Tincamela-knihy

Poznámka:

Spojil sa s centrom. 
- Ahoj Romeo. - Veselo ho pozdravil Marek. Oleg sa zamračil. 
- Čo to tu počúvam. Vraj si sa zabuchol do nejakej mimoriadne peknej dievčiny a ona ti dala košom. – Posmeškoval.
- Nezapáraj Marek, to sú hlúposti! Lenka sa nudí. - 
 - Myslel som si to. Neviem si ťa predstaviť zamilovaného. - Zasmiali sa. 
- Potrebujem pozisťovať nejaké detaily okolo toho spisu , čo si mi dal. - 
- Okolo tej... tej... Porubskej? - hľadal v počítači. 
- Čo konkrétne máš na mysli? - 
- Všetko k čomu sa dostaneš. Často menili bydliska a aj školu, zistí dôvody. - Marek uznanlivo zapískal.
- Waw! Videl si to IQ? Má vyššie, ako ja. A je to kosť, pekná babenka. Nie je to náhodou tá... tá... - Nevedel nájsť vhodný výraz.
- Áno, je to to dievča, čo som včera zrazil. - 
- Aha. No to si teda nezačal veľmi šťastne. Ty Oleg, nie je pre teba trochu primladá? - 
- Čuš už konečne, zistí o nej všetko, čo len je možné. A poprosil by som o trochu diskrétnosti. - 
- Diskrétnosti? Ako mám byť diskrétny medzi telepatmi, jasnovidcami, médiami a všetkými možnými šialencami, ktorí tu žijú a pracujú? No urobím, čo budem môcť... tak sa maj. - 
Prerušil hovor a zahĺbil sa do svojich myšlienok. Rozmýšľal o Gabriele. Nevedel prísť nato, do ktorej kategórie ju zaradiť. Mala jednoznačné psychotronické schopnosti, ale nevedel určiť kategóriu. A bránila sa priznať k tomu. Mala strach, panickú hrôzu a on nevedel, pochopiť prečo. Prinútil sa odložiť spis a začal sa venovať prípadu, ktorý im pridelili. Počas jazdy preberali detaily, to čo už vedeli. Pokúšali sa analyzovať myšlienkové pochody, toho narušeného človeka, ktorého mali chytiť. 

Gabriela sa rýchlo zotavovala. Po týždni sa fyzický cítila výborné. Vždy sa rýchlo zotavila. Veľa času strávila s otcom. Pomáhala mu v domácnosti a temer nevychádzali z laboratória. Práca ju bavila. Byť jeho asistentkou si vyžadovalo značné vedomosti, aj trpezlivosť. Pretože otec, ako jedna z najlepších výskumných kapacít, bol veľmi náročný, čo často hraničilo až s excentrickosťou a náladovosťou. Veľa sa smiali, chodili plávať a venovali sa horolezectvu. Už od dieťaťa ju vodieval so sebou. Zbožňovala nevýslovný pocit radosti, slobody a sily, vždy keď zdolali ďalší vrchol. Cez víkend sa vybrali do rakúskych Álp. Celý čas strávili v prírode a lezením po skalách. Čas preletel, ako voda a ona zosmutnela. 
Vedela, že sa musí vrátiť do školy a domov. 
- Domov? Už to nie je môj domov. Domov, robí domovom, rodina a mojou rodinou je ocko. Takže kde je on, tu je môj domov. - 
Otec sa vrátil z práce, naobedovali sa a vybehli do mesta. Zdržali sa až do večera. 
- Poď Gabika, zbehneme si na večeru do Zlatých huslí. –
- Chodievam tam rada, ale nemám vhodné oblečenie a ani rezerváciu nemáme. - 
- Zbehneme domov, rýchle sa prezlečieme, postarám sa o rezerváciu a je to. - Zasmiali sa. Rýchle na seba hodila čierne kokteilové šaty, upravila vlasy a otec jej už klopal. 
- Áno, som hotová. - 
- Toto som miloval na tvojej mame a milujem aj na tebe. Žiadne zdržovanie s výberom šiat a účesu. Veľmi mi pripomínaš mamu, si ako ona. Krásna a inteligentná. Rozpustí si vlasy, budeš žiariť, ako klenot. Dovoľ svojmu starému otcovi popýšiť sa prekrásnou dcérou. – 
- Oci, čo si povedal... že starý? - zachichotala sa a rozpustila vlasy. Chytila sa ho pod pazuchou a vyrazili. Pohodlne sa usadili a večerali. 
