Tincamela-knihy

Poznámka:

Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke "Samphotostock.cz  1-87200134 autor-xload" a podlieha zákonu o autorských právach.

     Počkal desať minút, aby si bol istý, že sa náhodou nevráti.
„Zavolať Ricka!“ zadal stručne a telefón vytočil.
„Neverím vlastným očiam. Chlápä, si to ty, žiješ vôbec?“
„Jasné, že žijem. Mám na teba prosbu.“
„Kedykoľvek, čo ti treba.“
„Potrebujem zistiť všetko, čo sa dá o jednej osobe.“
„Som samé ucho. Daj údaje. Ešte som v práci, hneď nato mrknem.“
„Volá sa Zara Naclamová, vek zhruba dvadsať-dvadsaťdva, študuje psychológiu a pracuje v pizzerií na Leichsovertovej ulici, tu v Dallase.“
„Ešte niečo? Počkaj, hneď mrknem... počkaj... mám ju. Inak volá sa Zaraya, zrejme používa skrátenú verziu tohto mena. Má dvadsať a nemá žiaden trestný záznam. Pochádza z takého zapadákova, Clarksville. Nie priamo z mestečka, ale ranč v blízkosti. Takmer na hranici s Oklahomou, časť pozemkov tohto ranča siaha až za hranicu. Pohľadám ešte, či niečo nenájdem, okej? Chvíľu to potrvá. Pošlem ti všetko na mail?“
„Nerád by som ťa obťažoval, ale momentálne nie som v stave čítať. Takže, ak nemáš nič proti prines to ku mne.“
„Čo sa stalo?“ znepokojil sa.
„Poviem ti to, keď prídeš. Verím, že ťa pobavím. Popukáš sa od smiechu.“
„Tak nato sa teda teším. Každá tvoja blamáž, mi zodvihne náladu a sebavedomie.“

Takmer každú hodinu volala, aby sa uistila, že je v poriadku. Polichotilo mu to. A Rick si ho začal doberať, že simuluje, len aby ho dievča opatrovalo. O šiestej dobehla, „to som ja Zayden, len si opláchnem ruky a hneď som pri vás.“ Ohlásila sa od dverí, vyzula a stratila v kúpeľní pre hostí. 
„Ako ste to tu prežili?“ vošla a Zarazená sa zastavila. Jej dočasný pacient sedel v prítomnosti mladého muža, s výraznými očami. Vstal. 
„Zara, toto je môj kamarát Rick.“ 
„Teší ma detektív.“ Hlesla a podozrievavo si oboch premerala.
„Ako ste to uhádli?“ zaujímalo návštevníka.
„Hovoria to vaše oči, tiež výraz akým sa dívate okolo seba. A ste bývalý vojak. O tom zase svedčí vaše držanie tela. Ou! A preverovali ste si ma. Kričí z vás kajúcnosť a stud. Neviem, prečo sa zato hanbíte. Ách! Vy sa nehanbíte za to preverovanie, je vám iba nepríjemné, že som vás prichytila. V podstate sa vôbec nečudujem previerke. Aj mňa by zaujímalo, či som si do bytu nevpustila psychopata, ktorý ma len tak mimochodom už dočasne oslepil. Ktovie, čo mi môže ešte povystrájať, no nie? Zayden, keďže máte spoločnosť, v pokoji môžete prebrať moju zložku, ja zatiaľ pripravím jedlo. Priniesla som nejaké rezne a šalát. Hneď ich hodím na panvicu. Je toho dosť, váš priateľ sa môže navečerať s nami.“ 

„Idem s vidličkou, ústa.“ Trpezlivo ho kŕmila a jemným, nevtieravým hláskom upozorňovala na každé sústo. Servítkou mu utrela kútik úst a upozornila na nápoj. Rick všetko s blahosklonným úsmevom pozoroval. Ten beťár Zayden si to užíval. Poznal ho. Bol tvrdý ako skala. Nikdy by nepriznal slabosť. Nedovolil by niekomu sa ho takto dotýkať, nieto ešte kŕmiť. A teraz tu sedel krotký ako baránok a vôbec neprotestoval. 
