravánom.
„Erik opatril kone, zbalil náradie a už ich vezie domov.“ Informoval ju Joe cez paraván.
„Výborne. Spakujeme osobné veci a už nech sme doma.“
„Máš tu návštevu Zara. Tí dvaja panáčkovia z doobedia.“
„Ou, takmer som na nich zabudla.“ Vyriekla a vyšla spoza zásteny. Už zase to bola tá stará Zara. Rifle, tričko, vlasy zviazané do copu a malý ruksačik cez plece. Spustila plecniak a začala baliť svoj country kostým.
„Dajte mi chvíľku kým pobalím, aby mohol Joe vyraziť na cestu domov.“
„Počkám na teba.“ Rozhodol.
„To nie je potrebné Joe, si ustatý. Choď domov. Neboj, žiadne nebezpečenstvo mi od nich nehrozí. Tamten je fízel, určite ma ochráni.“ Ukázala bradou na Ricka. Starší kovboj si ich nedôverčivo premeral, potom prikývol.
„Ako sa dostaneš domov?“ napadlo ho.
„Chlapci ma dovezú. Vezmi aj pohár.“ Nedbanlivo ho hodila na zadné sedadlo, aj s ostatnou batožinou.
„Postavím ho k ostatným.“ Hrdo preriekol.
„Rob si s nim, čo chceš.“ Zasmiala sa. Predák nasadol.
„Si si istá, že môžem ísť?“ spýtal sa s pochybami.
„Postaráme sa o slečnu a bez ujmy ju privezieme.“ Sľúbil Rick.
„Ak jej skrivíte čo len vlások na hlave, vlastnoručne vás odbachnem v prérií a nechám zožrať kojotom!“ zasyčal, zabuchol dvere a vyrazil.
„Zrejme si neuvedomuje, že sa práve vyhrážal zabitím detektívovi?“ ohúrený zo seba vysúkal Rick.
„Je mu to jedno. Odtrhne vám gule, ak si čo len pomyslí, že máte nekalé úmysly.“ Zachichotala sa, „poďte, kúsok odtiaľto je jedna reštaurácia, tam môžeme prebrať, čo vás zaujíma.“
„Nebudú nás otravovať novinári?“
„Celé mesto je dnes tu. Ešte si nevšimli, že som sa vyparila.“ Otvorila zadnú stranu na stane a vyšla.
„Videli ste toho psychopata na pohotovosti a nepovedali mi to?!“ rozčúlený stíšil hlas, pretože čašníčka k nim vrhla zvedavý pohľad. Reštaurácia zívala prázdnotou. Mala pravdu, celé mesto sa zúčastnilo bálu.
„Ak si dobré spomínate, nazvali ste ma šibnutou jasnovidkou a nevenovali mi pozornosť.“ Pripomenula mu.
Zvedavá čašníčka sa k nim pohla, aby pozberala zo stola.
„Nechaj nás Sandra, nič nepotrebujeme.“ Vrátila ju stroho z pol cesty.
„Poznáte tu slečnu?“ zaujímalo Zaydena.
„Chodili sme spolu do školy. Vždy bola klebetná, už teraz ju zvedavosť užiera o čom sa bavíme a čo je v tých papieroch. Ak to nezistí, do zajtra si niečo vymyslí a roztrkoce po celom meste. Vaša tvár Zayden je dosť populárna. Práve uvažuje o tom... ako by si nás odfotografovala, aby sme si to nevšimli a poslala na Instagram. Posaďte sa jej chrbtom a zatienite aj mňa. Čo sa týka vášho prípadu Rick... ten muž sedel na pohotovosti pod oknom. V obleku s kufríkom. Vyžiadajte si záznam z nemocnice. Je to poisťovací agent, alebo niečo podobné. Vyberá si obete v nemocnici. Nie pacientov, známych, priateľov a príbuzných. Zrejme umierajú podobným spôsobom ako pacient. Táto tretia obeť. Bola spálená do pol pása. Umierala pomaly na šok, infekciu a dehydratáciu. Jej suseda ležala na oddelení popálenín. Mala obarené nohy, nehoda pri varení. Prvá obeť. Muž... mal vyrezané ľadviny. Bol navštíviť kolegu, ktorý mal transplantovanú obličku.“
„Ako to môžete vedieť? Toto sme ani my nezistili. Pri prvej a tretej obeti nemáme spojivo s nemocnicou. Rodina si nespomínala, žeby navštívili nemocnice!“ ohúrený vypľul.