- Zlatko, mám najkrajšiu spoločníčku. - Pošepol jej figliarsky. Zasmiala sa. Nenútene sa bavili, až kým nezacítila, že ju niekto pozoruje. 

Lenka si všimla to krásne dievča, hneď, ako vošla. Pútala na seba pozornosť, svojím zjavom, a vlasmi, bola to záplava zlatej zvlnenej riavy, siahali jej až do pol stehien. Ale ona si nikoho nevšímala, okrem svojho spoločníka. 
- Čo ťa tak zaujalo? - podpichol ju otec. 
- To dievča, vyzerá, ako anjelské zjavenie, je krásna. 
Keby som bola muž, naháňala by som ju, ako blázon. - Otec aj s matkou upriamili svoju pozornosť na stôl v rohu. 
- Je naozaj zaujímavá. - 
Skonštatoval otec. Lenka zhíkla. Obaja rodičia na ňu so záujmom pohliadli, a čakali. Vedeli, že ich dcéra, - niečo vidí- a hneď ich o tom poinformuje. 
- Je to to dievča, Olegove dievča. Videla som ju krátko pred tým, ako ju zrazil. - 
- Vyzerá veľmi dobre, nato že ju prevalcoval. - Uškrnul sa otec.
- Hanbíte sa vy dvaja, takto si z neho strieľať. - Karhala ich s úsmevom matka. Lenka zatvorila oči, sústredila sa a zbledla. Obaja rodičia vedeli, že sa snaží dostať k tomu dievčaťu, aby o nej niečo zistila. Zacítila, že sa k nej niekto snaží dostať. Cítila, že je v miestnosti niekto, kto o nej vie. Zľakla sa. Na chvíľu sa koncentrovala, zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla. Predstavila si lúku, na nej utešenú chalúpku, vošla dnu a skontrolovala všetky miestnosti. Vyšla von a prikryla svoju lúku, skleneným zvončekom. Potom prudko otvorila oči a poobzerala sa. 
- Stalo sa niečo? - 
- Nie oci, len som mala zvláštny pocit, že ma niekto pozoruje, tak som si pre istotu skontrolovala svoje súkromie. - Usmiala sa. Opäť sa začali nerušene rozprávať. 
Lenka zalapala po dychu, oči sa jej rozšírili od údivu.
 - To nie je možné. - Zašepkala prekvapene. 
- Čo sa stalo? - obaja hľadeli na dcéru, keď si bez slov prečítali jej odpoveď, nevychádzali z údivu. 
- Niečo tu nesedí. - Hlesla matka.
- To teda nesedí. Spomínal Oleg, že je talentovaná? - 
- Nie. - 
- Ale musel to zistiť. - Hádal otec.
- Možno nie. Ak sa takto zablokovala. Ona ma zablokovala. Vôbec sa k nej nedostanem. Ešte nikdy ma nikto nedokázal zablokovať! A ta šupa! Dostala som poriadnu šupu, keď ma vyhodila so svojho podvedomia. - 
- Chceš mi povedať, že ťa udrela? Ale to je nemožné. - 
- Nie, neudrela, bola to len akási vlna... alebo, čo to bolo. Musíme sa porozprávať s Olegom, musí ju k nám doviesť, musí sa 
zaregistrovať. - 
- Niečo mi hovorí, že nebude veľmi nadšená. A Oleg to tuší, ale z nejakého dôvodu mlčí. - Skonštatovala matka. 
- Ľudia ideme, myslím, že máme veľa práce. Kedy sa vracia Oleg? - 
- Myslím, že pozajtra, sú skoro hotový. - 
- Spoj sa s nim, tebe toho ako sestre , viac povie. - 
Rozhodol otec.
- A všimli ste si Olega? - spýtala sa matka
- A ja som si myslela, že sa mi to len zdá. Bol iný. Bol... nebol poznačený zlom, bol úplne uvoľnený, netrápil sa. Myslela som, že sa do nej zamiloval. Veď vieš mami. Keď sa chlapci zamilujú. - 
- Myslíš, že to má niečo spoločné s ňou? - pochybovačne zatiahol otec.
