Zlodejka v duši - Tamila
Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021. Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz, 1-184283864 Autor- Tverdohlib.com" a podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.
Kapitola - 1 -
„Ocko prosím ťa, odídeme... prosím ťa! Nebude to dobre.“ Zaplakala. Šialene sa zasmial. Kedysi vitálny a fyzický mimoriadne príťažlivý muž sa zmenil na ľudskú trosku. Telo mu poznačila drogová závislosť a tiež výbuchy zlosti a agresie počas abstinenčných záchvatov.
„Kam by sme šli ty hlupaňa, na ulicu?! Čo si myslíš ty hnusný pankhart... odporná, bezcenná naničhodnica! Kde by som zohnal moje lieky?!“ zaškieral s nepeknou grimasou, ktorá mu znetvorila tvár. Tamila smutná sklonila hlavu a po lícach sa jej rozkotúľali slzy.
„Sľúbil si mi to, sľúbil si, že pôjdeš k lekárovi.“ Zašepkala zlomená.
„Ty drzý smrad, ako sa opovažuješ“?! Rozzúrený vyskočil a vyťal jej také silné zaucho, že drobné dievča spadlo na zem. Zdrapol ju za vlasy a dievča bolestne skríklo, zakryjúc si rukami tvár, lebo vedelo, čo bude nasledovať. Zúrivosť muža posadla a udieral do drobného telíčka až kým sa nevysilil, nehľadiac, kde ju zasiahne. Skrútila sa a potlačila vzlyky, lebo jej plač by ho len viac rozdráždil. Kričal na ňu najhroznejšie veci, ktoré v jej detskej mysli vyvolávali oveľa väčšiu bolesť ako fyzické utrpenie. Keď jej telo stŕplo, takže bolesť už viac necítila, prestal. Unavený ju pustil, znechutene hundrúc ďalšie nadávky.
„Prac sa mi z oči ty nehodný bastard!“ zavrčal a zvalil sa opäť do špinavej postele.
„A dúfam, že si navarila. Keď príde tvoj strýko a nebude jedlo, ešte ti pridá...“ Zaškriekal vysileným hlasom a obrátil sa jej chrbtom. Tamila sa ubolená pozbierala. Až keď vyšla na chodbu zaliali ju zase slzy. Vybehla von a utiekla do parku. Bolo chladno, jeseň udrela plnou silou, ale vôbec necítila chlad. Keby aj cítila, nemala si čo obliecť. Mala iba jednu hrubšiu vestu a aj z tej vyrástla. Vyškriabala sa na starý dub úplne vzadu parku a vliezla do malého domčeka, ktorý tu bol od nepamäti. Skrútila sa, kolena si objala rukami a ubolenú hlavu zložila na ne. Telo ju začalo páliť a bolesť zaplavovala v masívnych vlnách. Horko sa rozplakala. Až keď sa jej niekto dotkol, vyľakaná sa strhla. Stál tam Jacob a zdesený ju pozoroval.
„Zase ťa zmlátil?“ zašepkal. Utrela si oči aj nos, tým len rozmazala krv po celej tvári. Vzdychol, kvokol si k nej a čistou vreckovkou, ktorú vytiahol z vrecka jej utieral tvár. Bol jej jediným priateľom. Chlapec od susedov. Bol od nej starší o päť rokov a najskôr ju nemohol vystáť. Často sa sem utiekala a on považoval domček v korune starého duba za svoje územie a nechcel ju sem vpustiť. Pár krát ju vyťahal za vlasy a hrozil bitkou, aby ju odohnal. Nepodarilo sa mu to, stále sa vracala. Vždy ho zarážalo, že dievča nikdy nezaplakalo, nech jej akokoľvek silno vykrúcal ruku, alebo ju ťahal za vlasy. Až kým ju jedného dňa nenašiel krvavú, dobitú plakať. Odvtedy jej viac nebránil hľadať útočisko v korune starého duba. Vzdychla a nechala ho, aby jej poutieral tvár.