„Asi sa doma nezmienili, že na nejakej návšteve boli.“ Skonštatovala.
„Tak ako to môžete vedieť?“ nechápal.
„Nebudem vám vysvetľovať moje myšlienkové pochody, ani kombinatoriku. Bola by to strata času. Je to logická, vedecká dedukcia, len na vyššom leveli ako na aký ste zvyknutý. Nie som žiadna jasnovidka!“ odsekla tlmeným hlasom. Do reštaurácie vtrhla tlupa mladých ľudí.
„Mali by sme ísť. Sandra si práve povolala posily. Dokončíme to v aute.“ Navrhla. Bez slova zbalil spis, zaplatili a odišli. Mládež jej gratulovala k víťazstvu a bola nútená sa s nimi odfotiť. Avšak muži už boli vonku a viac menej sa ukryli v aute.
Podala im všetky informácie a pri bráne ranča vystúpila. Vtedy sa z tmy vynoril Joe.
„Chvála Bohu, že ideš. Jim zase blbne.“ Informoval ju. Stuhla.
„Dúfam, že si mu vzal pušku.“ V polnočnom tichu zaburácal výstrel. Dostala odpoveď.
„Došľaka!“ zakliala a rozbehla sa. Joe jej bol v pätách.
„Drž sa odo dvier!“ skríkla vo chvíli, keď odfrklo drevo z masívnych vrát. Obaja sa vrhli k zemi a po verande sa viac menej plazili. Oprela sa o hrubé brvno hlavnej budovy.
„Ešte dva a bude nabíjať.“ Hlesla smerom k predákovi. Prikývol. Vtedy sa z tmy vynorili obaja jej spoločníci. Bežali k domu.
„Zalezte!“ skríkla. Zaburácal výstrel. Obaja muži sa skryli za stromom. Nemohla riskovať, že otec niekoho zastrelí.
Vyskočila a vrhla sa do dverí. Ozval sa výstrel. Zjojkla, ale aj tak vtrhla dnu. Joe ju nasledoval. Skočila na nepríčetného rančera, čím ho zvalila na zem.
„Kurvy, všetkých vás pobijem, len poďte!!!“ reval a bránil sa. Udieral okolo seba, váľali sa po zemi v zápase, pár krát ju zasiahol, ale s pomocou predáka ho premohla.
„Otec, to som ja!!! Si doma, si v bezpečí!!!“ kričala mu do tváre. Zatriasla ním, sediac na ňom. Znehybnel.
„Zara?“ nechápavo vyhŕkol, keď ju spoznal.
„Si späť?“ unavená šepla.
„Čo tu robíte?“ nechápal.
„Mal si zase záchvat.“ Vysvetlila a zmorená sa zodvihla. Pušku vzala z jeho dosahu. Démoni by sa mohli vrátiť. Enormný stres ustúpil a o svoje sa prihlásila bolesť. Zasiahol ju do tváre. Mala určite rozbitý nos aj peru. Cítila kovovú pachuť krvi. A príšerne ju pálil bok. Guľka ju škrabla.
„Postaraj sa o neho Joe, prosím. Potrebujem sa pozbierať. Ráno ho odveziem na kliniku.“
„Si v poriadku, dcérka... neublížil som ti?“ priškrtene zo seba vytlačil rančer.
„Nerob si starosti otec, som v pohode.“ Ticho ho uistila, vzala pušku a opatrne vyšla von. Každý pohyb bolel. Vtedy ich zazrela. Stáli opodiaľ. Nešli dnu. Situácia sa už upokojila a zrejme im dávali čas, aby sa ukľudnili. Vzdychla a utrela si rukou nos. Nechcela, aby ju takto videli. Ešte šťastie, že vonku bola tma ako vo vreci.
„Ste v poriadku Zara?“ s účasťou sa spýtal Zayden.
