Zlodejka v duši - Gabriela Kapitola - 3 -
24. 1. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 1-10616433 autor-korobkova" a podlieha zákonu o autorských právach.
Chvíľu si hľadeli do oči, potom sa ozval.
- Už sme tu, pomôžem vám vystúpiť. - Prudko sa mykla a zastonala od bolesti.
- Nie. Váš kolega mi pomôže. Nedotýkajte sa ma! - zvolala takmer hysterický. Zamračene zagánil, ale predsa prikývol. Martin ju vzal na ruky. Nedokázala zadržať hlboký, bolestný ston. V ambulancii ich okamžite poslali na röntgen. Odviezli ju a s výsledkami sa vrátili späť. Lekár jej zaviedol kanylu a napojil infúziu s liekom proti bolestí. Praktikant ošetroval odreniny.
- No, dievčatko. Ešte vám urobíme sono vnútorných orgánov, nezvracali ste, nevidíte dvojmo? -
- Nie. Som len doudieraná. -
- Zatiaľ nám nič nepoukazuje na nejaké závažne zranenia, ale nesmieme nič zanedbať. Mali by ste tu ostať na pozorovanie aspoň do zajtra. -
- Nie pán doktor, ak to nie je nevyhnutné. Prosím vás, pustite ma do domáceho liečenia, mám traumu z nemocníc. -
Snažila sa na neho napojiť a vnútiť mu svoje myšlienky.
- Pokiaľ nie sú vnútorné zranenia, nie je dôvod ju tu nechávať. Dáme jej niečo od bolesti a bude sa liečiť v domácom prostredí. - Oleg ju obďaleč pozoroval. Cítil elektromagnetickú energiu, ktorú vyvíjala. Drgol Martina.
- Všimni si, ako s nim manipuluje, teda myslím, že to robí. -
- S kým? -
- S tým doktorom, cítim energiu, ktorú vyvíja, ale nemôžem zachytiť, ako to robí, čo vlastne robí. -
- Je teda psychotronička. -
- Myslím že áno, teda na osemdesiatpäť percent.
- No... to je teda náhoda, že akurát nám vletela pod kolesa. -
- V Univerze nič nie je náhoda, muselo to tak byť. A po tých pár spoločne prežitých minútach... predpokladám... že sa jej nebude páčiť vyhliadka centra. -
- Tak to máš pravdu. Naša malá priateľka sa bude brániť zubami, nechtami. -
- Nepomôže si, nie je plnoletá, stačí súhlas jej otca. -
- A ak ho nedá? -
- Ale dá. Stačí, aby sme mu ukázali zostatky tých, čo sa dostali do rúk „ pochybným vedcom“, my ju ochránime. Najskôr si však musím byť stopercentne istý. –
- Je pekná, veľmi pekná. - Skonštatoval Martin. Oleg si rozpačito odkašľal.
- Je to decko. -
- Za tri roky je plnoletá. A vtedy to bude priam krásavica. A tebe sa páči. Ešte som nevidel, aby ťa takto zaujala nejaká žena. -
- Je to decko. Puberťáčka! - prudko odvrkol. Martin sa pousmial.
Keď jej lekár zopakoval jej vlastne slová, spokojná sa pousmiala. Oleg sa zamračil a podišiel k lôžku.
- Dajú vás dočasne na izbu, kým dokvapkajú infúzie, potom vás prepustia. – Spokojne prikývla.
- Zmanipulovali ste toho lekára! - zaútočil.
- Neviem o čom to hovoríte. -
- Ste psychotronička? -
- Pane Bože, čo ste to za šialenca? Taká hlúposť, veríte na hókus-pókusy?! -
- Ste telepatka? -
- To je zase čo? Neviem o čom to vôbec blábolite. Nechcete mi povedať, že veríte na mimo zmyslové schopnosti? -
- Verím a nie som sám, že Gabriela?! -
- Lebo sám veríte, že ste psychotronik? - posmeškovala.