- Neviem, ale ako ju stretol je... nemá v sebe bolesť... a nemá to nič spoločné s hormónmi. Aj keď si viem predstaviť, že by muži kvôli nej strácali hlavu... –
- Noooo. Tak to sa mi prestáva páčiť. Neviem o akú formu schopnosti sa môže jednať, ak by bola empatička, nedokázala by sa takto zablokovať. Ani manipulovať s energiou. Ak je telepatka, nedokázala by z neho sňať bolesť. Mám v tom zmätok, ale jedno viem iste... nemôže nám tu pobehovať neregistrovaný psychotronik a navyše... nemáme ani potuchy o aký druh psychotronickej aktivity sa jedná. - 
- Prestaňme o tom polemizovať, všetko sa to vyjasní, vraciame sa do centra! - zavelila matka.
Do centra takmer vtrhli. Marek, ako vždy sedel pri paneloch s počítačmi a nevšímal si ich. 
- Marek okamžite mi pozisťuješ všetky podrobnosti... o... –
- Myslíš o Porubskej, tej Olegovej? - prerušil ho Marek s úsmevom a podal mu hrubý spis 
- Ako si vedel, že ma bude zaujímať? - 
- Povedzme, že ste si so synom podobní. - Zasmial sa 
- Oleg ti ju dal preveriť? Takže, niečo predsa tušil. –
- Máš tam všetko od pôrodnej váhy až po vzdelanie, problémy v školách. A podotýkam, povšimnite si IQ. –
Patrik Juráň zamračene otvoril spis a len tíško zapískal. Obe k nemu pristúpili a zvedavo nakukli.
- Kde je rodokmeň? - zaujímala sa Lenka.
- Z otcovej strany som ho vystopoval až do jedenásteho pokolenia. Žiadne známky nejakej dedičnej abnormality, ale matka sa mi niekam, zatúlala. - 
- Ako to myslíš? - 
- No. Narodená kdesi v Čadci na kopaniciach. Odložená v kostole, vyrástla v adoptívnej rodine. Nič viac. Nemôžem sa dokopať ku krvným testom. Vtom čase sa genetika nerobila, rodičia neznámi. - Pochybovačne zatiahol. 
- Čo mi chceš povedať? - 
- Nooo... trošku som sa hrabal v adopčných papieroch, hľadal som pôvodný rodný list, nezvestné deti atď. A smrdí mi to. –
- Čo mi naznačuješ? - 
- Niekto sa postaral o to, aby sa stratila. Iba som hádal, boli to len teórie. Ale niečo sa našlo. Ta adoptívna rodina. Myslím, že to bola jej pokrvná príbuzná, teta, ak sa nemýlim. Porovnal som skenerom dedične znaky lebky a pozrite tu. - 
Ukázal im na obrazovku.
- Je tam zhoda. Porovnával som staré krvné testy, aj tety, aj dieťaťa, sú príbuzné. A pozri na toto. Gabriela do toho zapadá. Rodina podala žiadosť o adopciu dva dni po tom, ako sa našlo bábätko v kostole. Dieťa, vyslovené toto dieťa, im bolo pridelene po troch dňoch. V tom čase sa čakalo roky na adopciu, ale na výslovnú žiadosť predsedu vtedajšej KSČ... im dieťa zverili. A ešte niečo, táto adoptívna matka sa starala o svoje dvojča sestru. - 
Hľadeli na seba a všetci tušili, čo im povie ďalej. 
- To dvojča. Mám tu staršie fotografie. Pozrite na toto. - 
Zadal pár príkazov do holografického programu. 
- Pridám jej vlasy, mala rakovinu mozgu, je to fotografia tesne pred. Už z čias choroby, všimnite si lebku. Teraz ju upravím na normálnu váhu a výzor... a teraz matka Gabriely... a ešte Gabriela. Zhoda, predpokladám, že tá sestra je biologická matka. A teraz sa podržte, jej operácia a liečba bola v Rusku. Držali ju tam tri roky. - Lenka zdesene vydýchla. 