„Jasné. Nič, čoby nespravilo vrecko ľadu.“ Pokúsila sa o úsmev.
„Váš otec bežne strieľa do dverí?“ zatiahol ticho Rick.
„Jeho pozemok, jeho dvere a má zbrojný pas. Môže ich rozstrieľať ako rešeto ak sa mu zachce!“ schladila ho.
„Ak za nimi ovšem nikto nestojí.“ Kyslo prehodil Rick, začo si vyslúžil jej zamračený pohľad.
„A vôbec, čo tu robíte?! Nikto vás sem nepozval. Ste na súkromnom pozemku, takže by ste vo vlastnom záujme mali vypadnúť. Máte všetko, čo potrebujete takže... dovidenia!“ drsne vyštekla, ale slabosť ju premohla. Podlomilo jej kolená. Bola by spadla, ale Zayden ju zachytil.
„Ste zranená?“ zaujímalo ho.
„Nič mi nie je. Teraz ma ospravedlňte, idem k sebe. Som len príšerne unavená!“ nevrelo ukončila rozhovor. Bez varovania ju zobral na ruky a Rick jej jemne z rúk vybral pušku. Zaprotestovala.
„Odprevadíme vás. Povedzte kam.“ Nekompromisne rozhodol.
„Vypadnite odtiaľto!“ sykla.
„Aj tak vás odprevadíme.“ Tvrdohlavo oponoval.
„Ako chcete. O chvíľu sa zjaví Joe a už som vám povedala, čo vám urobí.“ Posmešne reagovala.
„Tak nato sa rád pozriem, kam?“ aj v tme cítila, že sa zlovestne uškrnul. Bol to nebezpečný chlap. Zachvela sa, ani nevediac prečo.
„Dobre! Inak sa vás nezbavím. Rovno za nosom, tá druhá budova.“
„Je to maštaľ.“ Skonštatoval Rick.
„Je to moja maštaľ,“ samoľúbo odvrkla, „teraz ma už pustite. Som doma. Pomohli ste mi, vďaka a už choďte.“ Nerád ju púšťal, ale vnímal jej napäté a odmietavé telo a tak poslúchol. Jemne ju položil na zem. Bez slova si od detektíva vzala pušku, otvorila dvere a zmizla za nimi. Zayden si prekvapený uvedomil, že veľké vráta sú iba dekorácia budovy. Vchodové dvere boli nenápadne osadené vo vrátach.
Oprela sa zvnútra o dvere a vydýchla si. Netušila ako dlho by sa pred nimi ešte dokázala ovládať, aby neskučala od bolesti, alebo sa nezložila. To príšerné pálenie a trhanie ju pripravovalo o posledné zvyšky sebaovládania. Opatrne si pridržala bok a vybrala sa z malej chodby do haly, kde zasvietila svetlo a postavila sa pred veľké zrkadlo. Rana dosť krvácala. Jemne zodvihla tričko.
„Došľaka!“ zaúpela a vyhŕkli jej slzy. Tvrdohlavo ich potlačila. Nebol to škrabanec. Strela prešla skrz, našťastie len cez vrstvu kože a tukového tkaniva, avšak urobila do nej poriadnu dieru, vlastne dve. Vstupnú a výstupnú. Takmer sa spájali. Mala obrovské šťastie. Bol to veľký kaliber, len pár milimetrov hlbšie a bola by mŕtva.
„Toto bude potrebovať vyčistiť a zašiť. A antibiotiká... rodeo na budúci týždeň, dopekla!“ zase jej vyhŕkli slzy. Zhlboka sa nadýchla a vošla do kúpeľne. Stiahla zo seba tričko, vytiahla lekárničku a provizórne rany prekryla sterilnou gázou. Akokoľvek sa snažila, nedokázala sa obviazať. Slabosť ju ovládla, zachytila sa umývadla, aby nespadla. Predýchala nevoľnosť, ošpliechala si tvár studenou vodou, potom schytila uterák a jednoducho ho okolo seba omotala, najpevnejšie ako dokázala. Stonajúc prešla do obývačky a pomaly sa spustila na sedačku. Vzala do ruky telefón, lenže vtedy ju sily opustili a zamdlela.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