- Áno. -
- Myslela som si. Ste na hlavu! Vsugerovali ste sám sebe, že vidíte budúcnosť?! Veštíte z kávy, ruky... žeby čajové lístky? Nie, guľa... určite je to sklenená guľa. - Vysmiala ho, - myslíte, že preto máte právo prezerať si ľudí, ako pokusné myši?! - nevedela sa zastaviť. Vošiel lekár a pridal niečo do infúzie.
- Je to ešte Novalgin, od bolesti. Budete sa cítiť omnoho lepšie. -
- Ďakujem, pán doktor. - Na chvíľu osamela, ale tí dvaja sa po pár minútach objavili a usadili v kreslách pod oknom.
- Môžete už odísť. - Zašepkala omámená.
- Počkáme. -
- Načo? -
- Odvezieme vás potom domov. -
- To nie je potrebné, odvezie ma ujec, pracuje na chirurgií. -
- Počkáme. - Odvrkol Oleg.
- Určite máte veľa povinností, čaká na vás priateľka celá nervózna, kde ste sa zdržali. - Hundrala si driemuc.
- Momentálne nemám priateľku, ak vás to zaujíma. - Uzemnil ju.
- Ani sa nečudujem, ste nevľúdny človek. A vôbec ma to nezaujíma, som decko... puberťáčka. - Zaškerila sa, keď na ňu ohúrený, vyvalil oči. Zopakovala presne to, čo on povedal pred chvíľou Martinovi, nemohla to počuť.
- Možno vás čaká mama a veľmi sa ponáhľate? - skúšala svoje šťastie ďalej.
- Gabriela, aby bolo jasne, ne... o... dí... de... me! Odvezieme vás domov. - Zmĺkli. Snažila sa zaspať, ale niečo jej bránilo, niečo sa zmenilo. Odrazu pocítila akúsi eufóriu, nekontrolovanú veselosť. Nič ju nebolelo, ale všetko bolo odrazu strašne smiešne a akési žlté. Prítmie v izbe vystriedala slnečná žiara. Zachichotala sa. Prekvapene na ňu pohliadli. Keď sa opätovne zasmiala, zbystrili.
- Mohli by ste sa s nami podeliť o dôvod vašej veselosti. - Predložil zamračene Oleg. Vyprskla smiechom.
- Veď to je. To je práve to, že netuším, čo je také smiešne. - zarehotala sa.
- Nezdá sa ti čudne, ako sa smeje? Je dorantaná, mala by jajkať! - podotkol Martin.
- Ja vás počujem, ohovárate ma! - nasledoval ďalší výbuch smiechu. Oleg zamračený pristúpil k posteli.
- Zrejme má reakciu na analgetika. Utekaj pre doktora, ja dám pozor, aby sa nezačala dusiť. - Starší vybehol. Rozosmiala sa, až ju začalo štikútať. - Hik... hi...hi... ste empatik. - Usmial sa na ňu ako na malé dieťa
- Pripadá vám to také zábavné? - zašepkal, pohladiac ju očami.
- Nie je... je to hrozné. Ale momentálne. Áno. Smiešne... hi... hi... -
- Mačiatko za chvíľu ti bude dobre. O chvíľu je tu lekár. Pekne zhlboka dýchaj. - Nežne zašepkal a vpíjal sa jej do oči.
Snažil sa k nej preniknúť, teraz, keď bola oslabená, omámená reakciou, ale bezúspešne.
- Ako to robíš? Nemôžem sa k tebe dostať. -
- Musíš sa blokovať Oleg. Hi... hi... hi... aby si nevnímal všetku tu bolesť. -
Opäť sa rozosmiala. Pribehol lekár, s Martinom v pätách. Keď ho zazrela Gabriela, zaprskala a zachvátila ju ďalšia salva smiechu.
- Mal pravdu. Hehehehe. Ego sum a virgine... Integrum hymen, ale nie som virginem. - Triumfálne vyhŕkla. A rozrehotala sa na plné obrátky. Martin nechápavo pohliadol na Olega.
