Zaraya Kapitola -2-
26. 1. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke "Samphotostock.cz 1-87200134 autor-xload" a podlieha zákonu o autorských právach.
S malou dušičkou vošla. Ležal na posteli, tiekla mu infúzia a oči mal obviazané. Srdce jej stislo ľútosťou.
„Pán Brates, počujete ma?“ šepla.
„To ste vy slečna Zara?“
„Áno. Veľmi ma mrzí, čo som vám spôsobila. Nebudem vám zazlievať, ak zavoláte políciu a podáte na mňa trestné oznámenie. Počkám tu, teda... ak chcete podám vám telefón a počkám.“ Kajúcne predložila.
„Chcete ísť do väzenia?“ zaujalo ho.
„Samozrejme, že nechcem. Avšak, človek musí niesť zodpovednosť za svoje skutky.“ Zdôvodnila jednoducho.
Chvíľu mlčal. Usúdila, že v duchu zvažuje žalobu. Vzdychla.
„Nepodám trestné oznámenie. Bolo to iba nedorozumenie. Ja som sa hlúpo vyjadril a vy ste to nesprávne pochopili. Našťastie to všetko dobre dopadlo. Lekár ma ubezpečil, že o dva-tri dni budem ako nový.“
„Môžem vám nejako pomôcť? Zavolať niekomu, niečo vám priniesť, hocičo?“ spýtala sa.
„Nie, mám všetko, čo potrebujem. Ráno ma prepustia.“
„V nemocnici sa človek cíti stiesnene. Ostanem tu s vami, teda jedine ak si neželáte, aby som zostala. Nečudovala by som sa, keby ste ma chceli poslať do čerta.“
„To od vás nemôžem žiadať, slečna...“
„Naclamová,“ prezradila mu svoje priezvisko, „ je to v poriadku. Ja som vám to spôsobila, nemôžem vás teraz opustiť. Iba sa zbehnem prezliecť a o pätnásť minút som späť.“ Rýchle sa osprchovala a prezliekla do svojho oblečenia. Skontrolovala svetlá, aj elektrinu, zapla bezpečnostný systém a zamkla. Potichu vošla do nemocničnej izby. Možno zaspal.
„Vrátili ste sa?“ udivený zašepkal.
„Sľúbila som to predsa. Prinesiem vám niečo, alebo vám podám vodu?“
„Voda by bola fajn.“ Pomohla mu posadiť.
„Mám pohár s vodou a je tam slamka, dám vám ju k ústam.“ Upozornila. Napil sa.
„Voniate inak.“ Prehodil.
„Osprchovala som sa a prezliekla.“
„Po celý čas som uvažoval, prečo máte na sebe odev minimálne o číslo väčší.“
„Nebol môj. To je kolegyne. Ochorela, musela som ju zastúpiť. To preto ste na mňa stále vyvaľovali oči?“
„Ste všímavá. Prečo nemáte svoj vlastný odev?“ zaujímalo ho.
„Mám, ale do kuchyne. Pracujem v kuchyni. Nehodím sa za čašníčku. V servise som len v stave najväčšej núdze, keď skutočne nemá kto. Hostia má nemajú veľmi v láske.“
„Striekate im do ksichtu slzák?“ podpichol.
„Nie, vy ste prvý. Len to tak neviem s ľuďmi... Jackie povedala, že sa neviem „šmajchlovať“. Ona vie ako nato. Ja som veľmi prchká a... jednoducho, ako čašníčka by som nezarobila ani na slanú vodu.“ Zasmiali sa. Na chvíľu zmĺkol.
„Chcel som vám navrhnúť, aby ste zatvorili a zostali dlhšie. Nechali ma ešte chvíľu sedieť. Bol by som zaplatil za váš čas. Potreboval som si v hlave uložiť niekoľko veci. Mal som za sebou ťažký a veľmi dlhý deň.“
„Mrzí ma, že som vás nenechala dohovoriť. Moja prchkosť zase nado mnou zvíťazila. Mali by ste si pospať, spánok pomáha. Ešte vás to páli?“
„Zmiernilo sa to, niečo mi dali. A kde budete spať vy?“ znepokojil sa.