„Pracovali ste s nevidiacimi? Ide vám to.“ Prehodil Rick.
„Áno, jeden čas som sa tomu venovala.“ Odvetila vyhýbavo.
„Tá aplikácia, čo ste mi nainštalovali je vynikajúca. Netušil som, že niečo takéto existuje. Veľmi to uľahčuje orientáciu.“ S uznaním skonštatoval pacient.
„Zatiaľ je vo vývoji. Myslím tým, že je hotová, len čaká na schválenie a udelenie patentu.“
„Moje veľké uznanie, vývojárovi.“ Pochválil Zayden. Dievča sa tajomne usmialo. Pokrčila plecami a začala upratovať zo stola. Rick sa rozlúčil. 
„Teraz sa osprchujete, pomôžem vám.“ Stuhol.
„To v žiadnom prípade.“ Odmietol.
„Nebuďte detinský. Keby ste boli v nemocnici, kúpala by vás sestra. Iba vám pomôžem, všetko prichystám a potom vám ponechám súkromie.“ Bez toho, aby mu dala šancu odmietnuť, ho voviedla do kúpeľne.
„Rozopínam vám košeľu, som za vami, stiahnem vám ju z pliec. Teraz tričko. Za vami na dvanástich hodinách je stolička, posaďte sa, vyzujem vás.“
„Urobím to sám, dokážem sa vyzuť.“ Zasipel cez zaťaté zuby. Všetky jeho zmysli sa vyostrili. Nevidel ju, ale vnímal jej vôňu, jemné dotyky, melodický hlas. Snažil sa ovládnuť, ale bola príliš vábivá, jej ruky nežné a vláčne. Keď si pomyslel, že mu rozopne nohavice... došľaka, jeho nezvládnuteľné telo zareagovalo, mal erekciu.
„Nedotýkajte sa toho opasku!“ zavrčal drsne. Zarazila sa a cúvla. Prešla po ňom očami.
„Ou! Máte erekciu.“ Neveriac vyhŕkla.
„A čo ste mysleli?! Som slepý, nie mŕtvy.“ Odsekol nahnevaný.
„Ja... ehmm, prepáčte. Takáto komplikácia mi vôbec nezišla na um. Urobíme to inak. Postavím do sprchy stoličku a vy sa posadíte. Vyzlečiete sa sám a iba vyhodíte šaty von. Neskôr to pozbieram. Všetko prichystám, aj župan, aj všetko a... a...“ roztržito vysvetľovala, potom sa zasekla.
„Panebože, to je trapas!“ ticho vydýchla a zasmiala sa. Zaydenovi tiež nebolo veľmi treba a tak sa o chvíľu v kúpeľni rehotali ako blázni.
Po kúpeli, vyšiel v župane. Do spálne prešiel sám a posadil sa na posteľ. Zara mu podľa jeho inštrukcií našla oblečenie a nechala ho osamote, aby sa obliekol. Zatiaľ upratala kúpeľňu. Po chvíli sa objavil v obývačke.
„Ošetrím vám oči. Všetko som pripravila. Iba stlmím svetlo na minimum.“
„Prečo?“
„Zranené oči sú svetloplaché. Dobre, teraz vám ich odviažem. Nechajte si ich zatvorené, potom na pár sekúnd iba jemne pootvoriť, aby ste si zvykli na to málo svetla, čo tu je a až potom otvoriť. Môže to chvíli štípať, páliť, alebo bolieť. Iba chvíľu.“ Vysvetľovala.
„Viete toho veľa o ošetrovaní a slepcoch.“ Prehodil.
„Jeden čas som opatrovala slepého človeka, mám kurz. Dobre, teraz môžete otvoriť oči.“ Jemne ho upozornila. Poslúchol. Oči mu zaliali slzy.
„To je v poriadku, mali ste ich prekryté, to je iba reakcia na chladnejší vzduch. O chvíľu to prestane.“ Opatrne mu osušila okolie oči.
„Je to lepšie, však? Aj okolie očí sa upokojilo. Začervenanie takmer zmizlo. Vidíte niečo?“ chvíľu mlčal, zažmurkal.
„Vidím pred sebou krásnu ženu.“ So šťastným úsmevom vyhŕkol. Uľavilo sa jej.