- V čom som to mal pravdu? -
- Práve ti oznámila latinsky, že je síce panna, panenskú blanu ma neporušenú, ale nie je stará panna. - Obaja sa rozosmiali. Lekár ich pokarhal pohľadmi.
- No tak páni. Ma reakciu, očakával by som trochu ohľaduplnosti. - Zatvárili sa previnilo a opäť si sadli pod okno. Pomaly sa upokojila a zaspala.
- Vie latinsky? - začudovane sa spýtal Martin
- Asi áno, povedal som ti, že má vysoké IQ. -
- Ako vedela, že som myslel na jej správanie... také suché, škrobené, ironické, ako stará panna. - Rozmýšľal nahlas.
- Je to telepatka. Aj toho lekára zmanipulovala a použila aj moje vlastné slová. -
Spala takmer tri hodiny, až kým ju nezačala trápiť nočná mora. Zmietala sa a bránila, až kým sa nestrhla zo spánku. Prudko sa posadila a zastonala od bolesti. Stretla sa s temným pohľadom. Skláňal sa nad ňou Oleg.
- Noooo. Do ružová vyspinkaná? - zatiahol Martin.
- Myslím, že som si dobre oddýchla a je mi oveľa lepšie. -
- Žiadne záchvaty enormnej veselosti? - jemne sa začervenala a zrozpačitela. - Prepáčte je mi to trápne... a... -
- Nemusíte sa cítiť trápne, mali ste alergickú reakciu. -
- Mohli by ste ma už odviesť domov? Ja... cítim z tohto prostredia veľkú úzkosť. Prosím vás. -
- Idem pohľadať lekára. - Nadhodil Martin. Osameli.
- Máš nočné mory, mačiatko? - zašepkal.
- Nezistil si to Oleg? - oslovila ho menom. Usmial sa.
- Zistil. -
- Tak prečo sa pýtaš. -
- Mohol by som ti pomôcť. Vzal by som ti tu bolesť. - Ponúkol jej. Vpíjali sa do seba pohľadmi.
- A prežil by si moju bolesť ako svoju vlastnú? Nie, to v žiadnom prípade. -
- Mačiatko už by ťa to netrápilo. - Šepkal jej, lákal ju, mámil. Boli tak blízko seba, že sa takmer dotýkali nosmi.
- Prečo ma voláš mačiatko? - spýtala sa, naďalej šepkajúc.
- Máš krásne, zelené oči, majú taký tvar presne ako mačiatka. -
Jemne sa usmial. Nesmelo sklopila oči, potom sa opäť pohľadom k nemu vrátila.
- Musíš sa naučiť blokovať svoje schopnosti, inak si ublížiš. - Ticho preriekla.
- Tak, ako sa ty blokuješ? - stále šepkali.
- Ja nemám žiadne schopnosti. Dokonca tomu, ani neverím, ale moja kamarátka sa týmto veciam venuje a ona mi to hovorila, že psychotronici to robia... a... sama som teraz... som dezorientovaná... práve som prežila šok. Takže dokážem pochopiť, že sa tu teraz bavíme o týchto sci-fi absurdnostiach. - Jej samej to znelo, ako klamstvo. Pousmial sa.
- Klameme sa? - opäť sklopila oči, zrozpačitela a zrumenela. Bolo milé, vidieť sa ju červenať. Oči mu padli na podliatiny. Opäť ho to popudilo.
- Prečo ti ubližoval? - očami naznačil, načo sa pýta
- Ja... bol opitý. Neodhadol svoju silu. Vzal si do hlavy, že pokorí ľadovú kráľovnú. A chcel so mnou... nadbieha mi už dlho, na žalosť. A vtedy mi chcel dať príučku... a... -
- A ty, páči sa ti? - zaujímalo ho.
- Nie, utiekla som. - Uškrnula sa.