„Je tu kreslo, bude mi fajn.“
„Ráno budete celá rozlámaná.“
„Nerobte si starosti, pol života som prespala v maštali na zemi, toto tu je ako perinka.“ Zasmiala sa.
„Čo myslíte tou maštaľou?“ nechápal.
„Ale nič, spite. Ak budete niečo potrebovať, stačí povedať, budem tu.“
„Dobre, ďakujem.“ Poskladala sa do kresla ako najlepšie vedela, aby prežila noc aspoň v eventuálnom pohodlí.
„Prečo ste spali v maštali a na zemi?“ ozval sa ticho po chvíli. Predpokladala, že zaspal, prekvapil ju. Zafučala.
„Vyrastala som na farme.“
„A čo na farme nemajú izby a postele?“ neodbytne rozoberal.
„Na farme je maštaľ, či stajňa dôležitejšia ako čokoľvek iné.“ Čiastočne vysvetlila.
„A ako sa rančerka z vidieka, dostala do pizzerie vo veľkomeste?“
„Rančerka sa rozhodla študovať. A potrebuje platiť účty.“ Kusavo odsekla.
„A čo študuje rančerka?“ usmieval sa.
„Behaviorálne vedy a psychológiu.“ Tíško zapískal.
„Ťažké odbory. A ako taká prchká osoba, ktorá nemá rada ľudí, môže študovať psychológiu?“
„Nepovedala som, že nemám rada ľudí. Len s nimi neviem komunikovať. Preto sledujem ich správanie a počúvam, čo hovoria,“ precedila pomedzi zuby, „som v tom dobrá, aby ste vedeli.“
„Naozaj? Pri mne ste si nedali tú námahu, vypočuť ma.“ Vytkol.
„Mala som zlý deň. A negatívne skúsenosti z minulosti, ma ovplyvnili.“
„Poviete mi o tom? Možno mi to pomôže do budúcnosti, aby sa mi nestalo niečo podobné.“ Usmieval sa.
„Zopár krát sa mi stalo, že... ako som povedala. Nerobím čašníčku. Avšak pár krát som musela zastupovať. Vždy sa našiel niekto, kto ma obťažoval, alebo mi dával neslušné návrhy. Väčšina mužov si myslí, že si kúpili čašníčku aj s jedlom.“
„Aj im ste nastriekali slzák do očí?“ zaškeril sa.
„Nie, ale vyliala horúcu polievku do rozkroku, omylom samozrejme.“ Rozosmial sa.
„Tak to som na tom lepšie, ako ten neborák.“
„Našťastie tam bol Tim, to je majiteľ a okamžite to urovnal.“
„Ako to, že vás nevyhodil?“
„Nie je na hlavu. Pracujem v kuchyni za dvoch. Beriem každú voľnú smenu, starám sa mu aj o účtovníctvo. Neposiela ma do servisu, pretože vie, že na to nie som. Mám iné kvality, ktoré v konečnom dôsledku prevážia moje negatíva.“
„Pôsobíte veľmi temperamentným dojmom. Prýšti z vás nejaká divoká energia a ste pekná. Myslím, že to mužov motivuje k takémuto správaniu.“ Skonštatoval.
„Mýlite sa. Správam sa slušne, ale s odstupom. Neflirtujem ani nekoketujem s hosťami. Môj postoj je vždy odmeraný a odmietavý, aby si nikto nerobil falošné nádeje.“ Oponovala.
„Musíte sa o mužoch naučiť jedno. Sme lovci. Akonáhle zacítime nedostupnú korisť, zaujíma nás oveľa viac ako tá ľahko získaná.“
„Nie som žiadna korisť, pre nikoho! A teraz spite, táto debata má začína rozčuľovať.“ Zmĺkol.
„Takže študujete ľudské správanie a tvrdíte, že ste v tom dobrá?“ ozval sa zase. Nespokojná zacmukala.