- Robili na nej testy a keď už bola k ničomu, vrátili ju domov. Lenže keby vedeli, že je tehotná nepustili by ju. Nechali by si dieťa, aby videli, či ma genetickú dispozíciu. - 
- Porubská sa narodila presne po desiatich mesiacoch od návratu dvojčaťa z Ruska. A ešte niečo. Ten predseda KSČ pochádzal z jedného a toho istého miesta. Kedysi mal s dvojčaťom románik. Tak ma napadlo, že porovnám jeho krvné výsledky s krvou porubskej. A čo myslíte... ?  Zase zhoda. - 
- Chceš povedať, že je to jej biologický otec. –
- No nemám dôkaz... nemám vzorky DNA, ale majú zhodnú krvnú skupinu, protilátky, serologické vyšetrenia a keď som ho zaradil do holografického programu, aj keď sa podobá na matku, ma niektoré črty jeho. Výraznú čeľusť, alebo očné oblúky. A to by vysvetľovalo, prečo sa Rusi nedozvedeli o dieťati. Aj tu zrýchlenú adopciu. Mal dostatočnú moc, aby to zariadil. A ďalej. Už keď som zistil, kto to je, dokopal som sa na ich rodokmeň, vždy to boli ľudia, ktorý žili oddelene, niekde na kopaniciach, na samotách, bavili sa liečiteľstvom. Mali prezývku „bosoráci“ a ľudia sa im viac, menej vyhýbali. A to najmenej osem pokolení dozadu. Našiel som to v miestnej kronike, na fare v matričnej knihe. - 
- Sú to len dohady s nepriamymi dôkazmi, ale cítim, že si sa trafil do čierneho. Takže to všetko poukazuje, že Gabriela má za sebou pravdepodobne mnoho pokolení psychotronikov. A ruské pokusy o genetické manipulácie. - 
- To by vysvetľovalo aj jej zdatnosť v blokovaní, určite sa skrývali... ale kto ju to naučil. Jej matka nevykazuje žiadne známky psychotronickej aktivity. Kde je tá teta teraz? - 
- Je mŕtva, mala autonehodu. - Zmĺkli a hľadeli na seba. 
- Len tak teoreticky povedzme, že máme pravdu. Tak 
niekde v databázach KGB existujú jej záznamy. Podotkla Anna
- Mami a čo myslíš, že sa k nim máme nabúrať? –
- Nie, to by sme museli vedieť aspoň niečo, podľa čoho by sme ju našli. Ak požiadame legálne o dokumenty, možno nám vyhovejú, ale určite sa budú zaujímať, načo nám to treba. A ak by len zavoňali, že máme pravdepodobne vnučku ich experimentu... myslím, že by ich to veľmi zaujímalo. Volaj Olega, myslím, že jeho dievča tu pobehovalo dosť dlho bez ochrany. Je vo veľkom nebezpečenstve. Ak sa u nás zaregistruje, je naša, nikto ju už nemôže odviesť. - 
Lenka vytočila Olega. 
- Ahoj veľký braček, čo porábaš? - 
- Ahoj Lenka, deje sa niečo? - 
- Videla som tvoje dievča. Večerala s otcom v zlatých husliach. Oleg, Zabudol si mi niečo povedať? - vytkla mu mierne. Oleg sa zasmial 
- Už ste to zistili? - 
- Prečo si nám nepovedal, že je talentovaná? –
- Nebol som si istý, chcel som si to najskôr urovnať v hlave. - 
- Ty si si nebol istý? - 
- Ma akýsi druh blokácie, nemôžem sa cezeň dostať, tebe sa to určite podarí. - 
- Nepodarí, zablokovala ma tak, že som si ani neškrtla. - 
- Teba zablokovala, teba?! To je nemožné... –
- Ale áno. Ponáhľaj domov, máme veľa práce a veľa zaujímavých informácii, posielam ti to cez bezpečný kanál. - 
- Dobre sestrička, len pomaly, aby ste ju nevyplašili, bráni sa zubami- nechtami. Neprizná absolútne nič. Budeme to musieť riešiť s jej otcom. - 
- Ktorý, len tak mimochodom, nie je jej biologický otec. - Zamiešal sa do rozhovoru Marek. Všetci sa k nemu prekvapene obrátili.
- Ona má 0 pozitívnu, matka má A pozitívnu, docent Porubský má B pozitívnu krvnú skupinu, takže ani zázrakom nemôže byť jej otcom. - 
- A kto to potom je? - 
- Nooo... vy ste jasnovidci... ja som len úbohý, počítačový génius. - Usmial sa spokojne, že aspoň raz, niečo nevedia. 