„Kedy sa už konečne odhodláš a pôjdeš na políciu? Zaslúžil by si, aby ho zatvorili.“
„Nemôžem, otec je chorý...“ Zašepkala a mykla sa, keď jej opatrne otieral rozbitú peru.
„Je to brutálny, vyšinutý feťák!“ zavrčal nahnevaný.
„Je to môj otec.“ Bránila ho. Vzdychol.
„Nebola si dneska v škole. Myslel som si, že ťa tu nájdem. Jedla si vôbec niečo?“
„Nie som hladná.“ Šepla zahanbená. Vytiahol z vrecka zabalený sendvič a podal jej ho.
„Tamila, jedného dňa ťa zabije. Musíš ísť na sociálku, pomôžu ti.“
„Zatvoria ma v decáku, alebo pôjdem k pestúnom.“ Zašomrala.
„Ale nikto ťa nebude otĺkať a budeš mať pravidelnú stravu, teplé a čisté oblečenie a možno ti nájdu rodinu, ktorá sa ťa ujme.“ Vysvetľoval jemne, potom bezradne vzdychol. Vedel, že nemá zmysel ju prehovárať. Tamila bola veľmi tvrdohlavá. Myšlienka detského domova bola pre toto dievčatko nemysliteľná. Niečoho sa veľmi bála, bála sa, že ju odhalia. Nikdy mu neprezradila, čo „to“ nesmeli odhaliť. Viac krát žiadal, aby mu vysvetlila svoj strach. Mala len desať, nemohla predsa nič vyviesť. Aj keď toto dieťa muselo rýchlo vyzrieť, ak chcelo prežiť, nemohlo mať na svedomí nič zlého. Bolo to prekrásne aj keď útle dievčatko, vzhľadom k svojmu veku. Vyzerala oveľa mladšie.
S plavými hustými vlasmi a najjasnejšími modrými očami aké kedy videl, pôsobila na ľudí ako nežný, malý anjelik.
„Kde máš bundu, je zima, prechladneš.“ Sklopila oči.
„Nie je mi zima.“ Zašepkala hrdo. Niečo hrubo zašomral.
„Počkaj tu.“ O chvíľu sa vrátil a niesol v ruke chlapčenskú bundu. Prehodil jej ju cez plecia.
„Viem, že je chlapčenská aj trošku väčšia, ale aspoň ti bude teplo. Mne je už malá. Mamka ju tak, či tak chcela odniesť do charity.“ Vysvetľoval jednoducho. Mlčky ho pozorovala.
„Prečo mi ju dávaš, ľutuješ ma?!“ spýtala sa príkro.
„Možno, sám neviem. Zdá sa mi nespravodlivé, že ťa niekto môže takto týrať a beztrestné ti ubližovať. Jedného dňa to zmením. Všetkých takýchto budem trestať! Budem, ako Elias. Odišiel do akadémie, bude agentom FBI.“ Pevne, hrdo preriekol. Chvíľu ho zvedavo pozorovala.
Zmraštila obočie, lebo prudká bolesť na sluchách jej naznačovala blížiacu sa katastrofu. Pevne zažmúrila a predychávala náhlu slabosť.
„Si v poriadku, Tamila? Počuješ ma?!" skríkol s panikou v hlase, keď blednúce dievča ochablo. Zdesený ňou zatriasol.
„Nedotýkaj sa ma!“ zašepkala zoslabnutá.
„Musíš ísť k lekárovi, ublížil ti.“
„Nie, to nie je ono... toto je iné... stáva sa mi to, niekedy.“
„Musíš ísť k doktorovi.“ Naliehal úpenlivo.
„Nie, Jacob... ja... je to niečo celkom iné... mám to od narodenia.“
„Ale čo, čo máš od narodenia? Máš epilepsiu, alebo niečo také? Možno máš nejaké vnútorné krvácanie.“ Prestrašený vyhŕkol.
„Nie, len... len,“ zmĺkla, „vidím zlé veci.“ Dodala rýchlo a zahanbená sklopila oči, lebo si myslela, že sa rozosmeje. Chlapec na ňu vážne hľadel.
„Aké zlé veci?“ vyzvedal opatrne.