„Kde? Zrejme sa vám zrak ešte celkom nevrátil,“ podpichla a pokrčila nosom, načo sa obaja zasmiali. Naniesla mu okolo oči masť a podala kvapky. 
„Nemusíte mi oči znovu zaväzovať. Myslím, že je to v poriadku. Vidím úplne všetko.“
„Byť vami, ešte by som jednu noc zniesla tie obväzy. Zajtra vás skontroluje oftalmológ. Pozrie sa na pozadie a vyšetrí reakcie. Ak bude všetko v poriadku, domov pôjdete bez obväzov. Je to odborník, vie, prečo odporučil dva dni šetriace prekrytie.“
„Tak dobre, vy ste tu šéf.“ Šibalský sa usmial.
„Ako dlho ste pracovali ako opatrovateľka?“
„Tri roky.“ Odvetila krátko a poupratovala zdravotnícky materiál.
„To ste kedy stihli? Máte len dvadsať.“ Prekvapený vyhŕkol.
Neodpovedala.
„Prinesiem vám niečo na pitie?“ zahovorila.
„Pochopil som, nechcete o tom hovoriť. Je vás škoda pre pizzeriu. Ako opatrovateľka by ste si zarobili viac.“
„To nie je až taká pravda. Nemôžem si dovoliť pracovať na plný úväzok kvôli škole. Opatrovateľky pracujú poväčšine počas dňa. Ja mám vtedy školu. V reštauráciu si prispôsobím pracovný čas tak ako mi vyhovuje. Avšak je pravdou, že sa musím poobzerať po niečom finančne výhodnejšom. Som v treťom ročníku a účty pribúdajú.“
„Ste mladá, ako ste to všetko stihli?“
„Minulý rok sa mi podarilo urobiť dva ročníky, ak sa pošťastí aj tento rok... chcem sa toho rýchlo zbaviť.“
„Prečo si nepožiadate o štipendium? Musíte mať vynikajúce výsledky, keď ťaháte štyri semestre za rok.“
„Pre môj odbor neexistuje štipendium. Teda existuje, ale musela by som s niekým uzavrieť kontrakt, aby ma financoval. A ja by som rada zostala nezávislá.“
„To nie je najhoršie. Aspoň by ste mali zabezpečenú prácu.
Takto vás určite zaťažuje študentská pôžička.“
„Nemám pôžičku.“
„Tak to ste jedna z mála. Máte šťastie, že vás finančne podporí rodina.“ 
„Financujem sa sama.“ Uzavrela chladne a pustila televízor.
„Pustím vám nejaké správy, alebo šport?“
„Pochopil som správne, že sa so mnou nechcete baviť o sebe, ani o rodine?“
„Presne tak.“
„A o čom sa chcete rozprávať? Mám vám povedať niečo o sebe, alebo vás to nezaujíma?“
„Môžete hovoriť o sebe ak chcete.“ 
„Odkiaľ začať. Mám dvoch bratov, starších. Venujú sa obchodu, podobne ako ja, len v iných sférach. Jeden je v stavebníctve, druhý v naftárskom priemysle. Ja som skôr na informatiku, prieskum trhu. Sledujem dopyt a odber a podľa toho ponúkam, čo si trh žiada. Projektujem kampane, reklamu a spúšťanie nových výrobkov pre partnerské koncerny.
 Máme matku, je to taká sekera, vodcovský, dravý tip ženy. Po smrti otca prevzala jeho obchody a udržala ich, až kým sme neboli v stave ich prebrať. Teraz je na zaslúženom odpočinku. Aspoň to tvrdí. Cestuje po svete. S bratmi máme dobré vzťahy, vždy nás k tomu viedla, aby sme stáli jeden druhému za chrbtom. Mám troch synovcov a jednu neter. Najstarší brat je sám s dvoma synmi. Manželka ho opustila, ale rozvod čuduj sa svete, nebol katastrofou. Dohodli sa ako dvaja dospelí ľudia. Prostredný brat má pekné manželstvo. Jeho manželka je veľmi prívetivá a milá žena, veľa mu toho toleruje. Kedysi to bol veľký divoch, drsný, chvíľami až bezohľadný, ale skrotila ho a zmenila. Nikdy nepochopím, ako sa jej to podarilo. To je asi tak zhruba všetko.“
„Čo vám urobil?“ zaujímalo ju.