- A práve som zistil ešte takú nepatrnú drobnosť. Matka tých dvojčiat. Manžel jej padol v druhej svetovej vojne, vydala sa za ruského dôstojníka. Odišla s nim do Ruska, deti tu nechala. U matky, v matrike je uvedené, že mala ešte ďalšie tri deti, ale nikdy sa nevrátila, nateraz ich nemôžem vystopovať. Potrebujem viac času. –
- Dobre Oleg, počkáme na teba, zhromaždíme, čo najviac informácii. Porozprávaš sa s ňou a ja pôjdem priamo za jej otcom. Prestáva sa mi to páčiť, pohybuje sa tu priveľa Rusov. - 
- Dobre, prípad uzavrieme už zajtra... a hneď sa vraciame. - 

 
Gabriela sa vrátila domov. Cítila sa osamelá, bolo jej smutno, ale vedela, že to musí ešte mesiac vydržať. - Veď mesiac prejde ako voda. A potom budeme spolu s ockom, odídem odtiaľto, ale veď miesto nerobí miesto, ale ľudia. - 
Bola celá nesvoja a tak si šla skoro ľahnúť, aby sa upokojila a vyspala. Dlho sa prehadzovala, kým sa jej podarilo zaspať. Snívali sa jej veľmi nepokojné sny, prenasledovala ju jej nočná mora, holohlavej ženy, ktorá nepríčetne škriekala a kričala. Držala ju pod krkom a snažila sa ju udusiť. Strhla sa celá spotená. Vydýchla si, bol to len sen, ale srdce jej aj naďalej splašene tĺklo. Nevedela sa upokojiť, niečo nebolo v poriadku. Snažila sa z hlboká dýchať, aby sa uvoľnila. Keď niečo na schodoch buchlo, srdce sa jej zovrelo od strachu a ešte k tomu zavŕzgali schody, vedela, že toto už nie je žiaden sen, ale že v dome nie je sama. Horúčkovito rozmýšľala, čo robiť. Telefón nechala v schodišti, keď niesla hore ožehlené oblečenie. 
- Ak vyjdem na chodbu, stretnem ho. Čo robiť. Kde sa mám schovať? - 
Vyskočila z postele a skryla sa za dvere. Bolo to detinské, vedela to, ale v panike ju nič iné nenapadlo. 
Srdce jej chcelo vyskočiť z hrude, až sa bála, aby ho votrelec nepočul. Opäť zavŕzgala podlaha, tentokrát tesne pred jej dverami. Chvela sa od strachu. 
- Pomôžte mi. Pomôžte mi niekto. - Zúfalo v duchu prosila , aj keď nevedela ku komu volá o pomoc. 

Lenka sa strhla zo sna. Zdesením sa jej triasli ruky a bola spotená, telo jej oblieval studený pot. Zhrabla telefón, tak sa jej triasli ruky, že až na tretí pokus sa jej podarilo vytočiť číslo. 
- Otec musíš niekoho poslať ku Gabriele. Volala o pomoc, niekto ju napadol, snáď ešte nie je neskoro. - Hlas sa jej zatriasol. Otec bez slova zložil. Vyskočila z postele nahádzala na seba šaty a ponáhľala sa do centra. Vo dverách stretla Sebastiána. 
- Čo sa deje sestrička? - zobudila si ma svojím strachom. 
- Niečo sa stalo Gabriele... - 
- Šoférujem, ty si príliš roztrasená. - 
Iba prikývla, inokedy by sa s ním prela, ale teraz bez slova poslúchla. 

Dvere sa otvorili a ona takmer omdlela od strachu. Niekto podišiel k jej posteli a nadvihol paplón. Ani nedýchala, dúfajúc, že si ju nevšimne za dverami, ale on sa otočil priamo k nej, ako by vedel, že tam stojí. Dopadlo na neho mesačné svetlo. Mal v tvári kapucňu, ale aj tak sa jej od úľavy podlomili kolena. 
- Ocko, vydesil si ma ... - Radostne vydýchla a vykročila k nemu. Mĺkvo na ňu hľadel. Niečo ju zastavilo a v nemom úžase na neho civela. Bol to on, ale nebol to on, čosi zamrmlal a hneď nato ju znenazdajky udrel do tváre. Bolesť ju oslepila, zatackala sa a padla. Keď narazila hlavou do nočného stolíka v hlave niečo explodovalo a stratila vedomie. Keď do nej začal kopať, už to nevnímala. 