„Áno.“
„Čo mi poviete o mojich spoločníkoch?“
„Prečo myslíte, že som ich pozorovala?“
„Ak je pravda, že ste v tom dobrá, tak to pre vás musí byť profesionálna deformácia. Analyzovať správanie ľudí, vždy a všade.“
„Ten starší sa vás snažil zaviesť. Tipujem, že vás chcel zaviesť niekam, kam nechcete ísť. Má nejaký problém, financie to nie sú, ale projekt na ktorom pracuje by tento problém asi vyriešil. Preto vás do neho viac menej tlačí. Navodzoval dojem stability a pokoja, ale bol nesvoj a nedokázal ovládnuť vnútorný nepokoj. Niečoho, alebo niekoho sa veľmi obáva. Ten mladší, je bežne na vašej strane, ale z nejakého dôvodu podporoval toho staršieho. Často nadväzoval očný kontakt s týmto mužom. Chcel sa uistiť, že činí správne, ale v podvedomí ho hryzie nedôvera. Vy sa riadite svojou intuíciou a na tomto projekte vám tiež niečo veľmi prekáža. V papieroch to vyzerá ružovo, ale niečo nie je v poriadku.
Preto zatiaľ otáľate so schválením, aj keď sa už očakáva vaše rozhodnutie. Stále nedokážete prísť nato, čo je problém, alebo či vôbec nejaký problém existuje.“
„Slušné a to ste na nás mrkli len z diaľky,“ skonštatoval, „čo by ste ešte zistili, keby ste s nami sedeli za stolom a mohli nás pozorovať?“
„Zistila by som toho oveľa viac. Často sú to veci, ktoré človek ani nechce počuť.“
„Musíte mať veľa nepriateľov.“
„Ani nie. Svoj názor si nechávam pre seba. Študujem, pracujem a nič iné ma nezaujíma. Nech si každý rieši svoje problémy sám. Problémami iných sa budem zaoberať, keď dokončím školu.“
„Pohodlné a bezpečné.“
„Čo tým chcete povedať, že som zbabelec?“
„To by som si nedovolil. Len ma zaráža, že žena s takýmito kvalitami, pracuje v kuchyni a neotvorí si poradenstvo.“
„Nemám ukončené štúdium, ako prvé. Ako druhé v pizzerií mám fixný plat. S poradenskou službou by som musela čakať na zákazky, urobiť si meno a až potom zarábať. Dovtedy musím nejako žiť.“
„Aj to je pravda,“ priznal, „ ešte jedna vec ma zaráža. Ako to že ste nezistili, že nemám nekalé úmysly?“
„Ako prvé. Celý večer ste ma pozorovali. Nakoniec sme ostali sami vo veľkej reštaurácií a vy ste sa presunuli za barový pult. Upozornila som na záverečnú, ale vy ste tam aj napriek tomu ostávali. Nedala som vám ani jeden signál, ani jeden podnet, že mám záujem. A napriek tomu ste začali s návrhom. Čo by ste si pomysleli na mojom mieste? Ako druhé. Nesnažila som sa o analýzu. Práve naopak, ignorovala som vnemy. Nevidela vám do oči. Nechcela som sa do nich pozrieť, aby ste si to nevysvetlili zle. Bola to chyba. Keby som s vami naviazala očný kontakt, vedela by som, že nemyslíte na nič nekalé. Mrzí ma to. Bola som unavená a chcela som už vypadnúť. V poslednej dobe mám toho veľa. Dolieha na mňa únava.“
„A ja vás teraz oberám aj o to málo odpočinku, ktorý potrebujete.“
„Ale nie. Kvôli mne ste teraz tu. Je mojou povinnosťou pomôcť vám a uistiť sa, že budete v poriadku.“ Usmiala sa.
„Povinnosťou? Niektoré slovíčka z vašich úst, vzhľadom k vášmu veku, znejú skutočné zaujímavo. A teraz ideme naozaj spať. Dobrú noc slečna Naclamová.“
„Aj vám, pán Brates.“
Ráno ho prepustili. Pokožku okolo očí mal veľmi rozdráždenú a ešte stále nevidel. Iba matné obrysy. Trápili ju výčitky. Oči mu zase prekryli. Dostal kvapky a masť na podráždenie okolo oči. Trvala na tom, že ho odvezie domov a postará sa o neho. Najskôr namietal, ale dievča bolo neústupne a tak privolil.