„Prečo myslíte, že mi niečo urobil?“ odvetil protiotázkou.
„Viem to zo spôsobu podania, intonácie hlasu a dôrazu na slovo bezohľadný.“  
„Bol vždy súťaživý tip. Akonáhle som si našiel dievča, okamžite sa pokúšal, mi ju prebrať. Neraz sa mu to podarilo. V puberte som mal na neho ťažké srdce. Jeho to nikdy ani len nezamrzelo. Iba skonštatoval, že mu mám poďakovať, lebo ma uchránil pred sklamaním.“
„V podstate mal pravdu.“
„Teraz to už viem, ale vtedy mi to prekážalo. Neraz sme sa pobili. Matka nás oboch vyťahala za uši a prízvukovala, že rodina je najdôležitejšia.“
„Musí to byť zaujímavá žena. Z vašich slov cítiť obdiv a úctu.“
„A čo vaša matka?“ vnímal ako sa zhlboka nadýchla.
„Nepoznám ju. Vydala sa za iného a žije niekde v Austrálii.“
„Prepáčte, to ma mrzí.“
„Mňa nie. Je to cudzia osoba. Nepoznám ju.“ Skonštatovala vecne.
„Môžem vám ukázať jednu zložku?“
„Načo?“
„Chcem váš odborný názor. Dokážete čítať v ľuďoch a mňa zaujíma ako až dobre.“ Usmial sa.
„Prečo nie, aj tak nemáme čo robiť.“
„Je to hnedý fascikel na prvej polici v mojej pracovni. Prinesiete ho prosím?“ bez slova poslúchla.
„Nie ste veľmi zhovorčivá.“
„Veď som vám povedala, že som lepší poslucháč, ako rozprávač. Čo teraz? Je tam zopár fotografií. Chcete moje vyjadrenie? Niektoré sú nekvalitné. Potrebujem vidieť hlavne oči.“
„Prečo oči?“
„Sú zrkadlom duše. Odzrkadľuje sa v nich naše vnútro.“ Zafilozovala. 
„Takže začnem touto ryšavou. Ambiciózna, ide cez mŕtvoly. Kompenzuje si finančný nedostatok z minulosti.
Má rada okázalosť, rada poukazuje na svoj prepych a postavenie, zrejme zdedila, alebo vysúdila veľký obnos peňazí. Niečo skrýva, je to ukryté hlboko v minulosti, možno ešte v detstve. Túto vec odsúva do pozadia, akoby sa nikdy nestala. Má sklon k výbuchom hnevu, ale vie to veľmi dobre maskovať. Intrigánka, závisť jej tiež nie je cudzia. Spali ste s ňou?“ nezúčastnene sa spýtala.
„Nie.“
„O nič ste neprišli. V posteli bude technický tip, takže jej výkon bude pripomínať choreografickú zostavu, ktorej sa nedá nič vyčítať... ak očakávate spontánnosť a oheň, bude to veľké sklamanie. Presne nacvičené pohyby, stony, pri ktorých musí vyzerať dokonalo. Orgazmus buď nedosiahne, alebo ho bude predstierať. Po sexe bude očakávať záväzok a vlastnícke práva na subjekt. Asi toľko, viac by som vedela pri priamom kontakte s dotyčnou.“
„Dobre, čo tá ďalšia.“
„Bloncka? To je presný opak ryšavej. Nikdy si nič nemusela zaslúžiť. Všetko dostala na zlatom podnose. Otecko všetko zariadil a vybaví. Je rozmarná, frivolná. Rada sa obklopuje množstvom priateľov o ktorých nič nevie, ani ju nezaujímajú. Podstatné sú party a komentáre na Instagrame. Má rada divoký sex, divoký život. Celý jej svet sa točí okolo sexuality. Po sexe neočakáva záväzky, ste len ďalší v poradí. Žiaľ s inteligenciou to nevyhrala. Celý jej mozog trčí vo vagíne.“ Zayden sa rozosmial.