Lenke zvonil telefón.
- Ako ste ďaleko? - 
- Asi tak za pol hodinu sme u nej doma. - 
- Poslal som tam policajtov, dom je tichý. Suseda povedala, že je u otca. Ale preverte to. Viem, že tvoje predtuchy sa plnia a to ma v tomto prípade desí. - 
 - O chvíľu sme tam otec, ohlásime sa hneď, ako niečo zistíme. - 
Prebrala ju driapavá, pichľavá bolesť. Snažila sa pohnúť, pozviechať, ale mala len väčšie bolesti. Všetko okolo nej sa kolísalo, pri najmenšom pohybe ju zachvátila nevoľnosť a nutkalo zvracať, to len zvyšovalo jej bolesti. Rozvzlykala sa, ale aj to priveľmi bolelo... pokúsila sa plaziť na chodbu, k telefónu. S nadľudským úsilím sa jej to podarilo. Naťahovanie za telefónom, vyvolalo ďalšiu vlnu nevoľnosti. Zvracala, priamo tam na chodbe. Cítila, že krváca a že z nej rýchle uniká život. Prinútila ten telefón, aby klesol z poličky na zem. 
- Ahoj Gaby, je neskoro. Stalo sa niečo? - znepokojene sa spýtal jej ujo.
- Miško pomôž mi. - Zašepkala.
- Preboha, kde si a čo sa stalo? - 
- Mala som nehodu, myslím... že som sa... veľmi zranila. 
Som d... doma. - Omdlela. 
- Okamžite sme tam... vydrž Gaby, som na ceste. - Skríkol už hluchému slúchadlu. Precitla, až keď ju nakladali do sanitky.
- Zlatko, no hurá. Ale si mi nahnala strachu. - 
- Miško. - Šepla.
- Koľko vidíš prstov? - ukazoval dva.
- Štyri... šesť? - 
- Miláčik čo si to vystrájala? Povedz mi pekne, ako sa voláš? - 
- Ga... ga... briela. Miško veľmi ma to bolí. - Zastonala. 
- Vydrž Gaby, nesmieš omdlieť, už sme to skoro zvládli. 
Vydrž to. Rozprávaj sa so mnou. - 
- Ja ne... nevlá... dzem. Myslím, že to nezvlá... nem. - 
 - Hovor mi, čo si dneska jedla... - 
- Jed... la... neviem. Nemôžem si... spo... menúť. - Zavádzal jej infúziu, napojil prístroje. Opäť ju začalo napínať na vracanie, zavyla od bolesti. Zvracala a hneď nato stratila vedomie. 
- Gabriela, zostaň so mnou, Gabriela! ! ! – kričal. 
- Doktor odchádza nám... de- fibrilácia... máme zástavu, - na monitore sa ukázala rovná čiara a pískavý zvuk lekára na chvíľu paralyzoval.
- Asystólia, nemám pulz. - Upozornil asistent.
Sebastián prudko zabrzdil pred domom, obaja vyskočili a rozbehli sa k sanitke. Policajt sa ich snažil zadržať, ale keď mu v chvate hodil preukaz, pustil ich. Vrhli do sanitky, práve keď nabíjali defibrilátor. 
- Tristo, odstúpte, teraz! - elektrický šok jej z tela na sekundu urobil tetivu. 
- No tak Gabriela, vráť sa dočerta! - sledoval monitor, ale piskľavý monotónny hlas a rovná čiara mu jasne naznačovali, že odišla. 
- Nabiť, znovu! - 
- Doktor je mŕtva! - 
- Nabiť dočerta. Nabiť tristo šesťdesiat. Nebude mŕtva, kým to nepoviem, nedovolím ti umrieť, nedovolím! ! ! - 
- To, že ju uškvaríte, ju nevráti späť. Doktor... ona odišla! - kričal sanitár. Lekár priskočil k bezvedomej a udrel ju po strede hrudnej kosti. 
- Tak to teda nie! Nedovolím to, ja ti to nedovolím Gabriela! - Začal s ručnou masážou srdca. Asistent sa ho snažil od nej odtiahnuť. 
- Doktor zomrela! - 
- Buď mi pomôž, alebo vypadni zo sanitky! Nebude mŕtva, kým... nedovolím jej to! Skalpel! – skríkol.