„Ja... zabudni nato... je to blbosť... a...“ Šepkala vyhýbajúc sa odpovedi.
„Teraz, keď si s tým začala mi to povedz! Nedôveruješ mi?“
„Pravdaže ti dôverujem.“ Vyriekla rýchlo, keď sa zamračil.
„Dievča od susedov... zrazí ju auto... umrie... už o okamih.“ Zašepkala previnilo. Jacob prekvapený zodvihol obočie.
„Tamila musíš ísť k lekárovi, ktovie čo ti vyviedli. Máš halucinácie. Možno máš krvácanie do mozgu. Zavolám pomoc.“ Šepkal jej upokojujúco a vytiahol telefón. Nahnevaná na neho zagánila.
„Neopováž sa! Vedela som, že mi neuveríš, nemala som ti nič hovoriť! Nie som blázon!“ skríkla nahnevaná.
„Nehnevaj sa, nemyslím si, že si blázon... ja len... že...“
Z vonku k ním doľahlo prudké škrípanie bŕzd, tupý naraz a rinčanie skla. Hneď nato hysterický krik. Tamila zmučená zaúpela.
„Práve umrela.“ Duto skonštatovala. Jacob vystrelil do dverí stromového domčeka. Keď sa o chvíľu vrátil, neveriacky si ju premeriaval.
„Musíš to niekomu povedať. Možno je to tými údermi do hlavy.“ Začal zmierlivo.
„Nechaj ma! Choď preč!!!“ skríkla nepríčetná od hnevu. Chvíľu sa premeriavali, nakoniec chlapec vzdychol a odišiel. Vtedy ho videla posledný krát.
Na druhý deň prišla správa, že ich starý otec zomrel a zanechal im značný majetok. Vdova so svojím mladším synom sa ešte v ten deň zbalila a odsťahovala do Texasu.
Tamila z toho bola smutná. Bol to jediný človek ku ktorému sa mohla utiekať. Navyše ju veľmi mrzelo, že sa s ním takto rozišla. Až oveľa neskôr našla odkaz, ktorý nechal u jej otca. Prosil, aby sa mu ozvala. Otec sa jej neunúval odkaz odovzdať. V domčeku našla teplé oblečenie, ktoré jej tu nechal. So slzami v očiach si na seba obliekla peknú novú bundu. Tentokrát jej sedela a bola dievčenská.
O päť rokov neskôr.
„Oci, musíme odísť, stane sa niečo veľmi zlé... prosím ťa.“ Žobronila a snažila sa zodvihnúť muža, ktorý bol zvalený v posteli v opojnom delíriu drogového ošiaľu. Nevládala ho zodvihnúť, ešte stále oslabená od hrozivej vidiny, ktorú práve prekonala. Hlava príšerne trešťala a od slabosti sa jej podlamovali nohy.
„Kam by sme chodili... je tu fajn.“ Usmieval sa blaženosťou nevnímajúc realitu. Zbytočne sa s ním Tamila nadrapovala, nedokázala s ním pohnúť. Keď vošiel v náhlivosti strýko do ich malého, zatuchnutého, ale vzorne vyupratovaného domu, podráždený zagánil na Tamilu
„Kde máš otca?!“ zreval a vtrhol priamo do spálne.
„Čo si to vyviedol ty idiot?!“ zahučal, keď videl porozhadzované, malé balíčky s bielym práškom. Zdrapol ho pod krk a on okamžite precitol. Zasmial sa mu do oči. Opiáty mu odrazu dodali silu a odvahu.
„Vytrel som im zrak!“ Šialene sa rozosmial a vytrhol druhému mužovi, zároveň ho odsotil.
„Ty nafetovaný blázon! Okradol si Cháveza. Ježiši! Ty nepríčetný chumaj!!!“ zreval, „toto nás bude stáť krk. Tamila!!!“ skríkol do obývacej izby. S malou dušičkou vystrašená pribehla.