- Chceš povedať, že keď som ťa zrazil... keď si mi vbehla pod kolesá... utekala si pred ožratým sadistom, ktorý ťa chcel znásilniť?!- - Keď to takto povieš... znie to hrozne. On by to asi neurobil. Bol opitý, utiekla som. Ale chcel... aby som ho poprosila, aby ma pustil. Keby som nebola priveľmi hrdá, tak som ho mohla poprosiť a neurobil by mi tie podliatiny. Nie, neublížil by mi. - Nahnevaný sa vzpriamil.
- Tak to si s ním ešte vyjasním. -
- Prečo by si to robil. Čo ťa vlastne do toho?! Keď vytriezvie, príde sa mi ospravedlniť. -
- A keď sa zase opije? -
- Nechodím von, nestretnem ho a od budúceho roku sa aj tak sťahujeme do mesta. -
- Povedala si ľadová kráľovná? - zrozpačitela.
- Prečo sa spytuješ také hlúposti? Ehmmm... niektorí chlapci ma tak volajú. - Pokrčila plecami. Sklonil sa opäť k nej hľadiac jej priamo do oči.
- Ak ťa tak nazval, je hlupák. Cítim v tebe oheň... si veľmi temperamentná žena. - Zašepkal.
Dvere sa rozleteli, čarovná chvíľa pominula. Vošiel Martin s lekárom. Oleg sa prudko vystrel, takže to pôsobilo, akoby ju bozkával. Obaja zrozpačiteli. Trápne ticho prerušil lekár.
- No, čo smejko, ako nám je? -
- Je mi fajn, môžete ma pustiť domov. -
- Dobre, takže pri nevoľnosti, zvracaní, slabosti, dvojitom videní, zahmlievaní, zatmievaní, výbuchoch smiechu... okamžite vyhľadať lekársku pohotovosť. Inak kľud na lôžku aspoň sedem dni, potom sa uvidí. Analgetika, pri bolestiach, dodržiavať pitný režim. Poprosím pánov, aby vyšli von, chcem slečnu vyšetriť. - Po vyšetrení skonštatoval, že ju prepustia do domáceho liečenia.
- A ešte niečo, treba spísať zápisnicu o nehode. -
- To musím ísť k policajtom? -
- Načo? Nech to spíšu tí dvaja. -
- Môžu to spísať aj bezo mňa? -
- Nie, ale ušetria vám cestu. Sú to totiž policajti. -
Zasmial sa. Srdce jej zovrelo od desivého poznania. Bol empatik, policajt, určite bol prepojený s viacerými psychotronikmi a to znamenalo... že má veľmi blízko k odhaleniu. Vedela, čo by nasledovalo. Vzali by ju z jej domova a robili na nej výskum. Striasla sa od strachu. Keď vyšli von, stiahla sa do seba.
- Stalo sa niečo? – zaujímalo Martina, keď si uvedomil, tú chladnú rezervovanosť.
- Vy ste policajti? -
- Áno. Je to nejaký problém? -
- Nie... nie je. Napíšte tu zápisnicu, ja vám to podpíšem. Pozdravíme sa a zabudneme, že sme sa niekedy stretli. -
- Pochybujem, že to pôjde v takomto poradí. - Oleg pochybovačne zacmukal.
- Prečo nie? -
- A čo takto. Necháme vás vyspať, oddýchnuť, potom prídeme. Spoločne spíšeme zápisnicu a potom uvidíme čo ďalej. -
Vedela, čo to znamená. Stuhla. Vnímal jej strach.
- Veľmi sa bojí, čoho sa to tak veľmi bojíš, mačiatko? - prebleslo mu hlavou. Doviezli ju pred dom, sama bleskovo vystúpila, zamrmlala,
- Ďakujem a dobrú noc. - Takmer sa rozbehla k dverám. Oleg za ňou vyskočil.