Vytiahla nasledujúcu fotografiu z fascikla. Ďalšia blondína.
„Sú to nejaké vaše adeptky na partnerstvo, či čo?“ podpichla pri siedmej slečne.
„Áno, ale nie na interpersonálny vzťah, ale pracovný.“ Usmieval sa.
„Aha! Prezradíte mi o aký pracovný záväzok sa bude jednať? Dokážem sa lepšie zamerať na to, čo hľadáte.“
„Potrebujem tvár pre novú kampaň. Obrovský kozmetický koncern uvádza na trh radu produktov. Projektujeme im kampaň, aj reklamu i novú aplikáciu pre notebooky aj telefóny. Jedná sa o večernú radu, potom dennú, podľa všetkého ľahko aplikovateľnú sada. A ešte prírodnú kozmetiku, zameranú hlavne na antialergické produkty.“ Počul ako listuje medzi fotkami.
„Takže ryšavá v žiadnom prípade. Síce by sa hodila na večernú kozmetiku, má zaujímavý zjav, ale hľadala by si nejakého vysoko postaveného muža, aby si zabezpečila budúcnosť. Je nekomunikatívna a intrigánska, takže by polovicu štábu rozhádala. Bloncka číslo jedna... tiež nie, vzniklo by veľa problémov kvôli jej promiskuite a navyše by polovica štábu pravdepodobne skončila na kožnom, s antibiotikami kvôli chlamýdiám. Bloncka číslo dva je nevýrazná. Bloncka číslo tri je nečistotná a nedochvíľna. Polovicu času by ste zabili čakaním, kedy sa uráči. Bruneta číslo jedna. Športový tip, dáva si záležať na svojom výzore, je vyšportovaná, má veľmi peknú, súmernú tvár a zaujímavé oči. Je nekonfliktná. Vynikajúco sa hodí na prírodnú kozmetiku. Každý, kto na ňu pozrie si pomyslí, že je zdravá ako repa a netrápia ju žiadne alergie. Bloncka číslo štyri je ako stvorená pre dennú radu a jej veľká výhoda... je poddajná. Urobí všetko pre svoj úspech. Jej prekrásne modré oči sú plné akejsi nevinnosti a nehy. Bezchybná pleť je ako stvorená na denný mejkap, kde zdôrazní krásu a jednoduchosť. Každá žena ráno potrebuje niečo nekomplikované. Nepotrebuje stáť hodinu v kúpeľní, aby sa namaľovala. Niečo rýchle, jednoduché a efektívne. Zamerajte sa nato, aby si ženy povedali: „Paráda, toto je rýchle a efektívne, toto chcem.“ A posledná adeptka... mulatka. Je ideálna pre nočnú radu. Viem si ju živo predstaviť v modro-striebornom, s perfektným, večerným, extravagantným mejkapom. Vyzerala by ako Večernica, ktorú zahalil mesačný svit. Jej oči sú tajomné a žiaria akousi vnútornou silou. Každý kto na ňu pozrie si povie: „Waw, osudová žena, toto chcem.“ Ostatné sa do vašej kolekcie buď nehodia, alebo majú iné priority, alebo nemajú žiadnu pracovnú morálku.“ Zatvorila dosky.
„Hm... zaujímavé. Boli by ste taká láskavá a doniesli ešte jeden zväzok. Sú to zelené dosky.“
„Otvorte ich. Je tam výber tých dievčat. Ešte som to nevidel. Doručili mi to včera tesne pred tou večerou. Len tak mimochodom, mojim spoločníkom bol otec tej veselej blondíny, čo si rada užíva. Snažil sa mi ju silou mocou natlačiť.“
„Zrejme chce svojmu dievčatku, splniť sen o modelingu. Ten mladší bol zrejme jej milenec.“
„Hmm... aj sa mi zdalo čudné, aby takto apeloval. Bežne to nerobí. Má triezvy názor a nadhľad bez emotívneho podkladu. Je stručný a vecný. Zrejme ho pošlem na prehliadku k lekárovi, či niečo nenazberal.“ Zara sa zachichotala a otvorila zložku.