- Nemôžete jej otvoriť hrudník, nie v sanitke... a je už mŕtva! - 
- Skalpel! - zreval. Bleskurýchle roztrhol košeľu a polial hrudník jódom. Natiahol si rukavice, pevne uchopil skalpel a otvoril sebaistým rezom hrudník. Vkĺzol opatrne rukou do hrudnej dutiny a jemne uchopil srdce. 
- Presne, ako som myslel... jeden, dva, tri, štyri . Pumpuj ten vzduch, kruci! ! ! - zručal na asistenta. Asistent mĺkvo, zmeravený stál. Lenka priskočila k pumpe a natlačila vzduch do pľúc zranenej.
- Som Lenka, som policajtka, ale mám doktorát z anatómie. Len pre upokojenie. - 
- Raz , dva, tri, štyri... nádych. Ideme do nemocnice. Nech nás čaká sál a nech pripravia masívny transfúzny protokol, má mnohopočetné vnútorné zranenia. Raz, dva, tri, štyri... nádych. - 
Asistent sa vytratil splniť jeho rozkaz, krútiac hlavou. Lekár s Lenkou pokračovali v oživovaní. Sebastián otrasený vyšiel von a vytočil centrálu. 
- Otec? - sťažka vzdychol.
- Zomrela? - ticho sa spýtal. 
- Áno. Síce ju ešte stále oživujú, ale nereaguje. Je to pridlho, lekár si to nechce priznať, ale odišla... je to jeho neter. Otec niekto ju umlátil k smrti. - Hlas sa mu nešťastne zlomil. 
- Upokoj sa synak. Ja viem, je to hrozné. Neviem, čo povedať v tejto chvíli. - Rozcítene prerušil spojenie. Sanitka sa pohla a uháňala, plnou rýchlosťou. Siréna mu rezala uši. Vyzdvihol si preukaz u policajta.
 - Zaistite miesto činu, preberáme to tu. Ešte dneska priletí náš team... - Policajt prikývol. Sadol do auta a pohol sa za sanitkou. Vytočil Olega. 
- Čo sa stalo? - Vedel okamžite, že niečo zle, cítil to 
- Oleg je mi to ľúto. Ja ani neviem, ako ti to povedať. To dievča. - 
- Gabriela, čo je s ňou? - 
- Je mi ľúto Oleg, zomrela. - 
Pocítil takú prudkú bolesť na hrudi, že len bezmocne zalapal po dychu. 
- Čo sa stalo? - ledva zo seba vytlačil. - 
 - Niekto ju napadol. - 
- Ako sa o nej mohli dozvedieť? Niečo tu nesedí. Odvliekli by ju, nie zabili. Ako zomrela? - spýtal sa ticho 
- Umlátili ju k smrti, - hlas sa mu opäť zlomil, - je mi to veľmi ľúto braček. Nepoznal som ju, ale nikto si nezaslúži takúto smrť. Prídeme nato, čo sa stalo. - Drmolil chaotický, len aby niečo hovoril a tak v sebe potlačil pocit krivdy. 
- Upokoj sa Sebastián, hneď sadám do auta. -
- Počkaj, pošlú po vás vrtuľník. - 
- V poriadku, hneď sa pripravíme na cestu. - 
Sebastián prišiel k nemocnici a zaparkoval, podľa rozruchu, vedel kam ma ísť. Lenka čakala pred operačnou sálou. 
- Ten doktor je neúnavný. Operuje ju. Jej otec je na ceste, aj s najlepšou traumatologickou kapacitou. - 
- Je mŕtva, načo jej telo ešte týrajú. - 
- Neviem, ten doktor ju nechce prehlásiť za mŕtvu. Pokiaľ ju umelo držia nažive, nie je mŕtva. Nádej zomiera posledná. - 
Nad ránom dobehol docent Porubský, v sprievode traumatológa. Vošli okamžite na operačnú sálu. O piatej sa objavil strhaný Oleg. 
- Prečo ju operujú? Povedal si, že je mŕtva. - 
- Je, ale ten lekár si nedal povedať. Nechcel ju nechať odísť. Pracujú za ňu prístroje . Operujú jej telo, vo viere, že ju vrátia. Aj keď si neviem predstaviť akým zázrakom to chcú dosiahnuť. -