- Gabriela počkajte. Počkajte, predsa! - rozbehol sa po chodníku, pretože chvatne odomykala. Dochytil ju až pri dverách. Letmý dotyk stačil, aby ju zradilo podvedomie. Podlomili sa jej nohy, zastonala. Zakvačila sa do neho, aby nespadla. V pár sekundách sa jej rozšírili oči od hrôzy, pretože skenovala jeho pocity a myšlienky. Všetku tu bolesť.
- Preboha! - zaúpel neschopný pohybu. Vnímal energiu, ktorá z neho vysávala jeho úzkosť, pocity a bolesť. Zrazu ich necítil. Temno kamsi odchádzalo. Prudko ju pustil, že takmer spadla. Chcel ju zachytiť, ale mykla sebou.
- Nedotýkajte sa ma, prosím! - bezbranná zapišťala. Stál a ohromené na ňu zízal. Spamätala sa, výrazná bledosť a strhanosť v jej tvári začali ustupovať. Vzdychla.
- Chceli ste ešte niečo? – zašepkala.
- Ako si to urobila? - vyhŕkol. Odmietavo sa obrátila k dverám, ignorujúc jeho otázku.
- Oddýchni si mačiatko, zajtra sa vrátim. A... porozprávame sa... o všetkom. - V jeho hlase cítila napätie, považovala to za hrozbu. Unavená vzdychla a prikývla.
- Dobre. Porozprávame sa. - Pristala nesmelo.
- Si v poriadku mačiatko? - vrhla na neho letmý pohľad cez plece.
- Ja áno, ale čo ty Oleg. Si v poriadku? - zatvorila za sebou dvere. Počkali kým zhasne svetlo a pohli sa domov.
- Čo sa to tam stalo? - spýtal sa Martin.
- Keď som sa jej dotkol, cítil som obrovskú energiu. Vysávala zo mňa... kruci! A toto má čo znamenať, čo to bolo? -
- Čo z teba vysala? Je to ten druh energetických upírov, či ako sa to volá? -
- Nie. Ona mi nezobrala energiu, ona zo mňa premiestnila negatívnu energiu. Všetko zlé, čo som videl, cítil a nad čím som sa umáral... vzala moju bolesť. Cítim sa tak ľahko. Čo to, preboha je? –
- Chceš mi povedať, že všetko zle, čo si prežil, zobrala na seba? -
- Asi tak nejako. Sám neviem presne.
- Fíha! Nechcel by som byť v jej koži. Akú ma schopnosť, ako sa to volá? -
- Neviem. Je dotyková telepatka, ale aj empatička... blbosť, to nie je možné. Môže byť len jedno, alebo druhé. Musím tomu prísť na koreň.-
- Nahlásiš ju? -
- Budem musieť, je len otázkou času, kedy na ňu príde okolie. A potom je vo veľkom nebezpečenstve. Pokúsim sa s ňou porozprávať a dohodnúť. Vysvetlím jej to.
- No... ak myslíš, že to pomôže? Pripadá mi dosť neprístupná niektorým témam. A... ešte by ma niečo zaujímalo. Ty si ju v tej nemocnici bozkával? -
- Nebozkával som ju! - zabručal.
- Ale chcel si. -
- Nie! Už som povedal, je to decko! -
- Dobre... dobre, ja len že to vyzeralo, ako keby ste sa bozkávali. -
- Nebozkávali sme sa, chcel som len zistiť, čo je zač. -
- Aha... no dobre. - Uškrnul sa. Oleg zahromžil a prevrátil očami.
Martin sa rozosmial.
- Oleg síce sa nekonali orgie s opekačkou a chľastom, ale bol to veľmi zaujímavý večer. A videl som, že nie si gay. Nesprával si sa ako ťažkopádny, nudný suchár, ale ako chlap, ktorý ma záujem o ženu. –
- Nie je to žena, je to decko! - zavrčal opäť.