„Okamžite zbaľ veci, musíme odísť! Hneď!“ Prikývla a vybehla zo spálne. Balenie jej netrvalo dlho. Nemali veľa veci. Vmestili sa do dvoch, malých cestovných tašiek. Nebolo to prvý krát, čo sa narýchlo balili a odchádzali. Aj keď tu v Detroite ostali niečo vyše šesť rokov. Predtým sa často sťahovali. Najskôr začula praskot dreva a tupé údery. Zdrevenela od hrôzy. Jej predtucha sa začínala plniť. Nevládala sa pohnúť, strach ju ochromoval. Mala by utiecť, ale nedokázala vykročiť, jej nohy vypovedali poslušnosť. Iba sa jej pred očami odvíjali desivé útržky predtuchy. Keď zaznel prvý výstrel, roztriasla sa, ale paralyzovaná strachom sa stále nehýbala. V hlave jej rezonovala streľba, akoby to boli salvy z dela. Vnímala iba postavu za sklenenou výplňou dverí, ktorá sa opatrne približovala. Dvere sa pomaly otvorili a ako prvé zazrela hlaveň zbrane. Stále neschopná pohybu, nevnímala mohutného, tmavého hispánca. Vnímala iba revolver v jeho ruke, ktorý sa pomaly zodvihol a namieril na jej hlavu. Nehybná hľadela do hlavne zbrane, očami rozšírenými hrôzou a čakala kedy to príde. Stlačí spúšť a bude po všetkom. Odrazu španielsky zahrešil, ruka s revolverom klesla a usmial sa. Niečo na tom úsmeve ju viac vydesilo ako jeho pištoľ. Podišiel k nej. Surovo ju zdrapol za rameno a vliekol do obývačky.
„Pozrite, čo som našiel.“ Zarehotal sa. Tamila sa konečne prebrala a vytrhla. Rozohnal sa. Vyhla sa úderu, ale zároveň jeho ruku zachytila a zahryzla do nej. Zavyl od bolesti a udrel ju do tváre. Zatmelo sa jej pred očami a spadla. Hneď však vyskočila a vrhla sa k dverám. Chytil ju druhý z mužov a sotil naspäť k prvému s hlasným rehotom a nechutnými poznámkami. Ten ju posotil k tretiemu s ďalšou spŕškou nechutnosti, ktoré v jej mozgu stvárali hrozivú predtuchu, čo sa s ňou stane. Prvý ju surovo zdrapol a zodvihol za vrkoč. Mala pocit, že jej ho vytrhne. Udrel ju zase do tváre, až jej od bolesti vybuchli pred očami iskričky. Za vlasy ju ťahal do obývačky.
Tamile sa ušlo ešte zopár úderov, pretože sa snažila oslobodiť. Nakoniec sa jej podarilo vytrhnúť. Tentokrát sa rozbehla k svojej malej izbietke. Bola to posledná šanca. Mohla skúsiť vyskočiť cez okno. Počula ich rehot. Jej úľak a bolesť im pripadali zábavné. Zabuchla dvere, ale on do nich kopol a útle dievča odletelo, spadnúc na zem. Zdrapol ju zase za vlasy a vliekol naspäť do obývačky. Vykríkla a skúšala si vyslobodiť vrkoč, ktorý mal namotaný okolo zápästia. Zodvihol ju zaň a opätovne udrel do tváre. Ochabla, ale vrkoč jej nedovolil spadnúť na zem. Potom ju zodvihol a hodil na veľký gauč. Bez varovania sa na ňu vrhol. Stihla sa odkotúľať, ale chytil ju za nohu a pritiahol späť. Kopala a na chvíľu sa vyslobodila. Rozzúrený skočil po nej a zdrapol ju. Znovu skončila na gauči.
„Ty malá suka!!!“ zreval nasrdený.