„Koho vybrali?“ zvedavo hlesol.
„Vybrali moje adeptky. Mulatku, športovkyňu a bloncku číslo štyri.“
„Vy ste ich vybrali za päť minút. Firme, ktorá sa špecializuje na pracovné profily to trvalo desať dní. A to mali videa, fotoknihy a hádam aj kompletný pracovný rodokmeň.“ Prehodil uznanlivo.
„Asi máme rovnaký vkus.“ utrúsila ľahostajne.
„Aj by som s niečím začal, len sa bojím, že ma dačím polejete, alebo zase postriekate. Mám strach aj vysloviť niečo ako návrh.“ Zasmiali sa.
„Len smelo, sľubujem, že tentokrát vás vypočujem, nech je to čokoľvek.“
„Ponúkam vám spoluprácu. Konzultácie. Nič veľkého, na začiatok. Tvrdili ste, že potrebujete ďalšiu prácu.“
„To je pravda. Čo by to obnášalo?“
„Na začiatok jednoduché veci. Nejaký pracovný obed, alebo večera. Iba budete sedieť a pozorovať. A keď sa to osvedčí, pôjdeme ďalej.“
„Ako vysvetlite moju prítomnosť obchodným partnerom?“
„Jednoducho. Poviem, že ste moja poradkyňa. Veľa obchodných partnerov si privedie poradcov, hlavne na pracovné stretnutia. Na neoficiálnych stretnutiach povieme, že sme sa spriatelili, tak mi robíte spoločnosť.“
„Nemôžem prijať vašu ponuku.“ Chladne odbila.
„Dokážem finančné oceniť dobrú spoluprácu. Určite u mňa zarobíte viac ako v reštaurácií.“ Nechápal jej odmietnutie.
„To je pravda, ale aj oveľa viac miniem.“
„Nerozumiem vám. Ponúkam slušné, dobré platené miesto.“
„Chápem, som vám vďačná, ale nemôžem byť vašou konzultantkou. Na to treba vhodné oblečenie. To je jedno, či je to obed, alebo večera, alebo večierok. Nedisponujem takýmto šatníkom, preto musím odmietnuť.“ Vysvetlila priamo.
„Tu nevidím žiaden problém. Vlastním zopár butikov, tu v Dallase sú tri. Môžete si tam vybrať, čo budete potrebovať.“ Zafučala pobúrením.
„Nepotrebujem žiadne milodary a už vôbec nie oblečenie!“
„Nechcel som vás uraziť. Nemusíte si tie šaty nechávať. Berte to ako pracovné oblečenie. Použijete ho a vrátite, zariadim to. V pizzerií tiež máte pracovný odev, ktorý vám zabezpečila firma, nie je to tak?“
„Áno, ale nie odev za pár tisíc.“
„Odev, ako odev. Pracovné oblečenie, pouvažujte o tom, je to dobrá ponuka.“ Pokrčil plecami.
„Dobre, rozmyslím si to. Tak, či tak v stredu odchádzam. Budem mimo Dallas tri týždne. Po návrate sa vám ozvem.“
„To je dlhá doba na rozmýšľanie. Už na budúci týždeň by som vás potreboval.“
„Žiaľ toto je neodkladné. Mám to naplánované už dlho. Nemôžem to odriecť.“
„Ak mi prezradíte, kde budete, nejako zariadim, aby sa k vám dostali podklady. Vyhotovíte mi posudok aj na diaľku. Teda, ak cieľ vašej cesty nie je tajomstvom.“
„Idem na otcov ranč do Clarksvillu. Prečo chcete práve mňa za konzultanta?“ 
„Ste nestranná, neovplyvnená okolím a okolnosťami. A hovoríte bez servítky to, čo si myslíte. Po vašom odchode budeme v telefonickom spojení. Čo vy nato?“
„Väčšinu dňa trávim vonku. Nemám so sebou mobil. Ak necháte odkaz, ozvem sa. A teraz, ak by vám to neprekážalo, šla by som si ľahnúť. Všimla som si hosťovskú izbu. Môžem sa tam zložiť?“
„Samozrejme. V skrini sú návlečky aj deky. Ja sa tiež odoberiem.“