- Uhm... decko. Ale veľmi pekné, vyvinuté decko. A teraz dupni nato, nech už sme doma. –
Ráno volala otcovi. Mala strach so stretnutia s Olegom. Bola nedeľa a on pre ňu okamžite vyrazil. Celé telo ju bolelo, mala pocit, že spadla pod parný valec. Otec sa o ňu vzorne staral, robil jej cely deň spoločnosť.
Oleg vstal a niečo sa zmenilo. Cítil sa zvláštne. Už roky nemal takú dobru náladu, bol plný sily a pozitívnej energie. Zazvonil mu telefón.
- Ahoj braček. Ako sa máš? - usmial sa. Jeho sestre nikdy nič neušlo.
- Načo sa pýtaš, keď to už aj tak vieš? -
- Volala som ti včera, ale nemal si signál. Snažila som sa ťa varovať. -
- Našťastie všetko dobre dopadlo. -
- Aká je? – vyzvedala.
- Kto? -
- To dievča. -
- Aké dievča? -
- To dievča, čo si včera zrazil a čo sa ti páči. -
- Počuj Lenka, je to decko. A nepáči sa mi. - Lenka sa zasmiala.
- Dobre, veľký braček, ale aj tak sa ti páči. - Prevrátil očami.
- Si otravná s tými tvojimi romantickými hlúposťami. Áno, je veľmi pohľadná, príťažlivá, ale ma len pätnásť. Takže ma nezaujíma a navyše, nemôže ma ani cítiť. –
- Ja padnem na zadok, existuje dievča, ktorému sa nepáčiš? -
- Nemohla by si toho nechať? Neskôr pôjdem do centra, tam sa vidíme. -
- Ideš za ňou? -
- Áno, idem zistiť, ako sa má. - Zachichotala sa a zložila.
Oleg sa vrátil do centra nahnevaný. Martin už naňho čakal a pobavene ho pozoroval.
- Ako sa má naša, malá priateľka? –
- Utiekla. -
- Kam utiekla? -
- Myslím, že k otcovi. Zistím to. - Sadol si k počítaču a vyhľadal všetky údaje o rodine Porubských. Opäť mu zazvonil telefón. Prevrátil očami.
- Ahoj, veľký brat. -
- Ahoj, Sebastián. -
- Ako sa má tvoje dievča? - spýtal sa priamo. Vzdychol.
- Opakujem, nie je to moje dievča. A neviem, ako sa má. Bol som u nich doma, ale odcestovala. -
- Utiekla ti? - Sebastián sa rozosmial.
- Nie, neutiekla. Je doráňaná, zrazil som ju totiž autom. Odišla k otcovi.-
- Čo je na nej zvláštne? -
- Neviem, načo narážaš. -
- Mám pocit, akoby... bola... je iná. Tvoje myšlienky, sú akési... -
- Sebastián, prestaň sa mi hrabať v hlave a na pocity som tu ja! Zistím o nej všetko, čo treba. -
- V pohode veľký brat, len sa nerozčuľuj. Vidíme sa neskôr. -
O chvíľu ho telefonátmi bombardovala celá rodina. Znechutený vypol mobilný. Martin sa uškŕňal.
- A ty sa prečo vyškieraš? - zabručal v zlej nálade.
- Ja len... že si nepovedal pravdu o našej, malej priateľke a jej talente. -
- Zatiaľ som to neuzavrel. Potrebujem istotu, - ospravedlňoval si svoje konanie, - najskôr sa s ňou
porozprávam. -
- Poviem ti Oleg mať rodinu plnú psychotronikov, nie je žiadna výhra. Nemôžeš si ani šuchnúť, aby to nevedela celá rodina. -
Keď videl, akú grimasu vystrúhal Oleg, zvalil sa na stôl a začal rehotať. Potom prišiel fax.