Od hrôzy zdrevenela. Až keď jej roztrhol tričko precitla a začala kopať, aby mu zabránila sa na ňu zvaliť. Prišiel ďalší úder, ale bolo jej to jedno. Nedokázala zniesť jeho hrubé dotyky, ktorými hanobil jej mladé telo. Hrýzla a kopala, ale vykrútil jej ruky a hlavou jej dvakrát udrel o čalúnenie gauča. Začala strácať vedomie, ale pud sebazáchovy jej nedovolil vzdať sa. Nevedela ako ho od seba odhodila. Odletel od nej a pristal na zemi. Avšak vyskočil a zúrivý k nej zase skočil. Sprevádzali ho posmešné pokriky jeho dvoch spoločníkov. Hlavou jej zase mlátil o drevené operadlo gauča. Vedela, že prehráva svoj boj a želala si, aby umrela. Keď sa ozval rozčúlený krik a streľba, takmer už nevnímala. Ktosi ho z nej zodvihol a odhodil. Studený vzduch ktorý na jej nahej, ešte stále plochej hrudi vyvolal zimomriavky ju prebral. Vydesená vyskočila a snažila sa zahaliť svoju nahotu. Nevedela, čo sa deje. Miestnosť bola odrazu plná ľudí. Dezorientovaná sa snažila stiahnuť si roztrhané tričko na prsiach. Všetko sa jej začalo rozmazávať a tak potriasla hlavou, aby sa jej vyjasnil pohľad. Podišla k nej akási žena a rozprávala, že už je všetko v poriadku. Prehodila jej cez plecia deku a niečo sa pýtala. Nedokázala odpovedať, ako zhypnotizovaná hľadela do izby, kde na posteli ležal jej otec. Bezduché oči upieral do obývačky a ochabnutá ruka mu visela z postele. Na spánkoch mal veľkú krvavú dieru. Vytrhla sa žene a rozbehla k nemu.
„Ocko, ocko!“ kričala a triasla ním. Niekto sa ju snažil odtiahnuť od mŕtveho muža, ale ona sa opäť vytrhla a vrhla k nemu
„Oci!“ zakvílila. Kľačiac si položila hlavu na jeho rameno. Slzy sa jej rozkotúľali po dobitej tvári a nevnímala nikoho okrem bezduchých oči svojho otca. Odtiahli ju od neho, ale ona sa dezorientovaná bránila. Nemohla ho tu predsa nechať. Nemohla ho tu nechať, čo ak sa ešte vrátia a ublížia mu. Bránila sa tak urputne, že ju museli priľahnúť dvaja policajti a žena, ktorá jej priniesla deku jej pichla injekciu. Ako v polosne spomalená klesla. Keď sa jej oči už-už zatvárali zahliadla v rohu miestnosti strýka. Sedel na zemi opretý chrbtom o múr. Po celej stene sa tiahla krvavá stopa, keď podľahol strelným zraneniam a bezduché telo klesalo na zem. Otrasená na pokraji nervového zrútenia sa poddala mdlobám.
Otvorila oči. Niekto sa jej milo prihováral. Chcela sa posadiť, ale bola pripútaná na lôžku. Všetko ju bolelo. Videla len na jedno oko aj to iba obrysy. Opäť ju pochytil záchvat paniky a bezmocnosti. Snažila sa vyslobodiť spod popruhov, ktorými bola pripútaná. Niečo jej pridali do infúzie a opäť sa niekam prepadla.
Zobudil ju smäd. Už videla na obidve oči aj keď veľmi rozmazane. Mlčky, očami prešla po miestnosti. Viac nebola pripútaná. Posadila sa, ale bolesť ju zaplavila, tak len tíško zastonala. Zovrela si hlavu do rúk, pulzujúca bolesť ju pripravovala o rozum.
„Opatrne, máš silný otras mozgu Tamila.“ Ozvalo sa ticho z rohu miestnosti. Hlas znel tak povedome. Pomaly sa obrátila za hlbokým zvukom a zadívala na vysokého muža sediaceho pod oknom. Nevidela ho, iba siluetu, ale ten hlas už niekde počula. Vnímala, že je veľmi vysoký a mohutný. Vstal a podišiel k posteli. Reflexívne sa odtiahla.
„Nikto ti už neublíži Tamila.“ Zašepkal nežne, keď spozoroval reakciu malého, splašeného zvieratka.
„Už si v bezpečí.“ Dodal ticho.
„Kto ste a kde je môj otec?“ vyzvedala šeptom. Vzdychol.