„Chyťte sa ma za ruku, budem vás viesť.“ Z dôverou sa uchopil. Cítil sa bezmocný, ale dôveroval jej.
„Teraz vojdeme do výťahu, tri kroky vpred.“ Uviedla.
„Povedali ste dvadsiate piate poschodie. Tak sme tu. Budeme vystupovať, zase tri kroky vpred.“
„Fíha, máte pekný byt.“ Pochválila. Usadila ho na sedačku.
„Teraz sa idem poobzerať, čo kde máte, aby som vás naučila sa orientovať. Poobede musím do práce, ale len na päť hodín, je nejaká narodeninová akcia. Len ako výpomoc s prípravou večere.“ Asi o desať minút sa vrátila.
„Dobre, od sedačky tri kroky vľavo, zastaviť, otočka doprava, jedenásť krokov a ste pri dverách spálne, dotknite sa dvier. Kľučka je vľavo, nájdite ju. Otvorte dvere, krok vpred, zastavte, jeden vľavo, štyri vpred a ste pri posteli. Nahmatajte ju. Výborne. Teraz sa vrátite tou istou trasou do obývačky. Hovorte mi to nahlas.“ Vracala ho najmenej desať krát, až kým si nebola istá, že trasu pozná. Podobne s nim nacvičila trasu do kúpeľne a na toaletu.
„Chcete ležať, alebo byť v obývačke. Máte niečo v chladničke? Pripravím jedlo.“
Počas obeda ho kŕmila.
„Idem s lyžicou, polievka, tekutina. Výborne, idem zase.“
„Idem s vidličkou, mäso, opatrne máte ju pred ústami.“
„Pohár s vodou, slamka, pred ústami.“
„Pán Brates, teraz musím odísť. Najradšej by som to odvolala, ale Tim sa na mňa spolieha.“
„Nerobte si starosti. A pokojne mi hovorte Zayden. Práve ste ma kŕmili ako malé dieťa, čo je viac ako dôverné. Myslím, že si môžeme hovoriť menami.“
„V poriadku Zayden. Dajte mi váš telefón. Prepnem ho na ovládanie pre zrakovo postihnutých. Taktiež vám tam nahrám jednu pomôcku pre slepcov. Nadiktujem mu trasu po miestnostiach a zo skenujem ich. Stačí zadať hlasom kúpeľná a on vás tam dovedie presne ako ja pred chvíľou. Upozorní na prekážky. Stačí zadať povel nápoj, alebo jedlo a aplikácia vám povie, že fľašu s vodou máte na stolíku vpravo a tiež na konferenčnom stolíku vpravo, že jedlo je v plastovom boxe vpravo. Ak ich posuniete, alebo premiestnite, skenuje miestnosť a upozorní vás, kde ste ju nechali. Prepojila som vám telefón s asistentom, takže televízor aj váš telefón budú reagovať na hlasové povely. Do rýchlych telefónnych volieb som napísala moje číslo. Ak by sa niečo dialo, stačí zadať Zara a vytočí ma.“
„Nerobte si starosti Zara, som v úplnom poriadku. Pokojne bežte do práce. Plánujete sa vrátiť?“ zaujímalo ho.
„Samozrejme, teda... jedine ak nechcete, aby som prišla.“
„Tak si zoberte kľuč. Je v skrinke na chodbe, rezervný.“
„Nemali by ste mi dávať kľúč. Je to nebezpečné.“
„Zara, ak by ste ma chceli zamordovať, alebo ozbíjať už by ste to urobili. Skôr ako ste ma kŕmili lyžičkou a učili chodiť na záchod.“ Skonštatoval.
„Hmm... má to niečo do seba. O chvíľu som späť. Nikoho nevpúšťajte dnu. A veľmi sa nepohybujte, aby ste sa nezranili. Kým sa trošku lepšie zorientujete.“
„Áno, mami.“ Zatiahol a obaja sa zasmiali.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