- Dosť bolo srandičiek na môj účet. Žiadajú si nás, je to na druhom konci republiky. - Podal mu fax. Martin letmo preletel text
- Za dve hodiny u šéfa. Vyrážame. Nech nám pripravia podrobnosti. -
Rozkázal Martin. Bol služobne starší, skúsenejší, mal vyššiu hodnosť. Bol skôr na logické dedukcie a mal v sebe akúsi prirodzenú intuíciu policajta. S Olegom sa výborne dopĺňali. Mĺkvo prikývol, sadol si na okraj stola a vytočil číslo, ktoré si prepísal z počítača.
- Docent Porubský? Dobrý deň, som poručík Juráň, včera som mal kolíziu. Vaša dcéra bola účastníčkou tejto dopravnej nehody, chcem sa spýtať, či je v poriadku a ako sa cíti. -
- Myslím, že sa dnes cíti veľmi zle, ale bude to lepšie. Chce to len kľudový režim. Povedala mi, že vám vletela do cesty. Mrzí ma, že ste mali nepríjemnosti. Ale zároveň sa teším, že sa nič vážneho nestalo. –
- To je v poriadku, hlavne, že to dobre dopadlo. Mohol by som s ňou na okamih, hovoriť? Musíme si dohodnúť termín, kvôli zápisnici. -
- Samozrejme, odovzdám. - V pozadí počul zvuky, potom sa ozvala.
- Gabriela, ako sa máte? - Po chrbte jej mimovoľne prešiel mráz.
- Ďakujem za opýtanie, nie je to nič moc, ale bude to lepšie. -
- Bol som u vás. -
- Volala som s ockom. Rozhodol, že pre moju rekonvalescenciu bude vhodnejší pobyt v meste. -
- Utiekli ste. – Skonštatoval.
- Ja... nebolo mi dobre. Oleg, nemohli by ste to nechať na pokoji? - spýtala sa priamo.
- Je mi ľúto Gabriela nemôžem. Musíme sa porozprávať o vašom talente. -
- Dajte mi čas, potrebujem si oddýchnuť a zložiť myšlienky a... -
- Cestujem služobne na pár dní. Keď sa vrátim, navštívim vás. Porozprávame sa, máte dostatok času, aby ste sa dali do kopy. -
- Dobre Oleg. - Vzdychla a prerušila hovor.
Odcestoval so zmiešanými pocitmi. Vedel, že s ním nechce hovoriť, že sa bráni svojím schopnostiam, nech sú akékoľvek. Možno práve preto na ňu zatiaľ nenarazili. Preveroval si celú rodinu, ale žiadnu spojitosť s genetickými prepozíciami nenašiel. Rodičia mali inteligenčné skóre veľmi vysoké, špičkoví vedci. Matka pred pár mesiacmi zomrela, ale nikde ani stopy po niečom zvláštnom. Všetko vyzeralo celkom ideálne a úplne normálne, ako každá druhá rodina. Už rozumel, prečo je Gabriela tak vysoko inteligentná. Jednoducho svoju múdrosť dostala do vienka, už pri narodení. Martin šoféroval a on si prezeral spis, ktorý mu narýchlo vytiahol Marek, ich počítačový génius, zo záznamov.
- Počúvaj. Často sa sťahovali. Ktovie prečo. Matka zomrela pred pol rokom, rakovina. Gabriela ma IQ vyššie, ako ja. Hovorí ôsmymi jazykmi z toho štyri sa už nepoužívajú. –
- Ako nepoužívajú. -
- Starogrécky, staro aramejský, keltský a stredoveká taliančina. -
- Načo jej to je a kde sa to naučila? -
- Myslím, že od svojej matky. Vyzerá to, že to bola veľmi vzdelaná dáma. Gabriela často menila školy, aj miesta bydliska. Až do svojich ôsmich rokov. Hmm... myslím, že viem prečo. -
- Prečo? -
- Deti len ťažko kontrolujú svoje schopnosti, pretože sú spontánne Jej rodičia ju asi preložili vždy, keď mala nejaký prešľap. Ako vedci ťažko porozumejú, psychotronickej schopnosti ich dcéry. Najskôr si to zdôvodňovali jej nadpriemernou inteligenciou. -
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