„Musíme sa porozprávať Tamila. V prvom rade ťa chcem ubezpečiť, že už ti nikto nebude ubližovať.“
„Nikto mi neubližuje. Bola som iba nešikovná a spadla zo schodov.“ Vyrapotala rýchlo.
„Ako prosím?!“ neveriac vyhŕkol.
„Nikto mi neubližuje! Kde je môj otec?“ prudko oponovala. V miestnosti nastalo dusné ticho.
„Odišiel Tamila...“ Ozval sa pridusene.
„Ka... kam odišiel?“ bezbranná vyjachtala.
„Tamila, spomínaš si čo sa stalo?“ vyzvedal jemne.
„Á...áno, spadla som zo schodov.“ Nerozhodne vyjachtala.
„Tvoj otec sa už nevráti... vieš,“ zmĺkol hľadajúc slová. Pokývala hlavou a spustila sa opäť na lôžko. Zarmútená, ubolená privrela oči. Vedela to, ale nechcela si pripustiť túto možnosť. Nakoniec ju otec opustil, presne tak ako sa jej vždy vyhrážal. Nikdy ju naozaj nechcel, ale ona nemala kam ísť. Veď ona ho zase presvedčí. Presvedči, že ju potrebuje. Starala sa o neho a strýka, udržiavala domácnosť. Presvedči ich, že ju potrebujú. Nemala kam ísť, veď kam by šla?
„Tamila...“ Zašepkal.
„Nechajte ma, prosím.“ Ticho, ale pevne preriekla. Vzdychol a vyšiel z izby. Ležala a utápala sa vo svojom smútku.
Neskôr prišiel lekár a ona nechcela, aby sa jej dotýkal. Snažil sa jej vysvetliť, že jej chce len pomôcť, ale ona mu neverila. Nedôverovala nikomu, hlavne nie mužom. Keď jej rozopäl košeľu, aby ju vyšetril, nezniesla to a začala sa brániť a kopať. Odkopla ho od postele a skotúľala sa na zem. Dopadla tvrdo, ale bolo jej to jedno. Pri páde si vytrhla infúziu a prevrhla stojan. Stonajúc bolesťou sa pozviechala a vrhla do kúta miestnosti. Zdesená sledovala ako sa k nej približujú obrysy ľudí. Nepočula, čo hovoria. V hlave jej búšilo a panická hrôza ju zadúšala. Stratila pojem o tom, kde sa nachádza. Ovládli ju inštinkty sebazáchovy. Keď sa priblížili na dosah do jedného strčila a rozbehla sa k dverám. Niekto v nich stál, ale ona ho nedokázala rozoznať. Videla iba rozmazaný tieň, ale určite to bol niekto z kumpánov jej otca. Neraz si k nej dovoľovali, potľapkávali ju, štipkali, dokonca jej dávali neslušné návrhy. Častokrát ju zachránil len útek. Tentokrát to cez dvere nepôjde. Rozbehla sa k oknu. Vrazila zase do niekoho, zhodila ho, ale cesta sa uvoľnila. Zmobilizovala posledné sily. Z hrdla sa jej vydral bolestný ston, ale podarilo sa jej vyskočiť na obločnicu. Bleskurýchle vyliezla na parapetnú dosku. Zostala zmätená. Bola to akási terasa. Doma nemajú terasu. Nevadí, podstatné je, že unikne. Zoskočila a bezhlavo sa po nej rozbehla. Nevedela kam to vedie, ani netušila, kde sa to vlastne nachádza. Jedno vedela iste. Nebezpečenstvo. Uvedomovala si, že z akéhosi dôvodu nič okrem obrysov nevidí, ale strach ju poháňal a tak bežala ďalej. Už bola na konci, keď z posledného okna niekto vyliezol. Zjavil sa tesne pred ňou, akoby vyrástol zo zeme a zovrel ju v pevnom objatí. Začala sa metať, hneď nato pocítila bodnutie do stehna a prepadla sa do tmy.
„Čo to stváraš Tamila. No ták... tíško Tamila, tíško. Už je dobre.“ Počula káravý a zároveň láskavý hlas tesne predtým ako zaspala.
